Filmový klub

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Filmový klub je subjekt, ktorý organizuje špecifickú kultúrnu činnosť, súvisiacu s filmovým umením.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Slovo filmový klub prvýkrát použil v roku 1920 Louis Delluc (francúzsky avantgardný filmový režisér, scenárista a kritik) vo svojom manifeste, ktorý oznamoval vydávanie nového týždenníka nesúceho tento názov. Týždenník mal podporovať vzťahy medzi obecenstvom a filmovými pracovníkmi a taktiež vyvíjať všetku možnú aktivitu, aby prispel k rozvoju francúzskej kinematografie. V júni 1920 došlo v parížskom kine „La Pépiniere“ k prvej akcii filmového klubu – odzneli tu prednášky André Antoina a Emile Cohla a 14. novembra 1921 sa uskutočnila prvá schôdza filmového klubu spojená s premietaním. V apríli 1921 založil Ricardo Canudo „Klub priateľov siedmeho umenia“, ktorý mal za úlohu podporovať umelecké zameranie filmu, študovať a rozvíjať filmovú estetiku. V roku 1924 sa tento klub spojil s Francúzskym filmovým klubom (ten vznikol po Dellucovom filmovom klube z podnetu Leona Moussinaca) a tak vznikol Filmový klub Francúzska. Pod vedením Germaine Dellucovej, Jacquesa Feydera a Leona Moussinaca obnovil filmové diela prehliadané obecenstvom alebo kritikou a zanedbávané majiteľmi kín. V marci 1945 sa filmové kluby oficiálne združili do Francúzskej federácie filmových klubov. Z jej iniciatívy vznikla v roku 1946 aj Medzinárodná federácia filmových klubov. Jej Zakladateľmi boli Georges Sadoul a Cesare Zavattini.

Filmové kluby a ich formovanie v bývalom Česko-Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Úsilie o založenie klubového hnutia v Česko-Slovensku malo niekoľko príčin. Po komunistickom prevrate v roku 1948 došlo k výraznému zhoršeniu repertoárovej ponuky v kinách a k jednostrannému uprednostňovaniu filmov zo ZSSR a ľudovo – demokratických krajín, čo predstavovalo 80 percent filmov v distribúcii. Ďalším dôvodom bol aj nedostatok kvalitných filmov zo Západu, o ktorých sa filmoví diváci dozvedali iba z filmových časopisov.

Prvé pokusy prišli v 50. rokoch 20. storočia. Zásluhu na tom mali najmä pražskí vysokoškoláci, ktorí chceli založiť podľa vzoru poľských vysokoškolských filmových kluboch podobnú aktivitu, ktorou by oboznámili širšie publikum s dielami, o ktorých sa bolo možné dozvedieť len z odbornej tlače, väčšinou zahraničnej. Podľa slov jedného zo zakladateľov Jaroslava Novotného, na jeseň roku 1957 vznikol pod patronátom Ústredného výboru Československého zväzu mládeže prípravný výbor Klubu priateľov filmového umenia vysokých škôl a v nasledujúcom roku začal aj premietanie. Pôvodných 180 členov sa počas dvoch rokov rozrástlo na 7 až 12 000 členov. Pôvodné projekcie v budove elektronickej fakulty na Karlovom námestí sa postupne preniesli do Národného technického múzea, potom do kina Belveder na Letnej a neskôr do najväčšieho pražského kina Humanita v Libni. Vtedy došlo ku kontaktom s vtedajším Ústredným výborom Československej spoločnosti pre šírenie politických a vedeckých poznatkov. Tento KPFU mal veľa nadšencov, ale nastali problémy s prenájmom premietacích sál, pretože Pražský filmový podnik pre túto činnosť nemal pochopenie, chýbala celoštátna koordinovanosť, Ústredné riaditeľstvo československého filmu sa stavalo k tejto aktivite nezúčastnene a tým došlo začiatkom roku 1963 k jeho rozpadu.

K najstarším filmovým klubom v Československu patrí aj FK v Brne, ktorý začal činnosť 14. októbra 1957 projekciou v Procházkovej sieni Domu umenia. Už o rok skôr, v roku 1956, však boli snahy o vytvorenie voľného združenia ctiteľov filmového umenia, ktoré by bolo postavené na kvalitatívne pevnej základni podľa vzoru podobných hnutí v zahraničí. Začatiu činnosti brnianskeho klubu predchádzal rok prípravných projektov takzvanej Ľudovej univerzity. V severomoravskom kraji boli prvé FK založené z iniciatívy Československej spoločnosti pre šírenie politických a vedeckých poznatkov v rokoch 1957, 1958 a v roku 1960 sústreďovalo 23 filmových klubov v najdôležitejších mestách a priemyslových strediskách kraja s počtom viac než 15 000 členov. Kluby pracovali do roku 1961.

Dvojročná prestávka v práci filmových klubov, celoštátne vynútená k vyriešeniu niekoľkých problémov (v skutočnosti boli kluby zrušené s odôvodnením, že vytvárajú nežiaduce spoločenské elity) porušila kontinuitu klubovej práce, ale neviedla k likvidácií FK. V druhom polroku 1963 začalo 10 filmových klubov opäť svoju činnosť. Vďaka cyklom ako Desať najlepších filmov sveta podľa bruselskej ankety, významné diela svetovej kinematografie, či slávne postavy svetovej filmovej veselohry sa ak k našim divákom dostali filmy napr. Sergeja Ezenštejna, Ingmara Bergmana, Orsona Wellsa, Charlieho Chaplina, Maxa Lindera a ďalších. Ďalej sa tiež uvádzali projekcie čs. filmov za účasti tvorcov, diskusie, niektoré FK aj publikačnú činnosť a výstavy. V Ostrave základňou klubového hnutia bolo Kino náročného diváka v Dome kultúry pracujúcich, ktoré ako jediné kino tohto druhu v Česko-Slovensku plnilo v prechodnom období niektoré predošlé úlohy. Ďalšie úspešné FK boli v Olomouci a v Opave. V Zlíne (vtedajšom Gottwaldove) začal činnosť Filmový klub náročného diváka v septembri 1958 – organizačne bol začlenený pod československú spoločnosť pre šírenie politických a vedeckých poznatkov, kde tvoril samostatnú sekciu. Zatiaľ čo na území Česka sa FK darilo, na Slovensku bol v tomto období len jeden filmový klub a to v Žiline. Jeho zakladateľom bol Ivan Sklovský.

Obdobie vzniku filmových klubov, príznačné svojim politickým zriadením a spoločenskými podmienkami, nebolo veľmi priaznivé pre rozvoj klubového hnutia. Priestor pre túto činnosť ale otvoril práve pokles návštevnosti v kinách na konci 50. a začiatkom 60. rokov. Prvé filmové kluby niesli názov Kluby priateľov filmového umenia. Podľa slov Daniela Bullu, ktorý stál pri formovaní klubového hnutia a tiež zmapoval jeho pozadie, bol názov filmový klub v tej dobe ideologicky neprijateľný.

V roku 1963 existovalo na Slovensku už 12 filmových klubov (Košice, Prešov, Spišská Nová Ves, Poprad, Svit, Humenné, Martin, Žilina, Považská Bystrica, Bratislava, Trenčín a Banská Bystrica). V septembri 1965 na konfederácií KPFU došlo konečne ku zmene názvu na Filmové kluby a vznikla Československá federácia filmových klubov. Do celoštátneho výboru sa dostali aj šiesti zástupcovia zo Slovenska. Hlavným bodom programu na konferencií boli nejasnosti vo vzťahoch k organizáciám, ktoré kluby zakladajú a dramaturgické problémy. Hlavnou úlohou mala byť stabilizácia filmových klubov organizačne a zabezpečiť im právnu subjektivitu.

FK sa stali tiež alternatívou vtedajšej distribúcie a snažili sa vedome neplniť ideovo – politické úlohy na ne kladené. Všetky filmové kluby kládli dôraz na lektorské uvádzanie filmov, čo patrilo vtedy k ich základnej činnosti popri dramaturgií, ktorá v prvých rokoch ich existencie bola tlmená celoštátne nariadenými cyklami. V ľuďoch, ktorí stáli v pozadí filmových klubov, sa však vytvárala silná potreba alternatívnejšej práce z filmom, než akú ponúkali oficiálne orgány. To bol hlavný dôvod, ktorý stál pri zrode filmových klubov a ktorý ich formoval do podoby, v akej ich poznáme dnes.

V rokoch 1964 a 1966 nastalo kolísanie počtu klubov aj členov, čo súviselo s viacerými postupne sa vyjasňujúcimi problémami v práci, najmä s organizačnou náplňou. ČSFFK ustanovená v 1965 združovala niekoľko desať tisíc ľudí vo viac ako 80 miestach republiky a bola rešpektovaná aj v zahraničí, nakoľko sa v septembri roku 1964 stala členom Medzinárodnej federácie filmových klubov.

Na jeseň 1966 sa dostáva filmovým klubom do rúk prvé číslo orgánu ČSFFK pre filmové kluby – klubový bulletin ČSFFK, ktorý nahradil bulletin Kinoklub. V úvode sa uvádza, že jeho poslaním je odovzdávať informácie o činnosti sekretariátu ČSFFK, o zasadaní predsedníctva Celoštátneho výboru filmových klubov a samotného celoštátneho výboru. V bulletíne mali byť správy o chystaní filmov pre kluby, metodické i polemické články, správy o činnosti FK u nás i v zahraničí a správy o činnosti medzinárodnej federácie FK.

Prostredníctvo Celoštátneho výboru FK zasadalo 30. septembra 1966 a schválilo štatút i symbol ceny ČSFFK „Granátové jabĺčko“. Ďalej bol schválený čestný odznak, ktorý by federácia udeľovala zaslúžilým funkcionárom FK. Udeľovanie Granátového jabĺčka bolo výrazom úcty a uznania významným osobnostiam svetového filmového umenia. Predsedníctvo vyberalo trojčlennú komisiu, ktorá zo zoznamu kandidátov mala vybrať jednu osobnosť. Za rok 1966 cenu dostal taliansky režisér Michelangelo Antonioni.

Filmové kluby v armáde[upraviť | upraviť zdroj]

Záujem o ne bol už začiatkom 60. rokov. Z počiatku v armáde tento záujem reprezentovali iba ojedinelé hlasy, ale vedelo sa, že hneď ako začnú pracovať filmové kluby civilne, tento záujem bude širší. Preto vojenská filmová distribúcia uzavrela potrebné dohody s Ústrednou požičovňou filmov a s federáciou čs. filmových klubov a objednala prvé kópie. Členovia vojenských filmových klubov sa tak mohli zoznámiť s modernými prúdmi svetovej kinematografie. FK v armáde pracovali na rovnakých zásadách ako kluby civilné. Nakoľko však nebolo možné zaistiť všetkým klubom lektora na úvodné prednášky a vedenie besied, dostávali kluby ku všetkým cyklom informačné a metodické materiály ktoré mohli, ale aj nemuseli lektora nahradiť.

Filmové kluby detí a mládeže[upraviť | upraviť zdroj]

V druhej polovici 60. rokov sa Čs. Federácia filmových klubov usilovala rozšíriť svoje pôsobenie na mládež a v roku 1967 vydala brožúru Filmové kluby mládeže – príručka pre organizátorov. Organizačné pokyny pre zakladanie FKM vyšli aj v klubovom Bulletine v tom istom roku. Jedným z prvých FKM bol v Českých Veleniciach. Vznikol v r. 1967, ale o tri roky prestal existovať. Federácia vydala zoznam 175 filmov vhodných pre FKM. Boli nimi diela ako Dobrý voják Švejk, Jánošík, zo zahraničnej kinematografie filmy ako Ivan Hrozný, Muž s kinoaparátom, Zlodeji bicyklov, Utrpenie panny Orleánskej, Metropolis, Posledná štácia, či Nanuk. Na jeseň 1970 sa vo FKM sústreďovalo už viac ako 6000 členov.

Čo sa týka Slovenska, FKM bol vo Veľkom Krtíši v rokoch 1968 – 1970, potom tam pracoval iba FK dospelých. V roku 1972 bola sľubne rozvíjajúca činnosť FKM pri FK dospelých zrušená, no pri Domoch pionierov a mládeže, pri Mestských kultúrnych a spoločenských strediskách začiatkom 70. rokov začali vznikať filmové kluby detí (FKD). Členmi boli žiaci prvého a druhého stupňa základných škôl. Tieto kluby však tiež neskôr zanikli.

Na začiatku 80. rokov sa upozorňovalo na kritickú situáciu vo filmových kluboch. Okrem 200 takzvaných stálych kópií v Slovenskej požičovni filmov a asi 70 titulov spoločných s českými klubmi, ktoré sa vždy na istý čas požičiavali na Slovensko, mali FK k dispozícií 10 premiérových titulov ročne. Išlo zväčša o „náhodný výber“, o tituly, ktoré sa podľa náhľadu na distribučných pracovníkov neuplatnia v takzvanej širokej distribúcií a podobne. Prakticky úplne prestal prísun klasických diel z dejín filmového umenia. Navyše filmy určené pôvodne pre FK sa dlho spracúvali, takže sa neraz premietali až tesne pred ukončením distribučných práv. Počet klubov aj návštevnosť však stále rástli. Koncom 80. rokov znamenal pre filmové kluby najmä postupné dopĺňanie titulov, ktoré patrili ku klenotnici svetovej kinematografie, a taktiež rozšírenie o české a slovenské trezorové filmy.

Asociácia filmových klubov a súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

V dnešných podmienkach je existencia FK alternatívou k hlavnému prúdu filmovej distribúcie. Ich dramaturgia sa sústreďuje predovšetkým na nekomerčné filmové tituly a umelecké snímky. V súčasnosti klubové hnutie na Slovensku zastrešuje Asociácia filmových klubov (ASFK), ktorá vznikla 1. apríla 1993 a jej sídlom bola a dodnes je Bratislava. ASFK vznikla ako výsledok potreby rozšírenia a zastrešenia klubového filmového hnutia na Slovensku, keďže ČSFFK zanikla v súvislosti z rozdelením spoločného štátu a menovou odlukou na mimoriadnom valnom zhromaždení vo februári 1993. Po tejto udalosti nastal aj istý úbytok filmových klubov na Slovensku aj v Česku. Zároveň tu neexistovala žiadna významnejšia podpora alternatívnej distribúcie. Pôvodcom myšlienky vytvoriť občianske združenie, ktoré by organizačne zabezpečovalo a metodicky riadilo činnosť filmových klubov bol Peter Dubecký. Ten bol zároveň aj zakladateľom. V čase vzniku združovala ASFK 28 aktívne pracujúcich filmových klubov. V posledných rokoch sa ich počet pohybuje medzi 40 až 50. ASFK neurčuje dramaturgiu jednotlivých filmových klubov. Je len na dramaturgoch jednotlivých klubov aké filmy a akú distribučnú spoločnosť si vyberú a ponúknu divákom. Výberom distribučných premiér a nákupom filmových práv však ASFK vytvára dramaturgickú výbavu na programovanie filmových klubov a kín.

Po rozdelení spoločnej organizácie filmových klubov začínala slovenská asociácia od nuly, pretože nástupníckou organizáciou ČSFFK sa stala Asociace českých filmových klubů (AČFK), ktorá vznikla koncom marca 1993. Znamenalo to, že celý archív a dokumentácia zostali v Čechách, nakoľko ČSFFK fungovala pri Československom filmovom archíve, neskôr Národnom filmovom archíve Praha. V tom čase však vedenie Slovenského filmového ústavu (SFÚ) – Národného kinematografického centra zobralo filmové kluby pod svoju ochranu a ich činnosť zastrešilo. Tento dôležitý moment zachránil existenciu klubového hnutia na Slovensku. Vznikom dvoch samostatných subjektov začala súbežná činnosť a spolupráca trvajúca dodnes.

Od svojho vzniku sa ASFK výraznejšie rozvinula najmä s pomocou nadácie Pro Helvetia. Vznikla tak tradícia programovacích seminárov pre dramaturgov kín a od roku 1995 vydáva ASFK tiež filmologický časopis Kino-ikon. Podpora nadácie Pro Helvetia bola kľúčová aj pri vzniku putovnej prehliadky filmov Projekt 100. Ten od roku 1995 funguje paralelne v Česku aj na Slovensku ako spoločný projekt ASFK a AČFK. Od tohto roku ASFK organizuje tiež filmový festival Febiofest. Po roku 1998 sa znova obnovila spolupráca s SFÚ, ktorý bol podporovateľom nákupu filmov do klubovej distribúcie. Tie obohatili klubotéku ASFK, nehovoriac o možnosti využívať fond slovenských filmov, ktorých práva SFÚ vlastnil. Dnes je ASFK najväčším distribútorom nekomerčnej a alternatívnej kinematografie na Slovensku a za svoju činnosť získala už niekoľko ocenení, ako napr. Národné ceny slnko v sieti, ceny slovenskej filmovej kritiky, či ceny portálu Kinema.

Ľudia[upraviť | upraviť zdroj]

Pri formovaní klubového hnutia a vzniku či už AČFK, alebo ASFK stáli viacerí ľudia. Daniel Bulla rozdeľuje týchto ľudí na dve skupiny. Do prvej spadajú tí ktorí sa ku klubom dostali z povahy svojej práce a profesionálne pomáhali, druhá skupina sa skladá z filmových nadšencov, ktorí chceli sprostredkovať filmové umenie v mieste svojho bydliska, ktorí uvádzali klasické či moderné diela kinematografie príhovorom pred premietaním a boli schopní o diele dlho diskutovať, taktiež tí ktorí prispievali do klubových bulletinov či do krajskej alebo celoštátnej tlače o práci FK.

V prvej skupine uvádza mená: Stanislav Zvoníček, Eva Olivová, Zdeněk Štábla, Ivo Pondělíček, Eva Kačerová, Ján Kominář, František Goldscheider, Richard Vlech, Ľubomír Smrček, Pavol Branko, Martin Šmatlák, Peter Dubecký, Martin Ciel, Peter Mihálik, Peter Nágel, Pavel Taussig, Boris Jachin, Alena Rindlerová a Emil Zvarík.

V tej druhej: Ivan Sklovský, Ivan Školuda, Ján Bahýl, Ivo Veliký, Ján Valentko, Vojtek Benedikovič, Miloš Votruba, Ján Tydlitát, Rudolf Pogoda, Jiří Králik, Oľga Neštuková, Milan Líčka, Ivan Baranovič a ďalší.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Simona Nôtová: Filmové kluby kedysi a dnes.: Film.sk, č.6, 2008, s. 26 – 29.
  • Matúš Kvasnička: ASFK vzniklo preto aby nezaniklo klubové hnutie.: Film.sk, č.9, 2013, s. 20 – 21.
  • Václav Macek, Jelena Paštéková: Dejiny slovenskej kinamtografie. Osveta, Martin, 1997, s. 473 – 474.
  • Daniel Bulla: Poznámky k filmovým klubom (Pokus o faktografiu). Považská Bystrica, 2007.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]