Preskočiť na obsah

Firman

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Firman perzského šacha Fatha Alího z dynastie Kádžárovcov v kaligrafickom štýle šikaste nastaʿlík (január 1831).

Firman alebo ferman[1] (perz. فرمان‎ – farman; tur. ferman) je v islamských štátoch panovnícky dekrét, mandát, rozkaz alebo listina s charakterom zákona.[2] Na ústavnej úrovni predstavoval vládny výnos vydávaný suverénnym panovníkom (napr. sultánom alebo šachom). V rôznych historických obdobiach sa tieto dekréty zhromažďovali a aplikovali ako ucelené zbierky tradičného práva.[3]

Etymológia

[upraviť | upraviť zdroj]

Slovo firman pochádza z novoperzského výrazu farmān (فرمان), čo znamená „dekrét“ alebo „rozkaz“. Tento výraz sa vyvinul zo perzského (pahlevijského) slova framān, ktoré má pôvod v staroperzskom tvare framānā (kde predpona fra- znamená „vpred“).[4][5] Fonetický rozdiel medzi staroperzskou a novoperzskou formou vznikol odpadnutím koncovej samohlásky ā a vložením novej samohlásky kvôli počiatočnej zdvojenej spoluhláske.[5] V turečtine sa slovo transformovalo do podoby fermān, zatiaľ čo arabizovaný plurál tohto výrazu znie farámín.[4][5]

Byrokratický proces v Osmanskej ríši

[upraviť | upraviť zdroj]

Fermany tvorili súčasť svetského a administratívneho zákonodarstva Osmanskej ríše. Postupom času sa hromadili a kodifikovali do ucelených zbierok zákonov zvaných kanun (kanunnameler). Vydávanie fermanov bolo výhradným osobným právom Sultána (padíšaha). Nový panovník mohol po svojom nastúpení na trón (cülus) podľa vlastného uváženia predchádzajúce fermany buď potvrdiť, alebo ich zrušiť a nahradiť novými nariadeniami. Na legislatívne fermany sa nevyžadoval súhlas šejk-ul-islama (najvyššej náboženskej autority), hoci v zásadných otázkach – ako bolo vyhlásenie vojny alebo zákaz kníhtlače – sultáni obvykle žiadali o vydanie nábožensko-právneho stanoviska (fatvy).[6]

V osmanskom byrokratickom aparáte neexistoval jediný centrálny orgán zodpovedný za vypracovanie všetkých fermanov. Dokumenty pripravovali rôzne úrady v závislosti od ich konkrétneho obsahu. Ak išlo o finančné a daňové záležitosti, text koncipovali pisári štátnej pokladnice (defterdar). V ostatných prípadoch mal prípravu na starosti úrad štátneho tajomníka (reis ül-küttab), ktorý spravoval administratívne a právne záležitosti v súlade so svetským právom i šariou.[7]

Dobová litografia zobrazujúca osmanského štátneho tajomníka (reis ül-küttab). Prevzaté z parížskeho albumu o odievaní v Osmanskej ríši (1863).

Fermany sa vydávali pri strategických politických a vojenských udalostiach (napr. príprava vojnového ťaženia, reorganizácia armády či razba nových mincí), ale upravovali aj každodenný chod spoločnosti. Určovali pravidlá odievania pre jednotlivé vrstvy obyvateľstva, povoľovali alebo zakazovali obnovu kresťanských kostolov, udeľovali obchodné licencie a stanovovali krízové opatrenia pri epidémiách alebo prírodných katastrofách.

Napríklad v 16. storočí epidémia moru drasticky znížila počet obyvateľov Istanbulu. Keď bežné lekárske a hygienické opatrenia zlyhali, sultán vydal v roku 1592 ferman, ktorým nariadil plošnú spoločnú modlitbu na priestranstve Okmeydanı. Dňa 10. septembra sa tam zhromaždili štátni hodnostári, islamskí učenci (ulema), šejkovia a radoví mešťania, aby spoločne prosili za odvrátenie nákazy. Podľa svedectva osmanského historika Mustafu Selanikiho mor hneď po tejto udalosti ustúpil – kým dovtedy úrady registrovali približne 350 úmrtí denne, po modlitbe klesol ich počet na necelú stovku.[8]

Do nepokojných provincií, odkiaľ na centrálnu vládu prichádzalo množstvo sťažností, sultán posielal takzvané „fermany spravodlivosti“ (adalet fermanları). Tieto dekréty fungovali ako oficiálne pokarhanie provinčného správcu a ich cieľom bolo okamžite zastaviť svojvôľu a korupciu miestnej administratívy.[8]

Príprava

[upraviť | upraviť zdroj]

Práca na fermane sa začínala vyhotovením konceptu (čistopisu predchádzala prvá skica). Iba vo výnimočných prípadoch, ak bol dokument prísne tajný, mohol štátny tajomník (reis ül-küttab) napísať ferman priamo načisto. Ak nariadenie neobsahovalo tajné informácie, prácu zverili bežnému pisárovi štátneho sekretariátu. Pripravený koncept následne kontroloval hlavný pisár. Ak si povaha dokumentu vyžadovala veľké množstvo kópií, pisári ich písali súčasne podľa diktátu svojho nadriadeného.[7]

Po tom, čo pisár prepísal koncept do finálnej podoby, uviedol na zadnú stranu dokumentu svoj pseudonym. Hlavný pisár text skontroloval a opatril ho príslušnými značkami. Ako ďalší ferman posúdil samotný reis ül-küttab, ktorý zadnú stranu podpísal a dokument označil svojou špeciálnou overovacou značkou (resîd). Dokumenty bez tejto overovacej značky sa automaticky považovali za falzifikáty.[9]

Pri fermanoch vydávaných finančným úradom sa do 16. storočia na zadnej strane vyžadovali podpisy troch hlavných defterdarov (správcov pokladnice): rumelijského, anatolského a istanbulského. Po 16. storočí táto povinnosť prešla výhradne na defterdara Rumelie, ktorého autorita výrazne vzrástla a bol odvtedy považovaný za hlavného defterdara ríše.[10]

Ak chceli úradníci dodať fermanu mimoriadnu vážnosť, čistopis po všetkých overeniach poslali priamo sultánovi. Panovník naň vlastnou rukou pripísal doložku „Vykonať, ako je nariadené“ (osman. mûcebince amel oluna). Aby ferman nadobudol plnú právnu moc, musela naň byť pripojená sultánova tugra (ozdobný podpis). Túto kaligrafickú pečať na dokument vypisoval špeciálny hodnostár – nişancı.[11]

V núdzových situáciách a počas kríz mohol proces fungovať v opačnom poradí. Keď veľký vezír odchádzal na vojenské ťaženie, dostal na cestu čisté hárky papiera s vopred vyhotovenou tugrou. Počas vojny sa tieto hárky operačne využívali na okamžité vyhotovenie fermanov v teréne. Podobné prázdne dokumenty s predpripravenou tugrou sa nechávali aj zástupcovi sultána (miestodržiteľovi) v hlavnom meste, kedykoľvek panovník dočasne opustil Istanbul.[12]

Pre potreby archivácie sa kompletný text každého fermanu zapisoval do úradných kníh (defterov). Tieto kroniky sa nazývali mühimme defteri (zápisníky cisárskeho Divánu pre chronologický zápis všetkých fermanov a dekrétov) alebo ahkâm defteri (zápisníky určené primárne pre fermany finančného charakteru). Ak sa v budúcnosti vyžadoval overený odpis fermanu, text sa kopíroval výhradne z týchto kníh.[13] V rokoch 1788 až 1888 sa prísne tajné nariadenia evidovali v osobitnom type kníh – mühimme-i mektum (z arabského výrazu pre „skrývať, držať v tajnosti“).[14]

Kniha žiadostí s vlastnoručnými poznámkami a rozhodnutiami sultána Abdulhamida II.

V 19. storočí sa byrokratická procedúra vydávania sultánskych výnosov od základu zmenila. Tradičné fermany začal postupne nahrádzať nový typ dekretu – irade (písomná vôľa panovníka). Najstarší dnes známy príklad takto koncipovaného dokumentu pochádza od sultána Mahmúda II. a je datovaný k 22. júnu 1831.[15] Celý systém podávania žiadostí a schvaľovania irade sa definitívne vykryštalizoval za vlády jeho vnuka, sultána Abdulhamida II. Ten sa usiloval o maximálnu centralizáciu štátneho aparátu a sústredenie moci priamo do svojho paláca Yıldız. Regionálni správcovia provincií dostali oficiálne nariadenie, že všetky svoje požiadavky musia adresovať priamo sultánskemu palácu, a nie Vysokej porte (vláde/veľkému vezírovi).[16] V dôsledku tohto kroku rapídne narástol objem korešpondencie smerujúcej panovníkovi, čo si vynútilo prudké navýšenie počtu palácových tajomníkov a pisárov zo štyroch na tridsaťpäť.[17] Títo úradníci pracovali nepretržite v dvanásťhodinových denných a nočných zmenách.[18]

Pisári v priebehu dňa spracovali všetky doručené žiadosti, očíslovali ich, zapísali ich stručný obsah do špeciálnej knihy a na konci dňa ich predložili na osobnú revíziu sultánovi. Panovník si tieto výťahy prešiel a vedľa každého záznamu zaznačil svoje konečné rozhodnutie. Padíšah na to využíval špecifické skratky a krátke poznámky:

  • س — s — sualli („s otázkou“) – k žiadosti mám doplňujúce otázky;
  • ج — c — cevaplı („s odpoveďou“) – k danej veci mám odlišný/vlastný názor.
    Pri žiadostiach s týmito dvoma značkami sa súhlasné irade nevydalo.
  • م — m — mûcebince („podľa toho“) – žiadosti sa vyhovuje;
  • reyli — reyli mûcebince („schválené s výhradou“) – požiadavka je v zásade schválená, ale s určitými úpravami detailov.
    Žiadosti s týmito dvoma rozhodnutiami obdržali oficiálne schválenie a bolo k nim vyhotovené irade.[19][20]

Povinnosť bezpečne doručiť vyhotovené irade mali na starosti ríšski adjutanti (vojenskí pobočníci). Dokument prevzali v obálke zapečatenej voskovou pečaťou, ktorú museli odovzdať výhradne do rúk adresáta. Príjemca pečať pred nimi rozlomil, prevzal výnos a prázdnu obálku podpísal. Táto podpísaná obálka sa vracala späť do paláca ako oficiálne potvrdenie o úspešnom doručení.[21]

Diplomatické a štrukturálne osobitosti

[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavnou náležitosťou fermanu bol samotný rozkaz a presne stanovený postup jeho implementácie. V mnohých dokumentoch tohto typu sa neuvádzalo konkrétne meno osoby, ktorej bol určený. Zapisovala sa iba oficiálna funkcia a k nej prislúchajúce protokolárne tituly, pričom na mieste pre samotné meno sa v texte nechávala voľná prázdna mezdera. Rozkaz tak nebol adresovaný konkrétnemu človeku, ale úradu, a musel sa vykonať bez ohľadu na to, kto danú funkciu v tej chvíli zastával.[22] Adresátmi jedného fermanu bolo často aj viacero osôb súčasne – napríklad kádíovia (sudcovia), beylerbeyovia (guvernéri provincií) či sandžakbejovia. Dokument ich totiž často podnecoval ku koordinovanej činnosti rôznych zložiek štátnej moci pri riešení konkrétneho problému, prípadne vyžadoval rovnaký postup vo viacerých administratívnych celkoch naraz.[23]

Ferman sa zaoberal špecifickou otázkou s jasne ohraničeným časovým rámcom, preto sa považoval za dočasný dokument. Na rozdiel od iných oficiálnych dekrétov (tzv. beratov), ktorých platnosť sa pri zmene na tróne zvyčajne automaticky predlžovala, ferman strácal svoju právnu silu okamžite po nastúpení nového sultána (cülus).[24]

Povinné znaky fermanu

Aby mohla byť listina oficiálne klasifikovaná ako ferman, musela obsahovať tieto základné prvky:

Kaligrafická tugra Mahmúda II. Farebne sú odlíšené jednotlivé komponenty arabského nápisu: „Mahmúd Chán, syn Abdulhamida, navždy víťazný“.
  • samotné slovo „ferman“;
  • presné určenie adresáta vrátane modlitieb a chválospevov zodpovedajúcich jeho hodnosti;
  • špecifikáciu udalosti alebo dôvodu, ktorý viedol k vydaniu listiny;
  • jasne vyjadrenú vôľu a príkaz autora;
  • podrobné vysvetlenie a rozvedenie tohto príkazu;
  • záverečnú modlitbu za úspešné a šťastné vykonanie nariadenia.[25]
Poradie textových komponentov vo fermanovom protokole
  1. Invokácia (náboženský úvod, zvolanie k Bohu);
  2. Tugra (sultánov ozdobný podpis);
  3. Intitulácia a nomenklatúra (tituly a zaradenie adresáta);
  4. Salutácia (vstupná modlitba a pozdrav);
  5. Narácia (výklad skutkového stavu a dôvodov);
  6. Dispozícia (samotný panovnícky príkaz);
  7. Sankcia (pohoršenie, hrozba alebo trest za nesplnenie);
  8. Datácia (dátum vyhotovenia);
  9. Lokácia (miesto vydania).[26]

Ak bol ferman určený jedinej osobe, v texte sa zásadne používalo gramatické tykanie. Vykanie (množné číslo) sa uplatňovalo iba vtedy, ak listina smerovala k viacerým adresátom súčasne. Keďže splnenie rozkazu sa očakávalo bezodkladne, do textu sa pravidelne vkladala formula s hrozbou alebo trestom. Tá presne popisovala fatálne následky, ktoré dotyčnému hrozili v prípade meškania, ignorovania alebo zanedbania fermanu.[27] Dátum sa vo fermanoch z finančného úradu i z kancelárie Divánu písal výhradne v arabčine. Popri samotnom názve mesiaca sa tradične dopĺňali fixné prívlastky, ako napríklad „víťazný mesiac safar“ či „vznešený mesiac ša'bán“.[28]

Estetická úprava a vyhotovenie

[upraviť | upraviť zdroj]
Ferman osmanského sultána Mahmúda II. z 2. septembra 1817.

Ferman vyjadroval priamu vôľu panovníka, preto bezprostredne reprezentoval osobu sultána v očiach adresáta. V ranom období formovania Osmanského štátu boli dekréty vydávané panovníkmi – hoci obsahovali všetky povinné diplomatické náležitosti – veľmi minimalistické. Písali sa výhradne čiernym atramentom a bez akýchkoľvek okrasných prvkov. Neskôr sa texty fermanov začali ozdobovať zlatým a inofarebným atramentom. Samotný dokument sa skrášľoval technikou tezhib (z arabského výrazu pre „zlato“), čo je blízkovýchodná obmena iluminovaného rukopisu.

Prvýkrát bola sultánova tugra vyhotovená zlatým atramentom za vlády Mehmeda II. Dobyvateľa. Za panovania jeho nástupcu Bayezida II. sa vnútorné línie písmen tugry začali vypĺňať bohatou miniatúrnou maľbou a zlatom. Koncom 16. storočia toto zdobenie presiahlo pôvodné obrysy samotného podpisu a získalo pretiahnutý vertikálny tvar, ktorý pripomínal korunu cyprusu (symbolu stromu života). Koncom 18. storočia nastal v dekoratívnej úprave fermanov posun od tradičných islamských motívov k tzv. osmanskému baroku a rokokovému štýlu.[29]

Až do obdobia vlády Süleymana I. Nádherného sa na zápis fermanov mohol používať akýkoľvek kaligrafický štýl osmanského písma. Počas jeho panovania však došlo k štandardizácii štátnej byrokracie. Odvtedy vo fermanoch, rovnako ako v ostatných kľúčových úradných dokumentoch, získal výsadné postavenie kaligrafický štýl divânî.[30] V tomto období sa fermany, ako vizuálny odraz moci a veľkoleposti vládcu, začali rapídne zväčšovať. K príjemcom sa doručovali zvinuté v špeciálnom pevnom tubuse a zabalené v ochrannom vrecúšku z červeného zamatu.[27]

Prechod od fermanov k modernizovaným výnosom irade za vlády Mahmúda II. v 19. storočí spôbil aj definitívny zánik dovtedajších estetických noriem. Zložité, slávnostné písmo divânî bolo nahradené podstatne praktickejším, rýchlejšie písaným a čitateľnejším kurzívnym štýlom rık’a.[31]

Falzifikáty a zneužívanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Rozdelenie povinností pri vypracovávaní fermanov s ekonomickým zameraním medzi pisárov štátnej pokladnice a pisárov štátneho sekretariátu bolo pomerne nejasné a rozmočené. Tieto nepresne vymedzené kompetencie pisári často využívali vo svoj vlastný prospech. Vymieňali si informácie alebo priamo vyhotovovali falošné fermany s rozhodnutiami v prospech osôb, ktoré im za to zaplatili finančnú odmenu. V prípade odhalenia sa takíto úradníci zvyčajne obhajovali tým, že išlo o bežnú byrokratickú chybu.[32] Pisári na falšovanie niekedy zneužívali aj legálne vyhotovené koncepty a skice, ktoré vznikli počas ich bežnej pracovnej činnosti. Aby sa na sklonku existencie ríše definitívne zamedzilo tomuto typu korupcie, sultán Abdulhamid II. zaviedol striktné pravidlo, podľa ktorého musel panovník vlastnoručne podpisovať nielen finálne čistopisy, ale aj všetky predbežné koncepty fermanov.[33]

Výška trestu po odhalení sfalšovaného dokumentu závisela od niekoľkých dôležitých faktorov: či predkladateľ sfalšoval listinu sám, či využil nelegálne služby niekoho iného a či sa podvrh týkal osobných záležitostí, alebo štátnych záujmov. Prvé hľadisko bolo kľúčové pre spustenie interného vyšetrovania, ktorého cieľom bolo identifikovať skorumpovaného palácového pisára. Druhé kritérium priamo určovalo tvrdosť samotného trestu. Za falšovanie fermanov v strategických štátnych otázkach hrozil páchateľom trest smrti, doživotné galeje alebo odťatie ruky. Ak išlo o podvrhy riešiace menej závažné osobné alebo majetkové spory, previnilci boli spravidla potrestaní okamžitým prepustením zo štátnej služby a stratou úradu.[34]

Príklady fermanov

[upraviť | upraviť zdroj]

Povolenie na činnosť Konštantínopolského patriarchátu

[upraviť | upraviť zdroj]
Sultán Mehmed II. Dobyvateľ a prvý Konštantínopolský patriarcha po páde Byzantskej ríše Gennadios II. Scholarios (15. storočie).

Tento ferman vydal sultán Mehmed II. Dobyvateľ po dobytí Konštantínopola. Dokument zaisťoval autonómiu pravoslávnej cirkvi a priznával patriarchovi právo spravovať pravoslávnu komunitu podľa vlastných zvykov a tradícií.[35]

„ Nikto nemá právo utláčať patriarchu a zasahovať do jeho záležitostí. On sám a všetci kňazi pod jeho vedením sú navždy oslobodení od akýchkoľvek povinností a daní. Jeho chrámy nebudú premenené na mešity. Svadby, pohreby a ostatné obrady či zvyky sa budú aj naďalej vykonávať v súlade s pravoslávnym rítom. “
– Výňatok z fermanu Mehmeda II. podľa textu M. Süreyyu Şahina v monografii Fener Patrikhanesi ve Türkiye (1980, s. 45).

V protokolárnej hierarchii osmanského dvora bol patriarcha postavený na úroveň vezíra. Disponoval právom na osobnú audienciu u sultána a v prípade potreby sa mohol zúčastňovať aj zasadnutí ríšskeho Divánu. Predpokladá sa, že každý nasledujúci panovník platnosť tohto fermanu pri svojom nástupe na trón bez zmien predĺžil.[35]

Originál listiny ani jej dobové odpisy sa však do dnešných dní nezachovali. Z tohto dôvodu niektorí moderní historici vyjadrujú pochybnosti o tom, či ferman vôbec existoval, prípadne či mal písomnú podobu. Keďže nie je možné analyzovať diplomatické náležitosti tohto dokumentu, v odbornej literatúre sa namiesto označenia „ferman“ občas volí termín „ústny berat“.[36]

Likvidácia janičiarskeho zboru

[upraviť | upraviť zdroj]

Ferman o likvidácii janičiarskeho zboru bol slávnostne vyhlásený 17. júna 1826. Sultán Mahmúd II. sa dlhodobo usiloval o vytvorenie moderných vojenských jednotiek európskeho typu v osmanskej armáde, ktoré spustili svoj pravidelný výcvik 12. júna. Hneď na druhý deň Janičiari vyvolali masové povstanie na protest proti prebiehajúcej modernizácii. Tento krok odštartoval udalosť známu v osmanských dejinách ako „Požehnaná udalosť“ (osman. *Vaka-i Hayriye*) – teda definitívnu fyzickú a právnu likvidáciu janičiarskeho inštitútu.[37]

Deň po vypuknutí vzbury sa v Modrej mešite zišli poprední štátni hodnostári, aby rozhodli o osude janičiarskeho zboru. Pôvodne sa uvažovalo o možnej reforme a reorganizácii, nakoniec však prevážil radikálny názor požadujúci úplný zánik zboru. Ráno 17. júna štátny tajomník (reis ül-küttab) vyhotovil oficiálny text fermanu, prítomní hodnostári ho schválili a padíšah následne ratifikoval. Ešte v ten istý deň po poludňajšom namáze (zuhr) šejk-ul-islam verejne prečítal ferman veriacim priamo z minbaru. Aby sa nariadenie čo najrýchlejšie rozšírilo medzi obyvateľstvo, úrady dali vyhotoviť viac ako 100 kópií, ktoré rozposlali imámom do menších istanbulských mešít.[37]

Zatiaľ čo úradníci riešili situáciu na byrokratickej úrovni, sultán Mahmúd II. sa obrátil na šejk-ul-islama s priamou otázkou, ako má štát reagovať na takúto masívnu neposlušnosť. Ako odpoveď obdržal nábožensko-právne stanovisko (fatvu), v ktorej stálo jediné slovo: „Smrť.“[38] Už 15. júna boli janičiarske kasárne na námestí Etmeydanı rozstrieľané delostrelectvom. Veľké množstvo janičiarov zahynulo priamo v plameňoch požiaru, ktorý po ostreľovaní vypukol.[39] Tých povstalcov, ktorým sa podarilo ujsť, armáda postupne pochytala a popravila na námestí Atmeydanı (dnešné Sultanahmet).[40] Druhé veľké kasárne stojace naproti mešite Šehzade boli kompletne zrovnané so zemou len niekoľko dní po oficiálnom vyhlásení fermanu. Celý historický archív dokumentov janičiarskeho zboru bol demonštratívne spálený a zničené boli dokonca aj náhrobné kamene patriace zosnulým janičiarom na istanbulských cintorínoch.[37]

Gülhanejský mramorový dekrét (chatt-i šeríf)

[upraviť | upraviť zdroj]

Bol slávnostne vyhlásený 3. novembra 1839 a odštartoval historické obdobie Tanzimatu – epochu zásadnej modernizácie a europeizácie Osmanskej ríše. V tureckej historiografii je tento dokument známy aj pod názvom „Ferman o tanzimate“.[41] Listina má šírku 29,5 cm a dĺžku 61 cm, obsahuje celkovo 40 riadkov textu a bola vyhotovená v dvoch verziách, pričom finálny koncept revidoval sám panovník. Na samom vrchu hárku sa pred hlavným textom nachádza zlatým atramentom vypísaná koránska súra Al-Mulk (Zvrchovanosť), zatiaľ čo na samotné znenie výnosu bol použitý klasický čierny atrament.[42]

Tento prelomový dokument zavádzal do osmanského právneho poriadku nasledujúce reformné prvky:

  • moderný princíp súdnictva, podľa ktorého nikto nemohol byť odsúdený na trest smrti bez predchádzajúceho riadneho a verejného súdneho procesu;
  • nedotknuteľnosť osobného vlastníctva a právo slobodne nakladať so svojím majetkom;
  • plnú právnu rovnosť pred zákonom pre všetkých poddaných ríše bez ohľadu na náboženské vyznanie (moslimov aj nemoslimov);
  • personálne rozšírenie Najvyššieho justičného radu (osman.Meclis-i Vâlâ-yı Ahkâm-ı Adliyye), ktorý fungoval ako predchodca neskoršieho kasačného a najvyššieho správneho súdu;
  • reformu vojenskej služby, pričom sa stanovila pevná dĺžka povinnej služby v armáde na 4 až 5 rokov;
  • vypracovanie a zavedenie prísnych protikorupčných zákonov zameraných na boj proti úplatkárstvu štátnych úradníkov.[43]

Overené odpisy dekrétu boli urýchlene rozoslané všetkým provinčným guvernérom, zatiaľ čo pre širokú verejnosť bol text kompletne publikovaný v prvých oficiálnych štátnych novinách ríše Takvîm-i Vekâyi.[43]

Procedúra verejného vyhlásenia takto zásadných štátnych reforiem prostredníctvom panovníckeho výnosu nadväzovala na stáročné osmanské tradície administratívneho práva.[44] Úplným novým prvkom však bola osobná prísaha samotného panovníka, ktorou sa zaviazal rešpektovať nariadenia vlastného fermanu. Po tom, čo veľký vezír Mustafa Reşid Paša slávnostne prečítal text pred zhromaždeným davom v istanbulskom parku Gülhane, mladý sultán Abdulmedžid I. zložil slávnostnú prísahu v posvätných priestoroch paláca Topkapi, priamo pred relikviami a plášťom proroka Mohameda.[43]

V kultúre

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Ferman – moderné a populárne turecké mužské krstné meno.[45]
  • Turecký spisovateľ Ömer Seyfettin je autorom známej historickej poviedky s názvom „Ferman“. Na motívy tohto literárneho diela natočila v roku 1975 turecká štátna televízna a rozhlasová spoločnosť TRT historický televízny film (miniseriál) pod rovnomenným názvom.[46][47]
  • Ukrajinský spisovateľ Volodymyr Malyk vo svojej známej dobrodružno-historickej románovej tetralógii „Tajný posol“ (ukr. Tajemnyj posol) často zmieňuje ferman ako oficiálny rozkaz osmanského sultána na vojenské ťaženie a útok proti Ukrajine. V rámci tejto knižnej série je táto problematika kľúčovou témou celej druhej knihy, ktorá nesie priamy názov „Ferman sultána“ (ukr. Firman sultana).[48]

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ ferman. In: Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV [online]. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, [cit. 2026-05-23]. Dostupné online.
  2. ↑ KÜTÜKOĞLU, Mübahat S. Ferman. In: TDV İslâm Ansiklopedisi (DİA). Istanbul : Türkiye Diyanet Vakfı, 1995, zv. 12, s. 391-395. ISBN 975-389-439-0.
  3. ↑ Furmān. In: The Encyclopaedia of Islam. New edition. Leiden : Brill, 1991, zv. 2, C-G, s. 945-947. ISBN 90-04-07026-5.
  4. 1 2 FRAGNER, Bert G. Farmān. In: YARSHATER, Ehsan, ed. Encyclopaedia Iranica. Volume IX, Fascicle 3: Fārs II – Faustus. London; New York : Routledge & Kegan Paul, 1999, s. 282-295. ISBN 0-933273-31-5.
  5. 1 2 3 BUSSE, Heribert – HEYD, Uriel – HARDY, Peter. Farmān. In: LEWIS, Bernard – PELLAT, Charles – SCHACHT, Joseph, eds. The Encyclopaedia of Islam. New Edition. Volume II: C–G. Leiden : E. J. Brill, 1965, s. 803-806. ISBN 90-04-07026-5.
  6. ↑ ÇAĞATAY, Neşet. Osmanlı İmparatorluğunda Hukuk ve Adalet. Ankara : Türk Tarih Kurumu, 1987, s. 630.
  7. 1 2 AHIŞALI, Recep. Osmanlı Devlet Teşkilatında Reisülküttâblık. Istanbul : Tarih Vakfı Yurt Yayınları, 2023, s. 81. ISBN 978-605-722-044-8.
  8. 1 2 KÜTÜKOĞLU, Mübahat S. Osmanlı Belgelerinin Dili (Diplomatik). Istanbul : Kubbealtı Neşriyatı, 2020, s. 237-238. ISBN 978-605-4750-70-2.
  9. ↑ AHIŞALI, Recep. Osmanlı Devlet Teşkilatında Reisülküttâblık. Istanbul : Tarih Vakfı Yurt Yayınları, 2023, s. 91–93. ISBN 978-605-722-044-8.
  10. ↑ KÜTÜKOĞLU, Mübahat S. Osmanlı Belgelerinin Dili (Diplomatik). Istanbul : Kubbealtı Neşriyatı, 2020, s. 258. ISBN 978-605-4750-70-2.
  11. ↑ AHIŞALI, Recep. Osmanlı Devlet Teşkilatında Reisülküttâblık. Istanbul : Tarih Vakfı Yurt Yayınları, 2023, s. 91–93. ISBN 978-605-722-044-8.
  12. ↑ KÜTÜKOĞLU, Mübahat S. Osmanlı Diplomatigi Seminerleri. Istanbul : Kubbealtı Neşriyatı, 2018, s. 116–117. ISBN 978-605-4750-49-8.
  13. ↑ SAKİN, Adil. Osmanlı Arşiv Belgelerinde Diplomatik a Yazı Türleri. Istanbul : Akademik Kitaplar, 2017, s. 200. ISBN 978-605-9533-14-0.
  14. ↑ BAYTIMUR, Suha Oğuz. 276 Numaralı Mühimme-i Mektum Defterinin İncelenmesi ve Değerlendirilmesi. VAKANÜVİS, 2021, roč. 6, s. 148. ISSN 2149-9535.
  15. ↑ AKYILDIZ, Ali. Osmanlı Bürokrasisi ve Modernleşme. Istanbul : İletişim Yayınları, 2024, s. 136. ISBN 978-975-05-3642-8.
  16. ↑ AKYILDIZ, Ali. Osmanlı Bürokrasisi ve Modernleşme. Istanbul : İletişim Yayınları, 2024, s. 132. ISBN 978-975-05-3642-8.
  17. ↑ AKYILDIZ, Ali. Osmanlı Bürokrasisi ve Modernleşme. Istanbul : İletişim Yayınları, 2024, s. 123–126. ISBN 978-975-05-3642-8.
  18. ↑ AKYILDIZ, Ali. Osmanlı Bürokrasisi ve Modernleşme. Istanbul : İletişim Yayınları, 2024, s. 178. ISBN 978-975-05-3642-8.
  19. ↑ AKYILDIZ, Ali. Mabeyn-i Hümayun ve Teşkilatı. Istanbul : Tarih Vakfı Yurt Yayınları, 2012, s. 129–130. ISBN 978-975-333-281-1.
  20. ↑ AKYILDIZ, Ali. Osmanlı Bürokrasisi ve Modernleşme. Istanbul : İletişim Yayınları, 2024, s. 169–172. ISBN 978-975-05-3642-8.
  21. ↑ AKYILDIZ, Ali. Osmanlı Bürokrasisi ve Modernleşme. Istanbul : İletişim Yayınları, 2024, s. 335. ISBN 978-975-05-3642-8.
  22. ↑ GÖK, İlhan. Osmanlı Diplomatikasında Fermanlar. Ankara : Türk Tarih Kurumu, 2000, s. 219.
  23. ↑ GÖK, İlhan. Osmanlı Diplomatikasında Fermanlar. Ankara : Türk Tarih Kurumu, 2000, s. 222.
  24. ↑ GÖK, İlhan. Osmanlı Diplomatikasında Fermanlar. Ankara : Türk Tarih Kurumu, 2000, s. 225.
  25. ↑ KÜTÜKOĞLU, Mübahat S. Osmanlı Diplomatigi Seminerleri. Istanbul : Kubbealtı Neşriyatı, 2018, s. 100. ISBN 978-605-4750-49-8.
  26. ↑ KÜTÜKOĞLU, Mübahat S. Osmanlı Diplomatigi Seminerleri. Istanbul : Kubbealtı Neşriyatı, 2018, s. 100–113. ISBN 978-605-4750-49-8.
  27. 1 2 KÜTÜKOĞLU, Mübahat S. Ferman. In: TDV İslâm Ansiklopedisi (DİA). Istanbul : Türkiye Diyanet Vakfı, 1995, zv. 12, s. 391-395.
  28. ↑ KÜTÜKOĞLU, Mübahat S. Osmanlı Belgelerinde Tarihlerin Yazılışı. Istanbul : Kubbealtı Neşriyatı, 2023, s. 2. ISBN 978-625-645-021-9.
  29. ↑ DEVLET ARŞİVLERİ BAŞKANLIĞI. Osmanlı Fermanları. Istanbul : T.C. Cumhurbaşkanlığı Devlet Arşivleri Başkanlığı, 2021, s. 40. ISBN 978-605-68926-7-7.
  30. ↑ KAYSERİLİOĞLU, R. Sertaç. Osmanlı’da Diplomasi ve Fermanlar. Istanbul : Çamlıca Basım Yayın, 2010, s. 96. ISBN 978-9944-905-92-3.
  31. ↑ AKYILDIZ, Ali. Osmanlı Bürokrasisi ve Modernleşme. Istanbul : İletišim Yayınları, 2024, s. 141–142. ISBN 978-975-05-3642-8.
  32. ↑ AHIŞALI, Recep. Osmanlı Devlet Teşkilatında Reisülküttâblık. Istanbul : Tarih Vakfı Yurt Yayınları, 2023, s. 83. ISBN 978-605-722-044-8.
  33. ↑ AKYILDIZ, Ali. Osmanlı Bürokrasisi ve Modernleşme. Istanbul : İletišim Yayınları, 2024, s. 185. ISBN 978-975-05-3642-8.
  34. ↑ KÜTÜKOĞLU, Mübahat S. Osmanlı Diplomatigi Seminerleri. Istanbul : Kubbealtı Neşriyatı, 2018, s. 123. ISBN 978-605-4750-49-8.
  35. 1 2 ŞAHİN, M. Süreyya. Fener Rum Ortodoks Patrikhanesi. In: TDV İslâm Ansiklopedisi (DİA). Istanbul : Türkiye Diyanet Vakfı, 1995, zv. 12, s. 342-348.
  36. ↑ GÜLLÜ, Ramazan Erhan. Rum Cemaati ve Patrikhane (1918-1926). Ankara : Türk Tarih Kurumu, 2017, s. 26. ISBN 978-975-16-3398-9.
  37. 1 2 3 BEYDİLLİ, Kemal. Vaka-i Hayriye. In: TDV İslâm Ansiklopedisi (DİA). Istanbul : Türkiye Diyanet Vakfı, 2012, zv. 42, s. 450-454.
  38. ↑ UZUNÇARŞILI, İsmail Hakkı. Osmanlı Devleti Teşkilatından Kapukulu Ocakları. Ankara : Türk Tarih Kurumu, 1988, s. 552.
  39. ↑ SAKİN, Adil. Osmanlı Arşiv Belgelerinde Diplomatik a Yazı Türleri. Istanbul : Akademik Kitaplar, 2017, s. 26. ISBN 978-605-9533-14-0.
  40. ↑ UZUNÇARŞILI, İsmail Hakkı. Osmanlı Devleti Teşkilatından Kapukulu Ocakları. Ankara : Türk Tarih Kurumu, 1988, s. 554.
  41. ↑ İNALCIK, Halil. Sened-i İttifak ve Gülhane Hatt-ı Hümâyûnu. In: Belleten, 1964, roč. 28, č. 112, s. 603-622.
  42. ↑ T.C. Cumhurbaşkanlığı Devlet Arşivleri Başkanlığı, Osmanlı Arşivi (BOA), Nariadenie prečítané Mustafom Reşidom Pašom v Gülhane, ev. č. 23263572.
  43. 1 2 3 AKYILDIZ, Ali. Tanzimat. In: TDV İslâm Ansiklopedisi (DİA). Istanbul : Türkiye Diyanet Vakfı, 2011, zv. 40, s. 1-10.
  44. ↑ İNALCIK, Halil. Sened-i İttifak ve Gülhane Hatt-ı Hümâyûnu. In: Belleten, 1964, roč. 28, č. 112, s. 617.
  45. ↑ Sabah. Dostupné online. (po turecky)
  46. ↑ Seyfettin, Ömer. İstanbul : Kitap Yayınları, 2007. ISBN 9789759005191. S. 64.
  47. ↑ www.sinemalar.com. Dostupné online. (po turecky)
  48. ↑ Volodymyr Kyrylovyč Malyk. Kyjev : KM-Buks, 2016. ISBN 978-617-7409-59-4. S. 576.

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • ASHRAF, Assef. Copied and Collected: Firmans, Petitions, and the Political History of Qajar Iran. In: Journal of the Economic and Social History of the Orient. 2019, roč. 62, č. 5–6, s. 963–997. DOI: 10.1163/15685209-12341498.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Firman
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Firman&oldid=8282709“