Forchheimský mier

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Forchheimský mier alebo mier vo Forchheime bola mierová zmluva medzi Východofranskou a Veľkomoravskou ríšou, ktorú (po vzájomných vojnách v rokoch 871 – 873) v roku 874 uzavrel Svätopluk I. (v zastúpení Jána z Benátok) a Ľudovít II. Nemec vo Forchheime.[1][2]

Primárne pramene[upraviť | upraviť zdroj]

Najstarší prameň, ktorý informuje o mieri sú Fuldské anály, konkrétne záznam k roku 874:

…Kráľ Ľudovít potom vo veľkonočnom týždni odišiel do fuldského kláštora modliť sa a keď sa odtiaľ vrátil, konal všeobecný snem v osade Tribure. Odtiaľ prejdúc cez Nordické Alpy do Itálie neďaleko Verony mal porady so svojím synovcom Ľudovítom v osade Forchheime a tu prijal Svätoplukových poslov, ktorí žiadali mier a sľubovali vernosť. A hlavou tohto posolstva bol kňaz Ján z Benátok, ktorý čokoľvek slovami vyhlásil, potvrdil aj prísahou, aby mu kráľ bez každej pochybnosti uveril, totiž, že Svätopluk by ostal kráľovi verný po všetky dni svojho života a každoročne by platil poplatok stavovený kráľom, keby mu len dožičil pokojne konať a v pokoji žiť.
Fuldské letopisy[3]

Ďalší prameň je Herimannus Augiensis[4] a jeho dielo Chronicon de sex aetatibus mundi z 11. storočia (záznam k roku 874):

Tento [Ľudovít II. Nemec] vyjednal mier so Svätoplukom, kniežaťom Moravy, keď mu ten ponúkal prostredníctvom vyslancov, že sa mu podrobí a sľuboval vernosť i ročný poplatok…
Herimannus Augiensis: Chronicon de sex aetatibus mundi[5]:167

Výrazne neskoršia (1517) je správa Johannesa Aventina v jeho diele Annales ducum Boiariae.[5]:360

Význam[upraviť | upraviť zdroj]

Mierová zmluva znamenala úplnú nezávislosť Veľkej Moravy, spomínaný poplatok bol pravdepodobne „jednorazový výkup mierového spolužitia“.[6] Mier pre obe strany pravdepodobne nemal väčšiu záväznosť, šlo o to „… aby obaja [Svätopluk I. a Ľudovít II.] mohli vo svojich štátoch nerušene vládnuť“[7]:196, Svätopluk I. mal uvoľnené možnosti pre upevnenie vlastnej moci a pravdepodobne i pre zdokonalenie organizácie a výzbroje vojsk. Prešiel do diplomatickej ofenzívy voči Frankom a začal uskutočnovať vlastné výboje.[8]:94 Silné postavenie Svätopluka I. naznačuje fakt, že vyjednával prostredníctvom vyslanca. Prísaha bola iba sľub zanechania nepriateľstva a platenie poplatku bola bola odplata (náhrada) za zachovanie mieru druhej strany, čo bolo priamo jeho podmienkou[9]:669; zabezpečovala mier platiacej strane[10]:196. Spomínaný poplatok niektorí historici považujú za jednorazový[6], iní za každoročný[11]. Podobné platby sa vyskytovali v ranostredovekej Európe aj v iných štátoch (Byzancia, Východofranská ríša, Západofranská ríša).[10]:42 Mier platil do roku 882.[1]

Hodnotenia historikov[upraviť | upraviť zdroj]

František Dvorník: „… Svätopluk uznal formálnu zvrchovanosť ríše a Ľudovít Nemec mu ponechal vládu nad Moravou.“[12]

Matúš Kučera: „… týmto mierom Svätopluk zabezpečil pre svoju vyčerpanú krajinu svet bez vojen. Dosiahol to najcennejšie čo sa dalo. Nastúpila doba, keď Veľká Morava osem až desať rokov nebojovala s nemeckými vojskami. Tým si panovník uvoľnil ruky, aby mohol vnútorne prestavať a upevniť vlastný štát.“[13]:101

Richard Marsina: „Je nesprávne chápať Forchheimský mier ako Svätoplukovu kapituláciu. Správu o jeho uzavretí zachoval iba východofranský analista, ktorý však formuláciu upravil tak, aby z nej vyplývali iba výhody, ktoré dosiahla jeho strana. Treba ale uznať, že v podstate nezamlčal to, že Svätopluk neprijal vo Forchheime záväzky pasívne, ale že ich bol ochotný prijať len v prípade splnenia svojich požiadaviek. Čiže nielen dal, ale aj dostával. Preto je správnejšie charakterizovať Forchheimský mier ako uznanie zvrchovanosti Východofranskej ríše, ak sa nebude usilovať otvorene zasahovať do vnútorných pomerov na Veľkej Morave. Uzavretie tohto mieru Svätoplukovi vlastne umožnilo expanziu do oblastí, ktoré Východofranská ríša nepokladala za bezprostrednú sféru svojho záujmu. Z tohto hľadiska možno Forchheimský mier hodnotiť ako premyslený štátnický, významný a úspešný štátnický čin. Umožnil nielen spomínanú expanziu, ale poskytol aj potrebný čas na vnútornú konsolidáciu a upevnenie Veľkej Moravy.“[14]:74

Peter Ratkoš: „O úplnej nezávislosti Veľkej Moravy po vyhnaní bavorských votrelcov roku 871 nemožno pochybovať napriek tomu, že fuldský letopisec v zázname k roku 874 zámerne skreslene informuje o priebehu rokovania Svätoplukovho posla kňaza Jána z Benátok s kráľom Ľudovítom Nemcom. Rokovania vo dvorci vo Forchheime o uzavretí trvalého mieru komentoval tak, akoby sa Svätopluk opätovne podrobil Ľudovítovi Nemcovi. Letopisec spomína povinnosť platiť ‚cenzus‘, avšak bez konkrétneho popisu. Z nasledujúcich udalostí však vyplýva, že nešlo o trvalý vazalský tribút, ale pravdepodobnejšie o jednorazové vykúpenie mierového spolužitia“.[15]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Forchheimský mier. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2005. 698 s. ISBN 80-224-0847-6. Zväzok 4. (Eh – Gala), s. 505.
  2. Forchheimský mier. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok II. E – J. Bratislava : Veda, 1978. 536 s. S. 109.
  3. Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Ed. Peter Ratkoš. 2. opr. a rozš. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1968. 532 s. (Odkazy našej minulosti; zv. 4.) S. 98.
  4. 146. HERIMANNUS AUGIENSIS. In: KUZMÍK, Jozef. Slovník starovekých a stredovekých autorov, prameňov a knižných skriptorov so slovenskými vzťahmi. Vyd. 1. Martin : Matica slovenská, 1983. 608 s. (Dokumentácia.) S. 235 – 237.
  5. a b Magnae Moraviae fontes historici. Ed. Lubomír Emil Havlík et al. Vyd. 1. Zväzok I : Annales et chronicae. Praha; Brno : Státní pedagogické nakladatelství, 1966. 387 s. (Spisy filosofické fakulty; zv. 104.)
  6. a b Dejiny Slovenska. Ed. Samuel Cambel. Vyd. 1. Zväzok I : (do roku 1526). Bratislava : Veda, 1986. 534 s. S. 108.
  7. HAVLÍK, Lubomír E. Kronika o Velké Moravě. 2. dopl. a upr. vyd. V Brně : Jota, 2013. 400 s. ISBN 978-80-8561-706-1. S. 195 – 196, 361.
  8. KLEIN, Bohuš; RUTTKAY, Alexander; MARSINA, Richard. Vojenské dejiny Slovenska. Zväzok I : Stručný náčrt do roku 1526. Bratislava : Ministerstvo obrany SR, [1994]. 177 s. ISBN 80-967113-1-8. S. 93 – 94.
  9. MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk. České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu. 1. vyd. Zväzok II. Praha : Libri, 2006. 967 s. ISBN 80-7277-105-1. S. 668 – 669.
  10. a b HAVLÍK, Lubomír E. Svatopluk Veliký, král Moravanů a Slovanů. Brno : Jota, 1994. 129 s. ISBN 80-85617-19-6. S. 40 – 42.
  11. STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo : počiatky stredovekého Slovenska. 2. preprac. a dopl. vyd. Budmerice : Rak, 2016. 594 s. ISBN 978-80-85501-64-3. S. 208.
  12. DVORNÍK, František. Byzantské misie u Slovanů. Preklad Vladimír Vavřínek. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 1970. 393 s. (Historica.) S. 167.
  13. KUČERA, Matúš. Slovenské dejiny. 1. vyd. Zväzok I, Od príchodu Slovanov do roku 1526. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2008. 368 s. ISBN 978-80-89222-58-2. S. 101 – 102.
  14. MARSINA, Richard. Metodov boj. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1985. 123 s. S. 72 – 73.
  15. RATKOŠ, Peter. Slovensko v dobe veľkomoravskej. 1. vyd. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1988. S. 107.