François-René de Chateaubriand

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
François-René de Chateaubriand
François-René de Chateaubriand, francúzsky básnik a politik
François-René de Chateaubriand, francúzsky básnik a politik
Osobné informácie
Narodenie4. september 1768
 Saint-Malo, Francúzsko
Úmrtie4. júl 1848 (79 rokov)
 Paríž, Francúzsko
Národnosťfrancúzska
Zamestnaniespisovateľ, politik
ManželkaCéleste Buisson de la Vigne
Detibez potomkov
Dielo
Žánrepoézia, román, novela, esej
Obdobiepreromantizmus, romantizmus
Významné oceneniačlen Francúzskej akadémie od 1811
Ovplyvnil
PodpisFrançois-René de Chateaubriand, podpis (z wikidata)
Odkazy
Projekt
Guttenberg
48052 François-René de Chateaubriand
(plné texty diel autora)
Spolupracuj na CommonsFrançois-René de Chateaubriand
(multimediálne súbory na commons)

François-René de Chateaubriand, inak aj François-René, vikomt de Chateaubriand, (* 4. september 1768, Saint-Malo, Francúzsko – † 4. júl 1848, Paríž) bol francúzsky spisovateľ romantizmu, diplomat a politik. Je všeobecne považovaný za jednu z ústredných osobností francúzskeho romantizmu a literatúry. Niektoré zdroje ho radia do obdobia preromantizmu, čo je prechod medzi klasicizmom a osvietenstvom ku romantizmu. Podobne je zaraďovaná i Madame de Staël. Preromantizmus bol však definovaný až v prvej polovici 20. storočia a v mnohých francúzskych zdrojoch sa nevyskytuje.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho otcom bol gróf René-Auguste de Combourg (1718 - 1786) a matkou Appoline de Bedée (1726 - 1798). Mal piatich starších súrodencov (brata Jeana-Baptistu a štyri sestry: Marie-Anne, Bénigne, Julie a Lucille). François-René žil ako dieťa najprv v Saint-Malo a od roku 1777 na panstve svojho otca v Combourgu. Študoval na kolégiách v Mont-Dole a v Rennes, neskôr chvíľu pôsobil v armáde.

Chateaubriand bol politicky činný v rojalistickom hnutí v období prvého cisárstva a tzv. reštaurácie (1815 - 1830). Je však predovšetkým známy svojim literárnym pôsobením a patrí medzi najznámejších spisovateľov. Jeho opisy prírody a citová analýza „ja“ sa stali modelom pre generáciu romantických spisovateľov vo Francúzsku („Chcem byť ako Chateaubriand alebo nič“, vyhlásil mladý Victor Hugo).

Bol tiež prvým, ktorý vo svojom diele „René ou les Effets de passions“(1802) formuloval „hmlu vášní“, ktorá sa stala typickou témou romantizmu a urobila z Reného emblematickú osobnosť tejto novej citovosti, vytvorenej v širokej a rytmizovanej próze, ktorú jeho ohovárači kvalifikovali ako prehnanú.

Zdieľal náklonnosť pre exotizmus módny v tej dobe. Do jeho diela sa tak dostalo prostredie severnej Ameriky, napr. „Atala“ (1801) alebo aj „Les Natchez“ (1826). Ďalšou témou bolo cestovanie po Stredomorí, napr. „Itinéraire de Paris à Jérusalem“ (1811).

Dielo „Mémoires d'outre-tombe“ sa stalo Chateaubriandovým pamätníkom, ktorého prvé knihy rekonštruovali jeho detstvo a vzdelanie v prostredí nižšej šľachty v Saint-Malo a v Combourgu. Ďalšie diely odrážajú historické deje, ktorých bol svedkom v rokoch 1789 – 1841. To robí tento text majstrovským autobiografickým dielom a zároveň významným historickým svedectvom.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Itinéraire de Paris à Jérusalem et de Jérusalem à Paris, 1821

Eseje[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1797 – Essai historique, politique et moral sur les révolutions anciennes et modernes, considérées dans leurs rapports avec la Révolution française, J. Deboffe (Londres), 1797, publié à Hambourg chez J. F. Fauche et à Paris chez Le Mière
  • 1802Le Génie du Christianisme, 1802
  • 1809Les Martyrs, ou le Triomphe de la foi chrétienne, Le Normant (Paris), 1809, apologetické dielo
  • 1814Essai historique, politique et moral sur les révolutions anciennes et modernes considérées dans leurs rapports avec la Révolution Française..., H. Colburn (Londres), 1814
  • 1814Réflexions politiques sur quelques écrits du jour et sur les intérêts de tous les Français, Le Normant, 1814, politická esej
  • 1814De Buonaparte, des Bourbons, et de la nécessité de se rallier à nos princes légitimes pour le bonheur de la France et celui de l'Europe, Mame frères (Paris), 1814, libelle
  • 1816De la Monarchie selon la charte, Impr. des amis du roi (Paris), 1816
  • 1831Études ou discours historiques sur la chute de l'Empire romain, la naissance et les progrès du christianisme et l'invasion des barbares, Lefèvre (Paris), 1831
  • 1836 – Essai sur la littérature anglaise et considérations sur le génie des hommes, des temps et des révolutions, C. Gosselin et Furne (Paris), 1836

Novely[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1826 – Aventures du dernier Abencerage, Treuttel et Würtz (Londres), 1826, l'édition originale de ce texte fut publiée la même année dans le tome XVI des Œuvres complètes chez Ladvocat (Paris)

Romány[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1801Atala, ou les Amours de deux sauvages dans le désert, Migneret, 1801
  • 1802 – René, ou les Effets des passions, Migneret, 1802

Cestopisy[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1801 – Itinéraire de Paris à Jérusalem et de Jérusalem à Paris, en allant par la Grèce et revenant par l’Égypte, la Barbarie et l'Espagne, Le Normant, 1811
  • 1827Voyages en Amérique et en Italie, Ladvocat, 1827

Biografie[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1844Vie de Rancé, H.-L. Delloye (Paris), 1844 - hagiografické dielo

Memoáre a korešpondencia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1820 – Mémoires, lettres et pièces authentiques touchant la vie et la mort de S. A. R. monseigneur Charles-Ferdinand d'Artois duc de Berry, Le Normant, 1820
  • 1827 – Les Natchez, A. Weissenbruch (Bruxelles), 1827, œuvre de jeunesse (prvotiny), publiée pour la première fois dans les tome XIX et XX des Œuvres complètes chez Ladvocat
  • 1838 – Congrès de Vérone, Delloye (Paris) et Brockhaus et Avenarius (Leipzig), 1838
  • 1848Mémoires d'outre-tombe, E. et V. Penaud frères (Paris), 1848, autobiographie, publiés d'abord dans le feuilleton de la Presse, ont été édités en 12 vol. in-8 de 1849 à 1850.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Projekt Gutenberg
Projekt Gutenberg
Projekt Gutenberg obsahuje plné texty diel autora:

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Predchodca
Marie-Joseph Chénier
Kreslo 19
Francúzska akadémia

18111848
Nástupca
Paul de Noailles