Preskočiť na obsah

Francúzska revolúcia (1848)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Februárová revolúcia (1848)
Súčasť Revolúcií v rokoch 1848 – 1849

Lamartine pred parížskou radnicou dňa 25. februára roku 1848.
Dátum 22. február – 2. december 1848
Miesto Paríž, Francúzsko
Výsledok víťazstvo revolúcie
  • abdikácia kráľa Ľudovíta Filipa Orleánskeho
  • zánik monarchie
  • ustanovenie Druhej francúzskej republiky
Protivníci
republikáni
protestujúci civilisti
dezertéri 		Francúzske kráľovstvo

podpora:
Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska

Velitelia
Napoleon Bonaparte
Alphonse de Lamartine 		Ľudovít Filip Orleánsky
François Guizot
Sila
neznáme 70 000 vojakov
úplné straty sú 350 mŕtvych a 500 zranených

Francúzska revolúcia roku 1848 (iné názvy: Februárová revolúcia 1848) bola revolúcia, ktorá začala postupne v dňoch 22. až 24. februára roku 1848 v meste Paríž.[1] Vzbúrený ľud deklaroval už nie ozbrojený odpor a boj proti prežitkom feudalizmu ale tentoraz sa vyjadril proti vláde dynastie Bourbonovcov. Zároveň sa demonštranti uzniesli, že sú za rozšírenie politických práv. Po tomto akte napokon odstúpil francúzsky kráľ Ľudovít Filip Orleánsky. Napokon bola dňa 25. februára roku 1848 vyhlásená platnosť republiky.[2]

Predohra

[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 1847 sa uskutočnili „reformné bankety“ na území Francúzska. Ich účastníci jasne deklarovali požiadavku pre všeobecné volebné právo. Zároveň prejavili snahu vykonať reformu parlamentu.[3] V dňoch 9. júla roku 1847 až 22. februára roku 1848 sa úspešne usporadúvalo dovedna až 51 takýchto druhov banketov.

Prológ revolty

[upraviť | upraviť zdroj]

Bezprostrednou príčinou februárovej revolty bolo ustanovenie zákazu veľkého banketu, ktorý bol zvolaný dňa 22. februára roku 1848. Práve ten mal podporiť požiadavku, ktorá sa vzťahovala na reformu volebného práva. Do ulíc vyšli na znak protestu proti zákazu jednak liberáli spolu s robotníkmi a ilegálne republikánske revolučné kluby, ktoré vydali výzvu na ozbrojený odpor. Práve zákaz republikánskeho banketu zo dňa 22. februára roku 1848 viedol k vzbure a následne k boju na barikádach. Uprostred noci bolo v meste Paríž vybudovaných takmer 2 000 barikád.[4] Dňa 24. februára roku 1848 abdikoval francúzsky kráľ Ľudovít Filip Orleánsky[5]. Povstalci vtedy obsadili všetky strategické miesta a skladiská so zbraňami.

Nové štátne zriadenie a politické snahy

[upraviť | upraviť zdroj]

Nová republikánska vláda prezentovala veľkú politickú skupinu. Ľavicu prezentoval reformný socialista menom Louis Blanc. Umiernení republikáni mali za svojho lídra Alfonza de Lamartina a Alexandra Augusta Ledru-Rollina, ktorý získal post ministra vnútra. Na podnet Louisa Blanca ako socialistu rozhodla nová vláda o zavedení mnohých reforiem. Išlo presnejšie o zakladanie tzv. národných dielní, teda presnejšie robotníckych združení, ktoré podporovalo vedenie štátu. Tieto dielne mali za cieľ ekonomicko-hospodárske postavenie robotníkov. Navyše vláda deklarovala právo na prácu. Okrem iného zrušila platnosť trestu smrti za politické delikty, zaviedla slobodu tlače a zhromažďovania. Zároveň uzákonila všeobecné volebné právo.[6]

Voľby a zvrat

[upraviť | upraviť zdroj]

V dňoch 23. až 24. apríla roku 1848 sa uskutočnili voľby. Ich víťazom sa stala jednak strana ako umiernení liberáli a takisto umiernení konzervatívci. Ešte pred týmito voľbami však pokračovali ozbrojené potýčky medzi sympatizantmi buržoáznych reforiem a robotníkmi. Kľúčovým predmetom sporu však boli národné dielne, ktorých pôsobnosť sa rozhodlo Národné zhromaždenie definitívne ukončiť. Mladší robotníci mali byť zverbovaní do armády. Tí ďalší mali dostať prácu na vidieku.[7] Francúzsky vidiek sa však postavil jasne proti zákonným nariadeniam republiky. Odpoveďou na tieto udalosti bola v konečnom dôsledku radikalizácia vývoja v meste Paríž.

Nový boj a posledná kapitola revolty

[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 15. mája roku 1848 prebehla demonštrácia, ktorá však bola rozohnaná vojskami Národnej gardy. Vrcholom bolo napokon povstanie v dňoch 24. až 26. júna roku 1848.[8] Išlo o socialistické povstanie, ktoré bolo napokon krvavo potlačené[9]. Ozbrojený zásah si vyžiadal dosť krutú daň. Padlo až 11 000 demonštrantov a ďalších 25 000 skončilo zatknutých v putách.[10] Takmer 15 000 demonštrantov skončilo vo vyhnanstve.

Epilóg a dôsledky

[upraviť | upraviť zdroj]

Júlové povstanie malo za následok koniec revolučného roka 1848 na území Francúzska. V priebehu novembra roku 1848 získala platnosť nová ústava, ktorá pretavila do politickej praxe buržoázne slobody a deklarovala, že krajinu bude reprezentovať tentoraz prezident.[11] Dňa 10. decembra roku 1848 prebehli prezidentské voľby, v ktorých sa podarilo prekvapivo zvíťaziť Ľudovítovi Bonapartemu.[12] Ten bol synovcom Napoleona I. ako bývalého francúzskeho cisára v rokoch 1804 až 1815. Väčšiu časť hlasov získal práve zo strany roľníkov a robotníkov. Práve roľníci verili, že novozvolený prezident bude zastávať ich záujmy. Robotníci sa tentoraz spoliehali na to, že svojím úradom uskutoční odplatenie buržoázii za jej zradu.[13]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ TEEPLE, Bliss John. Kronika svetových dejín. 1. vyd. Bratislava : Ikar, a.s, 2004. ISBN 80-551-0870-6. S. 363.
  2. ↑ SKŘIVAN, Aleš. Lexikon světových dějin 1492–1914. 1. vyd. Praha : Nakladatelství Aleš Skřivan ml, 2002. ISBN 80-86493-06-7. S. 278.
  3. ↑ TEEPLE, Bliss John. Kronika svetových dejín. 1. vyd. Bratislava : Ikar, a.s, 2004. ISBN 80-551-0870-6. S. 363.
  4. ↑ BEIER, Brigitte et al. Kronika svetových dejín. 1. slov. vyd. Bratislava : Fortuna Print, 2004. ISBN 80-89144-31-4. S. 476.
  5. ↑ SNOW, Peter. Dejiny sveta - Mapa za mapou. 1. vyd. Bratislava : Ikar, a.s, 2022. ISBN 978-80-551-7915-5. S. 218.
  6. ↑ BEIER, Brigitte et al. Kronika svetových dejín. 1. slov. vyd. Bratislava : Fortuna Print, 2004. ISBN 80-89144-31-4. S. 476.
  7. ↑ BEIER, Brigitte et al. Kronika svetových dejín. 1. slov. vyd. Bratislava : Fortuna Print, 2004. ISBN 80-89144-31-4. S. 476.
  8. ↑ SKŘIVAN, Aleš. Lexikon světových dějin 1492–1914. 1. vyd. Praha : Nakladatelství Aleš Skřivan ml, 2002. ISBN 80-86493-06-7. S. 278.
  9. ↑ SNOW, Peter. Dejiny sveta - Mapa za mapou. 1. vyd. Bratislava : Ikar, a.s., 2022. ISBN 978-80-551-7915-5. S. 218.
  10. ↑ SKŘIVAN, Aleš. Lexikon světových dějin 1492–1914. 1. vyd. Praha : Nakladatelství Aleš Skřivan ml, 2002. ISBN 80-86493-06-7. S. 278.
  11. ↑ BEIER, Brigitte et al. Kronika svetových dejín. 1. slov. vyd. Bratislava : Fortuna Print, 2004. ISBN 80-89144-31-4. S. 278.
  12. ↑ SNOW, Peter. Dejiny sveta - Mapa za mapou. 1. vyd. Bratislava : Ikar, a.s, 2022. ISBN 978-80-551-7915-5. S. 218.
  13. ↑ BEIER, Brigitte et al. Kronika svetových dejín. 1. slov. vyd. Bratislava : Fortuna Print, 2004. ISBN 80-89144-31-4. S. 476.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • BEIER, Brigitte et al. (2004). Kronika svetových dejín. Bratislava: Fortuna Print. ISBN 80-89144-31-4.
  • Kingfischer publication. (2010). Encyklopédia histórie sveta: úplný chronologický sprievodca dejinami ľudstva. 2. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, s.r.o. ISBN 978-80-7360-897-2.
  • SNOW, Peter. (2022). Dejiny sveta - Mapa za mapou. Bratislava: Ikar, a.s. ISBN 978-80-551-7915-5.
  • SKŘIVAN, Aleš. (2002). Lexikon světových dějin 1492–1914. Praha: Nakladatelství Aleš Skřivan ml. ISBN 80-86493-06-7.
  • TEEPLE, Bliss John. (2004). Kronika svetových dejín. Bratislava: Ikar, a.s. ISBN 80-551-0870-6.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku French Revolution of 1848 na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Francúzska_revolúcia_(1848)&oldid=8038280“