Preskočiť na obsah

Francúzsko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Francúzska republika
Vlajka Francúzska Štátny znak Francúzska
Vlajka Znak
Národné motto:
Liberté, Egalité, Fraternité (fr.)
(Sloboda, Rovnosť, Bratstvo)
Štátna hymna:
La Marseillaise
Miestny názov  
 • dlhý République française
 • krátky France
Hlavné mesto Paríž
48°52′ s.š. 2°20′ v.d.
Najväčšie mesto Paríž
Úradné jazyky francúzština


Štátne zriadenie
prezident
predseda vlády
poloprezidentská republika
Emmanuel Macron
Gabriel Attal
Vznik 843
Susedia Belgicko, Luxembursko, Nemecko, Švajčiarsko, Taliansko, Monako, Andorra, Španielsko, Holandsko (ostrov Svätý Martin), Brazília (Francúzska Guyana)
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
668 763 (bez teritórií, iba európska časť) km² (42.)  
1 400 km² (0,25 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2018)
 • sčítanie (2005)

 • hustota (2018)
 
67 348 000 (21.)
60 656 178

116/km² (89.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS)
2018
2,925 bilióna $ (7.)
45 473 $ (26.)
Index ľudského rozvoja (2017) 0,901 (24.) – vysoký
Mena euro (€) (= 100 centov) (EUR)
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC+1)
(UTC+2)
Medzinárodný kód FRA / FR
Medzinárodná poznávacia značka F
Internetová doména .fr
Smerové telefónne číslo +33
Gramotnosť: 99%

Súradnice: 47°S 2°V / 47°S 2°V / 47; 2

Francúzsko (franc. La France, výslovnosť IPA [fʀɑ̃s]), dlhý tvar Francúzska republika (franc. République française, výslovnosť IPA [ʀepyblik fʀɑ̃sɛz]) je štát nachádzajúci sa predovšetkým v západnej Európe. Jeho súčasťou sú aj zámorské oblasti a územia v Amerike a v Atlantickom, Tichom a Indickom oceáne,Poznámky:

vďaka čomu má jednu z najväčších nesúvislých výlučných ekonomických zón na svete. Metropolitné Francúzsko susedí na severe s Belgickom a Luxemburskom, na severovýchode s Nemeckom, na východe so Švajčiarskom, na juhovýchode s Talianskom a Monakom, na juhu s Andorrou a Španielskom a na severozápade má námornú hranicu so Spojeným kráľovstvom. Jeho metropolitná oblasť sa rozkladá od Rýna po Atlantický oceán a od Stredozemného mora po Lamanšský prieliv a Severné more; k zámorským územiam patrí Francúzska Guyana v Južnej Amerike, Saint Pierre a Miquelon v severnom Atlantiku, Francúzske Antily a mnoho ostrovov v Oceánii a v Indickom oceáne. Jeho osemnásť integrálnych regiónov (z toho päť zámorských) sa rozkladá na celkovej ploche 643 801 km2 a žije v nej 68 miliónov obyvateľov.[1][2] Francúzsko je unitárna poloprezidentská republika s hlavným mestom Parížom, ktorý je najväčším mestom a hlavným kultúrnym a obchodným centrom krajiny; medzi ďalšie významné mestské oblasti patria Marseille, Lyon, Toulouse, Lille, Bordeaux, Štrasburg a Nice. Francúzi často prezývajú metropolitné Francúzsko l'Hexagone (šesťuholník), pre jeho geografický tvar. Je treťou najväčšou krajinou v Európe.

Metropolitné Francúzsko osídlili v dobe železnej keltské kmene známe ako Galovia, než Staroveký Rím v roku 51 pred n. l. oblasť anektoval, čo viedlo k vzniku svojbytnej galsko-rímskej kultúry. V ranom stredoveku vytvorili germánski Frankovia Franskú ríšu, ktorá sa stala jadrom karolínskej ríše. Verdunská zmluva z roku 843 rozdelila ríšu a Západofranská ríša sa v roku 987 stala Francúzskym kráľovstvom. Vo vrcholnom stredoveku bolo Francúzsko mocným, ale decentralizovaným feudálnym kráľovstvom, od polovice 14. do poloviny 15. storočia však bolo ponorené do dynastického konfliktu s Anglickom známeho ako Storočná vojna. V 16. storočí v období francúzskej renesancie došlo k rozkvetu kultúry a vzostupu francúzskej koloniálnej ríše.[3] Vnútorne Francúzsku dominoval konflikt s habsburským rodom a francúzske náboženské vojny medzi katolíkmi a hugenotmi. Francúzsko bolo úspešné v tridsaťročnej vojne a počas vlády Ľudovíta XIV. ďalej posílnilo svoj vplyv.[4]

Francúzska revolúcia v roku 1789 zvrhla starý režim a prijala Deklaráciu práv človeka, ktorá dodnes vyjadruje jej národné ideály. Francúzsko dosiahlo svojho politického a vojenského vrcholu na začiatku 19. storočia počas Napoleona Bonaparteho, ktorý si podmanil časť kontinentálnej Európy a založil Prvé francúzske cisárstvo. Francúzske revolučné vojny a napoleonské vojny významne ovplyvnili beh európskych dejín. Rozpad cisárstva zahájilo obdobie relatívneho úpadku, v ktorom Francúzsko prežilo búrlivé striedanie vlád až do vzniku Tretej republiky počas prusko-francúzskej vojny v roku 1870. V nasledujúcich desaťročiach nastalo obdobie hospodárskej prosperity a kultúrneho a vedeckého rozkvetu známeho ako Belle Époque. Francúzsko bola jedným z hlavných účastníkov prvej svetovej vojny, z ktorej vzišla víťazne za cenu veľkých ľudských a hospodárskych strát. V druhej svetovej vojne patrilo medzi spojenecké mocnosti, ale v roku 1940 kapitulovalo a bola okupované Osou. Po jeho oslobodení v roku 1944 vzniklo krátko trvajúca Štvrtá republika, ktorá neskôr zanikla v dôsledku porážky v alžírskej vojne. Súčasnú Piatu republiku založil v roku 1958 Charles de Gaulle. Alžírsko a väčšina francúzskych kolónií sa v 60. rokoch 20. storočia osamostatnili, pričom väčšina z nich si zachovala úzke hospodárske a vojenské väzby na Francúzsko.

Francúzsko je vyspelou krajinou s celosvetovo vysokým nominálnym príjmom na obyvateľa a jeho vyspelá ekonomika patrí k najväčším na svete. Francúzsko si po stáročia udržuje status svetového centra umenia, vedy a filozofie. Nachádza sa tu tretí najväčší počet pamiatok svetového dedičstva UNESCO a je poprednou svetovou turistickou destináciou, ktorú v roku 2018 navštívilo viac než 89 miliónov zahraničných návštevníkov.[5] Je veľmocou v svetovom dianí,[6] patrí medzi päť stálych členov Rady bezpečnosti OSN a je oficiálnym štátom disponujúcim jadrovými zbraňami. Francúzsko je zakladajúcim a vedúcim členom Európskej únie a eurozóny[7] a tiež aj kľúčovým členom skupiny G7, Severoatlantickej aliancie, Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj a Frankofónie.

Pôvod francúzskeho národa[upraviť | upraviť zdroj]

Alegorická postava Marianne, jedného zo symbolov francúzskeho národa
Eugène Delacroix – La liberté guidant le peuple, Sloboda vedúca ľud, symbol Francúzskej revolúcie

Aj keď je Francúzsko obvykle vnímané ako jednoliaty národný štát[8], pri pohľade na rané dejiny Francúzska je zrejmé, že – slovami André Mauroisa – „akási francúzska rasa nikdy neexistovala“.[9] Francúzi sa vyznačuje značne rôznorodým etnickým pôvodom, ktorý je rovnako ako francúzske dejiny výsledkom mnohých vplyvov. V priebehu svojich dejín zažilo Francúzsko mnoho prisťahovaleckých vĺn (čo je príznačné aj pre súčasné Francúzsko). Vyplýva to z geografickej polohy Francúzska na západnom okraji európskeho kontinentu. Jej vplyvom bolo Francúzsko miestom, kde sa zastavovali invázie a usadzovali sa votrelci.[9] Naviac, aj keď má dnešné Francúzsko prirodzené hranice, z historického hľadiska nebolo nijak uzavretým celkom. Na jeho území sa tak od počiatku dejín stretávajú najrozličnejšie národy – Kelti, Gréci, Rimania, Germáni, Frankovia, Normani, Židia, Španieli, Portugalčania, Taliani, Alžírčania a mnoho ďalších.

Najvýznamnejšie stopy v dejinách Francúzska zanechali Galovia (čo bola tá časť Keltov, ktorá sa usadila vo Francúzsku), Rimania a Frankovia, pričom Galovia a Rimania na prelome prvého a druhého tisícročia splynuli dohromady a Frankovia dali Francúzsku meno. Prístup k imigrantom bol na území Francúzska takmer výhradne asimilačný[10], čo znamená, že kultúra, jazyk a genetické dispozície novo prisťahovaných sa rozpúšťali medzi už skôr usadeným obyvateľstvom, pričom ich samozrejme do istej miery aj obohacovali. Z hľadiska civilizačného bol najzásadnejší vplyv galorománskej kultúry, čo sa odráža aj na dnešnej podobe francúzštiny, ktorú radíme medzi románske jazyky. Výskyt mnohých oblastných jazykov, ktoré väčšinou nemajú s latinským jazykom príliš spoločného (bretónčina, baskičtina, korzičtina, holandčina alebo alsaské nárečie nemčiny), však veľmi názorne dokladá, že vytváranie francúzskeho národa bolo omnoho zložitejšie a nejednoznačnejšie. Ešte v prvej polovici 20. storočia bola každodenným jazykom väčšiny vidieckeho obyvateľstva v južnej tretine Francúzska románska okcitánčina,[11] ktorá má blízko ku katalánčine. „Aj keď stáročia trvajúce centralizačné tlaky stmelili Francúzov do jediného národa so silným citom pre národnú identitu“[12], bol tento národ vytváraný množstvom rozdielnych etník. A práve z tejto historickej rozmanitosti pochádza kultúrne a jazykové bohatstvo dnešného Francúzska.[13]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Francúzska
Megalitické rady v Carnacu

Prehistória[upraviť | upraviť zdroj]

Jaskynná maľba v Lascaux

Najstaršie stopy ľudského osídlenia na území dnešného Francúzska pochádzajú z doby 1,8 milióna rokov pred n. l. Francúzsko má veľké množstvo pamiatok z paleolitu, vrátane jaskynných malieb, z ktorých najznámejšie sú tie v Lascaux, ktoré vznikli asi 18 000 rokov pred n. l.[14]

Na konci poslednej doby ľadovej (10 000 pred n. l.) sa klíma stala miernejšia a okolo roku 7 000 pred n. l. táto časť Európy vstúpila do neolitu a jej obyvatelia začali žiť usadnutým štýlom života, teda osvojili si poľnohospodárstvo. Na konci 3. tisícročia pred n. l. sa objavila metalurgia, spracovávalo sa zlato, meď a bronz, neskôr aj železo. Na území Francúzska sa nachádzajú tiež početné náleziská megalitov, najznámejšia oblasť je v Carnacu. Séria menhirov tu bola vztýčená okolo roku 3300 pred n. l.[15]

Galia[upraviť | upraviť zdroj]

Vercingetorix na galskej minci

V 6. storočí pred n. l. založili iónski Gréci na pobreží Stredozemného mora, v dnešnom južnom Francúzsku, osadu Massalia. Na jej základoch vzniklo mesto Marseille, ktoré je tak najstarším francúzskym mestom. Medzi 5. a 3. storočím pred n. l. prenikli na francúzske území keltské kmene, ktorým Rimania neskôr hovorili Galovia.[16] Tí sa rozšírili na veľmi širokom území, takže hranice súčasného Francúzska zhruba zodpovedajú hraniciam starovekej Galie. Hlavne na juhu boli Kelti od začiatku silne ovplyvňovaní antickou kultúrou. Galovia robili výpady na územia Rímskej ríše, napríklad Brennus v roku 390 pred n. l. obliehal Rím.

Rimania si Galiu nakoniec podrobili. V roku 125 pred n. l. dobyli jej juh. Dali mu meno Provincia Nostra, z čoho sa neskôr vyvinul názov Provensalsko. Úplne si Galiu podrobil v 1. storočí pred n. l. Julius Caesar svojim známym ťažením. Sám ju zachytil v literárnej pamiatke Zápisky o vojne galskej, ktorá je cenným zdrojom informácií o keltskej kultúre. Galovia žili s Rimanmi po nejaký čas v mieri a Galia bola prosperujúcou súčasťou Rímskeho impéria, ale prechádzali taktiež pravidelne do povstaní. Hrdinmi protirímskeho galskeho odboja boli Vercingetorix alebo Ambiorix. Rimania založili významné mestá, predovšetkým Nemausus (dnešné Nîmes) či Lugdunum (Lyon). Galovia prijali rímsky jazyk (latinčinu) a jej zmiešaním s keltským základom vznikla francúzština. S romanizáciou územia súvisí aj včasné šírenie kresťanstva od 2. a 3. storočia, kľúčovú rolu v christianizačnom procese zohral Irenej z Lyonu.

Galské východné hranice boli v 4. storočí prelomené inváziou germánskych kmeňov, hlavne Burgundov, Vizigótov a hlavne Frankov, ktorí neskôr dali krajine jej dnešné meno. Vzniklo mnoho menších germánskych kráľovstiev, hlavne na severe dnešného Francúzska – galo-rímsky charakter udržala len Syagriova ríša.[17] Kelti boli Germánmi zatlačení, na druhú stranu prišli noví Kelti z Británie, ktorí sa usadili v Bretónsku, kde do značnej miery obnovili keltskú kultúru – a jej duch je tu poznať dodnes.[18]

Franská ríša[upraviť | upraviť zdroj]

Hrob Chlodovika I.

Najväčšiu rolu zohral kmeň Frankov a v ňom hlavne Chlodovik I., ktorý zjednotil všetkých Frankov pod svoju vládu, porazil ostatné germánske kmene (hlavne Vizigótov), ovládol väčšinu bývalého rímsko-galského územia a založil Franskú ríšu a jej prvú kráľovskú dynastiu – Merovejovcov. V roku 508 sa nechal Chlodovik pokrstiť ako prvý germánsky kráľ, a Francúzsko tak získalo priezvisko „najstaršia dcéra cirkvi“.[19] Po Chlodovikovej konverzii sa franská ríša premenila z volenej monarchie na dedičnú. Chlodovik ovládol aj územie súčasného Nemecka, aj keď si za svoje sídlo zvolil Paríž. Frankovia krajinu premenovali na Francia („Krajina Frankov“). Stratili však svoj germánsky jazyk a jazykovo sa romanizovali.

Bitka pri Tours
Karol Veľký a jeho syn Ľudovít I. Pobožný

Po Chlodovikovej smrti sa kráľovstvo rozpadlo a jeho dediči stratili vplyv. Moc na seba tak strhol jeden z ich majordómov, Karol Martel. Ten 25. októbra 732 zastavil v bitke pri Tours (niekedy je nazývaná aj bitka pri Poitiers) útok moslimov. Bitka bola kľúčová pre celú Európu. Frankovia vedení Karolom v nej zastavili islamskú expanziu do Európy.[20] Vďaka tejto bitke dostal Karol svoju prezývku Martel (Kladivo). V roku 737 vytesnil pri vojenskom ťažení Arabov až za Pyreneje. Karol sa sám nevyhlásil za kráľa, ale jeho syn Pipin III. tak už urobil a založil tak novú kráľovskú dynastiu Karolovcov. Pápež ho korunoval odmenou za jeho pomoc proti Longobardom. Pipinov syn Karol Veľký tak vybudoval rozsiahlu ríšu naprieč celou západnou Európou, ktorá zasahovala aj do Strednej Európy. Karol sa nechal vyhlásiť „rímskym cisárom“ a kultúrny rozmach počas jeho vlády sa nazýva Karolínska renesancia.[21]

Karolov syn Ľudovít I. Pobožný udržal rozsiahlu ríšu ešte pohromade, ale jeho traja synovia Ľudovít II., Lotar I. a Karol II. ju rozdelili do troch častí, ktoré sa už nikdy znovu nespojili: Ľudovítova Východofranská ríša (Francia orientalis) sa stala základom dnešného Nemecka, Lotharova Stredofranská ríša (Lotharingia) zahŕňala východ dnešného Francúzska a sever dnešného Talianska a Karolova Západofranská ríša (Francia occidentalis) ležala celá na území dnešného Francúzska.[22] Preto tak rok jeho vzniku, 843, považujú Francúzi väčšinou za dátum vzniku Francúzska.

Stredovek[upraviť | upraviť zdroj]

Storočná vojna: Bitka pri Kreščaku
Jana z Arku

Počas 9. a 10. storočia, o. i. v dôsledku mnohých vikingských invázií, sa Francúzsko stalo veľmi decentralizovaným štátom. Moc kráľa bola skôr symbolická. Takto francúzski králi stratili kontrolu nad dobytým Anglickom, keď sa Viliam Dobyvateľ vyhlásil za jeho kráľa. Napätie z toho plynúce však trvalo ďalšie storočie.

Potomkovia Karola Veľkého vládli Francúzsku až do roku 987, keď bol korunovaný za kráľa Hugo Kapet. Jeho potomkovia, Kapetovci a ich vedľajšie vetvy z Valois a Bourbonovci postupne pomocou série vojen a dedičstiev zjednotili územie pod centrálnu panovnícku moc. Takto vzniklo Francúzske kráľovstvo. Do 15. storočia ovládlo viac než polovicu územia súčasného Francúzska.

Francúzska šľachta sa stala rozhodujúcou silou pri križiackych výpravách do Svätej zeme (preto Arabi všetkých križiakov nazývali Franj). Francúzština sa stala základom lingua franca križiackych štátov. S križiackymi výpravami súvisel vznik často veľmi vplyvných rytierskych rádov (Maltézsky rád, Rád templárov). Templári dosiahli takú moc, že ohrozovali aj kráľovskú autoritu a francúzsky kráľ sa rozhodil rád rozprášiť.[23] Kontakt s kolískou kresťanstva dal taktiež vzniknúť kresťanským herézam, založeným väčšinou na gnóze. Na juhu Francúzska sa veľmi významným javom stalo hnutie katarov. Zasahovala proti ním albigénska krížová výprava.[24] Porážka katarov znamenala pohltenie Toulouského grófstva Francúzskom a ďalšou centralizáciou moci.

Od 12. storočia anglickí králi z rodu Plantagenetovcov ovládali rozsiahle územia západného Francúzska. K vyhnaniu Angličanov z Francúzska došlo až na konci storočnej vojny (1337 – 1453), ktorá vypukla medzi Anglickom a Francúzskom. K hrdinom storočnej vojny patrila Jana z Arku, ktorá sa stala jedným z veľkých francúzskych symbolov.[25]

Stredovek bol vo Francúzsku, ako aj inde v Európe, tiež v znamení morových epidémií, v istej chvíli na mor zomrela polovica zo 17 miliónov obyvateľov Francúzskeho kráľovstva.[26]

Raný novovek[upraviť | upraviť zdroj]

Bartolomejská noc

Objavitelia ako Jacques Cartier a Samuel de Champlain, ktorí v 16. storočí prenikli do Severnej Ameriky, položili základy francúzskej koloniálnej ríše.[27] S Habsburgovcami zviedli Kapetovci (presnejšie vetva Valois) v 16. storočí boj o európsku hegemóniu v tzv. talianských vojnách (1494 – 1559). Francúzština sa v tej dobe stala jazykom európskej aristokracie.

V druhej polovici 16. storočia však Francúzsko zasiahli náboženské vojny medzi hugenotmi a katolíkmi. Zlovestne slávnou sa stala tzv. bartolomejská noc (1572), počas ktorej bolo zmasakrovaných niekoľko tisíc protestantov.[28] Mier ujednal až Nantský edikt, ktorým Henrich IV. hugenotom priznal práva (1598). V roku 1597 začal mocenský konflikt so Španielskom, ktorý vyvrcholil francúzsko-španielskou vojnou, trval až do polovice 17. storočia a stal Francúzsku 300 000 životov. Jeho výsledkom bola francúzska hegemónia v kontinentálnej európskej politike.

Ľudovít XIV.

Počas vlády Ľudovíta XIII. (vládol 1610 – 1643), s pomocou jeho preslávenej pravej ruky, kardinála Richelieu, Francúzsko započalo mohutnú centralizáciu moci.[29] K dokonalosti absolutizmu doviedol Ľudovít XIV. (vládol 1643 – 1715, obdobie je nazývané Veľké storočie) a po matke zdedený kardinál Mazarin. Počas jeho vlády monarchia dosiahla svoju najväčšiu moc. Kráľovskej moci sa snažilo čeliť šľachtické povstanie nazývané fronda, avšak márne.[30] V tej dobe malo Francúzsko veľký vplyv na európsku politiku, ekonómiu a kultúru. Francúzština sa stala najpoužívanejším jazykom v diplomacii a vo vede. Francúzsko bolo najľudnatejším štátom v Európe a tretím na svete po Číne a Indii. Ľudovít XIV. taktiež zrušil Nantský edikt a vyhnal protestantov do exilu. Francúzsko sa tým stalo na dlhú dobu katolíckou krajinou, katolicizmus sa však zároveň stal symbolom tuhého absolutizmu, čo potom dráždilo francúzskych osvietencov, ktorí si osvojili silný protiklerikálny postoj.

Vo vojne o španielske dedičstvo Francúzsko dosiahlo dosadenie Bourbonovcov na španielsky trón, zároveň sa však postupne prepadala do rekordnej zadĺženosti a ekonomického úpadku a v sedemročnej vojne v dôsledku porážky od Británie prišla o svoju koloniálnu ríšu v Indii a Kanade (k tomu viac Francúzska a indiánska vojna).[31] Na oplátku Francúzi podporovali protibritskú vzburu amerických kolonialistov.[32]

Francúzska revolúcia a Napoleon[upraviť | upraviť zdroj]

Dobytie Bastily

Úpadok ríše sa počas nasledovníkov Ľudovíta XIV. prehlboval a bol jednou z příčin francúzskej revolúcie, ktorá vypukla v roku 1789 útokom na väznicu Bastila.[33] Za najvýznamnejšie duchovné dedičstvo revolúcie je považovaná Deklarácia práv človeka a občana prijatá 26. augusta 1789. V praxi viedla revolúcia k nahradeniu absolutistickej monarchie konštitučnou monarchiou (3. september 1791) a nakoniec k úplnému zvrhnutiu monarchie, nastoleniu prvej republiky a poprave kráľa Ľudovíta XVI. Následná intervencia zo zahraničia a vlastenecky motivovaná obrana proti nej (viac tiež Francúzske revolučné vojny) dala Francúzsku jeden z jej najväčších symbolov, ktorým je bojovná pieseň nazvaná Marseillaisa, ktorá sa nakoniec stala národnou hymnou.[34] Republika sa však čoskoro prepadla do špirály násilia, spory medzi girondistami a jakobínmi viedli k jakobínskemu teroru, ktorý organizovali predovšetkým Maximilien Robespierre a Georges Danton. Danton sa však sám čoskoro stal obeťou teroru. 22. augusta 1795 bola vyhlásená ústava roku III a vlády sa chopilo direktórium, ktoré popravilo Robespierra a ukončilo najkrvavejšiu časť revolúcie.

Francúzsky cisár Napoleon Bonaparte po návrate z exilu na Elbe

V nastolenom chaose ovládol republiku v roku 1799 Napoleon Bonaparte. Počas brumairového prevratu 9. novembra 1799 sa stal najprv prvým konzulom a 18. mája 1804 sa vyhlásil cisárom a založil prvé Francúzske cisárstvo. Rozhodol sa taktiež k mohutnej expanzii za hranice. Ním vedené napoleonské vojny zásadne ovplyvnili celý európsky kontinent. Napoleon na krátku dobu ovládol väčšinu Európy, bojoval so Spojeným kráľovstvom, Pruskom, Rakúskom a Ruskom, založil nové kráľovstvá, kde do ich čela dosadil členov svojej rodiny (Napoleonské Španielsko, Holandské kráľovstvo, Varšavské kniežatstvo, Talianske kráľovstvo, Rýnsky spolok atď.). Veľký kultúrny a vedecký dopad malo jeho ťaženie do Egypta a Sýrie.[35] Po neúspešnej invázii do Ruska a porážke v bitke pri Lipsku však Napoleon už nebol schopný čeliť aliančným armádám a v apríli 1814 abdikoval. Bol vyhostený na ostrov Elba, odkiaľ sa mu však počas Viedenského kongresu podarilo uniknúť a opäť sa nakrátko zmocniť vlády (obdobie Sto dní). Definitívne bol porazený v bitke pri Waterloo.[36] Potom došlo k reštaurácii bourbonského kráľovstva.

Napoleon ovplyvnil Európu aj duchovne, napríklad svojim občianskym zákonníkom nazvaným Code civil, ktorým sa ako pokrokový výdobytok udržal v mnohých častiach Európy aj po Napoleonovom páde.[37] Podobne Napoleonova expanzia rozšírila do Európy metrickú sústavu.[38]

19. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Francúzska koloniálna ríša okolo roku 1939

V roku 1830 vypukla Júlová revolúcia (1830), ktorej hrdinom bol predovšetkým Adolphe Thiers.[39] Dala vzniknúť konštitučnej monarchii na čele s vedľajšou vetvou Bourbonovcov, tzv. júlovou monarchiou. V tom istom roku francúzske vojská vstúpili do Alžírska a založili francúzsku koloniálnu prítomnosť v Afrike, ktorá sa rýchlo rozširovala na juh od Alžíru do celej severovýchodnej Afriky. V 19. a 20. storočí sa francúzska koloniálna ríša značne rozšírila a stala sa druhou najväčšou na svete, za Britským impériom. Pokrývala asi 8,6 percent povrchu planéty. Júlová monarchia bola zametená februárovou revolúciou v roku 1848 a vznikla druhá republika. K najväčším revolučným výdobytkom februárovej revolúcie patrilo zrušenie otroctva, sloboda tlače a zavedenie všeobecného volebného práva (pre mužov).

Napoleon III. poveruje baróna Haussmanna prestavbou Paríža

Existencia druhej republiky bola už v roku 1852 ukončená zvolením terajšieho prezidenta Ľudovíta Bonaparta (Napoleonovho synovca) cisárom pod menom Napoleon III. Počas jeho vlády došlo k veľkej prestavbe Paríža, pri ktorom oi. vznikli tzv. Haussmannove bulváre.[40][41] Napoleon III. zaviedol Francúzsko do krymskej vojny, v ktorej spolu so spojencami porazil Rusko[42], úspešne intervenoval v Mexiku[43], anektoval Savojské vojvodstvo a Nice, avšak po prehratej prusko-francúzskej vojne z roku 1870 bol zajatý a zvrhnutý. Bismarckom zjednotené Nemecké cisárstvo odobralo Francúzsku územia Alsaska a Lotrinska.[44]

V roku 1871 vznikla tretia francúzska republika, ktorá si prešla mnohými krízami (napr. parížska komúna[45], Dreyfusova aféra[46], panamská aféra[47]). Priniesla novú kolonizačnú vlnu, predovšetkým v Severnej Afrike. Tá mala aj svoju temnú tvár, len pri dobývaní Alžírska (dovŕšené v 1875) bolo zabitých 825 000 Alžírčanov.

Stavba Eiffelovej veže, 1888

Koniec 19. storočia a začiatok 20. storočia, éra niekedy nazývaná belle époque či fin de siècle, taktiež znamenala vrchol francúzskeho (a európskeho) kultúrno-politického vplyvu.[48] Francúzsko spolu s Nemeckom dominovalo svetovej vede, ktorej symbolom bola napríklad unikátna konštrukcia Eiffelovej veže (postavená 1889 pre svetovú výstavu), Pasteurove prvé vakcíny, objavy v oblasti rádioaktivity Henri Becquerela či Marie Curie-Skłodowskej, alebo kinematograf bratov Lumièrovcov. Ešte väčší vplyv mala francúzska kultúra, či už tá vysoká (Guy de Maupassant, Émile Zola, Marcel Proust, Arthur Rimbaud), alebo nízka, populárna, symbolizovaná kabaretom Moulin Rouge či kankánom. Vývoj svetového maliarstva sa v tej dobe odohrával takmer výlučne v Paríži, v preslávenej parížskej bohémskej štvrti Montmartre.

V roku 1905 bol vo Francúzsku oficiálne ustanovený sekulárny štát.

Svetové vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Francúzsky útok v druhej bitke na Marne

Tretia republika prežila aj prvú svetovú vojnu, ku ktorej patrilo Francúzsko k hlavným aktérom, ako člen trojdohody. Táto vojna viedla k doposiaľ najkrvavejšiemu stretu so susedným Nemeckom. Francúzsko tentokrát zvíťazilo a po versailleskom miery dostalo naspäť Alsasko a Lotrinsko. Avšak za cenu 1,4 milióna životov, ktoré predstavovali štyri percentá populácie.

Charles de Gaulle, triumfálny návrat do Paríža v roku 1944

Medzivojnová éra bola v znamení sociálneho pokroku (uzákonenie dovolenky, osemhodinová pracovná doba), ktorý bol predovšetkým dielom koalície Ľudového frontu, vedenej Léonom Blumom.[49]

Po začatí druhej svetovej vojny nebolo Francúzsko schopné účinne čeliť ďalšiemu nemeckému útoku. Časť francúzskeho územia, a to celý sever krajiny vrátane Paríža, bola od roku 1940 okupovaná Nemeckom. Na zbytku francúzskeho územia vznikol kolaborantský, tzv. vichistický režim. V novembri 1942 bola okupovaná aj južná časť krajiny. Česť Francúzska zachraňovalo hnutie odporu (Slobodné Francúzsko), ktorému velil generál Charles de Gaulle.[50] Francúzske územie museli oslobodiť Američania a Briti (viac operácia Overlord a operácia Dragoon).

V celej vojne stratilo Francúzsko asi 600 000 životov, viac než polovica z nich padá na vrub nacistickým represiám civilistov, vrátanie zabitých asi 80 000 francúzskych Židov.[51] Bezprostredne po vojne dočasná vláda vedená de Gaullom dala volebné právo ženám a založila systém sociálneho zabezpečenia.

Po roku 1945[upraviť | upraviť zdroj]

Francúzski vojaci zajatí pri Dien Bien Phu

Po vojne vznikla štvrtá republika. Pripojila sa k západnému bloku a bola zakladajúcim členom NATO. Francúzsko po vojne zažilo na jednu stranu šťastnú ekonomickú éru (tzv. Trente Glorieuses, tridsať slávnych rokov),[52] na druhú stranu stále zreteľnejšie strácalo svoje bývalé veľmocenské postavenie. Prejavom toho bol aj rozpad jeho koloniálnej ríše. Snaha o jej udržanie bolo sprevádzané krvavými konfliktami. Indočínska vojna (1946 – 1954), v ktorej sa Francúzi snažili udržať Vietnam, skončila ich drvivou porážkou (rozhodujúcou bola bitka o Dien Bien Phu).[53] Krátko po nej začala ďalšia vojna o udržanie koloniálneho panstva – alžírska (1954 – 1962). Aj v nej nakoniec Francúzsko prehralo (aj keď ústup bol spôsobený predovšetkým tlakom francúzskej verejnej mienky, rozčúlenej miliónom obetí na strane povstalcov a zverejnenými krutosťami francúzskych jednotiek).[54] Tieto konflikty zmietali aj vnútornou francúzskou politikou, udalosti Alžírskej vojny napríklad bezprostredne viedli k vytvoreniu piatej republiky, na ktorej čelo sa postavil vojnový hrdina De Gaulle. Politický systém bol pozmenený, ďaleko väčšiu rolu začala hrať osoba prezidenta.[55]

Radikálni študenti v Paríži 1968

De Gaulle volil často nečakanú a osobitú politiku (stiahnutie sa z vojenskej časti NATO,[56] zahraničná politika „všetkých azimutov“,[57] výroba jadrovej zbrane[58]). Časť spoločnosti však neuspokojila, čoho prejavom bola v roku 1968 vzbura nazvaná parížsky máj, ktorá mala aj generačný charakter. Aj keď bola rozdrvená, z dlhodobého hľadiska sa mnoho ich požiadaviek presadilo (sexuálna revolúcia, práva žien, dekriminalizácia homosexuality, ekologické požiadavky).[59] Gaullistické strany napriek tomu vo francúzskej politike dominovali až do začiatku 21. storočia, pochádzali z nich prezidenti Georges Pompidou, Jacques Chirac aj Nicolas Sarkozy, ktorých striedali pri moci občas socialisti (François Mitterrand, François Hollande).

François Mitterrand a Helmut Kohl, 1987

Francúzsko stálo pri koreňoch európskeho integračného procesu a Európskej únie, ktorá vznikla v roku 1993. V posledných desaťročiach dvadsiateho storočia sa Francúzsko znovu zapojilo do NATO a zmierilo sa s Nemeckom, s ktorým vytvára dlhodobo tandem, ktorý Európskej únii dominuje a tlačí na prehĺbenie integrácie. Tomuto tandemu sa niekedy hovorí „francúzsko-nemecký motor“.[60][61] Francúzsko bolo na čele štátov podporujúcich vznik a rozšírenie menová únia. Cieľom francúzskej politiky je prehĺbiť spoločnú zahraničnú politiku EÚ a jej obranu. V referende o prijatí Zmluvy o Európskej ústave však 55 % francúzskych občanov hlasovalo proti.[62]

K problémom Francúzska na začiatku 21. storočia patrí predovšetkým nezvládnuté prisťahovalectvo (hlavne Arabov a moslimov zo severu Afriky), a z neho plynúci islamský fundamentalizmus, ktorého najviditeľnejším prejavom boli teroristické útoky v Paríži v novembri 2015, pri ktorých islamisti zabili 130 ľudí.[63] Išlo o najtragickejší útok na francúzskej pôde od druhej svetovej vojny. Problém menšín, ktoré odmietajú prijať európsky kultúrny model, dlho vo Francúzsku artikulovala hlavne radikálna pravica reprezentovaná najprv Národným frontom a neskôr Národným združením Marine Le Penovej, avšak od 20. rokov 21. storočia je to rovnako veľká téma prezidenta Emanuela Macrona.[64][65][66] Nástup centristu Macrona bol taktiež príznakom rozpadu bipolárneho politického systému vo Francúzsku – socialisti boli úplne marginalizovaní a taktiež gaullisti sa len ťažko začleňujú do súboja lepenistov a macronistov.

Štátne symboly[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Štátne symboly Francúzska

Vlajka[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vlajka Francúzska

Francúzska vlajka je tvorená listom s pomerom strán 2:3, s troma zvislými pruhmi – modrým, bielym a červeným.

Znak[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Štátny znak Francúzska

Francúzsky štátny znak, ako oficiálny štátny symbol v súčasnosti neexistuje. Ale napríklad na francúzskych konzulátoch a pasoch je možno zbadať neoficiálny štátny znak. Tento emblém (nejde o znak, nerešpektuje heraldické pravidlá) nemá žiadny právny status.

Hymna[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Marseillaisa

Francúzska hymna je revolučná pieseň La Marseillaise [la marsejéz] (chyba, jazyk nebol zadaný Marseilleská pieseň). Pieseň zložil dôstojník Claude Joseph Rouget de Lisle v noci z 25. na 26. apríla 1792 ako pochod pre francúzske jednotky hájacie východné hranice krajiny proti rakúskym intervenčným jednotkám. Pôvodne sa preto menovala Chant de guerre de l'Armée du Rhin (chyba, jazyk nebol zadaný Bojová pieseň rýnskej armády). Nový názov dostala 30. júla, keď do Paríža počas spevu tejto piesne dorazili vojenské posily dobrovoľníkov z Marseille.

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Osídlenie s počtom obyvateľov presahujúcom 100 000
Francúzsko zo satelitu

Najväčšia časť územia Francúzska (metropolitné Francúzsko) sa nachádza v juhozápadnej Európe, kde hraničí na severovýchode s Belgickom (dĺžka hraníc 620 km) a Luxemburskom (73 km), na východe s Nemeckom (450 km) a Švajčiarskom (572 km), na juhovýchode s Talianskom (515 km) a na juhu so Španielskom (650 km), Andorrou (57 km) a Monakom (4,5 km). Francúzska republika sa skladá tiež z území v Severnej a Južnej Amerike (kde má Francúzska Guyana 580 km dlhú hranicu s Brazíliou a 520 km so Surinamom), v Indickom, a Tichom oceáne, Karibiku (ostrov Svätý Martin je rozdelený na francúzsku a holandskú časť hranicou o dĺžke 10,2 km) a v Antarktíde. (Suverenita deklarovaná v Antarktíde nebola uznaná väčšinou iných krajín – pozri Antarktický zmluvný systém).

Pevninová časť Francúzska zaberá plochu 543 965 km². Na severe a západe je krajina rovinatá s miernym vlnením, na zvyšku územia prevažne pahorkatá a hornatá. Vo francúzskych Alpách sa nachádza najvyšší bod západnej Európy Mont Blanc (4 810 m). Ďalšie hornaté kraje zeme zahŕňajú Pyreneje, Francúzske stredohorie (Massif Central), Švajčiarska Jura, Vogézy, Armorický masív a Ardeny. Najväčšími francúzskymi riekami sú Loira, Rhôna (prameniaca vo Švajčiarsku), Garonne (v Španielsku), Seina a časť toku Rýna. Loira je zároveň najdlhšou francúzskou riekou [67]. Tieto rieky sú rozdelené do úmorí Atlantického oceána a Stredozemného mora.

Okrem hlavného mesta Paríža (v ktorého okolí žije 12 miliónov ľudí) sú najväčšími mestami Lyon, Marseille, Lille, Toulouse, Bordeaux, Nice, Nantes, Strasbourg a Rennes.

Vláda a politika[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Politický systém Francúzska

Ústava a štátne zriadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Základné principy, ktoré musí Francúzska republika rešpektovať vychádza z Deklarácia práv človeka a občana z roku 1789

Ústava Piatej republiky bola schválená 28. augusta 1958. Výrazne posilnila autoritu výkonnej moci vo vzťahu k parlamentu. V minulosti mal parlament značné možnosti, ako premiéra a vládu zosadiť, čo ústava z roku 1958 obmedzila, takže počas existencie piatej republiky padol premiér iba raz, v roku 1962. Na druhú stranu ústava piatej republiky oslabila vládu na úkor prezidenta.

Francúzsko je zastupiteľská demokracia a poloprezidentská republika. Podľa ústavy je francúzsky prezident volený priamo na obdobie piatich rokov (pôvodne sedem rokov). Prezidentská rada zabezpečuje regulérne fungovanie moci ľudu a kontinuitu štátu. Prezident menuje predsedu vlády, predsedá kabinetu, velí ozbrojeným silám a uzatvára medzinárodné zmluvy. Prezident menuje predsedu vlády, ale nemôže ho odvolat, môže len požiadať o jeho rezignáciu. Premiéra, aj celú vládu, môže odvolať Národné zhromaždenie (dolná komora francúzskeho parlamentu). Pomer toho, čo rozhoduje predseda vlády a čo prezident, často závisí na tom, či sú za rovnaké politické strany. Pokiaľ ano, prezident môže pôsobiť ako faktická hlava vlády, zatiaľ čo predseda vlády je len jeho zástupcom. V opačnom prípade dáva ústavná konvencia premiérovi primát vo vnútorných záležitostiach, zatiaľ čo prezident dominuje v zahraničných záležitostiach. Taká situácia, keď je prezident nútený spolupracovať s premiérom, ktorý je politickým protivníkom, sa vo Francúzsku nazýva cohabitation (súžitie).[68][69] Premiér nemusí v Národnom zhromaždení žiadať o vyslovenie dôvery, ale zvyk je taký, že to urobí.

Národné zhromaždenie (Assemblée Nationale) je dolnou komorou parlamentu. Jeho členovia sú volení priamo na päťročné obdobie a všetky kreslá sú volené v jediných voľbách. Národné zhromaždenie má právo rozpustiť vládu a tým teda väčšinová voľba zhromaždenia určuje rozhodovanie vlády. Senátori sú vyberaní volebnou akadémiou na dobu deviatich rokov a jedna tretina senátu sa mení každé tri roky (počínajúc rokom 2007). Legislatíva Senátu je obmedzená; pokiaľ sa tieto dve komory nezhodujú v nejakom bode (s výnimkou ústavných práv), Národné zhromaždenie má posledné slovo. Vláda má silný vplyv na vytváranie programu Parlamentu.

Zahraničné vzťahy[upraviť | upraviť zdroj]

Francúzsko je zakladajúcim členom Európskej únie a to veľkou mierou definuje francúzsku zahraničnú politiku. 29. mája 2005 Francúzsko odmietlo v referende ratifikovanie Euopskej ústavy, keď približne 55 % obyvateľov vyslovilo svoje „nie“. Francúzsko je členom SPC (Sekretariát Pacifickej komunity, Secretariat of the Pacific Community) a COI (Komisia Indického oceánu, Indian Ocean Commission). Francúzsko je vedúcim členom Medzinárodná organizácia Frankofónie (La Francophonie, International Organisation of Francophonie), ktorá združuje 51 francúzsky hovoriacich štátov.

Vo Francúzsku sídli Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, UNESCO, Medzinárodný úrad pre miery a váhy a Interpol.

Administratívne delenie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Administratívne členenie Francúzska
Územie tvoriace Francúzsku republiku zobrazené v rovnakej mierke

Do roku 1790 sa Francúzsko delilo na provincie, ktoré boli zmenené na regióny. Od poslednej reformy v roku 2016 je regiónov 18. Tie sú ďalej delené do 101 departementov, ktoré sú očíslované (podľa poradia v abecede), čo má následne význam napr. pre smerovacie čísla alebo poznávacie značky áut. 13 regiónov leží v európskej časti Francúzska (France métropolitaine), z ktorých jeden tvorí Korzika so zvláštnym štatútom (collectivité territoriale), a ostatných päť je tvorených vždy len jedným departmentom a bývajú tak označované ako zámorské departementy a zámorské regióny (Départements et régions d'outre-mer, skratka DOM-ROM, menovite sa jedná o Réunion, Mayotte, Francúzsku Guyanu, Martinik a Guadeloupe).

Departmenty sa ďalej rozdeľujú na 342 arrondisementov, do ktorých sa nevolí žiadne zastupiteľstvo a ktoré majú zmysel iba pre zaradenie a administráciu. Arrondisementy sa členia na 2054 kantónov, ale tie opäť slúžia len k administrácii a rozdeleniu voličov. Posledný článok tvoria obce, ktorých je vo Francúzku 36 700. Obce sú samosprávne s voleným zastupiteľstvom (obecná rada).

Pôvodne mali arrondisementy aj kantóny určité právomoci a vlastné zastupiteľstva, v prípade mestských obvodov tento stav skončil rokom 1940 vďaka vláde vo Vichy a definitívne odstránené založením Štvrtej republiky v roku 1946. V prípade kantónov tomu tak bolo omnoho skôr.

Okrem 18 regiónov a 101 departmentov pod francúzsku suverenitu spadajú: Nová Kaledónia, Wallis a Futuna, Francúzska Polynézia, Clippertonov ostrov, Saint Pierre a Miquelon, Svätý Bartolomej, Saint-Martin a Francúzske južné a antarktické územie. Teritória v Pacifiku naďalej používajú frank ako svoju menu, aj keď bola v Európe nahradená eurom. Polynézsky frank má však kurz viazaný na euro.

Obrana a bezpečnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ozbrojené sily Francúzska
Príklady francúzskeho vojenstva po smeru hodinových ručičiek: lietadlová loď Charles de Gaulle; stíhačka Dassault Rafale; „horský poľovník“ (Chasseurs Alpins) v Afganistane; tank Leclerc na prehliadke v Paríži.

Francúzske ozbrojené sily môžu byť rozdelené do štyroch skupín:

Do armády sa môže vstúpiť v 17 rokoch. Od Alžírskej vojny za nezávislosť bola branná povinnosť obmedzená a úplne zrušená bola v roku 1996 Jacquesom Chiracom

Francúzsku sa v oblasti výdajov na vojenskú obranu v&nbspEurópskej únii vyrovnajú len Nemecko a Spojené kráľovstvo. Francúzsko ročne utratí na armádu, letectvo a vojenské námorníctvo okolo 50 mld. dolárov,[70] čo je 2,6 % HDP (podľa štatistík NATO z roku 2003) a v absolútnych číslach tretie miesto na svete za USA a Čínou. Spolu so Spojeným kráľovstvom platí 40 % z celkových výdajov na obranu celej EÚ. Francúzsko je jedným z piatich štátov světa, ktoré vlastní jadrové aj termojadrové zbrane.

Ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ekonomika Francúzska
Prvý vyrobený Airbus A380 pri jeho predstavení v Toulouse v roku 2005
Jadrová elektráreň Golfech. Až 75% elektrickej energie vo Francúzsku pochádza z jadra – čo do percent najviac na svete.[71]

Ekonomika Francúzska kombinuje rozsiahle súkromné spoločnosti (približne 2,5 milióna registrovaných) so spoločnosťami so značnou mierou intervencie vlády. Vláda si ponechala veľký vplyv na kľúčové segmenty sektorov infraštruktúry, čo znamená, že rozhoduje v otázkách železnice, energetiky, letectva a telekomunikácie. Tento stav bol výhodný asi do 90. rokov, v posledných rokoch vláda pomaly odpredáva svoje podiely v spoločnostiach Orange (France Télécom), Air France, rovnako ako poisťovne, banky a zbrojný priemysel.

Francúzsko je členom skupiny G7. Francúzska ekonomika je 5. najväčšou ekonomikou na svete.[72] V roku 2002 úplne prestalo používať svoju historickú menu francúzsky frank a v rámci Európskej menovej únie používa spoločnú menu euro.

Podľa údajov OECD za rok 2007 je Francúzsko 5. najväčší exportér výrobkov na svete po Nemecku, Číne, USA a Japonsku.[73] Je šiesty najväčší dovozca výrobkov za USA, Nemeckom, Čínou, Spojeným kráľovstvom a Japonskom.[74]

Ďalej podľa štatistiky OECD bolo Francúzsko v roku 2007 na treťom mieste v získavaní priamych zahraničných investícií. S takmer 158 miliardami USD zahraničných investícií sa Francúzsko zaradilo za USA (237,5 mld. USD investícií) a Spojené kráľovstvo (185,9 mld. USD).[75] Na druhú stranu francúzske spoločnosti investovali v rovnakom období 224,6 miliárd USD v zahraničí, čo zaraďuje Francúzsko na tretie miesto rebríčka najväčších zahraničných investorov po USA (333,2 mld. USD) a Spojenom kráľovstve (229,8 mld. USD).[76]

Francúzsko je aj druhou najviac produktívnou krajinou v OECD (nepočítajúc Nórsko, kde sú hodnoty zvýšené umelo tržbami z ropy, a Luxembursko, kde veľkými offshorovými investíciami bánk). V roku 2003 bol priemerný hrubý domáci produkt na jednu hodinu práce 47,2 USD.

Francúzsko sa stalo v prvom štvrťroku v roku 2019 v absolútnych číslach najzadĺženejšou krajinou eurozóny.[77] Jeho verejný dlh bol takmer 100 % HDP.[78]

TGV Duplex v Paríži, Gare de Lyon.

Medzi príklady technologickej vyspelosti francúzskeho priemyslu patrí oi. vysokorýchlostné vlaky TGV (výrobcom je spoločnosť Alstom) a lietadlá Airbus. K najväčším firmám patrí aj národný letecký dopravca Air France. Tradične je rozvinutý automobilový priemysel, k najslávnejším značkám patrí Renault, Peugeot a Citroën. Michelin je druhým najväčším svetovým výrobcom pneumatík. Mocnosťou je v oblasti módy, kozmetiky a luxusného tovaru (Christian Dior, Louis Vuitton, Chanel, Lacoste, L'Oréal, LVMH, Cartier, Boucheron, Givenchy, Hermès, Chloé, Le Coq Sportif, Guerlain, Sephora, Yves Rocher). Vývojárska spoločnosť Ubisoft dala světu například herní klasiku Assassin's Creed. Carrefour je druhým najväčším maloobchodným reťazcom na svete. Petrochemickým gigantem je TotalEnergies, farmaceutickým Sanofi. Najväčšími francúzskymi bankami sú BNP Paribas, Crédit Lyonnais a Société Générale (vlastní aj českú Komerční banku), poisťovňu AXA. V potravinárstve hrá veľkú rolu spoločnosť Danone, v telekomunikáciách Orange, v médiách Vivendi, elektrotechnike Schneider Electric.

Doprava[upraviť | upraviť zdroj]

Terminal 1 na letisku Charlesa de Gaulla

Železničná sieť Francúzska, ktorá k roku 2008 spája 29 473 km,[79] je najdrahšou železničnou sieťou v západnej Európe a spravuje ju spoločnosť RFF. Po Nemecku ide o druhú najrozsiahlejšiu železničnú sieť v západnej Európe.[80] Vlaky osobnej dopravy prevádzkuje spoločnosť SNCF. Medzi vysokorýchlostné vlakové spojenie vo Francúzsku patrí Thalys, Eurostar a TGV, ktoré počas komerčného využitia na vysokorýchlostných tratiach dosahujú rýchlosť 270 – 320 km/h. Eurostar, spoločne s Eurotunnel Shuttle, spája Francúzsko so Spojeným kráľovstvom cez Eurotunel. Francúzsko má železničné spojenie do všetkých susedných štátov, okrem Andorry. Vnútroštátne spojenie je taktiež veľmi dobre rozvinuté a nachádza sa tu aj niekoľko podzemných železníc a električiek, ktoré dopĺňajú autobusovú dopravu. Vo Francúzsku sa nachádza približne 893 300 kilometrov funkčných ciest. Dialničná sieť meria približne 12 000 kilometrov. Nie sú tu pravidelné registračné poplatky, či dane, ale za použitie diaľnic sa vyberá mýto, okrem blízkosti veľkých obcí. Na novom trhu s automobilmi prevládajú národné značky, akými sú Renault (27 % zo všetkých áut predaných v roku 2003), Peugeot (20,1 %) a Citroën (13,5 %).[81] Cez 70 % nových predaných áut v roku 2004 bolo na naftový motor, čo je znateľne viac než tých benzínových a LPG.[82] Vo Francúzsku sa nachádza aj najvyšší most na svete – viadukt Millau a niekoľko dôležitých mostov, napríklad Pont de Normandie.

Vo Francúzsku sa nachádza približne 477 letísk a pristávacích plôch.[83] Najväčším a najdôležitejším letiskom je Letisko Charlesa de Gaulla v blízkosti Paríža, ktoré je taktiež centrom francúzskych národných aerolinek – Air France.

Vo Francúzsku sa nachádza 10 väčších prístavov – najväčší z nich v Marseille.

Demografia[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Demografia Francúzska
Francúzsky odkaz: mapa frankofónnych krajín
     rodný jazyk
     úradný jazyk
     druhý alebo neoficiálny jazyk
     frankofónna menšina

Už od praveku bola Francúzsko križovatkou obchodu, migrácie obyvateľstva a invázií. V staroveku územie Francúzska obývali Kelti (Galia a Bretónsko) a Akvitánci (Baskicko), neskôr sa tu usadzovali Rimania a Germáni (Frankovia, Vizigóti, Burgunďania a Vikingovia). Tieto kmene a národy sa medzi sebou po stáročia miesili a výsledkom je dnešná populácia. Okrem dávnych dôb tu bola ešte vlna migrácie v 19. storočí a to hlavne ľudí týchto národností: Belgičania, Taliani, Španieli, Portugalci, Poliaci, Arméni, a Židia z Východnej Európy a Maghrebu. Od 60. rokov 20. storočia sa do Francúzska sťahujú Arabi, Berberi, černosi z Afriky a Karibiku, Číňania a Vietnamci. Do Francúzska sa vracajú aj francúzski kolonisti z Alžírska a ďalších bývalých kolónií tzv. Čierne nohy.

Zisťovať rasu, etnickú príslušnosť a náboženstvo pri sčítaní ľudu je zákonom zakázané. Je ale odhadované, že 40 % francúzskej populácie má predka, ktorý pochádza z nejakej migračnej vlny, čo robí z Francúzska etnicky najrôznorodejšiu krajinu v Európe (úroveň je porovnateľná napr. s USA či Kanadou). Ďalej sú známe dáta z testovania novorodencov na kosáčikovitú anémiu, ktorá sa robí iba pri osobách s pôvodom v rizikových oblastiach mimo Európu. Podľa týchto údajov bolo v roku 2012 34,44% novorodencov nebielych, čo predstavovalo zvýšenie z 27% v roku 2006.[84]

Od 19. storočia bol historický vývoj populácie Francúzska veľmi atypický oproti zbytku Západného Sveta. Na rozdiel od zbytku Európy nemá Francúzsko skúsenosti so silným populačným rastom v 19. storočí a na začiatku 20. storočia. Na druhú stranu v druhej polovici 20. storočia zažilo omnoho väčšiu populačnú explóziu než ktorýkoľvek iný európsky štát.

Imigrácia[upraviť | upraviť zdroj]

Na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov 20. storočia prichádzali do Francúzska predovšetkým talianske pracovné sily. Do konca roku 1962 sa ich počet zvýšil na 630 000. V roku 1945 bol založený Štátny migračný úrad, ktorého činnosť spočívala v nábore a sprostredkovaniu zahraničních pracovných síl. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia sa prostredníctvom dvojstranných zmlúv sa Španielskom, Portugalskom, Juhosláviou a krajinami bývalých kolónií, tj. Marokom a Tuniskom, silnejšie rozvinula snaha o najímaní pracovnej sily z južnej a juhovýchodnej Európy a aj zo severnej Afriky. V polovici päťdesiatych a šesťdesiatych rokov 20. storočia dosiahol počet úradne hlásených cudzincov (bez Alžírčanov) 2,3 milióna. V rokoch prudkého rozvoja sa imigrácia vymkla kontrole. Migranti prichádzali stále častejšie spontánne alebo na osobné výzvy. Strata kontroly nad imigráciou na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia a zvýšený nárast nelegálnych pracovných pomerov viedli k tomu, že došlo k obmedzovaniu možností ako priblížiť spôsoby sprostredkovanie práce a pracovné či bytové možnosti minimálnym sociálnym požiadavkám.

Nelegálna práca a vysoká nezamestnanosť viedli k stupňovaniu napätia medzi domácimi obyvateľmi a imigrantmi, predovšetkým severoafrickými, ale aj medzi jednotlivými etnicko-kultúrnymi skupinami prisťahovalcov. Začiatkom osemdesiatych rokov 20. storočia začalo dochádzať k otvoreným vzburám a pouličným bitkám s políciou. Ukončenie náboru pracovných síl zmenilo charakter imigrácie, ktorý sa prejavil zvýšeným príchodom ďalších rodinných príslušníkov predovšetkým z mimoeurópskych oblastí (zo severnej Afriky a Turecka). V polovici deväťdesiatych rokov 20. storočia odvodzovalo svoj pôvod z celkového počtu 55 miliónov Francúzov asi 18 miliónov aspoň čiastočne od rodičov alebo prarodičov pochádzajúcich zo zahraničia.[85]

Jazyk[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa článku 2 ústavy je úradným jazykom Francúzska francúzština,[86] románsky jazyk odvodený z latinčiny. Ďalej je používaná nemčina a arabčina. V zámorských územia existujú kreolské jazyky na báze francúzštiny (napr. antilská kreolčina, guaynčina či réunionská kreolčina).

Náboženstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Tradične dominantná rímskokatolícka krajina so znateľným protiklerikálnym vplyvom. Sloboda náboženstva je daná ústavou; inšpirácia pochádza zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Dominantný koncept vzťahu medzi verejnou sférou a veriacimi zabezpečuje, že vláda a vládne inštitúcie (ako napríklad školy) by nemali zasahovať do vecí viery a rovnako aj cirkev by sa nemala žiadnym spôsobom angažovať v politickej činnosti.

Vláda samotná neudržuje štatistiky o viere svojich občanov. Štatistiky The World Factbook ukazujú nasledujúce čísla: Rímskokatolícke kresťanstvo 83 – 88 %, islam 5 – 10 %, protestantizmus 2 %, židovské náboženstvo 1 %. Žijú tu aj veľmi početné menšiny miafyzitných Arménov z Arménskej apoštolskej cirkvi (cca 300 – 500 tisíc), a taktiež desaťtisícové komunity rumunských, ruských, ukrajinských, bieloruských a gruzínskych pravoslávnych (mnohokrát ide o potomkov utečencov pred komunistickými diktatúrami z týchto krajín v 20. storočí). Avšak podľa prieskumu z roku 2003 považuje 41 % ľudí existenciu boha za vylúčenú, 33 % sa považuje skôr za ateistov a 51 % ľudí o sebe povedalo, že sú kresťania.

Na začiatku 20. storočia žilo vo Francúzsku mnoho ľudí na vidieku a riadili sa podľa kresťanských tradícií. Počas tohto storočia nastalo ale mnoho zmien: došlo k vyľudneniu vidieka a mnoho ľudí sa odvrátilo od kresťanstva. To viedlo k mnohým zmenám v spoločenských zvykoch.

Mnoho mladých moslimov vo Francúzsku čelí vysokej nezamestnanosti, ktorá na predmestiach Paríža dosahuje cez 50 %,[87] a na ich komunitu majú stále väčší vplyv radikálny islamistickí salafisti.[88] Podľa analýzy z roku 2016 zavedenie islamského práva šaría podporuje 72 % francúzskych moslimov a 35 % moslimov vo Francúzsku považuje za ospravedlniteľné použitie násilie na ochranu viery.[89]

Veda a vzdelanie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vzdelanie vo Francúzsku
Louis Pasteur, stojací pri zrode mikrobiológie a lekárskej imunológie
Bratia Lumièrovci

Prírodné a technické vedy majú vo Francúzsku mimoriadnu tradíciu. Obzvlášť v 18. a 19. storočí Francúzi v oblasti exaktných vied dominovali. Louis Pasteur objavil vakcíny proti Anthraxu a besnote.[90] Maria Curieová-Skłodowská, vedkyňa poľského pôvodu pôsobiaca vo Francúzsku, objavila rádium a techniku delenia rádioaktívnych izotopov.[91] Auguste a Louis Lumièrové objavili kinematograf.[92] Denis Papin vynašiel Papinov hrniec a položil základy pre priemyselné využitie pary a teda vynález parného stroja.[93] Antoine Lavoisier vyvrátil flogistónovu teóriu horenia a založil tak modernú chémiu.[94] Blaise Pascal už v roku 1642 zostrojil prvý mechanický kalkulátor.[95] André-Marie Ampère vybudoval základy elektrodynamiky.[96] Gaspard-Gustave de Coriolis objavil Coriolisovu silu, a spôsobil tak revolúciu v meteorológii.[97] Léon Foucault sa preslávil zostrojením Foucaultovho kyvadla v parížskom Pantheone, ktorým ukázal, že Zem je v dôsledku svojej rotácie neinerciálnou vzťažnou sústavou.[98] Louis Daguerre vyvinul prvú praktickú metódu fotografovania[99], ďalší krok na ceste k modernej fotografii urobil Nicéphore Niépce svojou heliografiou. Charles Augustin de Coulomb založil elektrostatiku. Joseph Fourier objavil skleníkový efekt.[100] Astronóm Pierre Gassendi v roku 1631 ako prvý pozoroval prechod Merkúra cez Slnko. Pierre-Simon Laplace je autorom hmlovinovej hypotézy, zatiaľ najvplyvnejšej teórie o vzniku hviezd a ich planetárnych sústav. Nicolas Appert vyvinul metódu konzervácie potravín.[101] Biológ Jean-Baptiste Lamarck sformuloval prvú ucelenú evolučnú teóriu (lamarckizmus). Louis Braille vytvoril Braillovo písmo pre nevedomých.[102] „Otcom akustiky“ sa stal Marin Mersenne. Georges Cuvier započal zrovnávať súdobé živočíšne druhy s fosíliami a založil tak modernú paleontológiu. Archeológ Jean-François Champollion založil egyptológiu.[103] Charles Messier zostavil prielomový Messierov katalóg a objavil krabiu hmlovinu. Joseph Louis Gay-Lussac významne posunul výskum plynov. Urbain Le Verrier prepočítal presné súradnice ôsmej planéty slnečnej sústavyNeptúnu. Nicolas Léonard Sadi Carnot bol zakladateľom termodynamiky. Georges Louis Leclerc de Buffon sa ako jeden z prvých vedcov pokúsil o exaktný odhad veku Zeme, a to pomocou merania doby ochladnutia železne gule. Augustin Jean Fresnel zdokonalil vlnovú teóriu svetla, Siméon Denis Poisson naopak teóriu korpuskulárnu. François Arago odhalil mnoho zákonitostí vzťahu elektrického prúdu a magnetizmu. Nicolas-Louis de Lacaille pomenoval 14 z 88 súhvezdí. Jean-Baptiste Biot dokázal existenciu meteoritov a študoval polarizáciu svetla. Jean-Martin Charcot založil vedecký výskum hypnózy a hystérie. Priekopník experimentálnej medicíny Claude Bernard vysvetlil fungovanie nervového systému, pankreasu a pečene. John James Audubon objavil mnoho nových druhov vtákov. Joseph Marie Jacquard objavil štítkami programovateľný mechanický stav. Jacques-Yves Cousteau je legendou výskumu (a taktiež ochrany) oceánov.[104]

Gérard Mourou

V 20. a 21. storočí získali Francúzi taktiež mnoho vedeckých Nobelových cien, za fyziku Gérard Mourou, Serge Haroche, Albert Fert, Claude Cohen-Tannoudji, Georges Charpak, Pierre-Gilles de Gennes, Louis Néel, Alfred Kastler, Louis de Broglie, Jean Baptiste Perrin, Antoine Henri Becquerel a Pierre Curie, za chémiu Jean-Pierre Sauvage, Yves Chauvin, Jean-Marie Lehn, Luis Federico Leloir, Frédéric Joliot-Curie, Irène Joliot-Curie, Paul Sabatier, Victor Grignard a Henri Moissan, za fyziológiu Jules A. Hoffmann, Luc Montagnier, Françoise Barré-Sinoussi, Jean Dausset, Roger Guillemin, François Jacob, Jacques Lucien Monod, André Lwoff, André Frédéric Cournand, Charles Nicolle, Charles Richet, Alexis Carrel, Charles Louis Alphonse Laveran.

Henri Poincaré

Významná je francúzska matematická škola. Už v 16. – 17. storočí razili francúzski matematici ako François Viète, Abraham de Moivre, Pierre Louis Maupertuis alebo Pierre de Fermat cestu celému oboru. Évariste Galois položil základy modernej algebry a teórie grúp.[105] Gaspard Monge je otcom deskriptívnej geometrie, Jean-Victor Poncelet projektívnej geometrie. Jean le Rond d'Alembert posunul štúdium diferenciálnych rovníc. Charles Hermite dokázal, že Eulerovo číslo je trascendentné. Jeho žiak Henri Poincaré založil algebraickú topológiu.[106] Augustin Louis Cauchy bol priekopníkom matematickej analýzy. Matematik Adrien-Marie Legendre významne prispel k štúdiu polynómov. Ústrednou postavou matematiky 20. storočia bol Henri Lebesgue.[107] Prielom v bádaní o Liových grupách urobil Élie Cartan. K významným matematikom 20. storočia nutno počítať aj Jacquesa Hadamarda. Prestižnu Fieldsovu medailu získali matematici Laurent Schwartz, Jean-Pierre Serre, René Thom, Alexander Grothendieck, Alain Connes, Pierre-Louis Lions, Jean-Christophe Yoccoz, Laurent Lafforgue, Wendelin Werner a Cédric Villani. Abelovu cenu obdržal Yves Meyer.[108]

René Descartes, otec modernej filozofie

V oblasti humanitných a sociálnych vied si Francúzi dlhodobo udržujú ešte omnoho väčší vplyv. Ktorý scholastickí filozofi Jean Buridan, Pierre Abélard a Mikuláš z Oresme boli veľmi uznávaní. Michel de Montaigne založil žáner eseje. Francúzi stáli pri samom zrode modernej filozofie – za jej zakladateľov bývajú niekedy považovaní Jean-Jacques Rousseau a René Descartes. K tzv. osvietencom patrili Voltaire, Denis Diderot či Charles Louis Montesquieu. Na prelome 19. a 20. storočia spochybnil dedičstvo osvietencov Henri Bergson. K významným predstaviteľom fenomenológie patrí Emmanuel Lévinas, Paul Ricoeur a Maurice Merleau-Ponty. V Nietzscheho stopách vo Francúzsku išiel Georges Bataille. Od marxizmu k islamizmu sa dostal Roger Garaudy. Na Freuda úplne originálne nadviazal Jacques Lacan. Jungovské inšpirácie mal Gaston Bachelard. Z kresťanských pozícií sa s modernou vedou originálne vyrovnával Pierre Teilhard de Chardin. Obaja kľúčoví myslitelia existencializmu, Jean-Paul Sartre a Albert Camus, boli Francúzi. Podobné je to aj pri postmodernizme, kde sú otcami Jean Baudrillard a Jean-François Lyotard. Za najvýznamnejšiu feministickú filozofku býva považovaná Simone de Beauvoir. Najcitovanejšími filozofmi konca 20. storočia boli predstavitelia tzv. postštrukturalizmu a dekonštruktivizmu: Michel Foucault, Jacques Derrida a Gilles Deleuze. Marxistické ingrediencie k ich dielam pridávali Louis Althusser a Alain Badiou, o feministické sa zaslúžila Julia Kristeva. Ideológom extravagantného situacionizmu bol Guy Debord.[109]

Auguste Comte

Taktiež aj francúzska sociologická škola je silná, Francúzi boli okrem iných aj dvaja zo zakladateľov sociológie: Auguste Comte a Émile Durkheim. Dôraz na dáta do sociológie vniesol Pierre Guillaume Frédéric le Play. Medzi ich nástupcov vynikol Pierre Bourdieu alebo sociológ vedy Bruno Latour. Claude Lévi-Strauss je zrejme najslávnejším kultúrnym antropológom všetkých dôb.[110] Ferdinand de Saussure je zakladatelem semiotiky. Roland Barthes je jej významným predstaviteľom. Dejiny politológie sa sotva obídu bez Alexisa de Tocqueville, Gustava le Bona či Raymonda Arona. Významným politickým filozofom bol už Jean Bodin, autor teórie suverenity.[111] Raným politológom bol aj Jean Antoine Condorcet, ktorý ako vôbec prvý použil termín Nepriama demokracia. K najvplyvnejším historikom, hlavne svojou interpretáciou Francúzskej revolúcie, patrí Adolphe Thiers. Zakladateľom slávnej školy Annales bol Fernand Braudel. K prvým literárnym teoretikom patril Nicolas Boileau.[112] François Quesnay bol hlavný predstaviteľ prvej ekonomickej školy fyziokratov a tvorca prvého modelu ekonomického kolobehu, tzv. ekonomickej tabuľky. Nobelovu cenu za ekonómiu získali Jean Tirole, Maurice Allais, Gérard Debreu a Esther Duflová. V posledných rokoch sa veľmi rýchlo stal jedným z najcitovanejších ekonómů Thomas Piketty.

Systém francúzskeho vzdelania je vysoko centralizovaný, organizovaný a rozvetvený. Delí sa na tri časti:

  • primárne vzdelanie (enseignement primaire)
  • sekundárne vzdelanie (enseignement secondaire)
  • terciárne alebo akademické vzdelanie (enseignement supérieur)
Sorbonna

Primárne a sekundárne vzdelanie je prevažne verejné (súkromné škol existujú ako celonárodná sieť jednotlivých primárnych a sekundárnych katolíckych škôl), zatiaľ čo akademické vzdelanie je otázkou štátnych aj súkromných škôl.

Univerzita Paris-Saclay

Parížska univerzita, nazývaná väčšinou Sorbonna podľa svojej najvýznamnejšej, pôvodne teologickej fakulty, bola najstaršou univerzitou vo Francúzsku, založenou okolo roku 1150, zrejme štvrtou najstaršou v Európe (dátum vzniku najstarších univerzít je väčšinou dosť neistý).[113] V stredoveku bolo centrom európskej vzdelanosti, pôsobili tu Tomáš Akvinský, Albert Veľký, Bonaventúra, Erasmus Rotterdamský, Majster Eckhart, Ignác z Loyoly, Ján Kalvín, neskôr napríklad Henri Bergson, Jean-Paul Sartre, Claude Lévi-Strauss alebo Jacques Derrida. V roku 1968, po študentských nepokojoch, bola univerzita rozbitá na menšie časti a vo svojej pôvodnej podobe už neexistuje. V roku 2018 bola zlúčením niekoľkých inštitúcií založená Sorbonne Université, výskumná univerzita, ktorá svoj pôvod odvodzuje od založenia sorbonnskej fakulty. Podľa Šanghajského rebríčka (k roku 2021) je avšak v súčasnosti najkvalitnejšou francúzskou vysokou školou Université Paris-Saclay, výskumná univerzita založená v roku 2019 (13. celosvetovo). Nasleduje spomínaná Sorbonne Université (35.), Univerzita Paris sciences et lettres (38.), Université de Paris (73.), Université d'Aix-Marseille (101. – 1 50.), Université Grenoble-Alpes (101. – 1 50.) a Université de Strasbourg (101. – 5 0.).[114] V minulosti bola za prestížnu vzdelávaciu inštitúciu považovaná aj napríklad École Normale Supérieure.

Najvýznamnejšou neuniverzitnou vedeckou inštitúciou v krajine je Centre national de la recherche scientifique (CNRS). Býva označovaná za najväčšiu výskumnú európsku inštitúciu vôbec. Vyvinula napríklad vakcínu proti hepatitíde typu B. V Nature Indexu (za rok 2020), ktorý hierarchizuje všetky vedecké inštitúcie podľa počtu článkov v časopise Nature, sa umiestnilo na 4. mieste na svete (za Čínskou akadémiou vied, Harvardom a Spoločnosťou Maxa Plancka).[115] Veľkú tradíciu má aj Pasteurov ústav založený v roku 1887, ktorý kontroluje výskyt infekčných chorôb na celom svete a radí Svetovej zdravotníckej organizácii v otázkách epidémií a pandémií.

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Francúzska kultúra

Francúzska kultúra je ovplyvnená rozdielnosťou a poslednými vlnami imigrácie. Francúzsko hralo po celé stáročia veľmi dôležitú rolu ako kultúrne centrum celej Európy na čele s Parížom. Mnoho architektonických štýlov západnej civilizácie vzniklo vo Francúzsku; väčšina výtvarných štýlov novoveku sa zrodila v parížskej umeleckej komunite. Systematickou propagáciou francúzskej kultúry a francúzskeho jazyka v zahraničí sa zaoberá Institut français.

Výtvarné umenie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Francúzske výtvarné umenie

Francúzske umenie existovalo spoločne s nemeckým, až do rozdelenia Franskej ríše, pod názvom „karolínske umenie“. Vlastný vývoj zaznamenalo v 11. storočí so šírením románskeho slohu. Približne od roku 1100 sa datuje rozkvet architektúry a sochárstva spojeného prevažne s regiónom Provence, kde bolo staviteľstvo silne ovplyvnené rímskou kultúrou. O päťdesiat rokov neskôr sa strediskom umenia stáva sever krajiny, teda oblasť Normandie, prevažne Burgundsko. Tu sa objavujú počiatky gotiky. Prvou rýdzo gotickou stavbou je Bazilika Saint-Denis na severe metropolitného Paríža. Od 13. storočia je už umelecká tvorba spojená s Parížom a oblasťou Île-de-France, odkiaľ sa gotika rozšírila do celej Európy. Najvýznamnejšími francúzskymi pamiatkami tohto slohu sú katedrály (hlavne v mestách Paríž, Reims, Chartres, Amiens a iné), vitráže a sochárske diela.

Jean-Honoré Fragonard, Le collin maillard
Eugène Delacroix, La Barque de Dante

S nástupom renesancie stráca Francúzsko výsadné postavenie nielen v oblasti umenia. Typické je prevzatie vzorov z Talianska. Gotika sa ďalej drží iba v Burgundsku ako neskorá gotika. Najvýznamnejším umeleckým skvostom tejto doby je zrejme zámok Fontainebleau, kde sa prejavil vplyv neskorej renesancie a manierizmu. Známe sú aj zámky na rieke Loire (Blois, Chambord), zámok Montsoreau, zámok Chenonceau alebo Luxemburský palác v Paríži. Počas rozvoja baroka v 17. storočí sa vďaka podpore francúzskych kráľov dostáva do Francúzska mnoho umelcov, ktorí tvoria opäť model umenia pre celú Európu. Tento štandard si Francúzsko udržalo až do neskorého 18. storočia, keď vládlo rokoko. Centrálnymi osobnosťami maliarskeho rokoka vo Francúzsku boli Antoine Watteau, François Boucher a Jean-Honoré Fragonard. Klasicizmus reprezentujú maliari François Gérard a Nicolas Poussin alebo architekt François Mansart. Klasicistickými portrétmi, oi. známym Napoleonovým, sa preslávil Jean Auguste Dominique Ingres. Neoklasicizmus zosobnili Jacques-Louis David a aj Camille Corot. V ére romantizmu sa presadil Eugène Delacroix a Théodore Géricault, kľúčovými realistami boli Gustave Courbet, William-Adolphe Bouguereau, Jean-François Millet, barbizonská škola. Neskôr aj Honoré Daumier, ktorého dielo dalo taktiež impulz k vzniku moderného umenia.

Paul Gauguin, Žltý Kristus
Auguste Renoir, Bal du moulin de la Galette

V modernom umení je veľmi dôležitá francúzska secesia (art nouveau) a to hlavne v architektúre (vchody metra v Paríži, Hector Guimard). Vzniká mnoho maliarských smerov na čele s impresionizmom (Édouard Manet, Auguste Renoir, Claude Monet, Camille Pissarro, Edgar Degas, Henri de Toulouse-Lautrec, Berthe Morisotová), proti ktorému sa v roku 1880 postavil Paul Cézanne sa svojim osobitým štýlom. Tzv. neoimpresionizmus predstavujú Georges Seurat a Paul Signac. Maliar Paul Gauguin ďalej rozvíjal maľbu s dôrazom na plošnosť a jasné ohraničenie jednotlivých farebných polí. Tento štýl bol ďalej rozvíjaný skupinou Nabis a fauvistami (Henri Matisse, André Derain, Maurice de Vlaminck). V socharstve vyniká Auguste Rodin (hra svetla) a Aristide Maillol (ženský akt).

Rok 1907 sa nesie v duchu založenia kubizmu Georges Braquem a Fernand Légerom (kubizmus prevádza predmety na geometrické prvky). Ďalšími smermi tejto doby sú dadaizmus a surrealizmus (inšpirácia psychoanalýzou Sigmunda Freuda, hlavné otázky nevedomia). Konceptualizmus reprezentuje hlavne Marcel Duchamp. Akýmsi protipólom avantgardných experimentátorov je klasik naivného maliarstva Henri Rousseau. Ku koncu druhej svetovej vojny sa do popredia dostáva abstraktné umenie vďaka Pařírskej škole (École de Paris) a akčnému umeniu. Jean Dubuffet zaviedol do maľby používanie netradičných materiálov ako sadra, decht alebo štrk. Vzniká op-art s hlavným predstaviteľom Victorem Vasarelym. K novším smerom patril nouveau réalisme (nový realizmus) a pop art (Yves Klein, Arman, César Baldaccini). V 80. a 90. rokoch sa Francúzsko stotožňuje s charakterom súdobého umenia napr. prúdy ako land art, body art, minimalizmus a konceptualizmus (Christian Boltanski), neoexpresionizmus atď. Slávnymi modernými architektami boli Gustave Eiffel, Eugène Viollet-le-Duc, Jean Nouvel, alebo Christian de Portzamparc, autor sídla Cité de la musique, alebo budovy Luxemburskej filharmónie.

Predovšetkým ako ilustrátor získal uznanie Gustave Doré. Kráľom karikatúry 19. storočia bol Honoré Daumier. Henri Cartier-Bresson patrí ku klasikom žurnalistickej fotografie.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Francúzska literatúra
Molière
François Villon

Francúzska literatúra vznikla ako pokračovanie latinsky písanej literatúry. Najstaršou písomnou pamiatkou sú tzv. Štrasburské prísahy z roku 842. V priebehu dejín zaznamenala francúzska literatúra búrlivý rozvoj a určovala po mnoho storočí svetový trend. Mnoho literárnych smerov 20. storočia má svoj pôvod vo Francúzsku (napr. dadaizmus, kubizmus, surrealizmus). Vďaka uvoľnenejšiemu prostrediu tu mohlo vzniknúť mnoho diel, ktoré boli inde zavrhované (napr. v USA diela Henryho Millera). Svoj vplyv nezaprie ani v dnešnej dobe.

Molière je klasikom svetovej drámy, v poézii hrá rovnakú rolu François Villon, v detskej literatúre Antoine de Saint-Exupéry, v sci-fi Jules Verne, v erotickej literatúre markíz de Sade či Octave Mirbeau, najslávnejším bájkarom je Jean de La Fontaine, François Rabelais bol zakladateľom žánra románu, Michel de Montaigne žánra eseje.

Okrem Molièra patrí do učebníc svetovej drámy aj Jean Racine, Pierre Corneille, Edmond Rostand či Pierre Beaumarchais. Z moderných dramatikov hlavne Jean Anouilh či Jean Genet. Alfred Jarry predstavil svojbytnú podobu absurdnej drámy.

Jules Verne
Honoré de Balzac

Aj v próze sa celosvetovo preslávila hneď celá séria mien: Guy de Maupassant, Alexandre Dumas starší, Victor Hugo, Honoré de Balzac, Stendhal, Gustave Flaubert, Émile Zola, Anatole France. Charles Perrault ovplyvnil celoeurópsku kultúru zozbieraním najslávnejších ľudových rozprávok, Chrétien de Troyes rozpracovaním artušovskej legendy. Francúzi milujú poetické diela Marcela Pagnola. Ku klasikom bývajú zaraďovaní taktiež François-René de Chateaubriand, George Sandová, Alfred de Musset, Théophile Gautier, Alphonse Daudet, Prosper Mérimée či kontroverzný Louis-Ferdinand Céline. Za základný stavebný kameň svetovej modernej prózy je považované dielo Marcela Prousta. Alain Robbe-Grillet, Michel Butor, Marguerite Durasová či Claude Simon založili tzv. nový román. Romain Rolland, André Malraux, Françoise Saganová či Robert Merle vsadili naopak na klasické rozprávanie. Henri Barbusse sa preslávil predovšetkým demaskovaním hrôz prvej svetovej vojny. K najuznávanejším súčasným románopiscom patrí Michel Houellebecq.

Arthur Rimbaud

Prototypom básnika bol dlho Pierre de Ronsard. Ikonickými postavami poézie sa stali aj tzv. Prekliati básnici: Charles Baudelaire, Paul Verlaine a Arthur Rimbaud. Francúzska poézia však nestratila silu ani v 20. storočí – väčšina sa vydala cestou avantgardných experimentov, niektorí pri nich zostali ako André Breton či Guillaume Apollinaire, niektorí sa vrátili ku klasickej skladbe ako Paul Éluard či Louis Aragon, iní boli klasickému veršu verní vždy ako Jacques Prévert. Úplne zvláštnu, „hermetickú“ či „neoklasicistickú“ líniu reprezentujú Stéphane Mallarmé a Paul Valéry. Všestrannými talentmi, ktorí okrem literatúry zasiahli aj do mnohých iných odborov, boli Jean Cocteau a Boris Vian.

Okrem niektorých uvedených získali Nobelovu cenu za literatúru tiež aj Patrick Modiano, Jean-Marie Le Clézio, Saint-John Perse, François Mauriac, André Gide, Roger Martin du Gard, Frédéric Mistral, Jean-Paul Sartre, Albert Camus a Sully Prudhomme. K najprestížnejším francúzskym literárnym cenám patrí Goncourtova cena.[116]

Hudba[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v článkoch: Francúzska hudba a Francúzska opera
Hector Berlioz

Francúzsko bolo dlhú dobu považované za centrum európskeho umenia a hudby. Krajina sa chváli širokým spektrom tradičnej ľudovej hudby, ale aj hudbou prinesenou imigrantmi z Afriky, Latinskej Ameriky a Ázie. Čo sa týka klasickej hudby, z Francúzska pochádza niekoľko legendárnych skladateľov, rovnako ako v dnešnej dobe mnoho umelcov hrajúcich rock, hip hop, techno, funk a pop. Francúzsko sa taktiež považuje za krajinu klarinetu.

Najslávnejšími francúzskymi skladateľmi vážnej hudby sú Jean-Baptiste Lully, Claude Debussy, Georges Bizet, Jacques Offenbach, Hector Berlioz a Maurice Ravel. Dôležitými menami sú tiaž aj Camille Saint-Saëns, Jean-Philippe Rameau, Erik Satie, Charles Gounod, Jules Massenet, Francis Poulenc, Olivier Messiaen a Adolphe Adam.

Édith Piaf

V oblasti filmovej hudby patrí k najoceňovanejším autorom Maurice Jarre. V modernej populárnej hudbe sa Francúzi dlho snažili konkurovať svojim osobitým žánrom – šansónom. Uznanie sveta v ňom získali hlavne Édith Piaf, Charles Aznavour, Jacques Brel, Gilbert Bécaud, Yves Montand, Pierre Bachelet, Mireille Mathieu, Dalida či Juliette Gréco.

Do histórie rokenrolu sa zapísal Johnny Hallyday. Serge Gainsbourg sa stal symbolom eroticky nabitého popu. V klasickom globálnom pope sa Francúzi presadzujú menej, v posledných rokoch sa to podarilo Vanesse Paradis, Alizée či Nolwenn Leroy. Zďaleka najviac sa to však podarilo klávesistovi a skladateľovi Jean-Michel Jarrovi. V oblasti elektronickej hudby sa presadil DJ David Guetta.

Maurice Béjart či Marius Petipa boli preslávení baletnými choreografmi.

Film[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Francúzska kinematografia
François Truffaut

Veľkú tradíciu má francúzske filmové umenie, Georges Méliès stál pri jeho samotnom zrode. Režiséri 60. rokov 20. storočia Jean-Luc Godard a François Truffaut patria ku klasikom svetového filmu. K tzv. Novej vlne (Nouvelle Vague) okrem nich patrili taktiež režiséri Claude Chabrol, Alain Resnais, Jacques Rivette či Eric Rohmer. Nadväzovali pritom na originálnych tvorcov predchádzajúcich dekád, akými boli Jean Renoir či Jacques Tati. Oscara majú okrem vyššie uvedených Maurice Cloche, René Clément, Marcel Camus, Serge Bourguignon, Claude Lelouch, Bertrand Blier, Régis Wargnier, Richard Dembo, Michel Hazanavicius či Jean-Jacques Annaud. Annaud je o. i. tvorca slávnych snímok Meno ruže a Sedem rokov v Tibete. Luc Besson pracuje v Hollywoode. Tomuto filmovému centru dokázali Francúzi, ako jedni z mála na svete, v 60. – 80. rokoch 20. storočia konkurovať, hlavne v žánri komédia.

Louis de Funès
Jean-Paul Belmondo

Francúzsky film mal a má herecké hviezdy svetového formátu: Louis de Funès, Jean Gabin, Jean-Paul Belmondo, Alain Delon, Brigitte Bardotová, Gérard Philipe, Lino Ventura, Catherine Deneuve, Jean-Louis Trintignant, Jean Rochefort, Gérard Depardieu, Pierre Richard, Jean Marais, Philippe Noiret, Yves Montand, Bourvil či Jeanne Moreau. V 30. a 40. rokoch 20. storočia sa v Hollywoode preslávila Claudette Colbertová. V 50. rokoch sa dokázali presadiť aj Simone Signoretová či Fernandel. Ešte omnoho skôr vytvorila Sarah Bernhardtová prototyp hereckej a filmovej hviezdy. V posledných rokoch sa už svetový hlas francúzskym hercom získava horšie. V niektorých prípadoch je k tomu potrebný angažmán v Hollywoode – dôkazom sú biografie herečiek a hercov ako sú Sophie Marceau, Isabelle Adjani, Juliette Binoche, Audrey Tautou, Marion Cotillard, Jean Dujardin, Vincent Cassel či Jean Reno.

Napriek istému ústupu zo slávy točí Francúzsko stále najviac filmov v Európe a je krajinou, kde americká filmová produkcia získava najmenšie percento príjmov z premietania (okolo 50 percent, oproti tomu napríklad v Nemecku je to 77 percent).[117] Francúzsko je aj stále ešte druhým najväčším vývozcom filmov na svete, po Spojených štátoch.[118]

Filmový festival v Cannes, založený v roku 1946, patrí k najväčším filmovým udalostiam sveta. Jeho hlavná cena Zlatá palma (Palme d'or), udeľovaná od roku 1955, patrí k najprestížnejším oceneniam v svetovom filme. Najdôležitejšou francúzskou národnou filmovou cenou je César, udeľuje sa od roku 1976.

Kuchyňa[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Francúzska kuchyňa
Paul Bocuse

Francúzska kuchyňa je charakteristická svojou veľkou rozmanitosťou. Je označovaná za jeden z najviac kultivovaných a elegantných štýlov varenia na svete. Mnoho najlepších svetových šéfkuchárov ako Taillevent, François Pierre La Varenne, Marie-Antoine Carême (zakladateľ haute cuisine), Auguste Escoffier alebo Paul Bocuse boli majstri tejto kuchyne. Francúzske spôsoby varenia ovplyvnili bezmála celú Západnú Európu a mnoho kulinárskych škôl používa francúzsku kuchyňu ako základ všetkých ostatných foriem európskeho varenia. V novembri v roku 2010 bola francúzska gastronómia pridaná na zoznam nemateriálneho svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Aj pojem reštaurácia má francúzsky pôvod (avšak vo forme restaurant).

Francúzsky croissant

Vo Francúzsku vznikli mnohé kuchárske postupy (marinády, suflé, tapenáda, bešamelová omáčka, hranolky). K známym francúzskym špecialitám patrí foie gras (stučnelá pečeň vodných vtákov). Obľúbenými surovinami sú hľuzovky, šampiňóny, hliva ustricová, mušle, ustrice. Slávnym pokrmom je kohút na víne (coq au vin). Pre ostatných Európanov sú dosť exotickými špecialitami žabie stehienka (grenouille) a slimáky (escargot). Do celého sveta sa rozšíril ľahký sladký rožok croissant, ktorý Francúzi často raňajkujú s kávou, rovnako ako bageta alebo palacinky (crêpe). K regionálnym špecialitám patrí alsaský šukrut, lotrinský slaný koláč quiche, alebo hovädzie po burgundsky (boeuf bourguignon). V Provensálsku má pôvod rybia polievka bouillabaissa, v celom Francúzska je obľúbená cibuľačka. V okolí Nice vznikol zeleninový pokrm ratatouille, v Gaskonsku konfitovaná kačica (confit de canard). Najobľúbenejším francúzskym sendvičom je croque monsieur. Známymi francúzskymi dezertami sú crème brûlée, obrátený koláč (tarte tatin) alebo makrónky.

Šampanské
Roquefort

Špecifickú rolu vo francúzskej gastronómii hrajú syry.[119] Vo francúzskych Alpách sa vyrába syr beaufort, v kraji Aveyron plesňový syr roquefort, v Normandii bol objavený camembert, v oblasti Seine-et-Marne syr brie. Z Burgundska pochádza dijonská horčica.

Významnú úlohu v celej francúzskej kultúre má vinárstvo. Celosvetovo preslávené je šampanské – šumivé, sekundárne kvasené víno z oblasti Champagne-Ardenne. Niektoré odrody boli vyšľachtené priamo vo Francúzsku, napríklad sauvignon. Veľmi cenené sú rovnako červené vína z oblasti Bordeaux, burgundské víno (chardonnay, pinot noir), alebo beaujolais (pozri aj Vinárske oblasti vo Francúzsku). Ale známe sú aj iné francúzske alkoholické nápoje, z Normandie pochádza pálenka z jabĺk calvados, z Álp likér Chartreuse a z Gaskonska možno najstaršia brandy sveta nazývaná armaňak. Zo západného Francúzska (z okolia mesta Cognac), pochádza zvláštny typ brandy, svetovo známy koňak, k najznámejším jeho značkám patrí Hennessy.

Veľkú tradíciu majú aj francúzske kaviarne. Francúzsko dalo svetu aj Michelinského sprievodcu, najprestížnejšieho knižného sprievodcu po svetových reštauráciách, ktorý systémom hviezdičiek oceňuje tie najkvalitnejšie.[120] André Michelin vydal prvú túto publikáciu už v roku 1900, hodnotenie hviezdičkami vzniklo v roku 1926. Dlho boli hodnotené len európske reštaurácie, po roku 2005 sprievodca zahrnul aj veľké mestá mimo Európy.

Móda[upraviť | upraviť zdroj]

Christian Dior

Významným kultúrnym javom vo Francúzsku je móda, a to od 17. storočia, keď sa kráľ Ľudovít XIV. rozhodol byť ochrancom a určovateľom krásy a štýlu. V 19. storočí vznikla v Paríži tzv. haute couture. A aj dnes je Paríž, spolu s Londýnom, Milánom a New Yorkom, jednou z najväčších svetových módnych metropol. Vzniklo tu niekoľko preslávených módnych (a kozmetických) domov, založených osobnosťami ako Coco Chanel, Christian Dior alebo Hubert de Givenchy.[121][122][123] Revolúciu v módnom priemysle spôsobil Yves Saint Laurent, keď sa rozišiel so zavedenými normami haute couture a vsadil na prêt-à-porter (konfekčnú módu všedného dňa).[124] V mnohom ho nasledovali ďalšie generácie návrhárov ako Jean-Paul Gaultier, Christian Lacroix alebo Sonia Rykielová. Francúzsko je taktiež svetovým lídrom vo výrobe parfémov a inej kozmetiky (L'Oréal, Yves Rocher). Korporácia LVMH združuje mnoho známych značiek, kozmetických a módnych, napríklad značku Louis Vuitton, preslávenú výrobou luxusných kabeliek.[125]

Šport[upraviť | upraviť zdroj]

Tour de France

Najpopulárnejším športom vo Francúzsku je futbal. Ďalšími populárnymi športmi sú cyklistika (vo Francúzsku sa každoročne uskutočňuje svetoznámy Tour de France), ragby, atletika, automobilový šport (Grand Prix Francúzska v Magny-Cours, 24 hodín Le Mans) a tenis (French Open v Paríži). Najhranejším športom vo Francúzsku je petang. Rôzne formy petangu sú hrané približne 17 miliónmi Francúzov. Federation Française de Pétanque et Jeu Provençal eviduje 480 000 licencovaných hráčov. Ďalšou známou hrou, ktorá pochádza z Francúzska, je stolný futbal. Medzi Francúzmi je veľmi populárny, čo dokazujú početnými víťazstvami na svetových šampionátoch.

Martin Fourcade

Francúzi niekoľkokrát usporiadali olympijské hry: letné v rokoch 1900 a 1924 v Paríži a zimné v roku 1924 v Chamonix, 1968 v Grenoble a 1992 v Albertville. V roku 2024 sa budú letné olympijské hry znovu konať v Paríži.[126] Pierre de Coubertin bol kľúčovou postavou pri obnovovaní tradície olympijských hier na konci 19. storočia.[127] Francúzsko sa zúčastňuje olympijských hier už od tých prvých v Aténach v roku 1896, kde získalo päť zlatých. K roku 2018 bol počet zlatých medailí na letných aj zimných olympiádach 248, čo Francúzsko radilo na piate miesto v historickej tabuľke národov.[128] V cyklistike Francúzi historickú tabuľku dokonca vedú (o. i. vďaka menám ako Paul Masson, Robert Charpentier, Daniel Morelon, Florian Rousseau či Félicia Ballangerová). Najúspešnejším francúzskym olympionikom je biatlonista Martin Fourcade, ktorý vybojoval päť zlatých a dve strieborné.[129] Štyri zlaté majú šermiari Christian d'Oriola a Lucien Gaudin. Tri zlaté medaily na olympiáde získali bežkyňa na krátkych tratiach Marie-José Pérecová, legendárny zjazdár Jean-Claude Killy, alebo vodný slalomár Tony Estanguet. Vynikajúcu bilanciu troch individuálnych medailí majú aj zjazdárka Marielle Goitschelová a medzivojnový vzpierač Louis Hostin.

Michel Platini

Francúzske národné futbalové mužstvo dvakrát vyhralo majstrovstvá sveta (1998, 2018), dvakrát získalo striebro (2006, 2022) a dvakrát bronz (1958, 1986). Dvakrát tiež triumfovalo na majstrovstvá Európy (1984, 2000). Jediný francúzsky klub, Olympique Marseille, dokázal vyhrať najprestížnejšiu európsku klubovú súťaž, Ligu majstrov. Paris St. Germain zvíťazil v Pohár víťazov pohárov. Na týchto úspechoch sa podieľalo mnoho osobností. Generácii 50. rokov dominovali Raymond Kopa (Zlatá lopta 1958) a Just Fontaine (najlepší strelec MS 1958). Tej z 80. rokov hlavne Michel Platini (Zlatá lopta 1983, 1984, 1985), Alain Giresse či Jean Tigana. Najväčšími hviezdami 90. rokov boli Zinedine Zidane (Zlatá lopta 1998), Jean-Pierre Papin (Zlatá lopta 1991), Eric Cantona či Thierry Henry. Piliermi mužstva, ktoré triumfovalo na majstrovstvách sveta v Rusku v roku 2018, boli N´Golo Kanté, Antoine Griezmann a Kylian Mbappé.

Nikola Karabatić

Od 90. rokov 20. storočia Francúzi zažívajú sériu úspechov v hádzanej. Mužský tým dvakrát vyhrál olympijský turnaj (2008, 2012) a šesťkrát majstrovstvá sveta (1995, 2001, 2009, 2011, 2015, 2017), ženský dvakrát vyhrala svetový šampionát (2003, 2017). Nikola Karabatić bol trikrát zvolený najlepším hádzanárom sveta (2007, 2014, 2016).[130] Rovnakého ocenenia sa medzi ženami dostalo Allison Pineauovej.[131] Thierry Omeyer bol zvolený najlepším hádzanárskym brankárom všetkých dôb.[132]

Francúzska mužská basketbalová reprezentácia mala po roku 2000 najlepšiu éru svojej histórie, v roku 2013 vyhrala majstrovstvá Európy[133], na olympijských hrách vyhrala striebro (2000), na svetovom šampionáte bronz (2014).[134] Najväčšou osobnosťou tejto éry je Tony Parker, ktorý bol už dvakrát (2007, 2013) vyhlásený najlepším basketbalistom Európy (v ankete Euroscar).[135] Antoine Rigaudeau je členom siene slávy Medzinárodnej basketbalovej federácie.[136] Podobný vzostup zažil v novom tisícročí ženský basketbal, Francúzky prvýkrát vyhrali majstrovstvá Európy (2001, 2009)[137] a získali striebro na OH (2012).[138] Symboly tohto vzostupu sú hráčky ako Sandrine Grudaová alebo Céline Dumercová, ktoré boli obe vyhlásené najlepšími basketbalistkami Európy. Členkou siene slávy FIBA je Jacky Chazalonová.[136]

Taktiež volejbalisti sa v 21. storočí dostali medzi najlepších a vyhrali olympiádu (2020) aj európsky šampionát (2015).[139][140]

Alain Prost

Svetovou tenisovou jednotkou aj víťazkou Wimbledonu bola Amélie Mauresmová.[141] Wimbledon vyhrala aj Marion Bartoliová.[142] Mary Pierceová vyhrala Australian Open a domáci grandslam na Roland Garros, v tom druhom ju dokázal napodobiť Yannick Noah. Suzanne Lenglenová bola hviezdou tenisového praveku, získala dve olympijske zlata (1920) a 21 grandslamových titulov.[143]

Alain Prost je štvornásobným majstrom sveta Formula 1. Sébastien Loeb drží rekord v počte titulov majstra sveta v závodoch rallye, prenasledovaný svojim krajanom Sébastienom Ogierom. Johann Zarco je dvojnásobným majstrom sveta v závodoch cestných motocyklov. K legendárnym profesionálnym cyklistom patrili Jacques Anquetil, Bernard Hinault alebo Louison Bobet.

Turizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Eiffelova veža
Zámok Versailles
Muzeum Louvre
Zámok Chenonceau
Mont-Saint-Michel

Francúzsko patrí k turisticky najzaujímavejším cieľom. V roku 2012 ho napríklad navštívilo 83 miliónov turistov, čo bolo najviac na svete (s odstupom nasledovali omnoho väčšie krajiny Spojené štáty a Čína). Zďaleka najpopulárnejšou turistickou atrakciou je Eiffelova veža v Paríži, ktorá sa stala symbolom celého Francúzska. Každoročně si ju príde prehliadnuť viac ako 6 miliónov návštevníkov ako aj domáci tak aj zo zahraničia. Bola postavená v rokoch 1887 až 1889 a až do roku 1930 bola s výškou 300,6 metra najvyššou stavbou sveta. Dnes meria vrátane antény na vrchole 324 metrov. Je pomenovaná po svojom konštruktérovi Gustavovi Eiffelovi.[144] Druhou najnavštevovanejšou pamiatkou vo Francúzsku je Zámok Versailles, v rokoch 1682 – 1789 sídlo francúzskych kráľov. Z ďalších architektonických pamiatok priťahujú najviac pozornosti Pont du Gard, antický akvadukt v južnom Francúzsku ležiaci asi 25 km severovýchodne od mesta Nîmes[145], parížsky Víťazný oblúk, ktorý dal postaviť Napoleon Bonaparte na pamiatku svojho víťazstva v bitke pri Slavkove[146], kláštor na Mont-Saint-Michel v Normandii[147], gotická kaplnka Sainte-Chapelle v Paríži (súčasť komplexu Justičného paláca) alebo pevnosť Carcassonne.[148] V hlavnom meste sú to ďalej chrámy Notre Dame a Sacré-Cœur[149], či známe bulváry ako Boulevard Saint-Michel alebo Avenue des Champs-Élysées (kde sa nachádza aj Elyzejský palác, rezidencia francúzskych prezidentov). Mimo metropolou potom katedrála v Chartres, opátstvo Vézelay, katedrála v Amiens, kláštor Fontenay, opátstvo Saint-Savin-sur-Gartempe, katedrála v Remeši alebo katedrála v Bourges. Veľký záujem je aj o múzeá a galérie. Louvre je najnavštevovanejším múzeom na svete a tretím najväčším na svete.[150] Mnoho milovníkov kultúry mieri aj do galérie moderného umenia Centre Georges Pompidou, do Múzea Orsay, kde možno nájsť unikátnu zbierku francúzskych impresionistov, a do Musée du quai Branly, ktoré sa špecializuje na neeurópske umenie. Ďalšími významnými inštitúciami sú technické múzeum Cité des sciences et de l'industrie a prírodopisné múzeum Muséum national d'histoire naturelle. V Invalidovni sa nachádza, okrem iného, aj vojenské múzeum. Francúzsko disponuje taktiež mnohými historickými hradmi a zámkami: Château du Haut-Kœnigsbourg, zámok Fontainebleau, zámok Amboise, zámok Ussé, zámok Villandry, zámok Chenonceau, zámok Montsoreau, zámok Chantilly, zámok Vaux-le-Vicomte. Mnoho turistov mieri aj do zábavného parku Disneyland Paris. Za letnými radovánkami potom turisti mieria z celého sveta na Francúzsku Riviéru (Côte d'Azur).[151] Vo Francúzsku sa dá rovnako nájsť aj mnoho významných miest pre veriacich a kresťanských pútnikov, vedie tadiaľto značná časť Svätojakubskej cesty. Mnoho pútnikov mieri aj do mestečka Lurdy, spájaného s najznámejším mariánskym zjavením, kľúčovým miestom tu je Svätyňa Panny Márie Lurdskej, ktorá bola zapísaná, ako mnoho ďalších vyššie menovaných pamiatok, na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Zápisu sa dočkali okrem toho aj antické pamiatky v Arles a Orange, Kráľovské soľné bane v Arc-et-Senans, historické centrá Avignonu, Le Havru, Bordeaux a Lyonu a preslávené jaskynné maľby v Lascaux a v Chauvetovej jaskyni. Z prírodných pamiatok je to napríklad skalný masív Monte Perdido.[152]

Slováci, ktorí tu pôsobili[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Field Listing :: Area [online]. CIA. Dostupné online. Archivované 2014-01-31 z originálu.
  2. Bilan démographique 2022 – Composantes de la croissance démographique, France [online]. 17 January 2023. Dostupné online.
  3. Memory, Empire, and Postcolonialism: Legacies of French Colonialism. [s.l.] : Lexington Books, 2005. Dostupné online. ISBN 978-0-7391-0821-5. S. 1.
  4. R.R. PALMER; JOEL COLTON. A History of the Modern World. 5th. vyd. [s.l.] : [s.n.], 1978. Dostupné online. S. 161.
  5. France posts new tourist record despite Yellow Vest unrest [online]. 17 May 2019. Dostupné online.
  6. Jack S. Levy, War in the Modern Great Power System, 1495–1975, (2014) p. 29
  7. Europa Official Site – France [online]. EU. Dostupné online.
  8. Francouzské ministerstvo zahraničí [online]. [Cit. 2008-03-21]. Dostupné online. Archivované 2015-06-04 z originálu.
  9. a b MAUROIS, André: Dějiny Francie, Praha, NLN, 1994. ISBN 80-7106-098-4. (str. 10)
  10. Túto skutočnosť uvádza takmer každá literatúra zaoberajúca sa prístupom k imigrantom, napr. teda víz rozhovor s Catherine de Wenden, uznávanou politologičkou a odborníčkou na imigračnú politiku
  11. Joseph Anglade, Grammaire de l'ancien provençal ou ancienne langue d'oc, 1921: La Langue d'Oc est parlée actuellement par douze ou quatorze millions de Français ("Okcitánsky v súčasnej dobe hovorí 12 až 14 miliónov francúzskych občanov").
  12. ARDAGH, John: Svět Francie, Praha, Knižní klub a Balios, 1998. ISBN 80-7176-718-2. (str. 17)
  13. UNIVERSUM.: Národy světa, Praha, Knižní klub, 2004. ISBN 80-242-1222-6. (str. 15)
  14. Nad řadou motivů paleolitických kreseb v jeskyni Lascaux si vědci stále lámou hlavy. 2010-09-17, [cit. 2019-06-28]. (po česky)
  15. KONEČNÝ, Vratislav. Carnac: detektivka tisícovek menhirů [online]. BORGIS, [cit. 2021-05-31]. Dostupné online.
  16. HACKETT, Olwen. Roman Gaul. [s.l.] : Bell. 290 s. Google-Books-ID: fARoAAAAMAAJ. Dostupné online. (po anglicky)
  17. BURY, J. B.. The End of Roman Rule in North Gaul [online]. 1924, [cit. 2021-05-31]. S. 197–201. Dostupné online.
  18. HUPEL, Erwan. What is Celtic in Breton culture? The case of the flooded city of Ys [online]. 2017, [cit. 2021-05-31]. S. 124–134. Dostupné online.
  19. Ropucha proměněná v lilii: Proč se král Chlodvík obrátil ke křesťanství? [online]. 2018-12-26, [cit. 2019-06-28]. Dostupné online. (po anglicky)
  20. Muž jménem Kladivo zachránil Evropu před muslimy [online]. 2009-10-22, [cit. 2019-06-28]. Dostupné online. (po česky)
  21. Renesance karolínská – Arts Lexikon [online]. [Cit. 2019-06-28]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  22. Západofranská říše [online]. [Cit. 2019-06-28]. Dostupné online. Archivované 2020-06-09 z originálu.
  23. Templáři: vzestup a pád v pátek třináctého. 2007-10-12, [cit. 2019-06-28]. (po česky)
  24. Albigenští chtěli křísit padlé anděly, papež herezi léčil ohněm a mečem [online]. 2016-11-27, [cit. 2019-06-28]. Dostupné online.
  25. Jana z Arku: Ako obyčajné dievča zachránilo Francúzsko. [online]. [Cit. 2019-06-28]. Dostupné online. Archivované 2020-06-09 z originálu.
  26. LADURIE, Emmanuel Le Roy. The French Peasantry, 1450-1660. [s.l.] : University of California Press. 452 s. Google-Books-ID: VT9rIMQFt2MC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-05523-0. (po anglicky)
  27. VIGARIÉ, A. C.. France and the Great Maritime Discoveries - Opportunities for a New Ocean Geopolicy [online]. 1992, [cit. 2021-05-31]. S. 477–481. Dostupné online.
  28. Krvavý střet katolíků a hugenotů: V Paříži se odehrála Bartolomějská noc [online]. 2016-08-23, [cit. 2019-06-28]. Dostupné online. (po anglicky)
  29. Padouch, nebo hrdina? Šedá eminence kardinál Richelieu [online]. 2014-10-20, [cit. 2021-06-01]. Dostupné online. (po česky)
  30. BONNEY, Richard. Cardinal Mazarin and the Great Nobility during the Fronde [online]. 1981, [cit. 2021-06-01]. S. 818–833. Dostupné online.
  31. ANDERSON, Fred. The War That Made America: A Short History of the French and Indian War. [s.l.] : Penguin. 329 s. Dostupné online. ISBN 978-1-101-11775-0. (po anglicky)
  32. CORWIN, Edward S.. French Policy And The American Alliance Of 1778. [s.l.] : Literary Licensing, LLC. 442 s. Google-Books-ID: MPjYoAEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-4978-5808-4. (po anglicky)
  33. Uplynulo 220 let od pádu Bastily - Devítky (Český rozhlas) [online]. [Cit. 2019-06-28]. Dostupné online. Archivované 2017-04-09 z originálu.
  34. Ať krev nečistá naplní brázdy našich polí. Nejznámější hymna světa budí kontroverze už 225 let. [Cit. 2019-06-28]. (po česky)
  35. GOMBÁR, Eduard. Napoleon u egyptských pyramid [online]. 1998-06-26, [cit. 2021-05-31]. Dostupné online. (po česky)
  36. Když i garda utíkala. Jak probíhala bitva u Waterloo [online]. 2015-06-21, [cit. 2019-06-28]. Dostupné online.
  37. AMOS, Maurice. The Code Napoléon and the Modern World [online]. 1928, [cit. 2021-05-31]. S. 222–236. Dostupné online.
  38. BLUM, HAMILTON S.. Introducing the metric system [online]. 1975, [cit. 2021-05-31]. S. 214–216. Dostupné online.
  39. ALLISON, John M. S.. Thiers and the July Days [online]. 1921, [cit. 2021-06-02]. S. 300–313. Dostupné online.
  40. Před 150 lety se Paříž stala moderním velkoměstem [online]. [Cit. 2021-06-02]. Dostupné online. (po anglicky)
  41. PINKNEY, David H.. Napoleon III and the Rebuilding of Paris. [s.l.] : Princeton University Press. 275 s. Google-Books-ID: cVmYDwAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-691-65682-3. (po anglicky)
  42. SAAB, Ann Pottinger. The Origins of the Crimean Alliance. [s.l.] : University Press of Virginia. 278 s. Google-Books-ID: cABpAAAAMAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-8139-0699-7. (po anglicky)
  43. BLACK, Shirley Jean. Napoleon III and the French Intervention in Mexico: A Quest for Silver. [s.l.] : University of Oklahoma. 634 s. Google-Books-ID: pDzInQEACAAJ. Dostupné online. (po anglicky)
  44. WETZEL, David. A Duel of Giants: Bismarck, Napoleon III, and the Origins of the Franco-Prussian War. [s.l.] : Univ of Wisconsin Press. 268 s. Google-Books-ID: Lhp9xj9GjWIC. Dostupné online. ISBN 978-0-299-17494-1. (po anglicky)
  45. SCHOFIELD, Hugh. Paris Commune: The revolt dividing France 150 years on [online]. 2021-03-18, [cit. 2021-06-02]. Dostupné online. (po anglicky)
  46. Dreyfusova aféra začala nenápadně [online]. Česká televize, 15. 10. 2009, [cit. 2021-06-02]. Dostupné online. (po česky)
  47. The Panama Scandals; An Exciting Scene in the French Chamber of Deputies. [online]. 1897-03-30, [cit. 2021-06-02]. Dostupné online. (po anglicky)
  48. SYRUČEK, Milan. Belle époque - báječná doba [online]. 1999-04-09, [cit. 2021-06-02]. Dostupné online. (po česky)
  49. Ecce Homo - Léon Blum [online]. Český rozhlas, 2005-03-30, [cit. 2021-05-31]. Dostupné online. (po česky)
  50. KRUPKA, Jaroslav. Legendární De Gaulle: Fandil Čechům a bojoval o velmocenské postavení Francie [online]. 2020-11-22, [cit. 2021-06-02]. Dostupné online. (po česky)
  51. FRUMKIN, Grzegorz. Population Changes in Europe Since 1939: A Study of Population Changes in Europe During and Since World War II, as Shown by the Balance Sheets of Twenty-four European Countries. [s.l.] : Allen & Unwin. 200 s. Google-Books-ID: aBYYAAAAIAAJ. Dostupné online. (po anglicky)
  52. Encyclopédie Larousse en ligne - Trente Glorieuses. [Cit. 2019-06-28]. (po francúzsky)
  53. ŠAJTAR, Jaroslav. Dien Bien Phu: Rozhodující bitva indočínské války. Francouzi dostali výprask, Vietnamci nezávislost [online]. 13. března 2019, [cit. 2021-06-02]. Dostupné online. (po česky)
  54. Před 60 lety vypukla alžírská válka [online]. [Cit. 2019-06-28]. Dostupné online. (po česky)
  55. Před 60 lety zažehnal de Gaulle občanskou válku a uvedl Francii do páté republiky [online]. Česká televize, 5. 10. 2018, [cit. 2021-06-02]. Dostupné online. (po česky)
  56. BLAKEMORE, Erin. When France Pulled the Plug on a Crucial Part of NATO [online]. [Cit. 2021-06-02]. Dostupné online. (po anglicky)
  57. DAMON, Julien. De Gaulle tous azimuts [online]. 2020-06-19, [cit. 2021-06-02]. Dostupné online. (po francúzsky)
  58. Před šedesáti lety Francie odpálila svou první jadernou zbraň [online]. [Cit. 2021-05-31]. Dostupné online. (po česky)
  59. „Pařížským jarem“ studenti před 50 lety změnili Francii, revolta se teď vrací do ulic [online]. Česká televize, 3. 5. 2018, [cit. 2021-05-31]. Dostupné online. (po česky)
  60. Francouzsko-německý motor EU se vrací na scénu. Merkelová a Macron podepsali smlouvu o spolupráci [online]. [Cit. 2021-05-31]. Dostupné online. (po česky)
  61. MACHÁČEK, Jan. Realita a německo-francouzský motor EU [online]. Český rozhlas, 2017-10-31, [cit. 2021-05-31]. Dostupné online. (po česky)
  62. Francouzi jako první odmítli ústavu EU [online]. 2005-05-30, [cit. 2019-06-28]. Dostupné online.
  63. HUMPÁLOVÁ, Jolana. Tři hodiny, 130 mrtvých. Před čtyřmi lety útočili teroristé v Paříži [online]. Seznam.cz, 13. 11. 2019, [cit. 2021-05-31]. Dostupné online.
  64. Ultimátum Macrona: republikánský islám [online]. BORGIS, [cit. 2021-05-31]. Dostupné online.
  65. Francie zahájila tažení proti radikálním mešitám. Podle Macrona to není nic proti islámu [online]. Česká televize, 4. 12. 2020, [cit. 2021-05-31]. Dostupné online. (po česky)
  66. FINGERLAND, Jan. Macron táhne do války [online]. Český rozhlas, [cit. 2021-05-31]. Dostupné online. (po česky)
  67. [Cit. 2005-12-17]. Dostupné online. Archivované 2006-03-21 z originálu.
  68. GEOFFROY, Romain. Cohabitation in France: is the risk of political paralysis real? [online]. 2022-05-09, [cit. 2023-10-26]. Dostupné online. (po anglicky)
  69. Cohabitation | Britannica [online]. [Cit. 2023-10-26]. Dostupné online. (po anglicky)
  70. Countries Compared by Military > Expenditures > Dollar figure. International Statistics at NationMaster.com [online]. [Cit. 2019-06-24]. Dostupné online.
  71. ENERPUB. France: Energy profile. Spero News, 8 June 2007. Dostupné online [cit. 2007-08-25].
  72. http://www.ft.com/cms/s/0/abe2ffc4-c08b-11dc-b0b7-0000779fd2ac.html
  73. Exports of goods - OECD Factbook 2009: Economic, Environmental and Social Statistics - ISBN 92-64-05604-1
  74. Imports of goods - OECD Factbook 2009: Economic, Environmental and Social Statistics - ISBN 92-64-05604-1
  75. Inflows of foreign direct investment - OECD Factbook 2009: Economic, Environmental and Social Statistics - ISBN 92-64-05604-1
  76. Outflows of foreign direct investment - OECD Factbook 2009: Economic, Environmental and Social Statistics - ISBN 92-64-05604-1
  77. Dluh EU i eurozóny dál roste, nejzadluženější zůstává Řecko [online]. BORGIS, 20. července 2019, [cit. 2019-07-20]. Dostupné online. Archivované 2019-07-20 z originálu.
  78. Francie předstihla Itálii. V absolutních číslech se stala nejzadluženější zemí eurozóny [online]. 19. července 2019. Dostupné online.
  79. Chiffres clés du transport 2010 [PDF]. [Cit. 2010-10-07]. Dostupné online. Archivované 2010-06-01 z originálu. (po francúzsky)Site officiel du Ministère de l'Écologie, de l'Énergie, du Développement Durable et de la Mer
  80. Country comparison : railways – The World Factbook [online]. CIA, [cit. 2013-10-01]. Dostupné online. Archivované 2013-10-04 z originálu.
  81. L'automobile magazine, hors-série 2003/2004; strana 294
  82. Guide pratique de l' ADEME, la voiture [online]. Ademe.fr. Dostupné online. Archivované 2008-10-06 z originálu.
  83. The World Factbook: France [online]. [Cit. 2013-01-23]. Dostupné online. Archivované 2018-12-24 z originálu.
  84. The Africanization of France: Medical data suggests one-third French births are non-White
  85. BADE, Klaus L.. Evropa v pohybu. 1. vyd. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2005. 497 s. ISBN 80-7106-559-5. S. 321–326.
  86. Šablóna:Fr La Constitution- La Constitution du 4 Octobre 1958 – Légifrance
  87. "Is France failing its Muslim youths?". Al-Džazíra. 14. ledna 2015.
  88. "Radikalizace muslimů. Francii straší sílící vliv salafistů". Týden. 5. dubna 2016.
  89. "Zavedení islámského práva šaría podporuje 72 procent muslimů ve Francii". Security magazín. 26. května 2016.
  90. Muž, který porazil vzteklinu. Příběhy slavných: Louis Pasteur. 2018-06-15, [cit. 2020-01-04]. (po česky)
  91. Žena, která změnila svět a zůstala přitom sama sebou [online]. [Cit. 2020-01-04]. Dostupné online.
  92. Bratři Lumièrové - první archiváři pohybu. Česká televize, [cit. 2020-01-04]. (po česky)
  93. Denis Papin: vynálezce, jehož (hrnec) zná každá hospodyňka. [Cit. 2020-01-04]. (po česky)
  94. Antoine Laurent de Lavoisier | Technický týdeník [online]. [Cit. 2020-01-04]. Dostupné online.
  95. Blaise Pascal - výzkum atmosférického tlaku, mechanický počítací stroj, pascalův trojúhelník | životopis [online]. [Cit. 2020-01-04]. Dostupné online.
  96. Výročí 22. 1. 1775 – narodil se André Marie Ampére, zakladatel elektrodynamiky [online]. [Cit. 2020-01-04]. Dostupné online. (po česky)
  97. Kterým směrem se točí vír ve vaně?. 2016-04-09, [cit. 2020-01-04]. (po česky)
  98. Pred 200 rokmi sa narodil Foucault, ktorý zviditeľnil rotáciu Zeme. [Cit. 2020-01-04].
  99. Otec fotografie. Louis Daguerre vyvinul první praktický způsob fotografování [online]. 2019-10-12, [cit. 2020-01-04]. Dostupné online. Archivované 2020-06-09 z originálu.
  100. Jak jsme objevovali globální oteplování? - Meteocentrum.cz [online]. [Cit. 2020-01-04]. Dostupné online. Archivované 2017-07-02 z originálu.
  101. Konzervace potravin vznikla před 200 lety [online]. [Cit. 2020-01-04]. Dostupné online. (po česky)
  102. Narodil se vynálezce slepeckého písma Louis Braille. Česká televize, [cit. 2020-01-04]. (po česky)
  103. Jean-François Champollion [online]. Egypotologie.cz, 2010-12-24, [cit. 2020-01-04]. Dostupné online. (po česky)
  104. Jacques-Yves Cousteau: Neunavný podmořský dobrodruh [online]. [Cit. 2019-12-12]. Dostupné online. (po česky)
  105. Évariste Galois | French mathematician [online]. [Cit. 2020-01-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  106. Henri Poincaré a jeho domněnka. [Cit. 2020-01-04].
  107. Henri Lebesgue | Eduportál Techmania [online]. [Cit. 2019-12-12]. Dostupné online.
  108. Teorie vlnek pomohla zmenšit data na minimum. Její autor za ni obdrží matematickou nobelovku. 2017-05-23, [cit. 2019-12-12]. (po česky)
  109. BARTOŠEK, Pavel. Nejradikálnější umělecká avantgarda. [Cit. 2019-12-12].
  110. Claude Lévi-Strauss, symbol jedné epochy západního myšlení, se dožil 100 let [online]. 2008-12-01, [cit. 2019-12-12]. Dostupné online.
  111. ROTHBARD, Murray N.. Dějiny 6.9. - Jean Bodin - vrchol absolutistického myšlení ve Francii [online]. [Cit. 2019-12-12]. Dostupné online. (po česky)
  112. Nicolas Boileau a jeho Umění básnické [online]. [Cit. 2019-12-12]. Dostupné online.
  113. Dějiny evropského vzdělání: Pět nejstarších univerzit [online]. 2017-06-25, [cit. 2019-06-28]. Dostupné online. (po anglicky)
  114. ShanghaiRanking's Academic Ranking of World Universities [online]. [Cit. 2022-01-04]. Dostupné online.
  115. 2020 tables: Institutions | Annual tables | Nature Index [online]. [Cit. 2022-01-05]. Dostupné online. Archivované 2021-03-05 z originálu.
  116. Goncourtova cena mění život spisovatelů [online]. [Cit. 2019-12-12]. Dostupné online. Archivované 2019-12-12 z originálu. (po česky)
  117. https://www.erudit.org/fr/revues/hphi/2005-v15-n2-hphi3200/801295ar.pdf
  118. https://web.archive.org/web/20141213021911/http://www.unifrance.org/actualites/11596/enquete-sur-l-image-du-cinema-francais-dans-le-monde
  119. Pochoutková mapa: Podívejte se, odkud pocházejí nejznámější francouzské sýry [online]. [Cit. 2019-06-24]. Dostupné online. (po česky)
  120. Michelin hvězdy: Jak funguje nejznámější gastro hodnocení a kdo jsou vítězové 2018? [online]. 2018-03-26, [cit. 2019-06-24]. Dostupné online. Archivované 2019-06-24 z originálu. (po česky)
  121. Coco Chanel: dáma s perlami, jejíž arogance byla legendární. 2019-03-09, [cit. 2019-06-26]. (po česky)
  122. Christian Dior: muž, který navrátil Paříži zašlou slávu. 2019-03-16, [cit. 2019-06-26]. (po česky)
  123. Zesnulý návrhář Givenchy byl symbolem pařížské elegance [online]. BORGIS, [cit. 2019-06-26]. Dostupné online.
  124. Yves Saint Laurent: křehký muž, na kterém se podepsala služba v armádě. 2019-01-05, [cit. 2019-06-26]. (po česky)
  125. Louis Vuitton: Kam sahá módní historie této legendy, a které tváře nás donutily si jednu z ikonických kabelek zakoupit? [online]. parizskaulice.cz, 2016-04-19, [cit. 2019-06-26]. Dostupné online. (po česky)
  126. Rozhodnuto: letní olympiáda 2024 bude v Paříži, ta další v Los Angeles [online]. MAFRA, 2017-09-13, [cit. 2019-12-12]. Dostupné online.
  127. Pierre de Coubertin: Muž, který vzkřísil moderní olympiády [online]. Economia, 2012-12-30, [cit. 2019-12-12]. Dostupné online. (po česky)
  128. French Results and Medals in the Olympic Games [online]. [Cit. 2019-12-12]. Dostupné online.
  129. Martin Fourcade, French medal machine [online]. 2019-02-28, [cit. 2019-12-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  130. Karabatic named Player of the Year 2016 [online]. [Cit. 2019-12-12]. Dostupné online. Archivované 2019-12-12 z originálu.
  131. European Handball Federation - Allison Pineau, the French handball genius / Article [online]. [Cit. 2019-12-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  132. Voting of the IHF users: Omeyer world’s best goalkeeper [online]. [Cit. 2019-06-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  133. Francouzi slaví premiérový titul mistrů Evropy, ve finále si poradili s Litvou [online]. 2013-09-22, [cit. 2019-12-12]. Dostupné online. (po česky)
  134. Francouzští basketbalisté vydřeli světový bronz. Zvrátili duel s Litvou [online]. MAFRA, 2014-09-13, [cit. 2019-12-12]. Dostupné online.
  135. Parker named 2013 European player of the year [online]. [Cit. 2019-12-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  136. a b FIBA Hall of Famers - Players. [Cit. 2019-12-12]. (po anglicky)
  137. Basketbalistky Francie jsou mistryněmi Evropy. Na turnaji zůstaly neporažené [online]. 2009-06-20, [cit. 2019-12-12]. Dostupné online.
  138. Američanky popáté za sebou ovládly OH, Francii nedaly šanci [online]. 2012-08-11, [cit. 2019-12-12]. Dostupné online. (po česky)
  139. Volejbalisté Francie mají první olympijskou medaili. A hned zlatou [online]. 2021-08-07, [cit. 2023-07-18]. Dostupné online. (po česky)
  140. Volejbalisté Francie jsou poprvé mistry Evropy, ukončili senzační jízdu Slovinců [online]. 2015-10-18, [cit. 2023-07-18]. Dostupné online. (po česky)
  141. Mauresmová poprvé vyhrála Wimbledon, porazila Heninovou. [Cit. 2019-12-12]. (po česky)
  142. Bartoliová má první titul z grandslamu. Ve Wimbledonu zničila Lisickou [online]. 2013-07-06, [cit. 2019-12-12]. Dostupné online.
  143. Lok koňaku. A nahá stehna nestydaté víly. To byla doba Suzanne Lenglenové [online]. MAFRA, 2016-06-04, [cit. 2019-12-12]. Dostupné online.
  144. Neměli ji v lásce, teď ji chrání před teroristy. Eiffelovka slaví 130 let [online]. MAFRA, 2019-05-06, [cit. 2019-06-26]. Dostupné online.
  145. Akvadukt Pont du Gard: technický zázrak starý 2000 let [online]. MAFRA, 2011-09-05, [cit. 2019-06-26]. Dostupné online.
  146. Tři vítězné oblouky nevynechá snad žádný návštěvník Paříže [online]. BORGIS, [cit. 2019-06-26]. Dostupné online.
  147. Magický Mont Saint Michel, druhé nejnavštěvovanější místo Francie [online]. 2009-10-22, [cit. 2019-06-26]. Dostupné online.
  148. Nejkrásnější památky světa: Francie – Středověký hrad Carcassonne. [Cit. 2019-06-26]. (po česky)
  149. Notre Dame slaví 850 let. Oslavy potrvají celý rok. Podívejte se [online]. 2012-12-22, [cit. 2019-06-26]. Dostupné online.
  150. Louvre je nejnavštěvovanějším muzeem světa [online]. BORGIS, [cit. 2019-06-26]. Dostupné online.
  151. Jedny z nejluxusnějších pláží Evropy i opuštěné hory. Francouzská riviéra [online]. 2010-05-27, [cit. 2019-06-26]. Dostupné online.
  152. Francie - dědictví UNESCO: Můj průvodce [online]. [Cit. 2019-06-26]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  153. KUBANOVIČ, Zlatko: Historický náhľad do dejín slovenských saleziánov (Od dona Bosca do roku 1924). Bratislava : Don Bosco, 2019. ISBN ISBN 978-80-8074-436-6. S. 290 - 291.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]