Francesco Coccopalmerio
| Francesco Coccopalmerio | |||
| kardinál Svätej rímskej cirkvi | |||
 | |||
| |||
| Štát pôsobenia | Vatikán | ||
|---|---|---|---|
| Funkcie a tituly | |||
| Predchádzajúce funkcie | |||
Kardinál kňaz | |||
| Biografické údaje | |||
| Narodenie | 6.3.1938 San Giuliano Milanese, Talianské kráľovstvo | ||
| Svätenia | |||
| Cirkev | Rímskokatolícka cirkev | ||
| Kňaz | |||
| Kňazská vysviacka | 28.6.1962 Pavol VI. | ||
| Biskup | |||
| Konsekrácia | 22.5.1993 | ||
| Svätiteľ | Carlo Maria Martini | ||
| Kardinál | |||
| Menovanie | 18.2.2012 Benedikt XVI. | ||
| Stupeň | Kardinál diakon | ||
| Odkazy | |||
 Francesco Coccopalmerio | |||
Francesco Coccopalmerio (6. marca 1938) je taliansky kardinál. Bol predsedom Pápežskej rady pre legislatívne texty od svojho vymenovania pápežom Benediktom XVI. 15. februára 2007 až do prijatia jeho rezignácie pápežom Františkom 7. apríla 2018. Prvé roky života strávil v Milánskej arcidiecéze a pomocným biskupom sa stal v r. 1993. V roku 2000 sa presťahoval do Rímskej kúrie.
Skorý život[upraviť | upraviť zdroj]
Narodil v San Giuliano Milanese v Taliansku, kde jeho rodičia žili počas druhej svetovej vojny, 6. marca 1938 a vyrastal v Sernio, rodnom meste jeho matky. Za kňaza ho vysvätil 28. júna 1962 Giovanni Montini (neskorší pápež Pavol VI.), vtedajší milánsky arcibiskup. Licenciát z teológie získal v roku 1963. Doktorát z kánonického práva získal na Pápežskej Gregorovej univerzite v roku 1968. V roku 1976 získal doktorát práva na Università Cattolica del Sacro Cuore v Miláne.
Milánska arcidiecéza[upraviť | upraviť zdroj]
Funkcie v Milánskej arcidiecéze zastával do roku 1994. V rokoch 1966 až 1999 bol profesorom kánonického práva na Teologickej fakulte v severnom Taliansku. Od roku 1981 je profesorom kánonického práva na Pápežskej Gregorovej univerzite.10. apríla 1993 pápež Ján Pavol II. ho vymenoval za pomocného biskupa v Miláne s titulárnou stolicou Coeliana. Za biskupa bol vysvätený 22. mája toho roku. V rámci talianskej biskupskej konferencie je jedným z popredných hlasov v právnych otázkach a ekumenickom a medzináboženskom dialógu. Od roku 2000 je členom Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry.
Pápežská rada pre legislatívne texty[upraviť | upraviť zdroj]
15. februára 2007 mu bol udelený osobný titul arcibiskup a menovaný za predsedu Pápežskej rady pre legislatívne texty. Od roku 2008 je na pokyn pápeža Benedikta jednou z jeho hlavných zodpovedností revízia postupov pri riešení sexuálneho zneužívania duchovnými a uplatniteľných trestov. V roku 2014 vysvetlil: "Chceme, aby bol tento jemný materiál prístupnejší, zrozumiteľnejší a pre biskupov ľahšie aplikovateľný." Ide o „Knihu VI: Sankcie v cirkvi“. Bol údajne jedným z vyšších kardinálov, ktorí pri príprave oznámenia zrušenia exkomunikácií štyroch vodcov Spoločnosti svätého Pia X. v januári 2009 nevzali do úvahy nedávne správy, že jeden z nich, biskup Richard Williamson bol popieračom holokaustuDňa 23. decembra 2010 bol menovaný na päťročné obnoviteľné obdobie za člena Kongregácie pre náuku viery.[6]
18. februára 2012 ho pápež Benedikt XVI. vymenoval za kardinála-diakona v San Giuseppe dei Falegnami. Dňa 21. apríla 2012 bol vymenovaný za člena Kongregácie pre náuku viery, Apoštolskej signatúry a Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov. 22. decembra 2012 bol vymenovaný za člena Kongregácie pre kauzy svätých. Tieto členstvá môže držať až do svojich 80. narodenín. Na Biskupskej synode o novej evanjelizácii v októbri 2012 tvrdil, že ekumenické úsilie o ďalšie zjednotenie kresťanov naprieč sektárskymi líniami by mohlo zohrať kľúčovú úlohu v boji proti prebiehajúcemu „dekresťančeniu“ Európy predstavením „mimoriadneho znamenia islamu“ Kresťanská solidarita.
Pápežské konkláve 2013[upraviť | upraviť zdroj]
Na stretnutiach kardinálov, ktoré predchádzali pápežskému konkláve v marci 2013 navrhol vytvoriť moderátora kúrie, preláta, ktorý by identifikoval nezrovnalosti a navrhol metódy na zabezpečenie konzistentnosti medzi oddeleniami Rímskej kúrie, ktoré niekedy protirečia jednému. Niektorí kardináli túto myšlienku vo veľkej miere ocenili, ale niektorí sa obávali, že takéto vymenovanie by pôsobilo ako „vicepápež“, ktorý by účinne určoval politiku Vatikánu a kurií alebo duplikoval už aj tak značnú autoritu náhradníka v Štátnom sekretariáte ktorý už plní úlohu pápežovho „náčelníka štábu“. Pred týmto konkláve povedal: „Je čas pozrieť sa mimo Talianska a Európy, najmä pokiaľ ide o Latinskú Ameriku. Bol jedným z kardinálov ktorí sa zúčastnili na pápežskom konkláve v roku 2013, ktoré zvolilo pápeža Františka. Bol spomínaný v talianskej tlači ako možný pápež. Podľa jednej správy získal v konkláve viac hlasov ako ktorýkoľvek iný taliansky kardinál kvôli jeho návrhu na reformu Rímskej kúrie.
Pôsobenie Rímskej kúrie za pápeža Františka[upraviť | upraviť zdroj]
V januári 2015 pápež František ho vymenoval do novej kontrolnej rady v rámci Kongregácie pre náuku viery, ktorá posudzuje odvolania duchovných, ktorí boli uznaní vinnými zo sexuálneho zneužívania maloletých. V roku 2015 kardinál spochybnil rozsah právomocí, ktoré dostal Sekretariát pre hospodárstvo a jeho prefekt kardinál Pell. Tieto otázky nezahŕňali požiadavku transparentnosti vo všetkých finančných operáciách, ale konsolidáciu riadenia pod Sekretariát pre hospodárstvo. V roku 2017 povedal, že ustanovenia Amoris Laetitia umožňujú ľuďom v nepravidelnom manželstve prístup k sviatostiam iba vtedy, ak uznajú, že ich situácia je hriešna a chcú ju zmeniť. Skutočnosť, že takýto pár tiež verí, že okamžitá zmena situácie rozdelením by spôsobila viac škody a opustenie sexuálnych vzťahov by ohrozilo ich súčasný vzťah, nevylučuje možnosť prijatia sviatostného rozhrešenia a prijímania.
Rezignácia[upraviť | upraviť zdroj]
Mesiac po 80. narodeninách prijal pápež František jeho rezignáciu a za jeho nástupcu vymenoval Filippa Iannoneho. ktorý bol 4. marca 2022 bol povýšený do hodnosti kardinála kňaza.
Aféra Capozzi[upraviť | upraviť zdroj]
V júni 2017 sa objavili správy, že niekedy v priebehu mesiaca Mons. Luigi Capozzi, súkromný sekretár kardinála Francesca Coccopalmeria, bol zatknutý vatikánskou políciou po ilegálnom užití kokaínu na gay orgiách v jeho (Capozziho) vatikánskom byte. Potom bol hospitalizovaný na rímskej klinike Pia XI, aby mohol detoxikovať. Potom mal krátke obdobie ústrania v neďalekom kláštore a potom strávil nejaký čas v nemocnici Gemelli v Ríme. Napriek tomu, že Capozzi v byte býval, byt bol vo vlastníctve Coccopalmerio. Pred zatknutím Coccopalmerio tiež odporúčal vymenovať Capozziho za biskupa. Článok Jerusalem Post z 24. júla 2019 odhalil, že po zatknutí Capozzi dostal príkaz podstúpiť protidrogovú rehabilitačnú terapiu a už nebol vo Vatikáne, ale na duchovnom cvičení niekde v Taliansku.
Aféra Inzoli[upraviť | upraviť zdroj]
Vo vydaní nemeckého katolíckeho časopisu Herder Korrespondenz z októbra 2018 Benjamin Leven, nemecký teológ a redaktor uvedeného časopisu, uviedol, že podľa vlastných zdrojov to bol kardinál Coccopalmerio, kto sa obrátil na pápeža v prospech násilníka dona Maura Inzoliho, aby bol čiastočne znovu ustanovený za kňaza. Leven tiež tvrdil, že Coccopalmerio je v Ríme známy tým, že je vo všeobecnosti proti odstráneniu vinníkov z kňazského stavu, čo je pre neho niečo ako „trest smrti“.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Francesco Coccopalmerio
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Francesco Coccopalmerio na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).