Francisco de Vitoria

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Francisco de Vitoria
filozof, kňaz, dominikán, teológ, právnik
Západná filozofia
renesancia, humanizmus
Bronzová busta Francisca de Vitoria od sochára Erminia Blottu (1892 – 1976), na námestí v Rosario v Argentíne
Bronzová busta Francisca de Vitoria od sochára Erminia Blottu (1892 – 1976), na námestí v Rosario v Argentíne
Biografické údaje
Narodenieokolo 1483
Burgos
Úmrtie12. august 1546
Salamanca
Dielo
Škola/tradíciasalamanská škola
(druhá scholastika)
Oblasť záujmumedzinárodné právo, teológia
Význačné myšlienkyspravodlivá vojna
ius inter gentes (medzinárodné právo verejné),..
Odkazy
Spolupracuj na CommonsFrancisco de Vitoria
(multimediálne súbory na commons)

Francisco de Vitoria OP (*okolo 1483, Vitoria-Gasteiz[1]/Burgos[2] – †12. august 1546, Salamanca) bol španielsky dominikánsky renesančno-humanistický filozof, teológ a právnik, zakladateľ tzv. Salamanskej školy. Známy je najmä pre svoj prínos na poli medzinárodného práva, medzi jeho najvýznamnejšie myšlienky patria: právo medzi národmi (ius inter omnes gentes), spravodlivej vojny (bellum iustum), či svetovej republiky (res publica totius orbis).[3] Vitoria rozvinul teóriu o princípoch, ktoré majú dodržiavať všetky štáty, jeho učenie bolo prevratné taktiež z hľadiska slobodného obchodu a námorného práva.[4] Spolu s niektorými ďalšími vzdelancami, napr. Hugom Grotiom, či Albericom Gentilim býva považovaný za otca medzinárodného práva, či zakladateľa globálnej politickej filozofie.[5][6] Vitoria patril k významným zástancom prirodzenoprávnej,[7] morálno-teologickej školy medzinárodného práva.[8] V oblasti sporu o univerzálie odmietal nominalizmus ako systém, bol ním avšak v mnohých veciach ovplyvnený.[2] Vitorovo dielo je dnes pomerne rešpektované a uznávané, vo svete sa nachádza viacero Vitoriových sôch. Jedna jeho socha sa nachádza aj pred budovou Organizácie Spojených národov v New Yorku.[7]

Život[upraviť | upraviť kód]

Vitoria sa narodil v baskickej provincii Álava v meste Vitoria-Gasteiz, alebo v meste Burgos, kde bol vychovávaný a vzdelávaný. Po vstupe do dominikánskeho rádu vďaka svojim vynikajúcim študijným výsledkom odcestoval niekedy okolo roku 1508 študovať do Paríža, kde následne zostal a vyučoval takmer 16 rokov. V Paríži sa spoznal aj s Erazmom Rotterdamským a Juanom Luísom Vivom. V roku 1523 sa vrátil do Španielska a stal sa vyučujúcim na škole vo Valladolide. Niekdajšie hlavné mesto Španielska bolo stále významným centrom učencov, ktorí sa zaoberali španielskym kolonializmom. Významnou otázkou španielskych vzdelancov bolo postavenie amerického domorodého obyvateľstva a španielske nároky na zámorské územia. Niekedy v tomto období sa morálnosťou a legitimitou kolonizácie začal zaoberať aj Vitoria. Podľa dochovaných správ mal byť Vitoria byť živým a vtipným vyučujúcim, ktorý svoje učenie neustále rozvíjal a dopĺňal, či menil. V roku 1526 bol väčšinou univerzitnej obce zvolený za vedúceho teologickej katedry na univerzite v Salamance. Univerzita sa v tomto období stávala čoraz populárnejšou a združovala učencov z celého Španielska i Európy. Vitoria sa na univerzite s mnohými z nich spriatelil, zároveň si však počas svojho pôsobenia vytvoril mnohých odporcov. Kritizoval správanie kráľovských úradníkov, i cirkevných hodnostárov a nesúhlasil ani s vinou Francúzov za vypuknutie v tom čase prebiehajúcej španielsko-francúzskej vojny. Ba čo viac, svojim učením začal podkopávať aj právo Španielska na agresívne osídľovanie a dobývanie zámorských území a zotročovanie domorodého obyvateľstva. Pôsobil aj ako poradca cisára Karola V. a na popud jeho manželky sa hlbšie začal zaoberať aj témou manželstva a rozvodu anglického kráľa Henricha VIII. V januári 1545 dostal Vitoria list od cisára Karola, aby v jeho delegácii odišiel na Tridentský koncil, avšak už o rok 12. augusta 1546 Vitoria zomrel a španielsku delegáciu nakoniec viedol Vitoriov nástupca v Salamance Domeningo de Soto. Pochovaný bol v kláštore San Esteban, ktorý dnes nesie prezývku Panteón teológov.[1][2][7][9]

Myšlienky a učenie[upraviť | upraviť kód]

Jedným z Vitoriových východísk bola Summa teologická od Tomáša Akvinského, ku ktorej podával výklad. Poznal aj diela antických gréckych a rímskych autorov, či dielo Dunsa Scota a stredoveké tradičné učebnice Petra Lombardského. Vitoria odmietol myšlienku univerzalizmu a zdôraznil dôležitosť suverenity štátov. Rímske ius gentium (právo národov), ktoré platilo medzi jednotlivými ľudmi (inter omnes homines) definoval ako prirodzený rozum pôsobiaci medzi národmi (ius inter omnes gentes). Základom Vitoriových myšlienok je prirodzené právo, ktoré ale prostredníctvom rozumu prechádza do pozitívneho (ľudmi vytvoreného) platného práva. Ako prameň práva preto neuznáva samotný svetový poriadok ustanovený rádom bytia, ale racionálnu vôľu ľudí a štátov.[7]

Vo svojom diele De Indis Vitoria spochybnil španielsku doktrínu oprávnenej vojny proti pohanom len preto, že odmietli konvertovať na kresťanstvo. Štáty síce majú právo obsadiť zem nikoho (terra nullius), avšak americké územia patria Indiánom a Európania nemajú právo ich územia dobýjať, môžu na indiánske územia ale posielať misionárov. Právo na ich územie nemôže kresťanom poskytnúť ani cisár, ani pápež. Zavrhuje aristotelovské chápanie otroctva, ľudia sa podľa neho otrokmi nerodia, t.j. nie sú menejcenní pre prirodzený rád, ale pre ľudské konanie.[10] Vitoria tvrdí (v zhode s Tomášom Akvinským), že ľudia, ktorí nevedia o bytí Božieho pozitívneho práva (alebo sa o ňom objektívne nemali ako dozvedieť), t.j. aj Indiáni nie sú vinní ak ho nedodržiavajú.[11][pozn. 1] Pohania ako ľudia a teda bytosti stvorené na obraz Boží majú prirodzené právo vlastniť majetok (a teda aj územie) a právo na svoje vlastné právo. Nemožno ich o toto právo pripraviť pozitívnym právom Európanov. Naopak aj pohania musia dodržiavať prirodzené právo, pretože to je poznateľné rozumom. Ako oprávnenú príčinu pre boj proti domorodému obyvateľstvu preto Vitoria označuje ochranu nevinných ľudí pred kanibalizmom a vraždením. Indiáni v španielskych kolóniách mali podľa neho mať podobné postavenie a východy ako španielski prisťahovalci. Kresťania však predsa majú mať určitú moc nad Indiánmi ako ich vychovávatelia, či poručníci, ktorí ich majú priviesť ku kresťanstvu.[9][11]

Vitoria podobne ako Akvinský odmieta tzv. krst túžby. Človek podľa neho nemôže byť spasený ak nepozná zjavenú pravdu, t.j. k spaseniu je potrebná kresťanská viera. To platí aj pre deti ktoré žijú v neprávosti (iniquitas) a boli zrodené v hriechu a sú nepokrstené. Vitoria chápe Indiánov ako deti a je podľa neho potrebné sprostredkovať Božie Slovo.[11]

Dielo[upraviť | upraviť kód]

Francisco za svojho života nič nepublikoval. Zapísané boli ale poznámky z jeho univerzitných prednášok z rokov 1527 – 1540 - tzv. relectio, ktoré následne vyšli po jeho smrti v roku 1557 v Lyone pod názvom Relectiones Theologicae (Teologické úvahy).[12][13] Medzi jeho známe prednášky patria:

  • De silentii obligatione (O povinnosti mlčať), 1526/1527[13]
  • De potestate civili (O svetskej moci), 1527/1528[2][13]
  • De Homicidio (O vražde), 1530[13]
  • De matrimonio (O manželstve), 1531[14][13]
  • De potestate ecclesiae I. (prior) et II. (posterior) (O moci cirkvi I. a II.), 1532[2]
  • De potestate papae et concilii (O moci pápeža a koncilov), 1534[15]
  • De augumento augmento caritatis, 1533/1534[13]
  • De simonia (O simónii), 1536[2]
  • De temperantia (O zdržanlivosti), 1537[2]
  • dve relectie De Indis (O Indiánoch), 1539[2]
    • De Indis relectio prior de Indis recenter inventis (O nedávno objavených Indiánoch)[11]
    • De Indis relectio po-sterior, sive de iure belli hispanorum in barbaros (O Indiánoch, alebo o práve Španielov viesť vojnu proti barbarom)[11]
  • De magia (O mágii),1540[16]
  • De magia posterior (O neskoršej mágii), 1540/1541[13][16]

Ďalší výber teologických prednášok vyšiel v 60. rokoch ako:

  • Summa sacramentorum Ecclesiae (Zhrnutie svätosti cirkvi)[17]

Poznámky[upraviť | upraviť kód]

  1. Princíp neznalosť pozitívneho práva oslobodzuje je súčasťou kánonického práva dodnes. (pozri Kán. 1323 CIC)

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b NOREÑA, Carlos G.. Studies in Spanish Renaissance Thought. [s.l.] : Springer Science & Business Media, 2012-12-06. Dostupné online. ISBN 978-94-010-1673-5. S. 37 – 40. (po anglicky)
  2. a b c d e f g h HERNANDEZ, Ramón. The Internationalization of Francisco deVitoria and Domingo de Soto [online]. Fordham International Law Journal, 1991, [cit. 2020-01-03]. S. 1033. Dostupné online. (po anglicky)
  3. WAGNER, Andreas. Francisco de Vitoria and Alberico Gentili on the Legal Character of the Global Commonwealth [online]. Oxford Journal of Legal Studies, 20.1.2011, [cit. 2020-01-07]. Dostupné online.
  4. NUSSBAUM, Arthur. A concise history of the law of nations. [s.l.] : Macmillan Co., 1947. Dostupné online. S. 46. (po anglicky)
  5. Woods, Thomas. How the Catholic Church Built Western Civilization,(Washington, DC: Regenery, 2005); ISBN 0-89526-038-7. S 5 – 6.
  6. VLADÁR, Vojtech. Dejiny cirkevného práva. 1. vyd. Praha : Leges, 2017. ISBN 978-80-7502-238-7. S. 416.
  7. a b c d KRSKOVÁ, Alexandra. Dejiny politickej a právnej filozofie. 1. vyd. Bratislava : Iura Edition, 2011. 690 s. ISBN 978-80-8078-385-3. S. 276 – 277.
  8. JANKUV, Juraj; LANTAJOVÁ, Dagmar; ŠMID, Marek. Medzinárodné právo verejné. Prvá časť. 1. vyd. Plzeň : Aleš Čeněk, 2015. ISBN 978-80-7380-559-3. S. 30.
  9. a b Francisco de Vitoria, Spanish theologian [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2020-01-03]. Dostupné online. (po anglicky)
  10. BEVIR, Mark. Encyclopedia of Political Theory: A - E. [s.l.] : SAGE, 2010-03-18. Dostupné online. ISBN 978-1-4129-5865-3. S. 332. (po anglicky)
  11. a b c d e VYŠNÝ, Peter. PRÁVNY STATUS INDIÁNOV VO SVETLE NIEKTORÝCH DOBOVÝCH TEORETICKÝCH NAZERANÍ NA INDIÁNOV. HISTORIA ET THEORIA IURIS (Bratislava: Právnická fakulta UK), 2014, roč. 6, čís. 1, s. 85. Dostupné online [cit. 2020-01-03].
  12. Francisco de Vitoria, Relectiones (1538-1539) [online]. Classics of Strategy and Diplomacy, [cit. 2020-01-07]. Dostupné online.
  13. a b c d e f g FERNÁNDEZ-SANTAMARIA, J. A.; ELLIOTT, John. The State, War and Peace: Spanish Political Thought in the Renaissance 1516-1559. [s.l.] : CUP Archive, 1977-09-08. Dostupné online. ISBN 978-0-521-21438-4. S. 64. (po anglicky)
  14. VILLATA, Maria Gigliola di Renzo. Family Law and Society in Europe from the Middle Ages to the Contemporary Era. [s.l.] : Springer, 2016-08-04. Dostupné online. ISBN 978-3-319-42289-3. S. 170. (po anglicky)
  15. MAKARCZYK, Jerzy. Essays in International Law in Honour of Judge Manfred Lachs. [s.l.] : BRILL, 1984-01-01. Dostupné online. ISBN 978-90-247-3071-1. S. 48. (po anglicky)
  16. a b QUEIJA, Berta Ares. Humanismo y visión del otro en la España moderna: cuatro estudios. [s.l.] : Editorial CSIC - CSIC Press, 1992. Dostupné online. ISBN 978-84-00-07316-9. S. 53. (po španielsky; kastílsky)
  17. WILKINSON, Alexander S.. Iberian Books / Libros ibéricos (IB): Books Published in Spanish or Portuguese or on the Iberian Peninsula before 1601 / Libros publicados en español o portugués o en la Península Ibérica antes de 1601. [s.l.] : BRILL, 2010-05-17. Dostupné online. ISBN 978-90-04-19341-3. S. 362. (po španielsky; kastílsky)

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Wikisource
Wikisource obsahuje pôvodné texty súvisiace s témou:

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]