Franco Alfano

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Franco Alfano
taliansky hudobný skladateľ, klavirista a pedagóg
taliansky hudobný skladateľ, klavirista a pedagóg
Narodenie8. marec 1875
Posillipo, Taliansko
Úmrtie27. október 1954 (79 rokov)
Sanremo, Taliansko
Národnosťtalianska
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Franco Alfano

Franco Alfano (* 8. marec 1875, Posillipo – † 27. október 1954, Sanremo)[1] bol taliansky hudobný skladateľ, klavirista a pedagóg.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Alfano sa narodil v obci Posillipo pri Neapole. Na klavír sa učil u Alessandra Longa súkromne. Harmóniu u Camilla de Nardis (1857 – 1951) a skladbu u Paola Serraoa potom na konzervatóriu San Pietro a Majella v Neapole. Po absolvovaní konzervatória pokračoval v štúdiu kompozície ešte u Hansa Sitta a Salomona Jadassohna v Lipsku. Počas štúdia sa stretol s Edvardom Griegom a pod jeho vplyvom skomponoval rad klavírnych a orchestrálnych skladieb.

V roku 1918 bol menovaný riaditeľom konzervatória v Bologni. V rokoch 1923 – 1947 bol riaditeľom konzervatória v Turíne a konečne v rokoch 1947 – 1950 riadil Rossiniho konzervatórium v ​​ Pesare (Conservatorio Statale di Musica "Gioachino Rossini"). Zomrel 27. októbra 1954 v Sanreme.[2]

Opery[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho prvá opera Miranda, ku ktorej si sám napísal libreto podľa románu Antonia Fogazzara, vznikla roku 1896, ale nebola nikdy publikovaná. Ďalšie opera La Fonte Di Enschir (libreto Luigi Illica) bola síce nakladateľom Ricordim odmietnutá, ale so slušným úspechom bola uvedená 8. novembra 1898 vo Vroclave pod názvom Die Quelle von Enschir.

Prvá z troch jeho najdôležitejších opier bola v roku 1904 opera Risurrezione (Vzkriesenie). Libreto podľa románu Leva Nikolajeviča Tolstého napísali Cesare Hanau a Camillo Antona Traversi. Premiéra sa konala v Teatro Vittorio Emanuele v Turíne, 30. novembra 1904. Na nahrávke talianskeho rozhlasu z roku 1971 spieva hlavnú úlohu Magda Olivero.

Ďalšou operou bol Cyrano z Bergeracu podľa rovnomennej hry Edmonda Rostanda. Skladateľ operu komponoval na francúzske libreto, ktoré napísal Henri Cain. Ale talianska verzia mala premiéru v Ríme v januári 1936, francúzske uvedenie v Paríži bolo o štyri mesiace neskôr. V poslednej dobe bola táto opera znovu uvedené na svetových scénach, okrem iného aj v Metropolitnej opere v New Yorku, kde hlavnú rolu spieval Plácido Domingo.

V roku 1921 uviedol na scénu operu La Leggenda di Sakùntala podľa divadelnej hry staroindického básnika Kalidasa Abhidžňánašákuntala (Poznávacie znamenie Šakuntalino). Malo sa za to, že notový materiál bol zničený pri bombardovaní počas 2. svetovej vojny, tak skladateľ vytvoril novú verziu pod prostým názvom Sakùntala, ktorá mala premiéru 9. januára 1952 v Teatro dell'Opera v Ríme. V roku 2005 však bola partitúra pôvodnej verzie opery nájdená v archíve nakladateľstva Ricordi, takže sú dnes k dispozícii obe znenia.

Po úspechu opery odporučil dirigent Arturo Toscanini Alfanovi, aby sa pokúsil dokončiť poslednú operu Giacoma Pucciniho, Turandot. Podľa dochovaných náčtrkov dokončil Alfano posledné dve scény. V roku 2001 sa opera dočkala nového zakončenia od skladateľa Luciana Beria, ktorý mal k dispozícii ďalšie objavené notové materiály. V poslednej dobe (2008) sa objavilo ďalšie dokončenie opery z pera čínskeho skladateľa Hao Weiya. Ale sa opera často uvádza len v znení, ktoré skomponoval Puccini.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Opery[upraviť | upraviť zdroj]

  • Miranda, (1896, netransponované)
  • La fonte di Enschir (libreto Luigi Illica, Vroclav, Stadttheater, 8. novembra 1898)
  • Resurrezione (libreto Cesare Hanau a Camillo Antona Traversi podľa Tolstého, Turín, Teatro Vittorio Emanuele, 30. novembra 1904)
  • Il principe Zilah (libreto Luigi Illica, Janov, Teatro Carlo Felice, 3. februára 1909)
  • I cavalieri e la bella (libreto Giuseppe Adami a Tomaso Monicelli, 1910, nedokončené)
  • L'ombra di Don Giovanni (libreto Ettore Moschino, Miláno, La Scala, 2. apríla 1914)
    • Revidovaná verzia: Don Juan de Manara, Florencia, Teatro Comunale, 12. júna 1941)
  • La leggenda di Sakuntala (libreto podľa Kalidasa), Bologna, Teatro Comunale, 10. decembra 1921)
    • Nová verzia: Sakùntala, Rím, Teatro dell'Opera, 9. januára 1952)
  • Madonna Imperia (libreto Arturo Rossato, podľa Balzaca: La Belle Imperia, Turín, Teatro di Torino, 15. mája 1927)
  • L'ultimo Lord (libreto Ugo Falen a Arturo Rossato, podľa F. L. Burnettovej: Malý lord Fauntleroy, Neapol, Teatro San Carlo, 19. apríla 1930)
  • Cyrano de Bergerac (francúzske libreto Henri Cain podľa Edmonda Rostanda, Rím, Teatro dell'Opera, 22. januára 1936)
  • Il dottor Antonio (libreto Mario Ghisalberti (podľa Giovanni Ruffini" Dottor Antonio, Rím, Teatro dell'Opera, 30. apríla 1949)
  • Vesuvius (rozhlasová opera, libreto Vittorio Viviani, vysielala stanica RAI 13. novembra 1950)

Orchestrálne skladby[upraviť | upraviť zdroj]

  • Suite romantica, 1909
  • Symfonie č.1, 1910
  • Danza e finale di Sakùntala, 1923
  • Himno al libertador Simón Bolívar, pre zbor a orchester, 1930
  • Hic est illa Neapolis, tre pezzi orchestrali, 1932
  • Symfonie č. 2, 1933
  • Sinfonia breve, 1934
  • Divertimento per orchestra da camera e pianoforte obbligato, 1936
  • Vesuvius, symfonická báseň, 1946
  • Danza per orchestra, 1948

Balet[upraviť | upraviť zdroj]

  • Napoli, Paříž, Folies Bergère, 1900
  • Lorenza, Parigi, Folies Bergère, 1901
  • Eliana, Řím, 1923
  • Vesuvio, Sanremo, 1933

Klavírne skladby[upraviť | upraviť zdroj]

  • Quatre morceaux per pianoforte, 1898
  • Quatre danses napolitaines per pianoforte, 1899
  • Quatre pièces per pianoforte, 1899
  • Quatre danses roumaines per pianoforte, 1899
  • Deux pièces per pianoforte, 1900
  • Cinq danses de Cléo de Mérode per pianoforte, tratte dal balletto Lorenza, 1902
  • Nostalgia per pianoforte, 1918

Komorná skladby[upraviť | upraviť zdroj]

  • Sláčikové kvarteto č. 1, 1918
  • Sonáta pre husle a klavír, 1923; rev. 1933
  • Sonáta pre violončelo a klavír, 1925
  • Sláčikové kvarteto č. 2, 1926
  • Koncert pre sláčikové trio, 1929
  • Pax, pre organ a klavír, 1929
  • Klavírny kvintet, 1936
  • Giorno per giorno pre violončelo a klavír, 1941;
  • Sláčikové kvarteto č. 3, 1943
  • Nenia pre akordeón, 1951

Spev[upraviť | upraviť zdroj]

  • Cinq mélodies, 1896
  • Deux mélodies, 1900
  • Felicità, na slova Francesco Pastonchi, 1914
  • Tre poemi podľa Rabíndranátha Thákura, 1918
  • Sei liriche, na slova rôznych autorov, 1919 – 1922
  • Tre liriche di Tagore, 1928
  • Vocalise-étude, 1928
  • Messaggio, slova Sapho, 1932
  • Tre vocalizzi, 1933
  • Gelosia, Segreto e Corsa, slova Thákur, 1935
  • Antica ninnananna partenopea, 1935
  • Nuove liriche tagoriane, 1936
  • È giunto il nostro ultimo autunno, slova Miranda Bona, 1943
  • Cinque nuove liriche tagoriane, 1948
  • Tre nuovi poemi, slova Cesare Meano a Luigi Orsini, 1939

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. HOLDEN, Amanda. The new Penguin opera guide. [s.l.] : Penguin, 2001. S. 11. (angličtina)
  2. Dryden, Konrad, CPO recording of Cirano di Bergerac
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Franco Alfano na českej Wikipédii.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]