František Esterházi (1715 – 1785)
| František Esterházi | |
| uhorský gróf, mosoňský župan, chorvátsky bán (1783 až 1785) | |
 Portrét z roku 1740 | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Esterháziovci[1] |
| Biografické údaje | |
| Narodenie | 19. september 1715 Pápa |
| Úmrtie | 7. november 1785 (70 rokov) Bernolákovo |
| Pochovanie | Kostol Povýšenia svätého Kríža, Ganna |
| Rodina | |
| Manželka |
Antónia, rod. Durvillová[1] |
| Potomstvo |
František Esterházi a dcéra Eleonóra, vyd. Stráraiová[1] |
| Otec | František Esterházi[1] |
| Matka | Sidónia, rod. Pálfiová[1] |
| Odkazy | |
 | František Esterházi (multimediálne súbory na commons) |
František Esterházi (niekedy: František III. Esterházi[2]; maď. Esterházy III. Ferenc; * 19. september 1715 – † 7. november 1785) bol uhorský šľachtic (gróf) a hodnostár: mosoňský župan (1760 až 1770) a chorvátsky bán v rokoch 1783 až 1785. Pochádzal z fraknovskej (forchtenauskej) vetvy šľachtického rodu Esterháziovcov, bol zakladateľom tzv. bernolákovskej (čeklískej) vetvy fraknovskej línie rodu. Podporoval rozvoj manufaktúr na území západného Slovenska. Bol vyznamenaný veľkokrížom Radu svätého Štefana[3][1] a Radom zlatého rúna (1771).[4]
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Otec František bol boršodským županom a kráľovským pokladníkom. Jeho matka Sidónia pochádzala z rodu Pálfiovcov. Mal šesť bratov. Karol a Ján pôsobili ako vyslanci v zahraničí (Veľká Británia, Francúzsko, Portugalsko a Poľsko) a osem sestier. Po otcovi zdedil šintavské panstvo.[3][1]
.jpg)
Po štúdiách pôsobil v armáde, krajinskej a stoličnej správe. Bol postupne menovaný miestodržiteľským radcom, prísediacim sedmipanskej tabule, skutočným tajným radcom, kráľovským komorníkom, taverníkom, generálnym poľným maršalom a veliacim generálom zadunajských vojsk. V rokoch 1760 až 1770 bol mosoňským županom, v roku 1766 uhorským kancelárom a v rokoch 1783 až 1785 chorvátskym bánom.[3][1]
Patril k odporcom urbárskej reformy Márie Terézie i reforiem Jozefa II. Staval sa na obranu šľachtických výsad a výsad Katolíckej cirkvi. Na svojich panstvách podporoval zakladanie manufaktúr. V rokoch 1766 až 1772 existovala v Bernolákove manufaktúra na kartún. V roku 1771 založil manufaktúru na výrobu hodvábnej priadze v Tomášikove. Na majetku v Senci poskytol budovu pre Collegium oeconomicum. Nechal barokovo prestavať rodový kaštieľ v Bernolákove a vybudoval v ňom veľkú knižnicu.[3][1]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- 1 2 3 4 5 6 7 8 9 ESTERHÁZI, František. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok 2. C – F. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2004. ISBN 80-89023-44-4. S. 452 – 453.
- ↑ HUSHEGYI, János. ...niet dymu bez ohňa – Hasičské múzeum v Senci. In: Fenomén kultúrneho dedičstva v spoločnosti – dejiny, súčasný stav a perspektívy V.. Ed. Ľuboš Kačírek, Nela Szabóová. Bratislava : ALEPH, 2023. ISBN 978-80-89491-24-7. S. 188.
- 1 2 3 4 ESTERHÁZI, František. In: Slovenský biografický slovník. Zväzok II. E – J. Martin : Matica slovenská, 1987. S. 28.
- ↑ SEGEŠ, Vladimír; ŠEĎOVÁ, Božena. Pramene k vojenským dejinám Slovenska. III/1: 1711 – 1792. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2019. ISBN 978-80-89523-56-6. S. 164.
Ďalšia literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- STREŠŇÁK, Gábor (ed.). Az Esterházyak fraknói ifjabb ága / Mladšia fraknovská línia Esterházyovcov. Senec : Mesto Senec, 2017. 551 s. ISBN 978-80-972927-7-5.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému František Esterházi (1715 – 1785)