Franz Anton Pilgram

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 22:04, 25. september 2013, ktorú vytvorila Lalina (diskusia | príspevky) (DEFAULTSORT)
Franz Anton Pilgram
rakúsky barokový architekt
Narodenie7. jún 1699
Feldkirchen in Kärnten
Úmrtie28. október 1761 (62 rokov)
Viedeň
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Franz Anton Pilgram
Szentgotthárd, cisterciánsky kláštor

Franz Anton Pilgram (* 7. jún 1699, Feldkirchen in Kärnten – † 28. október 1761, Viedeň) bol významný rakúsky barokový architekt, ktorý sa preslávil ako staviteľ kláštorov a chrámov na území bývalej Habsburskej monarchie. Pre jeho diela je charakteristická slohová čistota, kvalita a vyváženosť architektonických aj výtvarných zložiek.

Začiatky

Učňovské roky Pilgram prežil v stavebnej dielni svojho strýka Franza Jänggla a ako spoločník s ním pracoval v Göttweigu a Heiligenkreuzi. Po jeho smrti v roku 1734 sa osamostatnil. Počas študijnej cesty v Taliansku sa zoznámil s dielami Francesca Borrominiho, Pietra Cortonu a Carla Rainaldiho. V roku 1727 ho prijali za majstra viedenského murárskeho a kamenárskeho cechu a v roku 1731 sa stal dolnorakúskym krajinským stavebným majstrom. Jeho úspešná kariéra vpadla do časov generačnej a národnostnej zmeny, keď sa začali presadzovať domáci rakúski majstri na úkor dovtedy dominujúcich talianskych architektov a staviteľov.

„Kirchenbaumeister“

Pilgram bol predovšetkým stavebným podnikateľom, praktikom. Vďaka svojim schopnostiam sa z meštianskeho stavebného majstra vypracoval na samostatného architekta a projektanta stavieb. Žiadaný, spoľahlivý a profesionálne zdatný „Kirchenbaumeister“ (nem. staviteľ chrámov) sa osvedčil v službách cirkevnej aristokracie, opátov a biskupov, ktorí ho angažovali ako architekta, stavebného majstra, technika a dekoratéra (navrhoval aj zariadenie – oltáre, kazateľnice, organové empory). Navrhol, resp. realizoval asi tridsať kostolov a kláštorov v bývalej Habsburskej monarchii. Ovplyvnil ho Johann Lukas von Hildebrandt, s ktorým sa stretol pri prestavbe benediktínskeho opátstva v Göttweigu (1726 – 1746). Pre cisterciánov pracoval v Szentgotthárde (1728 – 1755) a Heiligenkreuzi (1729 – 1755), pre premonštrátov v Louke a Jasove (1750 – 1766), pre alžbetínky v Bratislave (1739 – 1743), Viedni a Linci, vypracoval plány a viedol výstavbu kamaldulského kláštora v Majku (1734 – 1761) podľa vzoru kamaldulského kláštora v Nitre (Domenico Martinelli).

Pilgram a Slovensko

Pilgram je autorom niekoľkých reprezentatívnych stavieb, ktorými na územie Slovenska priniesol prvky rímskeho radikálneho baroka formovaného rakúskym umeleckým prostredím. Vďaka mecenášskym a investičným aktivitám ostrihomského arcibiskupa Imricha Eszterházyho sa v roku 1739 mohla začať pod Pilgramovým vedením realizácia kláštora alžbetínok s Kostolom sv. Alžbety na severovýchodnom predmestí Bratislavy. Pilgram sa tu predstavil ako syntetizujúci eklektik bravúrne komponujúci architektúru s kvalitnou výtvarnou výzdobou Paula Trogera a Ľudovíta Godeho. Podarilo sa mu tak vytvoriť jeden z najvýznamnejších barokových kostolných interiérov na Slovensku. V exteriéri kostola zasa využil prostriedky dynamického baroka vo zvlnenom motíve jednovežovej fasády s uplatnením sochárskej výzdoby. V Bratislave sa Pilgramovi pripisujú ďalšie stavby, zatiaľ však archívne nedoložené: dokončenie Kostola sv. Trojice s budovou fary na západnom predmestí Bratislavy (po smrti Franza Jänggla) či prestavba veže Starej radnice.

Významnou Pilgramovou zákazkou bola aj obnova biskupskej Katedrály sv. Emeráma v Nitre, poškodenej v roku 1745. Nadviazal tu na dve predchádzajúce barokizácie kostola od dodnes neznámych autorov (1622 – 1642, 1710 – 1736). V katedrále s priestorovou hierarchizáciou hmôt boli zo statických dôvodov obnovené iba zadné klenby lode, hoci Pilgram vyhotovil pre nitrianskeho biskupa návrh celkovej revitalizácie horného kostola katedrály. Pilgramovi sa pripisuje aj spolupráca s rakúskym sochárom Martinom Vögerlem na mariánskom morovom stĺpe v Nitre (1750) a pre Eszterházyovcov vybudovaná Kaplnka Bolestnej Panny Márie v Galante (1741), asanovaná v roku 1962.

Dielo

Zdroje

Architektúra na Slovensku: Stručné dejiny. 1. vyd. Bratislava: Slovart 2005. 184 s. (re: 92 – 93).