Franz Kafka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Franz Kafka
Franz Kafka okolo roku 1917
Franz Kafka okolo roku 1917
Narodenie 3. júl 1883
Praha, Česko
Úmrtie 3. jún 1924 (40 rokov)
Kierling, Rakúsko
Podpis Franz Kafka, podpis
Odkazy
Projekt
Guttenberg
Franz Kafka
(plné texty diel autora)
Commons Spolupracuj na Commons Franz Kafka

Franz Kafka (* 3. júl 1883, Praha – † 3. jún 1924, Kierling pri Viedni) bol nemecky píšuci spisovateľ židovského pôvodu, jeden z najvýznamnejších prozaikov svetovej literatúry 20. storočia.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod a rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Franz Kafka sa narodil v Prahe v židovskej nemeckej rodine. Bol synom Hermanna Kafku (1852 – 1931) a Julie Kafkovej, rodenej Löwy (1856 – 1934). Otec mal galantériu, prišiel z vidieka do Prahy, jeho matka pochádzala z bohatej rodiny z Poděbrad. Okrem dvoch bratov, Georga a Heinricha, ktorí ako deti umreli, mal tri mladšie sestry: Elli (1889 – 1941), Valli (1890 – 1942) a Ottla (1892 – 1943). Jeho materinský jazyk bola nemčina, podobne ako u 10 % Pražanov (pražských Nemcov a Židov). Hovoril a písal po nemecky, no ovládal aj češtinu tak ako celá rodina.

Detstvo a dospievanie[upraviť | upraviť zdroj]

Kafkova pamätná plaketa v Prahe

V rokoch 18891893 navštevoval Nemeckú chlapčenskú školu v Prahe. Potom prešiel na nemecké humanistické štátne gymnázium v Starom meste. Už v mladosti sa venoval literatúre (jeho skoré dielo sa stratilo, pravdepodobne ho zničil on sám). Obľúbeným periodikom Kafku bol „Der Kunstwart“. Jeho priatelia v tomto období boli Rudolf Illowy, Hugo Bergmann, Ewald Felix Pribram ako aj Oskar Pollak. Na prázdniny chodieval Kafka k svojmu strýkovi Siegfriedovi, ktorý bol vidieckym lekárom v Třešti. Po maturite (v roku 1901) cestuje na Norderney a Helgoland.

Štúdium a zamestnanie[upraviť | upraviť zdroj]

V jeseni 1901 začal so štúdiom na „Nemeckej univerzite v Prahe“. Po dvojtýždňovom výlete do chemických vied sa rozhodol pre právo. Navštevoval aj umeleckohistorické a germanistické prednášky, podnikol niekoľko ciest. Uvažoval o štúdiu v Mníchove, ale po krátkom čase sa vrátil do Prahy. V tom istom roku 1902 spoznal aj svojho najcennejšieho priateľa Maxa Broda. V roku 1906 promoval a zamestnal sa ako praktikant na Zemskom a Trestnom súde v Prahe. Kafka pracoval od 1907 do 1922 v Robotníckej úrazovej poisťovni. Aj keď sa Kafka v práci snažil, boli hodiny strávené v úrade záťažou pre jeho literárnu činnosť. Písal po nociach. V roku 1908 uverejnil svoje prvé črty v mníchovskom časopise Hyperion. Neskôr prispieval do Brodovej antológie „Arkadia“. V roku 1912 stretol prvýkrát zamestnankyňu v banke Felice Bauerovú, po dvoch zasnúbeniach sa s ňou v roku 1917 definitívne rozišiel. Dôležitou priateľkou v jeho živote bola prekladateľka Milena Jesenská, s ktorou udržiaval čulú listovú korešpondenciu, a s ktorou sa aj telesne zblížil počas krátkeho pobytu vo Viedni.

Posledné roky[upraviť | upraviť zdroj]

Kafkov hrob v Prahe

Kafka prežil časť svojho života v sanatóriách a kúpeľoch v Taliansku a Čechách, na Slovensku sa liečil od decembra 1920 do augusta 1921 osem mesiacov v Matliaroch (dnes Tatranské Matliare) vo Vysokých Tatrách. Kvôli tuberkulóze musel odísť v roku 1922 zo zamestnania. Na jeseň roku 1923 sa presťahoval do Berlína a venoval sa len literárnej činnosti. Tam žil postupne na troch adresách v štvrti Steglitz so svojou poslednou družkou, poľskou židovkou Dorou Diamantovou. O osem mesiacov nato, dňa 3. júna 1924 zomrel v pľúcnom sanatóriu Dr. Hoffmanna v Kierlingu pri Klosterneuburgu v Dolnom Rakúsku (neďaleko Viedne). Dožil sa necelých 41 rokov. Pochovaný je na židovskom cintoríne v Prahe-Strašniciach.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Osud jeho diela[upraviť | upraviť zdroj]

Kafkov blízky priateľ Max Brod sa veľkou mierou pričinil o rozšírenie jeho diela. Uverejnil ako správca jeho dedičstva tri fragmenty románov, napriek pokynu z testamentu o zničení týchto textov. Ale Kafka zanechal aj druhý „testament“, v ktorom dáva príkaz na zničenie iba časti diela (citované v ďalšom odseku).

Veľká časť Kafkovho diela – medzi inými Ortieľ, Premena, a V trestaneckej kolónii – bola uverejnená už za jeho života; je to asi 50 titulov, väčšinou poviedky. V jednom dokumente z 29. novembra 1922 sa vyjadruje, že menované diela platia, ďalej nemyslím tým, že si prajem, aby sa znova vytlačili a zachovali pre budúcnosť, práve naopak, keby sa stratili, tak by to zodpovedalo môjmu pôvodnému želaniu. Ale nikomu nebránim, keď už sú tu, ak má chuť, aby ich zachoval.

Význam[upraviť | upraviť zdroj]

Kafkov pamätník v Prahe

Kafkove diela odzrkadľujú rozšírený životný pocit mnohých ľudí v začínajúcom sa 20. storočí. Ako v nejakom zlom sne sa pohybujú jeho postavy vystavené napospas anonymným mocnostiam cez labyrint neprehľadných pomerov. Toto platí aj v dimenzii priestoru. Zámok v románe pod rovnakým názvom, budova súdu v Procese sa skladajú zo široko a neprehľadne rozvetveného spletenca miestností. Aj v románe Nezvestný (Brod vydáva tento román pod názvom Amerika) sú zvláštne a nesúvislé dejiská – loď, byt hrdinovho strýka Karla Rossanna, hotel, cirkus – gigantické a neprehľadné.

Treba zdôrazniť, že aj vzťahy medzi účinkujúcimi osobami sú nejasné. V románe Zámok vytvára Kafka subtílnymi literárnymi metódami pochybnosti o postavení osoby K. ako „vymeriavača krajiny“ a aj o obsahu tohto pojmu samotného. Vytvára tak priestor pre interpretáciu. V priebehu deja sa len úlomkovito dozvedá K. a s ním aj čitateľ o úradníkoch zámku a ich vzťahu k dedinčanom. Tmavá, všadeprítomná vláda zámku na úkor dediny a dedinčanov sa stáva stále výraznejšou. Napriek jeho snahám zlomiť túto moc, ju obísť alebo aspoň vyzvať, nedostáva K. žiaden prístup k rozhodujúcim miestam v správe zámku. Takisto ani 'Joseph K.' v Procese nemôže nikdy nahliadnuť do obžaloby. Len v románe Nezvestný, ktorý rovnako ako Zámok zostal nedokončený, zostáva nádej, že Rossmann môže v najväčšom cirkuse na svete nájsť natrvalo pohodu.

Kafkovu tvorbu možno pochopiť ako žalobu proti byrokratickej mašinérii, ktorá stratila akýkoľvek cieľ a zmysel a spravuje iba samú seba, ale aj v prenesenom náboženskom a psychologickom zmysle.

Kafkove diela je ťažko zaradiť do nejakého literárneho smeru, aj keď sú blízko k expresionizmu. Najmä jeho poviedky možno chápať ako parabolu.

Človek je zobrazovaný z pohľadu vlastného odcudzenia, dôvera k blížnemu je otrasená a aj samota je veľká Kafkova téma. Sny, obavy, komplexy, spustošujúce a symbolické odzrkadľujú základný postoj v jeho dielach, v ktorom jedinec ako cudzia a vylúčená osoba stále hľadá istotu, podporu a pohodu.

Pod dojmom týchto diel, ktoré sa aj pri ich hĺbke dobre čítajú a sú aj napínavé, vzniklo adjektívum kafkovský, čo znamená stratenosť jedinca, pocit byť vydaný napospas cudzím a nepochopiteľným mocnostiam. Pocit, ktorý je pre ľudí našej doby stále prítomný alebo ho dokážeme precítiť.

Diela[upraviť | upraviť zdroj]

Črty[upraviť | upraviť zdroj]

Výber aforizmov z Kafkových denníkov a poviedok z kníh Rozjímanie, Vidiecky lekár a Opis zápasu vyšiel po slovensky pod názvom Aforizmy a iné kruté rozkoše (preklad Milan Richter).

Poviedky[upraviť | upraviť zdroj]

Súborné vydanie Kafkových poviedok vyšlo v preklade Milana Žitného pod názvom Poviedky.

Fragmenty románov[upraviť | upraviť zdroj]

Všetky tri fragmenty románov do slovenčiny preložila Perla Bžochová.

Kafka ako divadelná postava[upraviť | upraviť zdroj]

  • Milan Richter: Z Kafkovho Pekloraja (2006), divadelná hra pre 5 postáv
  • Milan Richter: Kafkov druhý život (2007), divadelná hra pre 17 postáv (11 hercov)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]