Frei Paul Otto
Frei Paul Otto (* 31. máj 1925, Sigmar) je nemecký architekt a teoretik. Jeho obrovské vedomosti a skúsenosti s ľahkou konštrukciou, lanovou sieťou, priečkovou škrupinou a inými ťahom namáhanými konštrukciami spravili z neho jedného z najvýznamnejších architektov 20. storočia. Hneď vedľa vladimíra Šuchova, Richarda Buckminstera Fullera a Santiaga Calatrava patrí k predstaviteľom biomorfnej architektúry
Začiatky
Jeho meno "Frei" si vzal s matkinej rodnej strany a zároveň v ňom ukázal svoje celoživotné krédo. Ottovi rodičia boli členmi nemeckej sochárskej dielne. Pôvodne chcel, tak ako jeho otec a starý otec sochárom a kamenárom. Na obchodnej škole, kde študoval sa po prvý krát stretol s teóriami plachtenia a výrobou plachetnicových modelov. Pri neskoršom získaní ocenenia plachetnice začal prehlbovať svoje vedomosti nad stavbou ľahkej konštrukcie a napnutej rámovej membrány. V roku 1943 nastupuje začína štúdium architektúry na Vysokej škole Technickej v Berlíne v Šarlotinom paláci Berlin-Charlottenburg. Nanešťastie ešte v tom istom roku kedy nastúpil na štúdium, bol povolaný do posledných rokoch 2. svetovej vojny ako bojový pilot v nemeckej Luftwaffe.
Študijné roky
Počas vojny je zostrelený a padol do francúzskeho zajatia. Tam v pozícii vojnového zajatca, podložil svoj talent a tvorbu viacerými nízko nákladovými stavbami. Vytvoril ich na princípe ľahkej oceľovej konštrukcie. Jednou z jeho inšpirácii bola aj Katedrála v Chartres a jej kamenný princíp stavby, ktorú mal každý deň pred očami. Prvé menšie úspechy ho posilnili natoľko, že sa v roku 1948 opäť vracia na štúdium na Technickú Univerzitu do Berlína. Napriek svojim svojvoľným názorom, bol v roku 1950 vybraný ako štipendista z fakulty a na pol roka mohol odcestovať v rámci štúdií do Spojených štátov amerických. Počas štúdií na americkom kontinente sa učí od popredných architektov a spoznáva ich tvorbu a stavby. Napr. Erik Mendelsohn, Ludwig Mies van der Rohe, Richard Neutra, Frank Lloyd Wright a Fred Severud. S týchto stretnutí vniklo celoživotné priateľstvo s Ludwigom Mies van der Rohe. O čosi neskôr bol pozvaný samotným Ludwigom ako statik pri stavbe novej národnej galérii v západnom Berlíne, kde prehodnocovali štyri hlavné stĺpy zmeniť na dva po každej strane jedným. V roku 1954 sa objavuje jeho dizertačná práca pod názvom Das hängende Dach, v preklade zavesená strecha. V nej po prvý raz zobrazil stavebnú techniku plošnej zavesenej konštrukcie namáhanej ťahom.
Praktik, zakladateľ a vizionár
Stanovými stavbami na spolkovej záhradkárskej výstave v roku 1955 a 1957 si v praxi vyskúšal svoje nové postupy a princípy. Predovšetkým tzv. Tancujúcu fontánu v Kolíne (1957) v podobe guľatej tanečnej plochy z betónu na voľnom priestranstve, preklenutom plachtovou strechou v tvare hviezdy a s okrasným jazierkom, ktoré vyvolali rozruch. V Berlíne časti Zehlendorf začína v roku 1952 svoju prvú väčšiu stavbu, svoj vlastný ateliér a v roku 1957 zakladá založil Vývojové stredisko pre rozvoj ľahkých konštrukcií v Berlíne. Od roku 1958 je pozvaný ako hosť na legendárnu vysokú školu pre Konštrukčnú tvorbu v Ulme, kde vedie a dozerá na viaceré projekty. Na Technickej Univerzite v Berlíne zakladá v roku 1961 skupinu bádateľov "Biológia a stavanie", ktorí mali skúmať mnohotvarové biomorfné konštrukcie stebiel vápnitých rias, pavúčej siete, mydlových bublín, pretože príroda dosahuje svojej účinnosti vždy a ak je to možné s najmenším množstvom použitého materiálu. Tieto výskumy sa stali dôležitým impulzom Ottových vlastných štruktúr a konštrukcií. Otto Frei zakladá neskôr v roku 1964 ústav na Technickej Univerzite v Stuttgarte zameraný na ľahké plošné konštrukcie. Vlastná budova inštitútu v Štuttgardu-Vaihingene, postavená v rokoch 1967 - 1968, bola prestavbou experimentálneho modelu, vytvoreného pre nemecký pavilón na svetovej výstave Expo 1967 v Montreale. Na biologicky tvarovaných projektoch spolupracoval s biológom a antropológom J. G. Helmeckom. Na princípe ľahkého tvarovania a organiky vytvoril v roku 1960 solitárnu zvonicu na kostole v Berlíne - Schonow, inšpirovaný kostrou a morskými riasami. V roku 1969 sa stal vedúcim výskumu na 64 veľkorozponových konštrukciách v nemeckom výskumnom stredisku, ktoré sám založil.
Strešná konštrukcia
Najslávnejší sa stal Otto vďaka ľahkým strešným konštrukciám. Optimálnu formu a tvar strechy vytvoril Otto na základe experimentov s drôtenými modelmi. Modeli však vytváral aj na princípe spájania mydlových bublín a ich obalových plôch, ktoré tvorili navzájom dokonalé prepojenia. Tieto princípy však boli len základom pre jeho vízie. Pomenoval pojmy ako škrupina a lanová, resp. sieťová konštrukcia. Presunul princíp formovania organiky na lanové konštrukcie tým, že ich konce pevne zafixoval a plášť sa v priebehu medzi pevnými koncami organicky vytvaroval. Na týchto princípoch a procesoch tvarovania postavil priečkovú škrupinu z dlhých drevených latiek nad multifunkčnou halou v Mannheime, ktorá sa ihneď stala svetovým unikátom. Príťažlivosť a počítačová simulácia dokázali vytvoriť tieto ľahké a visuté formy architektúry.
S :de:Günter Behnisch sa stal partnerom a spolupracoval od roku 1968 až do 1972 na legendárnom zastrešení hlavného športového štadióna na Olympiáde v Mníchove. Zvolená strešná konštrukcia sa síce zakladala a vyhotovovala podľa návrhov, no po nečakaných ťažkostiach sa musel sám obrátiť na dodávateľa nápadov. Architektonický časopis "Häuser", domy v roku 2003 vybral túto stavbu k najdôležitejším nemeckého národa všetkých dôb. Jednako padla aj Ottova strešná konštrukcia kvôli obavám statika z masívnych konštrukcií. Omnoho viac sa zodpovedajúca ľahkosti a takmer neviditeľnosti je vzdušná konštrukcia veľkého vtáka vo voliére Mníchovskej zoologickej záhrady Hellabrunn. Toto zariadenie sa stalo symbolom zoologickej záhrady s pominuteľnosťou na krásne materiály. Ilustroval ním tiež aj turné Pink Floydu v roku 1977, vo forme obrovských preklopených štítov.
Vízie Otta pre budúcnosť
Ako on sám vraví, mnohé z jeho stavieb a hmotových hľadaní tvaru sú vytvorené na základe práce kolektívu a vzájomnej komunikácie, dokonca aj s obyvateľmi danej oblasti. Cíti sa predovšetkým ako dodávateľ nápadov a inšpirátor pre prispôsobenie sa ľahkému životnému prostrediu a budovaniu v ňom samotnom. Ako vraví sám: "málo som toho postavil, ja mám iba veľkú fantáziu." Otto Paul je dokonca ešte aj dnes činný vo svojom ateliéry "Warmbronn" na Leonbergu spoločne so svojou ženou Ingrig a dcérou Kristínou Kanstinger. Od roku 1970 realizoval Otto so svojim žiakom :de:Mahmud Bodo architektonický ateliér v Bradatche a stanovú strešnú konštrukciu v islamskom prostredí. Jeho dnešná rada, či podpora v oblasti ľahkej konštrukcie je v celosvetovej kancelárii architektov vysoko vyhľadávaná a cenená.
Tvorba
1955: Bundesgartenschau Kassel, Vierpunktsegel ako hudobný pavilón
1957: Tancujúca studňa (Sternwellenzelt), Rýn-park Kolín
1963: Svätý Lukáš-kostol v Brémy-Grolland s Karsten Schrock
1967: Nemecký pavilón pre svetovú výstavu v Montreal (odbúrané)
1968: pohyblivé zastrešenie na Stiftsruine Bad Hersfeld
1971: Bonhoeffer obecné centrum v Brémy-Huchting s Karsten Schrock
1972: Olympiáda v Mníchove (lanová sieť-strechy)
1974: Konferencia v Mekka s Rolf Gutbrod
1975: Multifunkčná hala v Mannheim
1980: Vták-voliéra nad 5000 štvorcovými metrami v zoologickej záhrade Hellabrunn
1985: Tuwaiq Palace v Riade, Saudská Arábia; Úrady a centrá kultúry
1988: Výrobný pavilón pre nábytkársku firmu Wilkhahn
2000: Spolupráca na japonskom pavilóne pre EXPO 2000 v Hannoveri
2000: Spolupráca na veľkom projekte Stuttgart 21, štutgartská hlavná stanica
2000: 24m oválny stan v L, konštrukcia viacvrstvovej membrány
2004: Návrh pre menlivé štíty pre zámocké námestie Stuttgart
Vyznamenania
1967: Berlínska umelecká cena za architektúru
1974: "Thomas Jefferson Medal v Architecture" z nadácie univerzity vo Viginii Thomasa Jeffersona
1980: Aga Khan cena za architektúru
1990: Čestný doktorát na Universität Essen
1990: Honda cena / Tokio (dotovaný s 120.000 DM)
1996: Veľká cena Nemcov architektonicko-inžinierske spoločenstvo
1996/97: Wolfova cena za architektúru
1998: Aga Khan cena za architektúru
2000: Čestný občan mesta Leonberg
2000: Osobitná cena VII. Medzinárodný bienále pre architektúru za jeho životné dielo
2003: Olympiáda - najdôležitejšie nemecké stavebné dielo všetkých dôb po ankete architektonického časopisu Domy
2005: Royal Gold Medal z »Royal insitute of British Architects« (RIBA) za jeho životné dielo
2005: Čestný doktorát na fakulte architektúry TU Mníchov, kvôli jeho mimoriadnej službe v oblasti ľahkého a ekologického staviteľstva
2005: Výstava k jeho životnému dielu v múzeu architektúry, technickej univerzite v Mníchove
2006: Udeľovanie spolku kríža 1. triedy od predsedu vlády vidieka Badensko-Württembergsko, Gunther Oettinger
2006: Praemium Imperiale „Nobelova cena umenia" v odbore architektúry
Literatúra
- 10x10, Phaidon, Newyork 2004, IV. Vydanie, 468 strán
- 1000 let Architektury, Slovart, F. Prinaová, Praha 2006, I. Vydanie, 429 strán
- Architektura 20. Století, Taschen, Peter Góssel, New York 2001, I. Vydanie, 448 strán