Gaius Sallustius Crispus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Gaius Sallustius Crispus
Gaius Sallustius Crispus
rímsky štátnik a historik

Narodenie 1. október 86 pred Kr.
Aminternum
Úmrtie 35 pred Kr. alebo 34 pred Kr.
Rím

Gaius Sallustius Crispus (* 1. október 86 pred Kr., Aminternum – † 35 alebo 34 pred Kr., Rím) bol rímsky politik a historik.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Sallustius sa narodil do bohatej rodiny pochádzajúcej zo sabinského mesta Aminternum (blízko dnešnej L’Aquily). Vzdelanie získal v Ríme, kde sa rozhodol zapojiť do politického života. Podobne ako jeho krajan Marcus Tullius Cicero, aj Sallustius bol tzv. homo novus, človek, ktorý sa ako prvý príslušník svojho rodu presadil v politike, bez rodinnej tradície alebo zázemia. Roku 55 alebo 54 pred Kr. zastával úrad kvestora, roku 52 pred Kr. sa stal tribúnom ľudu. Hlásil sa k politickej strane populárov opierajúcej sa o ľudové masy. Počas svojho tribunátu na strane populárov viedol štvavú politickú kampaň proti optimátovi Τitovi Anniovi Milonovi, ktorý sa toho roku pravdepodobne podieľal na vražde populára Publia Clodia Pulchra a ktorého neúspešne obhajoval jeho kolega Marcus Tullius Cicero. Roku 50 pred Kr. sa za tento krok optimáti pomstili a postarali sa o Sallustiovo vylúčenie zo senátu, údajne za mravnú nespôsobilosť.

V občianskej vojne sa pridal na stranu Iulia Caesara. Po jeho víťazstve sa mohol vrátiť do senátu a jeho kariéra rýchlo napredovala. Roku 46 pred Kr. zastával úrad prétora. Po víťazstve nad Pompeiovcami v Afrike ho Caesar menoval za miestodržiteľa novovytvorenej provincie Nová Afrika (Africa Nova). V správcovskom úrade sa však neosvedčil: po návrate do Ríma bol obvinený z finančnej sprenevery. Len Caesarov ho zachránil pred opätovnou stratou senátorskej hodnosti. Na jeho pokyn sa vzdialil z politického života a venoval sa literárnej činnosti. Zvyšok života prežil v luxusnom sídle uprostred rozsiahlých záhrad, ktoré sám založil a po jeho smrti niesli jeho meno (Horti Sallustiani).

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Sallustius využil všetky skúsenosti a vedomosti, ktoré nadobudol počas svojho politického pôsobenia. Pravdepodobne v rozmedzí rokov 43 a 40 pred Kr. napísal dve monografie:

Rozsiahle historické dielo s názvom Dejiny (Historiae), ktoré začal písať okolo roku 39 pred Kr., Sallustius nedokončil. Päť kníh, ktoré stihol Sallustius napísať, pojednávalo o rímskych dejinách od Sullovej smrti po Pompeiovu vojnu proti pirátom.

Pod Sallustiovým menom sa zachovali niektoré ďalšie diela: Proti Ciceronovi (Invectiva in Ciceronem) a Dva listy starému Caesarovi o riadení štátu (Epistulae ad Caesarem senem de re publica). Už počas neskorej antiky boli považované za práce Sallustiove, dnes sa však javí ako ich autor neznámy rečník Augustovho obdobia. Nesprávne bývalo niekedy pripisované Sallustiovi aj dielo Empedoclea o učení filozofov Empedoklea a Pytagora, ktorého autorom je v skutočnosti Sallustiov menovec a súčasník Gnaeus Sallustius.

De Catilinae coniuratione[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá strana z renesančného kódexu Historia de coniuratione Catilinae vyhotoveného pre pápeža Leva X.

Sallustiovo historiografické dielo o Catilinovom sprisahaní je najvýznamnejším prameňom pojednávajúcim o pokuse rímskeho aristokrata Lucia Sergia Catilinu nezákonne sa zmocniť vlády v Ríme roku 63 pred Kr. Catilinov plán na povraždenie senátorov a vojenský útok na Rím bol odhalený vtedajším konzulom Marcom Tulliom Ciceronom. Jeho slovné útoky dohnali Catilinu, aby opustil predčasne Rím, kde bolo sprisahanie pripravované, a tajne zhromažďoval armádu veteránov, bezzemkov a iných živlov nespokojných s režimom v Etrúrii. Ciceronovi sa zatiaľ podarilo v Ríme za pomoci keltských Allobrogov získať dôkazy usvedčujúce tak Catilinu ako jeho spoločníkov a postaral sa o ich usmrtenie. Catilina, ktorý začal útok proti republike, bol v krvavom boji porazený a usmrtený na bojovom poli.

Napriek tomu, že Sallustius je považovaný za pomerne objektívneho historika, ktorý sa usiluje o analytický prístup k dejinám po vzore Thukydida, nie je jeho pohľad na sprisahanie celkom nestranný. Jeho zámer nie je len zaznamenávať a objasňovať, ale aj morálne hodnotiť. V jeho podaní sa tak stáva Catilina zločincom non plus ultra – nie je len vodcom sprisahania a vlastizradcom, ale aj zhýralcom a zvrhlíkom a predovšetkým modelovým príslušníkom rímskej aristokracie, ktorá sa vyznačuje podľa Sallustia tými istými morálnymi chybami. Skrz Catilinu sa Sallustius snaží poukázať na hlbokú krízu rímskeho zriadenia, kde štát ovláda malá skupina bohatých, privilegovaných rodín a kde široké masy živoria v biede.

Popri Catilinovi vystupujú v De Catilinae coniuratione do popredia dve osobnosti – Gaius Iulius Caesar a Marcus Porcius Cato Uticensis, jeden ako zástanca populárov, druhý ako predný predstaviteľ optimátov. Napriek tomu, že Cato bol politicky Sallustiovým protivníkom a Caesar naopak jeho politickým vzorom, podáva pomerne vyrovnaný portrét oboch osobností. Jeden i druhý majú predstavovať ideál dvoch politických smerov, zo súladu ktorých môže vzísť nádej pre rímsku republiku. Centrálnym bodom Sallustiovho diela je v tomto ohľade dvojica rečí prednesených v senáte Caesarom a Catonom.

Je zaujímavé, že pri potlačení sprisahania pripisuje Sallustius len malú úlohu Marcovi Tulliovi Ciceronovi. Je to pohľad kontrastný k Ciceronovej vlastnej perspektíve udalostí, kde rečník nešetrí samochválou a vyzdvihovaním vlastnej osoby. Sallustius tiež odmieta spojitosť svojho politického patróna Caesara so sprisahaním, ktorú naznačujú niektoré iné pramene.

Bellum Iugurthinum[upraviť | upraviť zdroj]

Druhú monografiu venoval Sallustius vojne, ktorú viedli Rimania proti numidskému kráľovi Jugurthovi (111 – 105 pred Kr.) v severnej Afrike. Aj v tomto prípade sa snaží poukázať na skazenú morálku rímskej aristokracie, ktorá pred bojom s Jugurthom dáva prednosť jeho úplatkom. Hrdinom tohto diela sa stáva Gaius Marius, ktorý pochádza z najnižších pomerov, ale vďaka osobným schopnostiam sa dokáže presadiť tam, kde aristokracia kvôli svojim morálnym nedostatkom zlyháva. Marius je zvolený roku 107 pred Kr. za konzula, dokáže zefektívniť rímsku armádu a bezodkladne Jugurthu porazí. Sallustius neskrýva obdiv k tomuto novému človeku (''homo novus''), zároveň sa u neho ale objavuje i určitá obava, obzvlášť vzhľadom na neskoršie Mariove činy počas občianskej vojny. Sallustius neschvaľuje nový druh vojakov, ktorých Marius vytvoril – bezzemkov oddane pripútaných k svojmu vojvodcovi, ktorí už neberú ohľad na hodnoty republiky, ale slepo nasledujú svojho vodcu aj do bratovražednej vojny.

Na rozdiel od Catilinovho sprisahania vo Vojne s Jugurthom nefiguruje jediný „zloduch“ Catilinovho formátu. Namiesto jednotlivca Sallustius obracia svoj moralistický výpad proti nobilite ako triede. Postava, ktorá by mala byť antagonistom monografie, kráľ Jugurtha proti ktorému je vojna vedená, nie je vykresľovaný ako čisto negatívna postava. Naopak, spočiatku u neho prevládajú cnosti, ale tie sa pod vplyvom rímskej nobility, s ktorou sa dostáva do styku, strácajú. Skazonosný vplyv zhýralej rímskej šľachty urobí nakoniec z Jugurthu despotu, ktorého treba odstrániť.

Preklad do slovenčiny[upraviť | upraviť zdroj]

Obidve Sallustiove monografie preložila do slovenčiny Viera Bunčáková (Bratislava 1973 a 1987).

Sallustiov ohlas[upraviť | upraviť zdroj]

V staroveku bol Sallustius hodnotený ako objektívny historik. Quintilianus ho kladie na roveň Thukydidovi[1], historik Tacitus si ho berie za vzor[2]. Dejepisec Asinius Pollio si ho doberá pre archaizujúci štýl, ale práve ten mu zaručil veľkú popularitu počas cisárskeho obdobia.

Novú popularitu priniesla Sallustiovi Renesancia, kedy ho objavili a inšpirovali sa ním humanisti – Brunetto Latini, Leonardo Bruni a Poliziano.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Quint. Inst. 10.1
  2. Tac. Hist. III, 30

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Conte, G. B.: Dějiny římské literatury. KLP: Praha, 2003.