Geórgios Akropolites
| Geórgios Akropolites | |
| byzantský spisovateľ, historik, úradník a vzdelanec | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Narodenie | 1217 |
| Konštantínopol, Latinské cisárstvo | |
| Úmrtie | 1282 |
| Konštantínopol, Byzantská ríša | |
| Národnosť | grécka |
| Deti | dvaja synovia:[1] I. Kónstantinos Akropolites II. Melchisedek (mníšske meno) |
| Dielo | |
| Žánre | kronika, epitafy, panegytiky |
| Témy | dejiny Byzantskej ríše |
Geórgios Akropolites (iné mená pozri nižšie; * 1217, Konštantínopol – † 1282, tamtiež) bol byzantský vzdelanec, štátny úradník a vojenský veliteľ, spisovateľ, historik a teológ.[1][2][3] Byzantský vyslanec na Druhom lyonskom koncile, kde v mene byzantského cisára Michala VIII. uznal univerzálny pápežský jurisdikčný primát.[4][5]
Jeho najvýznamnejším literárnym dielom je kronika Chroniké syngrafé, v ktorej opísal dobytie Konštantínopola križiakmi (1204) a dejiny Nikajského cisárstva.[1][2][3]
Mená[upraviť | upraviť zdroj]
- starogr. Γεώργιος Ἀκροπολίτης – Geórgios Akropolites; iné prepisy: Geórgios Akropolités[6]; Georgios Akropolites; Georgios Akropolitis
- lat. Georgius Acropolites[7]
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Akropolites pochádzal z vplyvnej konštantínopolskej rodiny, no od šestnástich rokov vyrastal na gréckom cisárskom dvore v maloázijskej Nikáji. Konštantínopol totiž desaťročie pred jeho narodením dobyli križiaci počas štvrtej križiackej výpravy a grécke politické i kultúrne centrum sa presunulo do Malej Ázie. V Nikáji Akropolites študoval u Theodóra Hexapteryga a Nikéfora Blemmyda, na filozofickej škole založenej cisárom Jánom III. Vazatzom. V 40. rokoch 13. storočia ho už ako grammatika cisár poveril vyučovaním svojho syna, Akropolitovho spolužiaka, Teodora II.[1][2][5]
Po nástupe Teodora II. na nikájsky trón (1254) bol Akropolites vymenovaný za logotéta a prétora cisárskych vojsk v Macedónii, kde bojoval proti Epirskému despotátu a jeho despotovi Michalovi II. Angelovi. Viackrát bol vyslaný do Bulharska. V roku 1257 bol však zajatý a zo zajatia ho oslobodil až nový byzantský cisár Michal VIII. Palaiologos.[8] Po obnovení byzantskej moci nad Konštantínopolom (1261) bol Akropolites cisárom Michalom VIII. menovaný veľkým logotétom (megas logothetes). Dlhodobo tiež pre cisára ako grammatikos vykonával diplomatické služby a viedol aj byzantskú misiu na Druhom lyonskom koncile (1274). Na koncile jednal v cisárovom mene o cirkevnej únii, ktorej prívržencom Akropolites bol a uznal tiež pápežský primát. Po návrate do Konštantínopola bol cisárom poverený obnovením miestnej vysokej školy, kde nahradil Manuéla Olobola[9]. Vyučoval matematiku a filozofiu. Akropolitovými žiakmi boli viacerí významní byzantskí učenci 13. storočia, medzi nimi napríklad aj Geórgios Pachymeres či neskorší patriarcha Gregor II. Akropolites zomrel v roku 1282 v Konštantínopole.[1][2][5]
Dielo[upraviť | upraviť zdroj]
Známa je Akropolitova literárna činnosť a zvlášť jeho dielo Chroniké syngrafé (dosl. Písaná kronika; často len ako Kronika[10]; starogr. Χρονικὴ συγγραϕή; dlhým tvarom aj: Chroniké syngrafé tes latinikes autokratorias), ktoré opisuje byzantské, resp. nikajské dejiny v rokoch 1203 až 1261. Dielom nadviazal na historiografickú činnosť Nikétu Chóniata.[11][12] Dielo „je azda najdôležitejším [byzantským] historickým záznamom tohto obdobia, ktorý poskytuje množstvo informácií o domácej a zahraničnej politike laskarovských panovníkov Nikáje (cirkevná únia, vzťahy s Latinami z Konštantínopola, Seldžukmi, Arménmi a ďalšie)“[9]. Zachytáva tiež obraz prenikania niektorých západných právnych kategórií do byzantského práva.[4] Kronika sa zachovala v dvoch verziách, dlhšej a zjednodušenej (kratšej), ktorá vznikla po autorovej smrti.[12] Z kroniky neskôr vo svojich prácach vychádzali viacerí neskorší byzantskí historici ako Theodóros Skoutariótes, mních Efraim, Nikéforos Grégoras či Geórgios Sfrantzes.[9] Okrem toho napísal Akropolites aj viaceré oslavné básne (epitafy, panegytiky) a spis o Duchu Svätom.[1][2][5][6]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f AKROPOLITES, GEORGE. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 49.
- ↑ a b c d e Akropolites, Georgios. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 17 – 18.
- ↑ a b Akropolités Geórgios. In: Malá československá encyklopedie. Vyd. 1. Zväzok I. A – Č. Praha : Academia, 1984. S. 79.
- ↑ a b JEŽEK, V. GEORGIOS AKROPOLITES. In: FARRUGIA, Edward G.; AMBROS, Pavel, ed. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Preklad Adam Mackerle. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 353.
- ↑ a b c d KUPIEC, Kazimierz. JERZY AKROPOLITA, Georgios Akropolites. In: Encyklopedia katolicka. Tom VII. Ignoratio elenchi – Jędrzejów. Lublin : Towarzystwo Naukowe Katolickiego Uniwersytetu Lubelskiego, 1997. ISBN 83-86668-71-7. S. 1231 – 1232.
- ↑ a b DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. 1. vyd. Praha : Vyšehrad, 1990. 415 s. ISBN 80-7021-034-6. S. 250 – 251, 255 – 257, 261.
- ↑ CICHOCKA, Helena. Akropolita Jerzy. In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. ISBN 83-235-0011-8. S. 12.
- ↑ DI SILVIO, Giuseppe Mercati. ACROPOLITA, Giorgio. In: Enciclopedia Italiana [online]. Roma: Istituto della Enciclopedia Italiana fondata da Giovanni Treccani, [cit. 2023-06-20]. Dostupné online.
- ↑ a b c SAVVIDES, Alexios. AKROPOLITES, GEORGE. In: Encyclopaedic Prosopographical Lexicon of Byzantine History and Civilization. Ed. Alexis G. Savvides, Benjamin Hendrickx. Vol. 1. Aaron – Azarethes. Turnhout : Brepols, 2007. (preložené z gréckeho originálu Εγκυτίλοπαιΰιχό Προσωπογραφικό Λεξικό Βυζαντινής Ιστορίας και Πολιτισμού). ISBN 978-2-503-52303-3. S. 116 – 117.
- ↑ HROCHOVÁ, Věra. AKROPOLITÉS. In: BORECKÝ, Bořivoj; DOSTÁLOVÁ, Růžena, a kol. Slovník řeckých spisovatelů. 2. přeprac. a dopl. vyd. Praha : Leda, 2006. ISBN 80-7335-066-1. S. 72.
- ↑ Akropolites 1. Georgios. In: Český slovník bohovědný. Díl 1. A – Bascape. Praha : Cyrillo-Methodějská knihtiskárna a Nakladatelství Václav Kotrba, 1912. S. 214.
- ↑ a b HOFFMANN, Lars Martin. Akropolites, Georgios. In: Encyclopedia of Medieval Chronicle. Ed. Graeme Dunphy. Vol. One: A – I. Leiden, Boston : Brill, 2010. S. 22 – 23.
Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
Primárne pramene[upraviť | upraviť zdroj]
- Patrologia graeca. Vol. 140, p. 969 – 1220. [cit. 2023-06-21] Dostupné online.
- Georgii Acropolitae opera. Ed. Heisenberg, A. Lipsiae : In aedibus B. G. Teubneri, 1903. 2 zv. [Cit. 2023-06-20]. Dostupné online.
Sekundárna a terciárna literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- AKROPOLITES, GEORGE. In: Historical Dictionary of Byzantium. Ed. John R. Rosser. New York : Oxford University Press, 2001. 536 s. ISBN 978-0810839793, 0810839792. S. 10.
- Akropolites, George. In: NICOL, Donald. A Biographical Dictionary of The Byzantine Empire. London : Seaby, 1991. ISBN 1-85264-048-0. S. 2.
- George Acropolites In: Encyclopædia Britannica. Dostupné online. [cit. 2023-06-20]
- ŽAVORONKOV, P. I. GEORGIJ AKROPOLIT. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. XI. Georgij – Gomar. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2006. [Cit. 2023-06-20]. Dostupné online. ISBN 5-89572-017-X. S. 46 – 47.
- SAVVIDES, Alexios. AKROPOLITES, GEORGE. In: Encyclopaedic Prosopographical Lexicon of Byzantine History and Civilization. Ed. Alexis G. Savvides, Benjamin Hendrickx. Vol. 1. Aaron – Azarethes. Turnhout : Brepols, 2007. (preložené z gréckeho originálu Εγκυτίλοπαιΰιχό Προσωπογραφικό Λεξικό Βυζαντινής Ιστορίας και Πολιτισμού). ISBN 978-2-503-52303-3. S. 116 – 117.
- BAUTZ, Friedrich Wilhelm. AKROPOLITES, Georgios. In: Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon. 2., unveränderte Auflage. Band 1. Aalders – Faustus v. Byzanz. Herzberg : Verlag Traugott Bautz, 1990. ISBN 3-88309-013-1. S. 72.