General Dynamics F-16 Fighting Falcon

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
F-16 Fighting Falcon
USAF F-16C Profile.JPEG
F-16C Fighting Falcon v službách U.S. Air Force
Typ viacúčelové stíhacie lietadlo, stíhač na vybojovanie vzdušnej nadvlády
Výrobca General Dynamics
Lockheed Martin
Prvý let 20. januára 1974 (neoficiálny)
2. februára 1974 (oficiálny)
Zavedený 17. augusta 1978
Charakter v službe
Hlavný používateľ United States Air Force
+25 ostatných používateľov
Výroba 1973 – súčasnosť
Vyrobených vyše 4 540
Cena za kus F-16A/B: 14,6 milióna USD (v roku 1998)
F-16C/D: 18,8 milióna USD (v roku 1998)
Varianty General Dynamics F-16 VISTA

General Dynamics (teraz Lockheed Martin) F-16 Fighting Falcon je viacúčelové, kompaktné lietadlo s veľkou obratnosťou, ktoré je určené k leteckým súbojom a útokom na pozemné ciele. Ide o relatívne lacnú, ale veľmi účinnú zbraň, ktorá nahradila lietadlá F-4 Phantom II a iné typy (u niektorých európskych armád, napríklad F-104 Starfighter).

Vo vzdušných súbojoch prevyšuje F-16 svoju obratnosťou a bojovým akčným rádiusom (t.j. vzdialenosťou potrebnou pre prílet na miesto boja, súboj a návrat) všetky lietadlá potencionálneho protivníka okrem Mig-29 ktorý má rádius až 700 km! Jeho vybavenie umožňuje útoky na ciele bez ohľadu na dennú či nočnú dobu alebo počasie. Konštruktéri F-16 vychádzali z najnovších poznatkov aerodynamiky aj z predchádzajúcich typov ako F-15 alebo F-111. Redukcia veľkosti a hmotnosti stroja, jeho kúpnej ceny a ceny príslušenstva neviedla nijako k redukcii jeho sily. F-16 znesie preťaženie až 9 G pri plnej palivovej nádrži, čím predbehuje spôsobilosti iných existujúcich stíhačov. Avionika lietadla obsahuje vysoko presný inerciálny navigačný systém, počítač poskytujúci informácie pre pilota, rádiá UHF aj VHF a systém pristátia. Pilot má takisto k dispozícii radarový varovný systém (RWS) a elektronické rušenie prieskumných i zbraňových systémov nepriateľa.

Prototyp lietadla vzlietol v roku 1974. Pohon zabezpečuje jeden prúdový motor Pratt & Whitney F100 s ťahom 110 kN. Výzbroj tvoria riadené a neriadené strely a bomby do hmotnosti 5,5 t nesenej na vonkajších závesníkoch a kanón kalibru 20 mm integrovaný v trupe lietadla. Lietadlo je vybavené elektroimpulzným riadením (Fly-by-wire) s ovládaním joystickom na pravej strane kabíny pilota.

Výroba týchto veľmi rozšírených bojových strojov pokračuje (od roku 1993) pod novou hlavičkou výrobcu ako Lockheed Martin F-16 Fighting Falcon aj potom, čo zbrojársky gigant Lockheed Martin firmu General Dynamics kúpil.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Spoločný let prototypov YF-16 a YF-17

Skúsenosti z vietnamskej vojny poukázali na potrebu vyššej odbornej prípravy stíhacích pilotov a taktiež lepšieho stíhacieho lietadla, schopného získať vo vzduchu prevahu nad protivníkmi. Na základe svojich skúseností z kórejskej vojny vytvoril začiatkom šesťdesiatych rokov plukovník John Boyd s matematikom Thomasom Christie „teóriu energie a manévrovateľnosti“. Výsledky Boydovej práce zdôrazňovali, že americké letectvo bude potrebovať malé a ľahké lietadlo. Malo byť skonštruované tak, aby mohlo manévrovať s minimálnou stratou energie, a aby malo zvýšený pomer ťahu k hmotnosti stroja. Koncom šesťdesiatych rokov Boyd zhromaždil okolo seba skupinu rovnako zmýšľajúcich inovátorov, ktorí sa stali známi ako „fighter mafia“. V roku 1969 skupina zabezpečila prostredníctvom ministerstva obrany financovanie projektov General Dynamics a Northrop, založených na Boydovej teórii. Ľudia vo vedení amerického letectva si uvedomovali, že armádny rozpočet im neumožní nákup dostatočného množstva drahých F-15, a preto návrhy „fighter mafie“ získali ich podporu.[1]

Požiadavky na novú ľahkú stíhačku boli predložené v roku 1972 a zdôrazňovali potrebu stroja s hmotnosťou do 9 100 kg, s dobrým polomerom zatáčania, s lepším zrýchlením a doletom. Lietadlo malo byť optimalizované pre boj pri rýchlosti Mach 0.6-1.6 vo výškach 9 100-12 000 m. Z piatich spoločností, ktoré sa prihlásili do súťaže, boli vybrané dve - General Dynamics a Northrop. Spoločnosť General Dynamics predstavila 13. decembra 1973 svoj prototyp s označením YF-16 a 2. februára 1974 s ním prvýkrát vzlietla. Prvý let trval 90 minút, lietadlo dosiahlo rýchlosť 740,8 km/h a výšku 9 144 m.[2] Firma Northrop vzlietla prvýkrát so svojím prototypom YF-17 o štyri mesiace neskôr, dňa 9. júna 1974.[3] Hoci sa pôvodne predpokladalo, že súťaž bude veľmi tesná, vývoj YF-16 napredoval výrazne rýchlejšie a lietadlo bolo tiež jednoznačnou voľbou pre pilotov, lietajúcich na oboch prototypoch.

Dňa 13. januára 1975 bola firma General Dynamics so svojím strojom YF-16 vyhlásená za víťaza súťaže. Hlavnými dôvodmi boli nižšie prevádzkové náklady, väčší dolet a výrazne lepšie schopnosti manévrovania, najmä pri nadzvukových rýchlostiach. Ďalšou výhodou YF-16 bolo použitie motora Pratt & Whitney F100, t.j. rovnakej pohonnej jednotky, aká bola integrovaná v lietadle F-15. Fakt, že pre oba programy budú použité rovnaké motory, sľuboval do budúcnosti nižšie náklady na ich obstaranie.

Spoločnosť Northrop však naďalej pracovala na vývoji svojho prototypu a 2. mája 1975 bol YF-17 vybraný americkým námorníctvom. Práca Northropu tak nevyšla na zmar a vyústila v lietadlo, ktoré dnes poznáme ako McDonnell Douglas F/A-18 Hornet.[4]

Operačné nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Podpora libanonských kresťanov, brániacich sa v meste Zahlé pred sýrskou armádou[upraviť | upraviť zdroj]

Historicky prvý zostrel vzdušného cieľa zaznamenali lietadlá F-16 izraelských vzdušných síl, keď 28. apríla 1981 nad údolím Bekaa zostrelili dva sýrske vrtuľníky Mi-8. [5]

Absolútne prvý zostrel stíhacieho lietadla si pripísali opäť izraelské F-16, keď 14. júla 1981 zostrelili sýrsky MiG-21.

Operácia Opera[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 7. júna 1981 osem izraelských F-16, doprevádzaných stíhačkami F-15A/B, zbombardovalo irackú jadrovú elektráreň Osirak v Bagdade.

Libanonská vojna[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1982 počas operácie Mier pre Galileu izraelské lietadlá F-16 zostrelili 44 strojov MiG-21 a MiG-23.

Operácia Púštna búrka[upraviť | upraviť zdroj]

Do odvetnej akcie voči Iraku, ktorý obsadil Kuvajt, sa v roku 1991 zapojilo 249 amerických F-16. Počas 13,340 misií zničili množstvo pozícií irackej protivzdušnej obrany a jednotiek republikánskych gárd. Zvyčajnú bojovú konfiguráciu tvorilo 6 bômb Mk.82, niekoľko kazetových a laserom navádzaných bômb. O navigáciu a navádzanie bômb sa staral kontajner LANTIRN. Počas celej operácie stratilo USA celkovo sedem F-16, z toho jedna bola zostrelená raketou zem-vzduch SA-6, jedna raketou SA-3 a jedna raketou zo systému Igla.

Udržiavanie bezletovej zóny nad Irakom[upraviť | upraviť zdroj]

F-16C Block 40 v službách USAF nad Irakom

Od konca operácie Púštna búrka až po začiatok ďalšej americkej intervencie v Iraku v roku 2003 sa lietadlá F-16 podieľali na udržiavaní bezletovej zóny. Počas týchto misií dosiahlo americké letectvo významný míľnik, keď 27. decembra 1992 jedno z lietadiel F-16D zostrelilo iracký Mig-25. Išlo o prvý zostrel nepriateľskej stíhačky americkou F-16 a taktiež o prvý zostrel radarom navádzanou raketou AIM-120 AMRAAM. Dňa 17.januára 1993 zostrelila americká F-16C iracký MiG-23 a opäť to bolo strelou AMRAAM.

Vojny v Juhoslávii[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1994 - 1995 boli americké F-16 nasadené na ničenie pozemných cieľov a udržiavanie bezletovej zóny nad Bosnou. K prvému incidentu došlo 28. februára 1994, keď štyri J-21, dve IJ-21 Jastreb a dve J-22 Oraos narušili bezletovú zónu, aby bombardovali Novi Travnik. Dvaja piloti J-22 si všimli americké F-16, letiace nad nimi. Ihneď opustili oblasť a prízemným letom sa dostali do Chorvátska, kam ich americkí piloti nemohli prenasledovať. Na zvyšok skupiny lietadlá F-16C zaútočili a všetky štyri stroje sa im podarilo zostreliť. Tri zostrely sa boli zrealizované za pomoci tepelne navádzaných rakiet Sidewinder a na jednom sa podieľala strela AMRAAM. Dňa 2. júna 1995 bola jedna F-16C zostrelená srbským protilietadlovým systémom 2K12 Kub. Dňa 2. mája 1999 bola zostrelená ďalšia americká F-16C pomocou rakety systému S-125 Neva. Dňa 4. mája 1999 sa jeden osamelý juhoslovanský MiG-29 pokúsil prenasledovať veľkú formáciu NATO, ktorá sa práve vracala z bombardovania mesta Valjevo. Na pilota v MiGu zaútočila dvojica amerických F-16C, ktorým sa ho podarilo zostreliť raketou AIM-120 AMRAAM.

Počas jedného z útokov na srbské pozície v Bosne sa podaril jeden zostrel srbského MiGu-29 aj holandskému pilotovi F-16.

Grécko-turecké boje nad Egejským morom[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 8. októbra 1996, po narušení gréckeho vzdušného priestoru, vystrelil grécky pilot Mirage 2000 raketu R.550 Magic a zostrelil tureckú F-16D Block 40.

Varianty[upraviť | upraviť zdroj]

Lietadlo F-16AM belgických vzdušných síl počas ukážky na SIAF 2015, letisko Sliač

F-16A/B

Jednomiestna F-16A a dvojmiestna F-16B predstavujú počiatočné produkčné varianty. Tieto varianty zahŕňajú verzie, označované ako Blok 1, 5, 10 a 20. Blok 15 bola prvá výrazná modernizácia F-16 s väčšími horizontálnymi stabilizátormi.

F-16C/D

Sériová výroba jednomiestnej F-16C a dvojmiestnej F-16D sa začala v roku 1984. Prvou verziou F-16C/D bol Block 25 s vylepšenou avionikou. Nový radar s protilietadlovými raketami stredného doletu umožňovali Falconu aj boj mimo vizuálny dosah. Neskoršie modernizácie predstavoval Block 30/32, 40/42 a 50/52.

F-16E/F

Jednomiestna F-16E a dvojmiestna F-16F predstavujú variant, založený na F-16C/D Block 50/52. Ide o špeciálnu produkciu pre Spojené arabské emiráty, v ktorej je integrovaný nový AESA radar AN/APG-80 a silnejší motor GE F110-132.

F-16IQ

Ide v podstate o variant F-16C/D Block 52, vyrobený pre iracké letectvo. Irak objednal 30 jednomiestnych a 6 dvojmiestnych lietadiel, ktorých produkcia začala v roku 2014 a do konca roka 2015 by malo byť dodaných všetkých 36 kusov. Iracké F-16 by mali byť vyzbrojené staršími protilietadlovými strelami typu vzduch-vzduch, ako sú AIM-9L/M Sidewinder a AIM-7M Sparrow. Z munície na ničenie pozemných cieľov by to mali byť laserom navádzané bomby série Paveway a strely AGM-65 Mavericks.

F-16N

F-16N boli lietadlá postavené na platforme F-16C/D Blok 30 a prevádzkované americkým námorníctvom. Pohonnou jednotkou bol motor F110-GE-100 a krídlo lietadla bolo na rozdiel od F-16C/D mierne zosilnené. Hoci stroje F-16N vychádzali z platformy Block 30, boli vybavené slabším rádiolokátorom APG-66 z variantu F-16A/B. Celkovo bolo vyrobených 26 kusov, ktoré boli zaradené do prevádzky v rokoch 1988 a 1998. Už v tej dobe však boli v konštrukcii objavené trhliny a keďže námorníctvo nemalo dostatok prostriedkov, lietadlo bolo nakoniec vyradené z používania.

F-16V

Ide o najmodernejší variant F-16, vyvíjaný hlavne pre potreby letectva Tchaj-wanu. F-16V by mala byť vybavená AESA rádiolokátorom APG-83, ktorý obsahuje množstvo komponentov z radarov APG-77 (F-22 Raptor) a APG-81 (F-35 Lightning II). V rámci modernizácie je kabína pilota vybavená jedným centrálnym a dvomi postrannými farebnými displejmi. K dôležitým vylepšeniam patrí nový palubný počítač a automatický anti-kolízny systém, ktorý automaticky uskutoční úhybný manéver, ak lietadlu hrozí zrážka. Prvý let variantu F-16V sa uskutočnil 16. októbra 2015 zo základne Fort Worth.

QF-16

Predstavujú staršie varianty F-16C Block 30, ktoré sa americké letectvo rozhodlo v roku 2012 prestavať na bezposádkové lietajúce terče. Celkovo sa plánuje prestavať až 126 strojov F-16, ktoré budú slúžiť na testovanie novej generácie rakiet typu vzduch-vzduch.

Používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasní používatelia F-16 sú v modrej farbe, v červenej sú bývalí používatelia
F-16 Demo Team „Zeus“ gréckych vzdušných síl
F-16D Block 52+ v službách pakistanských vzdušných síl

Súčasní používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Bývalí používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Špecifikácie (F-16C Block 30)[upraviť | upraviť zdroj]

GENERAL DYNAMICS F-16 FIGHTING FALCON.svg

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Posádka: 1
  • Rozpätie: 9,96 m
  • Dĺžka: 15,06 m
  • Výška: 4,88 m
  • Nosná plocha: 27,87 m²
  • Profil krídla: NACA 64A204 u koreňa aj na konci krídla
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 8 570 kg
  • Vzletová hmotnosť: 12 000 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 19 200 kg
  • Pohonná jednotka: 1 × dvojprúdový motor F100-PW-220 alebo F110-GE-100
  • Ťah pohonnej jednotky: F100: 14 590 (23 770 lbf s prídavným spaľovaním; F110: 17 155 lbf, 28 985 s prídavným spaľovaním), (F100: 64,9 kN/105,7 kN; F110: 76,3 kN/128,9 kN)

Výkony[upraviť | upraviť zdroj]

Kokpit stíhačky F-16C
  • Maximálna rýchlosť:
    • Na úrovni hladiny mora: 1 470 km/h
    • V letovej hladine: 2 410 km/h
  • Akčný rádius: 550 km (so šiestimi bombami s hmotnosťou 454 kg)
  • Preletový dolet: 4 220 km (s prídavnými palivovými nádržami)
  • Dostup: vyše 15 240 m
  • Stúpavosť: 254 m/s
  • Plošné zaťaženie: 430,7 kg/m²
  • Pomer ťah/hmotnosť: F100: 0,898; F110: 1,095

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

F-16C štartuje zo základne Eielson na Aljaške
F-16CJ odpaľuje strelu AGM-65D Maverick

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Tribute To John R. Boyd
  2. 2 February 1974
  3. YF-17 Cobra First Flight
  4. YF-16 The Birth of a Fighter
  5. General Dynamics F-16 Fighting Falcon for Israel

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]