Georg Wilhelm Dietrich Saxer
Georg Wilhelm Dietrich Saxer (*1700? – †1740)[1] bol nemecký barokový skladateľ a organista žijúci na začiatku 18. storočia. Vo svojej tvorbe bol však evidentne silno technicky inšpirovaný Dietrichom Buxtehudom, Georgom Böhmom, Johannom Sebastianom Bachom a Johannom Ludwigom Krebsom, pretože náročnosť organovej pedálovej techniky je vyrovnaná technike manuálnej hry, či je pre tvorbu vyššie spomenutých autorov charakteristické. Organové skladby Georga Wilhelma Dietricha Saxera pozostávajú z prelúdia a fúgy, ktorých faktúra pripomína Osem malých prelúdií a fúg (BWV 553- BWV 560), ktorých autor je neznámy.
Georg Wilhelm Dietrich Saxer pôsobil ako organista v Lambertikirche v Lüneburgu.[2] Georg Wilhelm Dietrich Saxer bol žiakom Georga Böhma, ktorého v roku 1734 vystriedal na pozícii organistu v Johanniskirche v Lüneburgu, kde pôsobil až do svojej smrti v roku 1740.[2]
Hudba Georga Wilhelma Dietricha Saxera nesie štýl Severonemeckej organovej školy,[2] ktorej najznámejším proponentom bol Dietrich Buxtehude.
Prelúdium a fúga e mol
[upraviť | upraviť zdroj]Prelúdium a fúga e mol (Prelude ex E♮) je skladba pre organ s pedálom.[2] Prelúdium je písané virtuóznym stylus phantasticus.[2] Téma celého prelúdia je založená na jednoduchej téme, ktorú autor rozpracováva na dĺžke 43 taktov. Po úvodnom sóle manuálu nasleduje dlhé virtuózne pedálové sólo. Autor sa následne prihovorí poslucháčom témou zahranou v manuáli v dĺžke jedného taktu, ktorej odpoveď zaznie v pedáli tiež na rozmere jedného taktu. TRakto trikát prebehne dialóg štyroch hlasov hraných manuálom a pedálom a pedálového sóla. Autor následne vloží imitačný dvojhlas paralených sext. V ďalšom úseku prebehne znova trikát dialóg štyroch hlasov hraných manuálom a pedálom a pedálového sóla. Ďalším úsekom je sekvencia noty cambiata, tkorá je podporená na ťažkých dobách homofónnymi akordami. Sekvencia je vystriedaná dlhým pedálovým sólom, ktoré je diametrálne odlišné od predchádzajúceho dlhého pedálového sóla: striedajú sa tu menšie intervaly s veľkými. Po krátkom interlúdiu manuálu nasleduje krátke Adagio, ktoré je vystriedané Allegro sekvenciou paralených sext. Auto uzaviera prelúdium kadenciou do dominantnej tóniny (E dur).
Fúga (Fuga ex Em) má dvojtaktovú tému vo štvrtinových notách. Prvá expozícia uvúdza tému v poradí hlasov: soprán - alt - tenor - bas. Po ukončení témy v base nasleduje krátka sekvencia a kadencia končiaca v tonike (e mol). Autor následne uvedie tému fúgy v alte a v sopráne bez prípravy vloží kontrapunkt v šestnástinových a osminových notách. Uvedei tému v alte a base a na dĺžke dvoch taktov predvedie štvorhlasnú moduláciu do tóniny h mol. Tretiu expozíciu začne jednohlasnou témou fúgy v sopráne, pričom sa hneď prippojí rispotta v alte. Nasleduje uvedenie témy v tenore a base. Potom štvorhlasne zmoduluje do toniky e mol. Znova uvedie tému fúgy jednohlasne, tentokrát v tenore, potom v alte a správe (v tomto poradí) a vloží trojhlasnú sekvenciu bez použitia basu. Tému v base uvedie až po sekvencii a zmoduluje do tónony h mol. Nasleduje virtuózny úsek šestnástin v manuáli, ktoré sú sekvenciou paralelných sext. Zmoduluje do H dur. Fúga končí Agagio homofónnymi úsekmi vystriedanými rozloženými akordmi v dvaatricatinách. Fúga končí v E dur.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ MusicSack / Music Sack [online]. ia601308.us.archive.org, [cit. 2025-07-11]. Dostupné online.
- 1 2 3 4 5 ADMIN. Georg Wilhelm Saxer, Praeludium und Fuge, e moll [online]. 2019-02-13, [cit. 2025-07-11]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Free-scores.com [online]. www.free-scores.com, [cit. 2025-07-11]. Dostupné online.