George Kennan

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
George Kennan
americký diplomat
americký diplomat
Narodenie16. február 1904
Milwaukee, Wisconsin, USA
Úmrtie17. marec 2005 (101 rokov)
Princeton, New Jersey, USA
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons George Kennan

George Frost Kennan (* 16. február 1904, Milwaukee, Wisconsin, USA – † 17. marec 2005, Princeton, New Jersey) bol americký diplomat, historik, politický poradca a analytik špecializujúci sa na dejiny a politiku Sovietskeho zväzu (resp. Ruska).

V 40. rokoch vplyvný politik, ktorého dielo dalo podnet k vzniku Trumanovej doktríny a americkej politiky zadržovania. Tiež stál pri vzniku Marshallovho plánu. Po celý život zostal významnou autoritou na problematiku studenej vojny. Preto je niekedy nazývaný „architektom studenej vojny“.

Jeho prastrýko bol spisovateľ a špecialista na imperiálne Rusko George Kennan (* 1845 – † 1924), autor knihy Siberia and the Exile systém (1891).

Do roku 1945[upraviť | upraviť zdroj]

Kennan sa narodil v Milwaukee, v štáte Wisconsin. Navštevoval vojenskú akadémiu v Delafieldu a od jesene 1921 Princetonskú univerzitu. Po jej ukončení v roku 1925 uvažoval o štúdium práv, ale nakoniec sa z finančných dôvodov rozhodol pre prácu v diplomatickom zbore Foreign Service. Po úspešnom zložení skúšok odišiel do Švajčiarska, neskôr slúžil v Nemecku, Estónsku, Litve a Lotyšsku.

V roku 1929 začal v Berlíne študovať ruskú históriu, politiku a tiež jazyk a od tohto roku sa Rusko a Sovietsky zväz stali doménou jeho záujmu. Počas niekoľkých ďalších rokov sa Kennan naučil okrem ruštiny ovládať aj ďalšie jazyky: nemčinu, francúzštinu, poľštinu, češtinu, portugalčinu a nórčinu.

V roku 1933 boli medzi USA a ZSSR obnovené diplomatické vzťahy a Kennan doprevádzal vyslanca Williama C. Bullitta do Moskvy. V polovici 30. rokov patril Kennan spolu s Charlesom E. Bohlenom a Loy W. Hendersonom k popredným expertom na sovietsku problematiku v Moskve. Títo špecialisti boli výrazne ovplyvnení Robertom F. Kelleym, hlavou východoeurópskeho oddelenia štátneho departmentu. Spojovalo ich presvedčenie, že pre spoluprácu so ZSSR nie je príliš mnoho priestoru a to dokonca aj v spolupráci proti spoločnému nepriateľovi.

Kennan tiež podrobne analyzoval vývoj Stalinových čistiek v 30. rokoch, čo do budúcnosti ovplyvnilo jeho celkový názor na podstatu sovietskeho režimu.

V roku 1939 sa Kennan služobne vrátil do Berlínu, kde bol po vstupu USA do vojny v roku 1941 šesť mesiacov internovaný. Na konci roku 1943 a počas 1944 bol poradcom americkej delegácie v European Advisory Commission, ktorá pripravovala spojeneckú politiku v Európe.

Kennan a studená vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Dlhý telegram[upraviť | upraviť zdroj]

Kennan pôsobil na čele americkej misie v Moskve od mája 1944 do apríla 1946. Na konci tohto obdobia poslal telegram ministrovi zahraničia Jamesovi Byrnesovi, v ktorom bola vytýčená nová stratégia diplomatických vzťahov voči ZSSR.

„Základom kremeľského neurotického prístupu k svetovým udalostiam je ruský tradičný inštinktívny pocit neistoty“. Po októbrovej revolúcii sa tento pocit zmiešal s komunistickou ideológiou a „orientálnym tajnostkárstvom a podozrievavosťou“. Sovietske správanie v medzinárodnej sfére odráža vnútropolitickú scénu v tom zmysle, že Stalin potrebuje nepriateľský svet, aby mohol legitimizovať vlastný autoritatívny režim.

Stalin používa marxizmus-leninizmus k ospravedlneniu sovietskeho inštinktívneho strachu z vonkajšieho sveta a tím aj ospravedlňuje diktátorstvo, bez ktorého nevie vládnuť. Podla Kennana mal Západ posilniť svoje inštitúcie, ktoré by takto mohli čeliť sovietskej výzve, ktorá by prišla spolu s prípadným vnútorným oslabením sovietskeho režimu.

James Forrestal, Trumanov spolupracovník a predstaviteľ tvrdej línie v politike voči ZSSR, pod vplyvom dlhého telegramu zariadil Kennanov návrat do Washingtonu a následnú publikáciu stati X. Vo Washingtone sa Kennan stal vedúcim oddelenia zahraničných vecí na National War College. V tejto pozícií zostal do decembra 1949.

Zatiaľ v marci 1947 Truman tiež na základe dlhého telegramu preniesol reč, ktorej obsah vyšiel na známosť ako Trumanova doktrína.

X[upraviť | upraviť zdroj]

V júli 1947 sa objavil v časopise Foreign Affairs Kennanov článok (pod pseudonymom X) s názvom The Sources of Soviet Conduct (Zdroje sovietskeho konania). Článok začínal úvahou, že Stalinova politika je formovaná jednak marxizmom-stalinizmom a jednak Stalinovým odhodlaním použiť ideu kapitalistického obkľúčenia k upevňovaniu vlastnej vnútropolitickej pozície. Stalin nemohol tento kurz zmeniť, a preto úlohou Západu bolo pevne a vytrvale odolávať expanzívnej politike Sovietskeho zväzu. USA budú musieť toto poslanie zobrať na seba, ale nemusí to ohroziť ich ekonomickú základňu ani politickú stabilitu. Naopak sovietska strana by po období dlhodobého tlaku mala skončiť buď rozpadom alebo postupným zmäkčením moci.

Publikácia článku podnietila intenzívnu debatu na tému studenej vojny. Onedlho sa stalo známym, že X je Kennan, ktorý sa nedávno stal hlavou jedného z oddelení štátneho departmentu. Táto informácia spôsobila, že článok začal byť chápaný ako vyjadrenie oficiálneho názoru Trumanovej administratívy.

Kennanova predstava aktívnej obrany voči rozširovaniu komunizmu bola často chybne interpretovaná ako iba vojenská obrana. Tomuto sa Kennan bránil, podla neho článok nevyjadroval názor, že automaticky sa má čeliť všetkým expanzívnym krokom sovietskej vlády, bez rozlíšenia primárnych záujmov. Ďalej tu nie je nikde upresnené, že má ísť o vojenské riešenie situácie, skôr o politické či ekonomické kroky.

Znovu sa k tomuto problému Kennan vyjadril v interview s Davidem Gergenem v polovici 90. rokov. Opäť upozornil, že Sovietsky zväz nevnímal ako predovšetkým vojenskú hrozbu. "Neboli ako Hitler… toto nedorozumenie pochádza z jednej vety v X článku, kde som napísal, že kdekoľvek by nás títo ľudia, teda sovietske vedenie, vo svete konfrontovalo, mali by sme urobiť všetko možné, aby sme ich zadržali a nenechali ich ďalej expandovať. Mal som vtedy vysvetliť, že od nich neočakávam vojenský útok. Bolo absurdné si po vojne myslieť, že by sa otočili a zaútočili na Spojené štáty. Nemyslel som, že toto musím vysvetľovať, ale je zrejmé, že som mal."

Vplyv za Marshalla[upraviť | upraviť zdroj]

V dobe medzi aprílom 1947 a decembrom 1948, kedy bol George C. Marshall ministrom zahraničí USA, bol Kennanov vplyv asi najsilnejší. Patril k jeho najbližším poradcom a stal sa aj prvým šéfom novo zriadeného Politického plánovacieho štábu. Kennan stál aj v pozadí Marshalllovho plánu a pomáhal s organizáciou ekonomickej pomoci Európe. Aj keď považoval Sovietsky zväz za príliš slabý, aby riskoval otvorenú vojnu, veril, že je schopný rozšíriť svoj vplyv do západnej Európy cez západoeurópske komunistické strany získavajúce silný vplyv v povojnovej demoralizovanej Európe. Aby sa tento sovietsky vplyv oslabil, bola Kennanovým riešením priama hospodárska pomoc a skrytá politická podpora. Takto by USA dokázali obnoviť rovnováhu síl v Európe.

Navyše v júni 1948 Kennan navrhoval skrytou podporu ľavicovým stranám a robotníckym úniám, ktoré sa neorientovali na Moskvu a tak zväčšiť rozkol medzi robotníckym hnutím na Západe a Moskvou. Rovnako tak navrhoval využiť roztržku Moskvy s Titovou Juhosláviou.

Na Kennanov nápad Trumanová administratíva zmenila svoj postoj k Francovému režimu v Španielsku a zaistila si tak vplyv v Stredomoriu.

Za Achesona[upraviť | upraviť zdroj]

Kennanov vplyv po nástupu Deana Achesona silne opadol. Acheson nevnímal Sovietsku hrozbu ako predne politickú, ale vojenskú. To mu ďalej potvrdzoval aj ďalší vývoj – berlínska blokáda od júna 1948, v auguste 1949 prvá Sovietska skúška atómovej zbrane, komunistické prevzatie moci v Číne v septembri 1949 a začiatok kórejskej vojny v júni 1950.

Pod vplyvom kritiky republikánskeho senátu kvôli „strate Číny“, sa rozhodol Acheson a Truman zmeniť politiku a vymedziť sféru západného vplyvu založenú na systéme spojeneckých štátov.

Táto nová politická línia bola vytýčená v správe Národnej rady bezpečnosti USA NSC-68 v apríli 1950, ktorú spísal Paul Nitze. Kennan spolu s Charlesom Bohlenom sa snažili ovplyvniť koncept NSC-68, pretože podľa ich názorov iba zintenzívňoval studenou vojnu. Kennan odmietal myšlienku, že sa Stalin snaží realizovať plán svetovej nadvlády, z ktorej vo svojej správe vychádzal Nitze. Naopak sa podľa neho Stalin bál prílišného rozšírenia Sovietskej moci. Kennan sa bránil zmene politiky tiež preto, že veril, že je nová línia príliš strnulá a zameraná na vojenskú konfrontáciu.

V rovnakej dobe Kennan vystúpil proti výrobe vodíkovej bomby a znovuvyzbrojeniu Nemecka, čo boli všetko rozhodnutia založené na správe NSC-68. Rovnako tak sa staval proti plánom postúpiť v Kórei na sever od 38 rovnobežky, resp. dokonca znovu zjednotiť Kóreu pod americkým vplyvom.

Následkom týchto názorov bol Kennan nahradený vo svojej pozícii Nitzem a prijal miesto v Institut for Advanced Study od Roberta Oppenheimera.

Aj napriek svojmu nespornému vplyvu sa Kennan nikdy nestal štandardným členom administratívy. Považoval seba samého za outsidera a nemal trpezlivosť s kritikmi. William Averell Harriman, americký vyslanec v Moskve v rokoch 1944 – 1946 o Kennanovi povedal, že „bol mužom, ktorý rozumel Rusku, ale nie Spojeným štátom“.

Vyslanec v Sovietskom zväze[upraviť | upraviť zdroj]

21. decembra 1951 Truman oznámil Kennanovo vymenovanie za vyslanca v ZSSR, túto voľbu ľahko schválil aj senát. Kennan nastúpil do úradu v čase, keď diplomacia vo vzájomných vzťahoch nezohrávala významnú úlohu. V Moskve sa Kennan stretol s napätou situáciou, bol všade sledovaný policajnou eskortou a bol mu obmedzený styk so sovietskymi občanmi. V túto dobu sovietska propaganda obviňovala Spojené štáty z prípravy budúcej vojny a Kennan toto chápal ako reakciu na politiku USA. "Začal som sa sám seba pýtať..., či sme neprispeli... našou militarizáciou politiky a stanovísk... k viere Moskvy, že našim cieľom je skutočne vojna."

V septembri 1952 sa Kennan dopustil chyby, ktorá ho stála pozíciu veľvyslanca. Počas tlačovej konferencie prirovnal podmienky veľvyslaneckej rezidencie s tými, s ktorými sa stretol v Berlíne v prvých mesiacoch druhej svetovej vojny. Jeho tvrdenie nebolo úplne neopodstatnené, ale Sovietsky zväz to vzal ako prirovnanie k nacistickému Nemecku, vyhlásili ho persona non grata a zakázali mu vstup do krajiny. Kennan neskôr priznal, že to od neho bola hlúposť.

Po roku 1953[upraviť | upraviť zdroj]

Kennan sa vrátil do Washingtonu, kde aj cez svoje sklamanie z Johna Fostera Dullesa, spolupracoval s novou administratívou. V rokoch 19611963 sa stal americkým veľvyslancom v Juhoslávii a v roku 1967 bol poverený stretnutím sa so Svetlanou Alilujevovou (dcérou Stalina) vo Švajčiarsku a presvedčil ju k odchodu do Spojených štátov.

Zvyšok svojho života Kennan strávil v akademických kruhoch a ďalej sa zaoberal zahraničnou politikou USA. Počas svojej kariéry na Institute for Advanced Studies napísal 17 kníh a veľké množstvo článkov k medzinárodným vzťahom. Získal Pulitzerovu cenu za históriu a Národnú knižnú cenu (National Book Award) za knihu Russia Leaves the War (Rusko opúšťa vojnu, 1956). Druhýkrát získal Pulitzerovu cenu v roku 1967 za svoje memoáre. Jeho historické práce zahŕňajú šesťzväzkovú prácu o vzťahoch medzi Ruskom (cárskym aj Sovietskym zväzom) a Západom od roku 1875 do Kennanovej súčasnosti. Hlavnou témou týchto prác sa stalo zlyhanie západných demokracií, osobitne USA v zahraničnej politike.

V roku 1989 mu prezident George Bush udelil Medal of Freedom, najvyššie národné občianske ocenenie. Napriek tomu zostal popredným kritikom americkej politiky. Podľa neho sa mala americká vláda „stiahnuť z pozície verejnej obhajoby demokracie a ľudských práv“. „Táto pozícia, keď sa vnímame ako centrum politického osvietenstva a učitelia veľkej časti zvyšku sveta sa mi zdá nepremyslená a nežiaduca“ vyhlásil v rozhovore pre New York Review of Books v roku 1999. „Dával by som prednosť, keby naša vláda postupne stiahla z obhajoby demokracie a ľudských práv. Vlády by mali rokovať s ostatnými vládami ako takými a mali by sa vyhýbať zbytočnému zasahovaniu, konkrétne osobnému s lídrami iných vlád“. Tieto myšlienky boli konkrétne myslené na vzťahy USA k Číne a Rusku. Bol proti americkému zásahu v Kosove a rozšírenie NATO, ktoré mohlo zhoršiť vzťahy s Ruskom. Z rovnakých dôvodov bol proti vojne v Iraku.

Varoval proti vojne v Iraku a považoval Bushovu snahu spojiť Al-Kaidu a Saddáma Husajna ako „patetické nenosné a nespoľahlivé“.

„Každý, kto kedy študoval históriu americkej diplomacie, konkrétne vojenskej diplomacie, vie, že je možné začať vojnu s určitými nápadmi o tom, prečo to robíš, ale nakoniec zistíš, že bojuješ za úplne inú vec, o ktorej si predtým nemyslel... Inými slovami vojna má svoje vlastné momentum a unesie ťa ďaleko od tvojich dômyselných zámerov, keď sa do nej dostaneš. Ak by sme dnes šli do Iraku, ako nás presvedčujú prezidenti, vieme, kde začať. Ale nikdy nemôžeme vedieť, kde skončíme.“

Kennan zomrel 17. marca 2005 vo veku 101 rokov vo svojom dome v Princetone. Prežila ho jeho žena Annelise, ktorú si vzal v roku 1931. Mali spolu tri dcéry a syna.

Diela[upraviť | upraviť zdroj]

  • American Diplomacy, 1900-1950 (1951)
  • Realities of American Foreign Policy (1954)
  • Russia Leaves the War (1956)
  • The Decision to Intervene (1958)
  • Russia, the Atom, and the West (1958)
  • Russia and the West under Lenin and Stalin (1961)
  • Memoirs, 1925-1950 (1967)
  • From Prague after Munich: Diplomatic Papers, 1938-1940 (1968)
  • The Marquis de Custine & His „Russia in 1839“ (1971)
  • Memoirs, 1950-1963 (1972)
  • The Decline of Bismarck's European Order: Franco-Russian Relations, 1875-1890 (1979)
  • The Nuclear Delusion: Soviet-American Relations in the Atomic Age (1982)
  • The Fateful Alliance: France, Russia, and the Coming of the First World War (1984)
  • Sketches from a Life (1989)
  • Around the Cragged Hill: A Personal and Political Philosophy (1993)
  • At a Century's Ending: Reflections 1982-1995 (1996)
  • An American Family: The Kennans--The First Three Generations (2000)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku George Frost Kennan na českej Wikipédii.