Germanos I.
| Germanos I. | ||||||||
| konštantínopolský ekumenický patriarcha | ||||||||
 | ||||||||
| Štát pôsobenia | Byzantská ríša | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Funkcie a tituly | ||||||||
| biskup kyzický | ||||||||
| 705 – 715 (?) | ||||||||
| konštantínopolský ekumenický patriarcha | ||||||||
| 11. augusta 715 – 17. januára 730 | ||||||||
| ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Varianty mena | starogr. Γερμανός Α΄ | |||||||
| Narodenie | 7. storočie Konštantínopol[1] | |||||||
| Úmrtie | 715/730 Platanion, neďaleko Atén | |||||||
| Pochovaný | Chóra? | |||||||
| Svätenia | ||||||||
| Svätec | ||||||||
| Sviatok | 12. mája | |||||||
| V cirkvách | Pravoslávna cirkev, Latinská cirkev | |||||||
| Odkazy | ||||||||
 Germanos I. | ||||||||
Svätý Germanos I. alebo Germanós Konštantínopolský[2] (starogr. Γερμανός Α΄; * 7. storočie[pozn. 1], Konštantínopol – † 730/742, Platanion) bol byzantský teológ, klerik a hymnograf, konštantínopolský ekumenický patriarcha v období od 11. augusta 715 do 17. januára 730. Bol veľkým prívržencom mariánskeho kultu. Pravoslávna aj Latinská cirkev[3][4] ho uctieva ako svätého. Jeho sviatok sa oslavuje 12. mája. Legenda Vita Germani pochádza z 11. storočia.[5] Bol odporcom obrazoborectva a autorom viacerých homílií, dogmatických prác a oslavných diel.[6]
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
Germanos sa narodil do vplyvnej byzantskej rodiny. Podľa niektorých, ale nepotvrdených domnienok mohol byť príbuzným cisára Justiniána II.[5][6] V roku 669 bol jeho otec, patricij Justinián, popravený a samotný Germanos bol cisárom Konštantínom IV. vykastrovaný. Ako eunuch sa stal Germanos nižším klerikom v chráme Hagia Sofia. Do roku 678 sa stal primiceriom.[3] Ako teologický konzultant, ovplyvnil cisára pri zvolaní Tretieho konštantínopolského koncilu (680 – 681), ktorý odsúdil monotheletizmus.[1] Okolo roku 705 sa stal biskupom v maloázijskom Kyziku. V rokoch 711 – 713 podporoval cisára Filippika Bardana, no po tom, čo bol zvrhnutý tvrdo odsúdil ním presadzovaný monoteletizmus. V roku 715 sa stal za vlády Anastasia II.[3] konštantínopolským patriarchom. V úrade spočiatku podporoval novú Sýrsku dynastiu a jej zakladateľa, cisára Leva III. V polovici 20. rokov sa však cisárova politika začala orientovať dovnútra byzantskej cirkvi. Lev začal v duchu cézaropapistických snáh byzantských cisárov presadzovať myšlienku zákazu uctievania ikon – obrazoborectva. Zrejme najmä pre s ikonami spojený kult Bohorodičky sa patriarcha s Levom dostal do konfliktu. V roku 730 cisárove obrazoborecké tendencie vyvrcholili a Germanos bol prinútený abdikovať a odísť do kláštora. Následne cisár menoval nového patriarchu Anastasia a vydal edikt, ktorý prikázal odstrániť ikony z verejných miest.[5][6] Ikonoklastickým koncilom v Hierei bol Germanos roku 754 odsúdený, no v roku 787 bol opätovne rehabilitovaný Druhým nicejským koncilom.[1]
Dielo[upraviť | upraviť zdroj]
Gemanos napísal viacero diel rozličného charakteru. Niektoré jemu pripisované diela (najmä homílie) mohli byť aj dielami iných konštantínopolských patriarchov rovnakého mena (najmä Germana II., no i Germana III.)[3] Pravdepodobne bol autorom významného byzantského liturgického komentára Historia mystica ecclesiae catholicae[3], ktorý bol v 9. storočí Anastasiom Bibliothecariom preložený do latinčiny. Dielo vysvetľuje symbolizmus byzantskej liturgie. Napísal tiež viacero prevažne mariánskych homílií. Časť jeho textov použil pápež Pius XII. v konštitúcii Munificentissimus Deus (1950), ktorou vyhlásil v Katolíckej cirkvi vieroučnú dogmu o nanebovzatí Panny Márie.[4] Známe sú aj jeho štyri listy, ktoré slúžia ako historické pramene z obdobia raného obrazoboreckého obdobia. Tri na obranu obrazov adresoval biskupom (Ad Iohannem episcopum Synadensem, Ad Constantinum episcopum Nacoliae, Ad Thomam episcopum Claudiopoleos)[3] a jeden o dvoch Kristových podstatách miafyzitským Arménom (Ad Armenos). Vytvoril i viaceré oslavné kánony a sticherariá. Bol vynikajúcim znalcom rétoriky.[6] Možno v kláštore napísal historický spis De haeresibus et synodis (v dosl. preklade O herézach a synodách).[1] Text bol dedikovaný diakonovi Anthimovi a podáva výpočet historických heréz, ich protagonistov a koncilov, ktoré ich odsúdili. Okrem toho napísal niekoľko diel, ktoré sa nedochovali, správu o nich podáva patriarcha Fotios.[3] Niektorí učenci mu pripisovali aj autorstvo Akatistu,[5] ktorého kult obnovil.[4]
Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Oxford Dictionary of Byzantium uvádza ako varianty dve obdobia: 630 až 650 a 653 až 658. Dějiny Byzance sa priklonilo k prvému intervalu.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d Saint Germanus I In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-09-02]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. 1. vyd. Plzeň : Aleš Čeněk, 2016. 221 s. ISBN 978-80-7380-640-8. S. 53.
- ↑ a b c d e f g GERMANUS of Constantinople In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 2:125 – 2:126. (po anglicky)
- ↑ a b c Sv. German, biskup a patriarcha Konštantínopolu [online]. Bratislava: Diecézny katechetický úrad, [cit. 2020-09-02]. Dostupné online.
- ↑ a b c d GERMANOS I In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 846. (po anglicky)
- ↑ a b c d Germanos I. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 170 – 171.
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Germanos I.