Činy Hunov a Uhrov
| Činy Hunov a Uhrov | |
|---|---|
| Gesta Hunnorum et Hungarorum | |
 Prvá strana Gesta Hunnorum et Hungarorum' | |
|
| |
| Autor | Šimon z Kézy |
| Pôvodný jazyk | latinčina |
| Krajina vydania | Uhorsko |
| Dátum 1. vydania originálu | 1272 – 1285 |
| Literárne obdobie | stredoveká literatúra |
| Literárny žáner | kronika |
Činy Hunov a Uhrov (po lat. Gesta Hunnorum et Hungarorum; iné názvy: Kronika Šimona z Kézy, Činy Uhrov (II), Skutky Uhrov (II), Gesta Hungarorum (II); lat. Gesta Hungarorum) je významná stredoveká kronika o dejinách Uhorska, pôvode Maďarov a ich príchode do Panónskej panvy. Pochádza z rokov 1272 – 1285. Autorom je pravdepodobne (aspoň sčasti) Šimon z Kézy.
Má dve časti:
- tzv. hunská kronika (hunská história): zaoberá sa údajným príbuzenstvom starých Maďarov a Hunov, nemá historickú hodnotu,
- tzv. uhorská kronika (uhorská história): skrátená verzia Kroniky magistra Ákoša, doplnená o posledné historické udalosti (napr. bitku na Moravskom poli)
Podobne ako Anonymova kronika, aj táto kronika je v starších dejinách úplne nespoľahlivá a opisy príchodu Maďarov do Panónskej panvy a porazenia Veľkej Moravy v týchto dvoch kronikách si úplne protirečia.
Rukopis a vydania[upraviť | upraviť zdroj]
Prvýkrát kroniku vydal Elek Horányi vo Viedni roku 1781. O rok neskôr vyšlo druhé vydanie v Budíne rozšírené o bohatý poznámkový aparát. Horányi mal k dispozícii pôvodný rukopis diela tzv. Codex Ms. Chartaceus Posoniensi z 13. storočia. Pôvodný rukopis bol majetkom Esterháziovcov. V roku 1713 sa dostal do františkánskej knižnice v Kismártone. Po zrušení tamojšieho rádu a po jeho presťahovaní do Bratislavy ho so sebou vzal provinciál Jenő Kósa, ktorý ho Horányimu požičal. Potom sa stopy po pôvodnom rukopise strácajú.[1]:304-305
Podrobnosti[upraviť | upraviť zdroj]
Prvá časť – Väčšina historikov nepochybuje, že autorom prvej časti je Šimon z Kézy. Táto časť kroniky opisuje osud Hunov/starých Maďarov (v tomto období tieto dve etniká chápali ako jedno a to isté) od biblických čias (od potopy sveta) až po obsadenie Podunajskej nížiny. Usiluje sa zamlčať boje Maďarov s Frankami.[2] V prvej časti Šimon z Kézy použil diela ako napríklad: Jordanes – De origine actibusque Getarum, kronika opáta Regina, správa mnícha Richarda o ceste do zeme Hungaria Magna, kronika Tomáša zo Splitu, Pieseň o Nibelungoch.[1]:308
Druhá časť – O autorstve druhej časti sa vedú spory. Pravdepodobne jej autorom nebol Šimon, pretože je odlišná od prvej časti, napríklad tu chýbajú talianske slová, ktoré sa v prvej časti často vyskytovali. Často sa ako pravdepodobný autor druhej časti predpokladá majster Ákos ktorý žil v 13. storočí. Druhá časť opisuje uhorské dejiny, pri ktorých sa opieral najmä o Anonymove Gesta, ale je oveľa stručnejší. Obsahuje aj doplnok o pôvode významných šľachtických rodov a usporiadaní ranostredovekej uhorskej spoločnosti.[1]:305
Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c Legendy a kroniky Koruny uherské. Ed. Richard Pražák. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 1988. 389 s.
- ↑ Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Ed. Peter Ratkoš. 2. opr. a rozš. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1968. 532 s. (Odkazy našej minulosti; zv. 4.) S. 375.
Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- 232. SIMON DE KEZA. In: KUZMÍK, Jozef. Slovník starovekých a stredovekých autorov, prameňov a knižných skriptorov so slovenskými vzťahmi. Vyd. 1. Martin : Matica slovenská, 1983. 608 s. (Dokumentácia.) S. 304 – 307.