Gianfranco Ravasi
| Gianfranco Ravasi | ||||||||
| kardinál Svätej rímskej cirkvi Emeritný predseda Pápežskej rady pre kultúru | ||||||||
.jpg) kardinál Gianfranco Ravasi v r. 2018 | ||||||||
| ||||||||
 | ||||||||
| Štát pôsobenia |  Taliansko | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Funkcie a tituly | ||||||||
| predseda Pápežskej rady pre kultúru | ||||||||
| 3. september 2007 – 5. jún 2022 | ||||||||
| ||||||||
| Predchádzajúce funkcie | ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Narodenie | 18. október 1942 (82 rokov) Merate, Taliansko | |||||||
| Alma mater | Arcibiskupský seminár Milánskej Pápežskej Gregorovej univerzity Pápežský biblický inštitút | |||||||
| Svätenia | ||||||||
| Cirkev | rímskokatolícka | |||||||
| Kňaz | ||||||||
| Kňazská vysviacka | 28. jún 1966 (23 rokov) Giovanni Umberto Colombo kardinál | |||||||
| Biskup | ||||||||
| Menovanie | 3. september 2007 (64 rokov) Benedikt XVI. | |||||||
| Konsekrácia | 29. september 2007 (64 rokov) | |||||||
| Svätiteľ | Benedikt XVI. 265. rímsky biskup | |||||||
| Spolusvätitelia | Tarcisio Bertone štátny sekretár Vatikánu, camerlengo Marian Jaworski Ľvovský arcibiskup | |||||||
| Kardinál | ||||||||
| Menovanie | 20. november 2010 (68 rokov) Benedikt XVI. | |||||||
| Stupeň | kardinál-diakon 2010 – 2021 kardinál-kňaz 2021 – | |||||||
| Titulárny kostol | San Giorgio in Velabro | |||||||
| Odkazy | ||||||||
 Gianfranco Ravasi | ||||||||
Mons. Gianfranco kardinál Ravasi[1] (* 18. október 1942, Merate, Taliansko) je taliansky rímskokatolícky kňaz, biskup a biblista. Od roku 2010 kardinál ktorý v rokoch 2007 až 2022 bol predsedom Pápežskej rady pre kultúru. V rokoch 1989 až 2007 viedol milánsku Ambroziánsku knižnicu.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa 18. augusta 1942 v Merate v Talianskom kráľovstve a je najstarším z troch detí. Jeho otec bol antifašistický pokladník, ktorý slúžil na Sicílii počas 2. svetovej vojny, ale neskôr dezertoval z armády; trvalo mu 18 mesiacov, kým sa vrátil k rodine. Sám neskôr povedal: „Moje hľadanie bolo vždy niečo trvalé, to, čo je za prechodným, kontingentom. Bojujem so stratou a smrťou, čo pravdepodobne súvisí s neprítomnosťou môjho otca v prvých rokoch.“ Jeho matka bola učiteľkou.[2]
Plánoval kariéru učiteľa gréckych a latinských klasikov predtým, ako sa rozhodol vstúpiť ku kňazstvu.[2] Navštevoval seminár v Miláne a 28. júna 1966 bol vysvätený kardinálom Giovannim Colombom za kňaza. Študoval v Ríme na Pápežskej Gregorovej univerzite a Pápežskom biblickom inštitúte. Strávil leto v Sýrii, Jordánsku, Iraku a Turecku, kde pracoval ako archeológ s osobnosťami ako Kathleen Kenyon a Roland de Vaux.[2]
Neskôr pôsobil ako profesor exegézy Starého zákona na Teologickej fakulte Severného Talianska v Miláne. V rokoch 1989 až 2007 bol prefektom Ambroziánskej knižnice, kde sa stal známou osobnosťou v literárnych a akademických kruhoch a zároveň viedol populárne prednášky o náboženských témach.[1][2]
Biskup
[upraviť | upraviť zdroj]3. septembra 2007 bol vymenovaný za predsedu Pápežskej rady pre kultúru a menovaný za arcibiskupa titulárnej stolice Villamagna v Proconsulari. Bol tiež vymenovaný za predsedu Pápežskej komisie pre kultúrne dedičstvo Cirkvi a Pápežskej komisie pre posvätnú archeológiu.[3] Pápež Benedikt XVI. ho vysvätil za biskupa 29. septembra 2007 s kardinálmi Tarcisiom Bertone a Mariánom Jaworským ako spolusvätiteľmi.
Kardinál
[upraviť | upraviť zdroj]20. novembra 2010 bol menovaný za kardinála-diakona s titulom San Giorgio in Velabro.[4] Dňa 11. decembra 2010 bol vymenovaný za člena Kongregácie pre katolícku výchovu na päťročné obnoviteľné obdobie.[5] Dňa 29. decembra 2010 bol vymenovaný za člena novej Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie a zároveň za člena Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg.[6]
Vo februári 2013, počas posledných dní pontifikátu Benedikta XVI., kázal pápežskej domácnosti a Rímskej kúrii pôstne duchovné cvičenia.[7]
Bol jedným z kardinálov, ktorí sa zúčastnili na pápežskom konkláve v roku 2013, ktoré zvolilo pápeža Františka.[8]
Za člena Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí bol vymenovaný v októbri 2016.[9]
Po desiatich rokoch v hodnosti kardinála diakona využil svoju opciu prijať hodnosť kardinála kňaza, čo pápež František potvrdil 3. mája 2021.[10]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b RAVASI Card. Gianfranco [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c d The Vatican's culture maven [online]. . Dostupné online. Archivované 2011-06-09 z originálu. (po anglicky)
- ↑ APOSTOLIC LETTER PULCHRITUDINIS FIDEI [online]. . Dostupné online. Archivované 2018-06-30 z originálu. (po anglicky)
- ↑ CONCISTORO ORDINARIO PUBBLICO PER LA CREAZIONE DI VENTIQUATTRO NUOVI CARDINALI (CONTINUAZIONE), 20.11.2010 [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ RINUNCE E NOMINE, 11.12.2010 [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ RINUNCE E NOMINE, 29.12.2010 [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Cardinal Ravasi Led Pope, Curia on Pilgrimage in Search of God's Face [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ List of Cardinal Electors [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Rinunce e nomine, 28.10.2016 [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Concistoro Ordinario Pubblico per il Voto su alcune Cause di Canonizzazione, 03.05.2021 [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gianfranco Ravasi
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Gianfranco Ravasi na anglickej Wikipédii.