Giovanni Lajolo

Giovanni Lajolo
kardinál Svätej rímskej cirkvi Emeritný prezident Governatorátu Mestského štátu Vatikán
kardinál Giovanni Lajolo
Deus dominus et illuxit nobis Boh je Pán a osvietil nás
Štát pôsobenia	Taliansko
Funkcie a tituly
prezident Governatorátu Mestského štátu Vatikán
15. september 2006 – 1. október 2011
Edmund Casimir Szoka Giuseppe Bertello
Predchádzajúce funkcie
titulárny arcibiskupz Caesariany (1988 – 2007) apoštolský nuncius v Nemecku (1995 – 2003) tajomník (vzťahy so štátmi) štátneho sekretariátu (2003 – 2006) predseda Pápežskej komisie pre mestský štát Vatikán (2006 – 2011)
Biografické údaje
Narodenie	03.01.19353. január 1935 (90 rokov) Novara, Taliansko
Alma mater	Pápežská Gregoriánska univerzita Pápežská cirkevná akadémia Pápežský rímsky seminár Univerzita v Mníchove
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka	29. apríl 1960 (25 rokov) Ugo Poletti rektor Pápežského lombardského seminára v Ríme
Biskup
Menovanie	3. október 1988 (53 rokov) Ján Pavol II.
Konsekrácia	6. január 1989 (54 rokov) Bazilika sv. Petra
Svätiteľ	Ján Pavol II. 264. rímsky biskup
Spolusvätitelia	Edward Idris Cassidy substitút pre všeobecné záležitosti Štátneho sekretariátu José Tomás Sánchez sekretár Kongregácie pre evanjelizáciu národov
Kardinál
Menovanie	24. november 2007 (72 rokov) Benedikt XVI.
Stupeň	kardinál-diakon (2007 – 2018) kardinál-kňaz (2018 – súčasnosť)
Titulárny kostol	Santa Maria Liberatrice a Monte Testaccio
Odkazy
Giovanni Lajolo na catholic-hierarchy.org angl. Giovanni Lajolo
Taliansky portál  Vatikánsky portál  Biografický portál

Mons. Giovanni kardinál Lajolo (* 3. január 1935, Novara, Taliansko) je taliansky rímskokatolícky kňaz, biskup, kardinál, emeritný prezident Governatorátu Mestského štátu Vatikán a emeritný prezident Pápežskej komisie pre mestský štát Vatikán. V rokoch 1995 až 2003 bol apoštolským nunciom v Nemecku.

Život

Študoval teológiu a filozofiu na Pápežskej univerzite Gregoriana, kňazské svätenie prijal 29. apríla 1960 pomocným biskupom Ugo Polettim. Neskôr študoval kánonické právo v Mníchove a pripravoval sa na diplomatickú prácu v Pápežskej diplomatickej akadémii. V roku 1968 bol vyslaný do Nemecka ako sekretár nunciatúry v Bonne. Od novembra 1974 začal pracovať v štátnom sekretariáte.Bol tiež blízkym spolupracovníkom kardinála štátneho sekretára Agostina Casaroliho. V rokoch 1985 až 1989 prednášal na Pápežskej diplomatickej akadémii. Pápež Ján Pavol II. mu 30. júna 1987 udelil titul čestného preláta Jeho Svätosti.

Biskup

Dňa 3. októbra 1988 menovaný pápežom Jánom Pavlom II. za sekretára Správy dedičstva Apoštolskej stolice a titulárneho arcibiskupa Caesariany. Biskupskú konsekráciu prijal 6. januára 1989 od pápeža Jána Pavla II., pričom arcibiskupi Edward Idris Cassidy a José Tomás Sánchez slúžili ako spolusvätitelia v Bazilike sv. Petra. 7. decembra 1995 bol vymenovaný za apoštolského nuncia v Nemecku. 7. októbra 2003 bol vymenovaný za tajomníka pre vzťahy so štátmi. Ako sekretár pôsobil ako minister zahraničných vecí Vatikánu. Vo funkcii, ktorej sa ujal 24. novembra toho istého roku vystriedal kardinála Jean-Louis Taurana, ktorého Ján Pavol II. menoval archivárom a knihovníkom rímskej cirkvi.V tejto funkcii ho potvrdil pápež Benedikt XVI. dňa 21. apríla 2005. V júni 2006 ho pápež Benedikt XVI. nominoval na čele Pápežskej komisie pre vatikánsky štát, úradu sa ujal v polovici septembra toho istého roku. Stal sa zároveň predsedom governatorátu tohto mestského štátu.

Kardinál

Dňa 24. novembra 2007 ho prijal Benedikt XVI. ako kardinál diakon s titulárnou diakoniou Santa Maria Liberatrice a Monte Testaccio v kolégiu kardinálov. Dňa 3. septembra 2011 pápež Benedikt XVI. – s účinnosťou od 1. októbra 2011 prijal o odstúpenie z funkcie predsedu Pápežskej komisie pre mestský štát Vatikán a Governorátu Vatikán, ktorú predložil z dôvodu veku. Zároveň vymenoval za svojho nástupcu v oboch úradoch doterajšieho nuncia v Taliansku a San Maríne, arcibiskupa Giuseppe Bertella. Bol jedným z kardinálov, ktorí sa zúčastnili na pápežskom konkláve v roku 2013, ktoré zvolilo pápeža Františka.

Dňa 9. septembra 2013 sa ako člen Kongregácie pre biskupov stretol v mene Svätej stolice s biskupmi a členmi diecéznej administratívy, aby získal prehľad o situácii v diecéze Limburg. Návšteva slúži účelu „bratského dialógu“; nebola to apoštolská vizitácia na vyšetrenie alebo zosadenie biskupa. O vizitáciu požiadal sám limburský biskup Franz-Peter Tebartz-van Elst. Vatikán má „plnú dôveru“ v vykonávanie úradu biskupa, ale jednota medzi biskupom a ľuďmi je napätá. Dňa 19. mája 2018 bol vymenovaný za kardinála kňaza pro hac vice, pričom si ponechal titulárnu diakoniu ako titulárny kostol.

Členstvo

• Veľký kríž Bailli cti a oddanosti Suverénneho maltézskeho rádu

Rímska kúria

Bol členom nasledujúcich inštitúcií Rímskej kúrie:

• Kongregácia pre biskupov (od roku 2008; potvrdené v r. 2013)
• Pápežská rada pre kultúru (od roku 2008)
• Správa dedičstva Apoštolskej stolice (od roku 2008)
• Najvyšší súd Apoštolskej signatúry (od roku 2010)
• Pápežská rada pre pastoráciu migrantov a cestujúcich (od roku 2004)
• Pápežská komisia pre Cirkev vo východnej Európe (od roku 2004)

Pozri aj

• Zoznam žijúcich kardinálov
• Zoznam kardinálov vymenovaných Benediktom XVI.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Giovanni Lajolo

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Giovanni Lajolo na nemeckej Wikipédii.