Grécka literatúra

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Grécka literatúra, gr. Eλληνική λογοτεχνία (Elliniki logotechnia) je termín používaný pre starogrécku, byzantskú a novogrécku literatúru. Je súčasťou gréckeho umenia a európskej literatúry. Je to najdlhšie písaná európska literatúra, jedna z najstarších a najdlhších svetových literatúr. V gréckom jazyku sa kontinuálne píše od 8. stor. pred Kr. do súčasnosti. Gréci vytvorili skoro všetky známe literárne žánre (komédia, tragédia, epos, lyrika, román, historiografia, vedecká literatúra, cirkevná literatúra). V širšom podaní sa grécka literatúra rozdeľuje na antickú, byzantskú a modernú.

Starogrécka literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Archaické obdobie (8. stor. pred Kr. – 6 stor. pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

V tomto období prevažovala epická a lyrická poézia. Epická poézia bola svetská poézia vznešeného obsahu, ktorá obšírne rozprávala o hrdinských činoch ľudí alebo bohov. Obvykle sa sústredila na udalosti, ktoré sa odohrali v dávnej minulosti danej oblasti. Prvý známy epický básnik (epopoios) bol Homér, ktorý písal tzv. homérsku epiku.[1] Prisudzujú sa mu dve diela, Ilias a Odysea, obidve majú 24 spevov. U Iliady je to 15 693 veršov a u Odysey je to 12 110 veršov.[2] Sú to dva samostatné eposy v melodickom hexametri,[1] spájajú ich však hlavní hrdinovia a niektoré udalosti.[3] Ilias opisuje konečnú fázu desaťročnej vojny Achájcov proti Tróji, Odysea, podľa analýzy napísaná v 8.storočí pred Kr. opisuje cestu hrdinu Odysea z Tróje na Ithaku. Epická poézia mala pravdepodobne pôvod v pradávnom ústnom epickom rozprávaní. Táto epická poézia bola recitovaná alebo spievaná a sprevádzaná hrou na lýru.[1] Do žánru archaického eposu patrí aj tzv. Epický cyklus, ktorý tvorí zbierky kratších úryvkov rozdelených do kategórii Titanomachia, Tébsky cyklus (Oidipodeia, Thebais, Epigonoi) a tzv. Trójsky cyklus (Kypria, Aithiopis, Mikra Ilias, Nostoi, Iliu persis, Telegonia). Autor týchto diel nie je známy, niekto ich pripisuje Homérovi. Z nich sa zachovali v celosti len Ílias a Odysea[2].

Krátka epická baseň tzv. epyllion, bola báseň v rozsahu niekoľkých sto hexametroch, jej dej obvykle opisoval život héroa alabo héroiny. Jej najčastejším námetom bola láska. Epyllia bola obľúbená hlavne v helenistickom obdodí, približne od roku 300 pred Kr.[1]

Spisovateľ Hesiodos je predstaviteľ didaktickej epiky. Je autorom diela Theogonia, kde popisuje nástup vlády olympských bohov. Zložil aj epické básne Zrodenie bohov a Práce a dni (Erga kai hemerai), kde vo vtipnom podaní kritizuje svojho pravdepodobne vymysleného brata Persea.[4]

Na druhej strane tu máme lyriku, ktorá začína vznikať v 7. stor. pred Kr. Názov je odvodený od gréckeho hudobného strunového nástroja lýra, ktorá často básne doprevádzala. Básnici lyriky boli často aristokrati a vystupovali proti začínajúcej tyranide. Antickí bádatelia ju rozdelili podľa typu, tematiky a formy na tri skupiny: jamb, elégiu a meliku.[5] Jambická poézia bola veselá a samopašná, vyjadrovala osobné nálady a city, neraz mala polemický a satirický ráz.[5] Známi básnici píšuci v jambe boli Archilochos z Paru, Hipponax z Efezu a Semónides z ostrova Amorgos. Elégia sa vyvinula z lýdskych a frýgskych pohrebných piesní. Najstarší elegický básnik, z tvorby ktorého sa zachovala len jedna báseň, bol Kalinnos z Efezu. Ďalšími jej predstaviteľmi boli boli Tyrtaios zo Sparty, Solón z Atén, Theognis z Megary, Mimnermos z Kolofónu.[5] Jej autori často svoje diela písali pre politikov, či dokonca tyranov, ktorí im za ne platili a preto sa o elégii často hovorí ako o prvej predajnej literatúre.

Rovnako tak vzniká aj melika, spievaná recitácia (z gr. mélé-pieseň). Jej predstaviteľmi sú Alkaios z Lesbu, ktorý vystupoval proti tyranovi Pittakovi a tiež Sapfo z Lesbu a takisto aj Anakreón z ostrova Keos. Oproti melike vzniká zborová lyrika, piesne v sprievode tanca. Vznikla pravdepodobne v Sparte a spočiatku bola písaná dórsky, neskôr iónsky. Predstavitelia sú Alkman zo Sparty, Stésichoros a Ibikos zo Sicílie, Pindaros z Kynoskefalé a Simónides a Bakchylides z Keu. Títo autori často písali aj meliku.

Posledným žánrom archaického obdobia je bájka, založená na ľudovej tradícii, známy predstaviteľ je Ezop (gr. Aisópos).

Klasické obdobie (5. a 4. stor. pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

V tomto období bolo centrum gréckej literatúry predovšetkým v Aténach a okolitej Atike. Predošlé žánre lyriky sú na úpadku, pretože boli písané len pre určitý okruh, ale teraz sa vytvárajú žánre pre bežný ľud. Vzniká preto divadlo – komédia a tragédia. Komédia vznikla z oslavy na počesť boha Dionýza a z tamojšieho zboru (komos). Nie je celkom jasné kde komédia vznikla, pravdepodobne v Megare, alebo na Sicílii. Komédia však bola populárna najmä v Aténach. V klasickej dobe bola komédia útočná a tvrdá, namierená proti politikom a filozofom. Známi aténski predstavitelia sú Magnes, Kratinos, Krates, Ferekrates, Eupolis, Platón a Epicharmos zo Sicílie. Najznámejším aténskym komikom je však určite Aristofanes, ktorý tvrdo kritizoval morálku, demokraciu, Sokrata a Euripida. Jeho známe diela sú Oblaky (Nefelai), Hodovníci (Daitaleis), Ženy na Thesmofóriach (Thesmoforiasusai), Žaby (Batrachoi) a Ženský snem (Ekklesiazusai). Práve posledná menovaná hra je jeho najznámejšou, je to satira na demokraciu, kde sa ženy zmocnia vlády, keď odhlasujú svoj zákon. Hra však končí typicky grécky, veľkou oslavou a tancom. Predstavitelia strednej komédie boli Alexis, Anaxandrides a Antifanes.

Oproti komédii vznikla divadelná tragédia. Tiež má svoj pôvod v oslavách boha Dionýza a slovo tragédia pochádza zo spojenie tragón odé (kozí spev). Predstavitelia sú Agathón z Atén, Ión z ostrova Chios, Aischylos z Eleusis (hry Peržania, Orestia, Prosebnice, 7. proti Tébam), Sofokles z Atén (hry Antigoné, Trachíňanky, Aias, Filoktetes, Elektra, Oidipus, Oidipus na Kolóne, Sliediči) a Euripides z Atén (hry: Médea, Heraklidovci, Hippolitos, Hekabé, Herakles, Trójanky, Helené, Ifigénia v Aulide, Ifigénia v Tauride, Kyklop).

V tomto období vzniká aj historiografia. Vyvinula sa z logografie, kedy sa spisovali len lokálne dejiny. Prvým historikom bol Herodotos z Halikarnasu. Napísal dejiny Grécko-perzskej vojny. Jeho nasledovník bol Thukydides z Atén, ktorý písal realisticky a je preto považovaný za pokročilejšieho dejepisca. Písal dejiny Peloponézskej vojny.[6] Tretím významným historikom bol Xenofón z Atén, napísal diela Kýrova anabáza (Kyru Anabasis), Kýrova výchova (Kýru paideia) a Hellenika. Iní významní historici sú Theopompos z ostrova Chios, Dinón, a Filistos zo Syrakúz.

Rozvíja sa aj rečníctvo, ktoré sa do Atén dostáva z gréckej Sicílie. Za zakladateľov sú považovaní Sicílčania Korax a Teisias. Rečníctvo bolo pre verejné prejavy, súdne a politické. Známi aténski rečníci sicílskeho pôvodu boli Gorgias, Lysias,[7] Antifón a Andokides. Najznámejší rečníci sú aténčania Isokrates a Demosthenes. Isokrates sa spočiatku prikláňal na stranu aténskej hegemónie v diele Panegiriko, neskôr sa však pridal na stranu Macedónie v diele Filippos. Demosthenes bol tvrdý odporca macedónskeho kráľa Filipa II., je známy svojimi štyrmi filipikami. Ďalej napísal Tri reči Olynthské či O miery (Peri Eirenes). V diele O venci (Peri Stefani) kritizuje aténsku demokraciu.

Významná sa stáva aj filozofia. V minulosti sa jej venovali tzv. prírodní filozofi, Milétska škola a Eleatská škola. Dnes sú čiastočne dochované diela filozofa Anaximandra z Milétu, Xenofana a Parmenida z Eley. Všetky ich diela nesú názvy O prírode (Peri Fyseos). Z ostatných predsokratovských filozofov sa priamo zachovali diela Empedokla z Akragantu, ktorý napísal Očisty (Katharmoi) a O prírodnom bytí (Peri fyseos ton onton). Z klasických filozofov máme mnoho diel od Platóna z Atén, ako napr. Obrana Sokratova (Apologia Sokratus), Ion, Protagoras, Gorgias, Faidon, Symposion, Štát (Politeia), Parmenides, Zákony (Nomoi). Druhým známym autorom bol Aristoteles zo Stageiry na Chalkidiké. Písal diela ako O Rétorike (Peri Rhetorikes), O duši (Peri Psyches), Alexander alebo o kolóniach (Alexandros e hyper apoikon), Zvyky barbarov (Nomima Barbarika), Kategórie (Kategoriai) či Etika Nikomachova (Ethike Nikomacheia).

Helenistické obdobie (3.-1. stor. pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

V tomto období sa kultúrne centrá presúvajú do Alexandrie, Pergamónu, Syrakúz a na Rodos. Atény však stále zostávajú jedno z centier gréckej kultúry. V lyrike prevláda jemná poézia, určená už predovšetkým vzdelaným vrstvám a panovníkom. Ustupuje sa od veľkých hrdinských eposov, naopak populárna je ľúbostná lyrika. Známy predstaviteľ je Kallimachos z Kyrené, ktorí písal diela Pôvod (Aitia), Hymny (Hymnoi), Jamby (Iamboi) a Hekalé. O návrat k monumentálnej epike sa pokúsil Apollonios Rodský z Alexandrie dielom Argonautika, bol však neúspešný. Oveľa väčší úspech si získal filologickým dielom O básnikovi Archilochovi (Peri Archilichu). Básnik Theokritos zo Syrakúz písal na námety sicílskych ľudových piesní v dielach Dožínky (Thalysia), Syrakúzanky (Syrakusai). Populárna je aj parodická poézia, často sa parodujú rôzni grécki hrdinovia. Takéto diela sú napr. Žabomyšia vojna (Batrachomyomachia) a Margites.

Komédiu v tomto období reprezentuje Aténčan Menandros. Z komédie sa už vytráca tvrdá uštipačnosť a útočnosť, teraz len s trpkosťou poukazuje na danú dobu. Menandrove diela opisujú pirátske útoky na Grécko, či slabú pôrodnosť.

Veľmi významná je aj vedecká literatúra, čo je následkom podporovania vied zo strany helenistických panovníkov. Známi matematici boli Euklides, ktorý napísal 13. kníh pod názvom Základy (Stoichia), či Archimedes zo Syrakúz s dielom Mechanika (Mechaniké). Z geografie boli známi Eratosthenes z Kyrené (Geografika) a v neskrošom období Klaudios Ptolemaios z Alexandrie a Strabón z pontskej Amaseie. V helenizme vznikajú knižnice, najznámejšia bola v Alexandrii, kde sa sústredili a zbierali slávne diela. Zároveň sa začína s literárnou kritikou a komentami. Známi filológovia bol Filetas z Kosu, Zenondos, Kallimachos z Kyrené, Eratosthenes, Apollonios Rodský, Aristofanes Byzantský, Aristarchos zo Samothraké a Krates z Mallu.

V helenizme vznikol aj román. Jeho pôvod nie je objasnený, mohol mať aj orientálny pôvod. Najstarší román od neznámeho autora pochádza z 1. stor. pred Kr. a nazýva sa Assyriaka, príbeh o asýrskom kráľovi Ninovi a jeho žene Semiramide.

Rímske obdobie (1. stor. pred Kr. – 5. stor. po Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Rímske obdobie znamená kontinuálne pokračovanie starogréckych literárnych princípov, ktoré sa ďalej vyvíjali v gréckej či latinskej podobe. Významná časť gréckej literatúry je aj biblia, ktorej nový zákon bol originálne spísaný v gréčtine koiné a samotná kresťanská literatúra, ktorá sa písala v latinčine a gréčtine. Kultúrnymi centrami gréckej literatúry sú Rím, Alexandria, Pergamos, Antiochia, Prusa, kapadócka Kaisareia, Atény a neskôr aj Konštantinopol. Udržiava sa aj klasická grécka historiografia, ktorá v helenizme prešla čiastočnou zmenou k románovosti a monumentálnemu líčeniu. Známi predstavitelia historiografie sú Plutarchos z Boiótie, ktorý napísal dielo Súbežné životy (Bioi Paraleloi), kde vždy porovnáva jedného Gréka s Rimanom. Iní významní grécki historici boli Polybios, Appianos, Amianos, Amianos Markelinos či Herodianos v dobe do 3. stor. po Kr. Neskorší historik bol Zosimos. V 1 stor. po Kr. napísal židovský historik a vojak Flavius Iosephus grécky písané dielo Dejiny vojny Židov proti Rimanom (Historia Iudaiku polemu pros Romaius). Známe cestovateľské dielo nám zanecháva aj Maloázijsky Grék Pausanias prezývaný Periegetes (Cestovateľ), ktorý napísal rozsiahle dielo Cesta po Grécku (Hellados Periegesis). Toto dielo je neoceniteľným zdrojom pre poznávanie antického Grécka. Pausanias tu spomína miestny folklór, mýty, históriu a klasické pamiatky.

Z filozofie sa rozvíja najmä novoplatonizmus, najznámejší predstaviteľ bol Plotinos a stoicizmus, s najznámejším predstaviteľom cisárom Marcom Aureliom, ktorý napísal grécke dielo Hovori k sebe (Ta eis heauton).

Rozvíja sa aj rečníctvo a filozofia v rôznych smeroch, napr. v smere s názvom druhá sofistika. Známi predstavitelia tohto hnutia sú Dión Cocceianus z Prusy dielom O vláde (Peri Basileias), Ailios Aristides z Mýsie panegyrickou rečou Na Rím (Eis Romen) a Lukianos zo Samosatai dielom Učiteľ rétorov (Rhetoron Didaskalos). K tomuto hnutiu sa zaraďuje aj spis O vznešene (Peri Hypsus) od neznámeho autora, pravdepodobne to však bol Longinos, rétor na dvore palmýrskej uzurpátorky Zenobie.

Veľmi obľúbený, jednak v latinskej, jednak v gréckej literatúre bol román. Motívy boli predovšetkým ľúbostné. Známi grécki spisovatelia románov bol Antonios Diogenes, napísal dielo ostrov Thule (Thule), Charitón z Afrodisiady, napísal ľúbostný román Kallirhoé, Xenofón Efezský napísal Príbehy efezské (Efesiaka) a Héliodoros z Emesy napísal román s názvom Aithiopika.

V 1. stor. bol spísaný tzv. Nový zákon, teda pôsobenie Ježiša Krista a apoštolov. Bol spísaný gréčtinou koiné. Skladá sa zo Skutkov apoštolov (Praxis ton Apostolon), štyroch evanjelií (Evangelia) a Apokalypsa (Apokalipsis). Tieto zbierky boli následne v 2. stor. zozbierané do tzv. biblického kánonu, pričom ten bol doplnený aj o iné diela, ktoré sa z neho neskôr vylúčili, lebo boli zrejme falošné. O zostavenie kánonu sa zaslúžil aj biskup Markión z pontskej Synopé.

Približne v 2. stor. začína vznikať aj iná kresťanská literatúra, hlavne v gréčtine, ale aj latinčine. Známe grécke dielo je tzv. Hermov Pastier (Ho poimen tu Hermu), ktoré bolo istý čas súčasť kánonu. Autorom je istý prepustený grécky otrok Hermas, ktorému sa zjavila cirkev (ako matróna) a anjel (ako pastier). Dielo bolo veľmi populárne až do 5. stor. Samotná kresťanská literatúra prebrala pohanské (grécko-rímske) tradície písania a zachováva si tak klasickosť. Preberovala a nadväzovala na pohanskú grécku filozofiu, najmä na gnozeológiu (poznanie), teda sv. trojica. Iní známi kresťanskí autori sú Valentinos z Egypta (O troch podstatách-Peri treis usies) a Iustinos z Flavia Neapolis (Dialóg so Židom Tryfónom-Pros Tryfona Iudaion Dialogos).

Významným kresťanským spisovateľom filologického rázu bol Origenes z Alexandrie, ktorý napísal kritiku k starému zákonu (Hexapla). Veľmi významný je však Grék Eusebios z Kaisareie (Palestýna), považovaný za cirkevného otca. Napísal prvú históriu kresťanstva a cirkvi v diele Cirkevné dejiny (Ekklesiastike Historia), pričom dielo vychádza z tradičnej historiografie. Významní sú aj iní cirkevní otcovia, hlavne Sv. Basileios z kapadóckej Kaisareie, ktorý vyzdvihoval pohanskú filozofiu a je autorom diel ako O svätej trojici (Peri tu Hagiu Pneumatos) či Asketika (Askethike). Z Antiochie pochádza Ioannes Chrysostomos, konštantinopolský patriarcha, neskôr vyhnaný kvôli jeho tvrdej kritike voči cirkvi a cisárovi, podporoval antickú kultúru, napísal viacero diel, napr. O krste (Peri baptismu).

Byzantská grécka literatúra (5.-15 stor. po Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Úvod[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 395 sa Rímska ríša rozdelila na Západorímsku ríšu a Východorímsku (Byzantskú) ríšu. Na západe prevládalo latinské obyvateľstvo, zatiaľ čo na východe žili hlavne Gréci. Západorímska ríša zanikla v roku 476, no Východorímska sa udržala až do roku 1453. V 7. stor. sa cisár Herakleios rozhodol uznať gréčtinu za štátny jazyk ríše, keďže to bol materinský jazyk väčšiny obyvateľov ríše a latinčina bola nezrozumiteľná. Byzancia sa tak stáva ríšou kresťanských Grékov, hoci samotní Gréci sa teraz nazývali Rómaioi, čo v gréčtine znamená Rimania. Grécky jazyk sa označoval ako Romaiki glossa (Rímsky jazyk). Termín Hellen (Grék) bol synonymom pre pohana. V 7. stor. dobyli Arabi Egypt, Sýriu a Afriku a tak odvtedy Byzancia disponuje hlavne gréckohovoriacimi územiami (Grécko, Malá Ázia, Sicília, južná Itália). Kultúrnym centrom literatúry a celej kultúry sa stáva Konštantinopol a Solún, dve najväčšie mestá ríše. Atény ostávajú mimo kultúrneho diania, v 6. stor. tu cisár Justinián rozkázal zavrieť filozofické školy. Filozofia sa však neskôr opäť stala významnou časťou byzantskej literatúry. Samotné Grécko (okrem Solúna) stálo mimo literárneho či kultúrneho diania, ktoré sa teraz trvalo presunulo do Malej Ázie. Samotná literatúra si uchováva antický charaktera vychádza z antiky. Veľký rozmach mala grécka literatúra v 11. stor. po vláde cisára Basileia II. a v 13.-15. stor. za vlády gréckych rodov Komnenosovcov, Dukasovcov, Angelosovcov a Palaiologosovcov. Väčšia časť byzantskej literatúry je písaná starogréckou atičtinou, teda mŕtvym jazykom, ktorý bol pri prednesoch často zle vyslovovaný.

Historiografia[upraviť | upraviť zdroj]

V tomto období doznieva klasická historiografia, ktorá bola neskôr nahradená byzantskou kronikou, ktorá si však tiež uchovala mnoho z tradičnej historiografie. Známi klasickí historici boli napr. Prokopios z palestýnskej Kaisareie, ktorý popísal vojny s Gótmi, Vandalmi a Peržanmi a ako prvý spomína aj Slovanov. Iní významní autori boli Menandros Protektor, Agathias z Myriny a Theofylaktos Simmokates. Od 8. stor. sa história píše formou krnoniky. Známy je Arethas z Patry, ktorý bol biskup v kapadóckej Kasarei a je autorom diela Kronika z Monemvasie (Chroniki tis Monemvasias). Významný historici 11. a 12. stor. sú Michail Attaliatis z Attalie, Ioannis Kinnamos, Nikitas Choniatis z Frýgie, Jeorjos Pachymeris z Nikaie, Nikiforos Vryennios z Hadrianopolu, Jeorjos Akropolitis z Konštantinopolu a Jeotjos Frantzis z Konštantinopolu. Veľmi známy však bol Michail Psellos, ktorý opísal vládu po Basileiovej smrti, cisárovná Anna Komnina s dielom Alexiáda (Alexias), kde popisuje históriu Byzancie za vlády jej otca, Alexia I. Komnina. Anna bola prvou gréckou ženskou historičkou. Jej vzorom bol Thukydides, Xenofon a Polybios. Históriu písal aj cisár Konstantinos Porfyrojennitos, ktorý napr. zaviedol pojem Veľká Morava (Megali Moravia). Známy historik bol aj Ioannis Skylitzis a aristokrat Laonikos Chalkokondylis z Atén, žijúci v 15. stor., ktorý bol veľký grécky vlastenec. Opísal vzrast tureckej moci a pád byzantskej ríše. Jeho potomkovia žijú v Grécku dodnes.

Filológia[upraviť | upraviť zdroj]

V 10. stor. vznikla významná kánonická zierka s názvom Suda, kde sú zahrnuté všetky významné staroveké literárne diela a autori a vďaka tomu sa nám mnoho zachovalo. Autor zbierky je však neznámy. Celkovo komentovanie klasických autorov, rétorov a filozofov bolo veľmi populárne a klasická literatúra sa tešila na rozdiel od západu veľkej popularite. Tejto práci sa venoval aj Nikiforos Vlemmydis z Konštantinopolu a Eustathios z Konštantinopolu, biskup v Solúne, ktorý sa zaujímal o homérske eposy. Iní významní filológovia boli Maximos Planudis z Nikomedie, Jeorjos Metochitis z Konštantinopolu, či rétor, historik a filozof Nikiforos Gregoras z pontskej Irakleie.

Poézia[upraviť | upraviť zdroj]

Popularite sa tešila aj poézia, ktorá kopírovala antické štýly, ako epigramy, satiry, didaktiku a oslavné piesne (panijrika). Ako vzor slúžili básnici archaického, klasického a helenistického obdobia. Básne boli niekedy aj s kresťanskou tematikou. Známi básnici epigramu boli Christoforos z Lesbu, Jeorjos Pisidis z Pizídie, Theodoros Studitis z Konštantinopolu a Ioannis Jeometris. Kresťanskú panegyriku písali Pavlos Silentiarios z Konštantinopolu, ktorý napísal oslavnú báseň na chrám Hagia sofia (Is Ajan Sofian), Jeorjos Pisidis a Manuil Cholovolos. Veľmi populárna bola aj satira. Najznámejší satirik bol Mazaris, o ktorom však nič nevieme, žil v 15. stor. Napísal satirické dielo Mazarisova cesta za Hádesom (Epidimia Mazari en Adu), teda cesta do pekla. Je to satira na byzantských vládcov a na peloponézsku aristokraciu. Zároveň nám však poskytuje dôležitú správu o peloponézskom obyvateľstve. Tzv. prosebnú poéziu písal Theodoros Prodromos a Manuil Filis z Efezu.

Román[upraviť | upraviť zdroj]

Popularne boli aj romány, ktoré vychádzajú priamo z helenistickej tradície. Známy spisovateľ 12. stor. bol Eustathios Makrovolitis, ktorý napísal ľúbostný román O Hysmine a Hisminiasovi (Peri Ysminis ke Ysminia). Romány písal v rovnakej dobe aj Konstantinos Manassis, napísal dielo Lásky Aristandra a Kallithey (I agape tu Aristandru ke tis Kallitheas). Medzi 11.-14. stor. vznikli aj ľúbostné romány, ktoré dnes nevieme priradiť k autorovi, sú to O Velthrandosovi a Chrysantze (Ta kata Velthandron ke Chrysantzan), Kallimachos a Chrysorroi (Ta kata Kallimachon ke Chrysorroin) a Lyvistros a Rodamni (Ta kata Lyvistron ke Rodamnin). Tieto tri romány sú písané hovorovou byzantskou gréčtinou a nie klasickou atičtinou. Je to jedna z najstarších dokladov o modernej gréčtine.

Cirkevná literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Cirkevná filozofia vychádzala z ranobyzantského obdobia a z prác Sv. Basileiosa či Ioanna Chrysostoma. Byzantská grécka cirkev sa dištancovala od západnej cirkvi a teda mala iný štýl literatúry, najmä bohatší a ovplyvnený pohanskou filozofiou. V 8. stor. bolo hlavnou témou uctievanie ikon, ktoré boli ediktom zakázané. Proti tomu sa postavil významný grécky cirkevný spisovateľ a filozof Ioannis Damaskinos z Damasku. Napísal dielo Prameň poznania (Piji gnoseos). Autori skladali aj panegyrické (oslavné) kresťanské piesne, ktoré mali pôvod v antickej lyrike a ľudovej gréckej hudbe. Tieto piesne sa stali základom pre ortodoxné cirkecné spevy. Prvá takáto panegyrika vznikla už v 7. stor., napíal ju Romanos Melodos z Emesy, podľa niektorých názorov bol pôvodom Žid. V 8. stor. písal oslavné kresťanské hymny grécky biskup Andreas Krétsky z Damasku. V 12. stor. vznikla dokonca kresťanská dráma, napísaná neznámym autorom, ktorý sa inšpiroval klasickou gréckou tragédiou. Dráma však nikdy nebola zahraná, nakoľko divadlá nefungovali. Dráma má názov Trpiaci Kristus (Christos Paschon). Populárne boli aj tzv. byzantské mysticizmy, ktoré vychádzali z antickej filozofie. Zakladateľom sa stal Maximos Omolojetis, ktorý napísal mnoho dieal, napr. O rozličných nejasnostiach (Peri diaforon aporion). Mystici 11. stor. boli Symeon z Paflagónie a Nikithas Stethatos. Zo 14. stor. Nikolaos Kavasilas.

Ľudová poézia[upraviť | upraviť zdroj]

Zahŕňa poéziu obľúbenú u bežného ľudu, ktorá buď pohádza z gréckeho folklóru, alebo sa do neho následne dostane. V 13. stor. pod vplyvom francúzskej a talianskej nadvlády vznikajú na ostrovoch pri Malej Ázii krátke ľúbostné hymny, ktoré sú zmiešaním pôvodných gréckych a európskych tradícii. Veľmi známy je aj hrdinský epos Dijennis Akritas, ktorý vznikol v 11. stor. a autora nepoznáme. Toto dielo je písané ľudovou byzantskou gréčtinou, ktorá je už veľmi podobná novogréčtine. Epos je dôkazom o kontinuite a udržiavaní homérskych eposov s ktorými má mnoho spoločného. Ide o byzantského šlachtica, grécko-arabského pôvodu, ktorý zachraňuje princeznu, bojuje s drakom a prežíva dobrodružstvá. Tento príbeh prežil v gréckom folklóre dodnes, vyskytuje sa hlavne u Pontských Grékov, Cyperských Grékov a Kréťanov.

Filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Byzantskí vládci raného obdobia pochopili, že pohanskú filozofiu nemôžu z mysle ľudí vyhnať a preto ju byzantská spoločnosť úplne akceptovala. Väčšina ranokresťanských cirkevných osobností, od Eusebia po Basileiosa z nej vychádzali a hlásili sa k nej a preto sa v Byzancii kontinuálne pestovala. Filozofi nadväzovali predovšetkým na Platóna a Aristotela. Najväčšie oživenie gréckej filozofie bolo v 12.-15. stor., kedy sa Romaiovia znovu prinavrátili ku gréckej (helénskej) národnej identite. Práve vďaka mnohým byzantským filozofom sa dochovali antické origínály a šírila sa renezancia do Talianska, pretože mnoho gréckych filozofov pôsobilo na talianskych univerzitách. Významní filozofi boli Ioannis Arjyropulos z Konštantinopolu z 15. stor., ktorý napísal O aristotelovskej filozofii (Peri Aristoteliki filosofias) či Cirkevné básne (Ekklisiastika piimata). Arjyropulos pôsobil na florentínskej univerzite a tiež u uhorského kráľa Mateja Korvína. Z 11. stor. pochádza filozof Ioannis Italos z Kalábrie, napísal dielo O Dialektike (Peri Dialektikis). Najznámejší byzantský filozof je Jeorjos Jemistos Plithon z Konštantinopolu, ktorý v 15. stor. založil filozofickú školu v meste Mystras na Peloponéze. Bol platonista a veľký grécky patriot, dokonca otvorene vyzýval Grékov aby sa vrátili k pohanskému náboženstvu. Napísal diela V čom sa Aristoteles od Platóna odlišoval Peri on Aristotelis pros Platona diaferete a O zákonoch (Peri nomon).

Moderná grécka literatúra (1453 – súčasnosť)[upraviť | upraviť zdroj]

Úvod[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1543 dobyli Osmanskí Turci Konštantinopol a následne ovládli zvyšok územii osídlených Grékmi, Grécko, Egejské ostrovy, Pontos. Jediné územia, ktoré Turci neovládli bola Kréta, Cyprus, Rodos a niektoré ostrovy a Iónske ostrovy (Korfu, Lefkada, Paxos, Zakynthos, Kefalonia a Ithaka). V týchto územiach vládli Benátčania a grécke obyvateľstvo mohlo slobodne vyznávať svoje náboženstvo. Práve Kréta sa po páde Konštantinopolu stala najvýznamnejším kultúrnym centrom Grékov, prvýkrát v histórii. Sem sa utiahli mnohí grécki vzdelanci a sloboda a vyspelá kultúra podnieťovala aj miestne kruhy k aktivite. V 17. stor. však aj Krétu, Rodos a Cyprus dobyili Turci a jediným slobodným gréckym územím ostávajú len Iónske ostrovy, kde Turci nikdy nevládli. Po stabilizovaní tureckej moci sa oživuje kultúra aj v bývalých centrách gréckej kultúry, ktorá pretrváva ďalej, aj pod tureckou nadvládou. Najvýznamnejšie úrady v Osmanskej ríši zastávajú Gréci. Kultúrnymi centrami gréckej kultúry a teda aj literatúry od 15.-19. stor. bol Konštantinopol, najväčšie grécke mesto, Kréta, Iónske ostrovy, Smyrna, Rodos, Cyprus, Alexandria, Solún, Hadrianopol, Trapezunda, Odesa a v menšej miere aj Ioannina a Arjyrokastro. Atény boli ešte stále len malým mestečkom a nemohli sa rovnať spomínaným miestam, ale sídlilo tu mnoho aristokratických rodín byzantského aténskeho pôvodu, ktoré sa neskôr postarali o šírenie gréckeho obrodenia. Literatúra nadväzuje vo všetkých smeroch na byzantskú literatúru a teda aj na antickú grécku, ktorá sa od 18. stor. stala hlavným vzorom pre gréckych spisovateľov. Samotná grécka kultúra sa obrodila a podobne, ako v neskorobyzantskom období, aj teraz sa vracia k helénskym národným ideálom. V literatúre sa najskôr používa ľudový jazyk tzv. dimotiki, od 19. stor. sa preferoval aj umelovytvorený jazyk katharevusa (čistý jazyk), ktorý sa prinavrátil ku klasickej atičtine a bol očistený od cudzích slov.

Kréta, Rodos, Cyprus Iónske ostrovy, Egejské ostrovy, 15.-18.stor.[upraviť | upraviť zdroj]

Tieto územia patrili pod benátsku nadvládu a tak tu vznikajú veľmi dôležité diela. Naopak, pevninské Grécko sa zmieta v nepokojoch a bojoch s Turkami, obyvateľstvo je nútené žiť drsným vidieckym zbojníckym životom a tak aj literatúra stagnuje. Z ostrova Rodos pochádzajú ľúbostné básne od neznámeho autora z 15. stor s názvom Katalógy (Katalogia) a jedna kronika s názvom Smrť ostrova Rodos (To thanatiko tis Rodu), ktorú napísal Immanuil Limenitis. Historiografiu písali na Iónskych ostrovoch Iakovos Trivolis z Korfu, ktorý v 16. stor. napísal dielo História škótskeho kráľa a kráľovnej Anglicka (Istoria tu re tis Skotzias me tin rigissa tis Engliteras) a Markos Defaranas zo Zakynthosu, ktorý tiež napísal mravno-poučné hesiodovské dielo Náučné slová otca ku synovi (Logi didaktiki tu patros pros ton yion). Na ostrove Cyprus vznikla v rovnakej dobe pod taliansko-gréckym vplyvom ľúbostná zbierka od neznámeho autora s názvom Cyperské ľúbostné básne (Kypriaka erotika poiimata), písaná v cyperskou gréčtinou. Na Kréte sa tiež tvoria ľúbostné básne, ale aj rôzne satyry. Známe rané moderné krétske dielo je napr. Zrodenie sveta (Kosmojennisis), ktoré napísal Jeorjos Chumnos. Koncom 16. stor. sa na Kréte pod vplyvom talianskej kultúry stáva populárne divadlo, ktoré však obsahuje typické grécke námety, ktoré v gréckom folklóre pretrvali ešte od antického divadla. Vzniká teda komédia a tragédia. Známy spisovateľ divadelných hier tohto obdobia bol kréťan Jeorjos Chortatsis, ktorý napísal tragédiu Erofili (ženské meno) a komédiu Katsurbos (mužské meno). Na Kréte anonymný autor napísal aj ľúbostný román Pastierka (Voskopula). Divadlo sa rýchlo rozšírilo aj na ostatné ostrovy Egejskéjho mora a prijala ho aj ortodoxná cirkev. Na ostrovoch vznikalo mnoho kresťanských hier, hlavne na ostrove Chios, kde Gavriil Prosopsas napísal dielo Dráma o zrodení slepca (Drama peri tu jennithendos tyflu). V roku 1723 vznikla na ostrove Naxos ľudová hra, neskôr aj spísaná s názvom Herodes (Irodis). Z Kefalónie pochádzal dramatik Petros Katsaitis, ktorý v 18. stor. písal antické divadelné hry, ako Ifigénia (Ifijenia) a Thyestes (Thyestis). Najslávnejšie dielo tohto územia, ale aj celej európskej a gréckej ranomodernej literatúry je krétsky ľúbostný krétsky epos Erotokritos, ltorý napísal Visentzos Kornaros. Dej diela je zasadený do starovekých Atén a v krétskom folklóre prežil ako pieseň dodnes. Pretrvávala aj popularita v rétorike, kde vynikal Frangiskos Skufos z Kréty a Ilias Miniatis z Kefalonie.

Grécka literatúra 18. a 19. stor.[upraviť | upraviť zdroj]

V tomto období sa grécka litaratúra delí na dve skupiny podľa miesta pôvodu autorov. Jednak je to na slobodných Iónskych ostrovoch a jednak v cudzine a Konštantinopole, kde grécku vzdelanosť udržiavajú vplyvné aristokratické rodiny byzantského pôvodu, tzv. fanarioti. Známi konštantinopolskí spisovatelia boli Michail Perdikaris, ktorý napísal tvrdú satyru na grécku cirkev v diele Ermilos či Jeorjos Sakellarios pôvodom z Kozani, ktorí sa zaslúžil o nástup proromantizmu. Pevninské Grécko je ešte stále zmietané neustálymi konfliktami s Turkami a tak miestni vzdelanci odchádzajú na štúdium do Konštantinopola, alebo na Iónske ostrovy, kde aj pôsobia. Významným mestom na gréckej pevnine je okrem Solúna epirská Ioannina, kde vznikla významná grécka škola. Ako riaditeľ školy tu pôsobil polyhistor Methodios Anthrakitis zo Zagori, autor diel Matematická cesta (Odos Mathimatiki), Pastier logických oviec (Voskos logikon provaton) . Zároveň začína veľké grécke národné obrodenie a snahy o nezávisloť, ktoré sú podporované spisovateľmi. Významnými básnikmi tej doby boli Athanasios Christopulos pôvodom Arumun z Klisury, Ioannis Vilaras z ostrova Kythira, ktorí napísal dielo Básne (Ta piimata) a tiež príručku novogréckej gramatiky s názvom Rímsky jazyk (Romeiki glossa), Athanasios Psalidas z Ioanniny, ktorý pôsobil vo Viedni a vydával tu grécke noviny s názvom Noviny (Efimeris), preferoval používanie ľudového jazyka, dimotiki. Najznámejší spisovatelia tejto doby sú však Rigas Fereos z tesálskeho Volosu a Adamantios Korais zo Smyrny. Fereos pôsobil v Konštantinopole, vo Viedni a v Trieste, kde organizoval gréckych vlastencov a filhelénov na odboj voči tureckej nadvláde. Bol významný básnik a predstaviteľ gréckeho romantizmu, podporovateľ vypuknutej Gréckej vojny za nezávislosť. Vo svojich dielach vyzýval k slobode utláčaného gréckeho národa a žiadal slobodu Grékov od Grécka, cez Konštantinopol až po Malú Áziu. Jeho diela boli veľmi vážené medzi významnými západnými spisovateľmi. Jeho najznámejšia báseň, ktorá vyzýva na slobodu je Thurii. Rovnako významným autorom tohto obdobia bol spomínaný Adamantios Korais zo Smyrny. Bol to filozof, literát a linvistik. Vyštudoval v Paríži. Bol jeden z najvýznamnejších hlásateľov slobodného Grécka, snažil sa vytvoriť ideálny demokratocká grécky štát, podľa vzoru Periklovej vlády. Jeho známa revolučná báseň je Volanie po voje (Saplisma Polemistirion). Komenty k antický gréckym spisovateľom napísal v diele Grécka knižnica (Elliniki Vivliothiki).

Grécka literatúra počas a tesne po vojne za nezávislosť[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1821 vypukla na Peloponéze veľká revolúcia Grékov proti tureckej nadvláde. Revolúcia sa rýchlo rozšírila do Rumélie, na Egejské ostrovy a Krétu. Revolúciu prišli podporiť mnohí zahraniční romantickí filheléni, vidiac v slobode Grékov oživenie antickej kultúry, napr. básnik George Gordon Byron. Sloboda Grécka nakoniec celkom oživila romantické predstavy o antickom Grécku u popredných gréckych osobností, ktoré sa snažili dokázať kontinuitu s veľkou kultúrou antického Grécka. Najvýznamnejší predstaviteľ týchto ideí bol významný historik Konstantinos Paparrigopulos z Konštantinopola, pôvodom však z Arkádie, ktorý sa snažil vedecky dokázať kontinuitu gréckeho obyvateľstva a folklóru, od antiky, cez byzanciu až do súčasnosti. Ako prvý spisovateľ v histórii napísal dejiny Grékov od predklasického obdobia až po 19. stor. v diele História Gréckeho národa od starovekých čias po súčasnosť (Istoria tu Elliniku Ethnus apo ton archeotaton mechri ton neoteron chronon). Na často považované nacionalistické a antigrécke dielo rakúskeho spisovateľa Fallmerayera odpovedal Paparrigopulos dielom O osídlovaní Peloponézu slovanskými kmeňmi (Peri tis epikiseos Slavikon tinon fylon is tin Peloponnison). Významným gréckym folkloristom a vôbec jedným z prvých svetových odborníkov na folklór bol Nikolaos Politis z Korfu, ktorý sa zaoberal kontinuitov gréckeho folklóru od antiky po modernú dobu. Napísal dielo Novogrécka mytológia (Neoelliniki mytholojia). V tomto období máme aj dve historiografické diela, písané o vojne za nezávislosť, priamými účastníkmi bojov. Bol to hlavný grécky generál vo vojne, Theodoros Kolokotronis, ktorý zanechal rady spisov z bojov a tiež generál Jannis Makrijannis z dediny Avoriti v Strednom Grécku, ktorý tiež vydal Memoáre (Apomnimonefmata), ktoré sú považované za základné dielo modernej gréckej prózy.

Významní literárni činitelia pochádzali aj z Iónskych ostrovov. Najznámejší z nich bol Dionysios Solomos z ostrova Zakynthos, ktorý zložil oslavnú báseň na gréckych bojovníkov vo vojne za nezávislosť s názvom Hymna na Slobodu (Ymnos is tin Eleftherian), ktorá bola neskôr zhudobnená a uznaná za oficiálnu štátnu hymnu. Dnes je to hymna Grécka a Cypru.

Divadelné hry z tejto doby písal hlavne Dimitrios Vyzandios z Konštantinopolu, ktorý sa venoval komédiam a bol inšpirovaní hlavne Aristofanom. Jeho najznámejšie dielo je komédia Babylonia (Vavylonia), kde vtipne poukazuje na neporozumenia medzi Grékmi z rozličných oblastí, nakoľko každý hovorí svojim dialektom. Iná jeho známa komédia je Vláda žien (Jynekokratia).

Grécka literatúra od neskorého 19. stor. po začiatok 20.stor.[upraviť | upraviť zdroj]

Veľmi dôležitým literárnym centrom boli Iónske ostrovy, ktoré sa ku Grécku pričlenili až neskôr. Koncom 19. stor. sa novým kultúrnym centrom Grékov stávajú Atény, ktoré boli uznané za hlavné mesto, osídlené množstvom obyvateľov a veľkolepo vystavané. Začína sa tak nový rozmach tohto mesta, ktorý trvá až dodnes. Tieto dve oblasti boli teda centrom gréckej literárnej kultúry. V Aténach vznikla rada tzv. škôl, ktoré predstavovali spolky básnikov tvoriacich v spoločnom štýle. Prvá aténska škola tvorila romantizmus. Autori píšu hlavne v jazyku katharevusa. Významní predstavitelia Prvej aténskej školy boli Panajotis Sutsos, aristokrat z Konštantinopolu, ktorý napísal romantické básne Odiporos a Leandros, Alexandros Rizos Rangavis z Konštantinopolu, ktorý napísal báseň Dimos a Helena (Dimos ke Eleni), báseň s prvkami gréckej ľudovej hudby a známe dielo Zbojník (O Kleftis). Mladšiu generáciu Prvej aténskej školy zastupoval Dimitrios Paparrigopulos z Atén, syn Konstantina Paparrigopula a Spyridon Vasiliadis z Patry, ktorý tiež písal aj dramatické hry so starogréckou tematikou. Známym predstaviteľom neskorej Prvej aténskej školy bol Achilleas Paraschos z Nafplionu, pôvodom z ostrova Chios, ktorý napísal oslavnú báseň Elégia na kráľa Othóna (Elegion is ton Othona). V 70. rokoch 19. stor. vznikla aj tzv. Nová aténska škola, ktorá zahŕňala viacero prúdov a jej autori kolísali medzi dimotiki a katharevusou. Známy predstaviteľ bol Jeorjos Vizynos z mesta Vizyi (dnes Vize, Turecko), Aristomenis Provelengios z ostrova Sifnos (dielo Tézeus ((Thisefs))) a Ioannis Papadiamantopulos s básňou Ifigénia (Ifijenia).

Z neskoršieho obdobia tejto školy je najvýznamnejší básnik Kostis Palamas z Patry, ktorý napísal text k olympijskej hymne.

Z básnikov z Iónskych ostrovov sú najznámejší Andreas Kalvos zo Zakynthosu, ktorý napísal báseň Lýra, Andreas Laskaratos z Kefalonie, ktorý napísal báseň Básne a anekdoty (Piimata ke Ankekdota) a Aristotelis Valaoritis z Lefkády, ktorý napísal básne Madam Frosyniová (Kyra Frosyni), Athanasios Diakos a Astropojannos (meno gréckeho povstalca tej doby proti tesálskym veľkostatkárom). Týto básnici písali v ľudovom jazyku dimotiki.

Na Cypre pôsobil vtedy jeden z najvýznamnejších miestnych básnikov, Vasilis Michailidis z Ammochostu, ktorý písal v cyperskej gréčtine. Jeho najznámejšie diela sú Aneraida (vodná nymfa) a Dievča z ostrova Chios (Chiotissa).

Rozmáha sa aj písanie rozličných noviel a románov, hlavne v katharevuse a to hlavne v Atéach, na ostrove Syros, na Iónskych ostrovoch a v Konštantinopole. Z ostrova Zakynthos pochádzala spisovateľka taliansko-gréckeho pôvodu Elisavet Mutzan-Martinegu, ktorá napísala tzv. Autobiografiu (Aftoviografia). Najznámejším predstaviteľom je Emmanuil Roidis zo Syrosu, ktorý napísal novelu Pápežka Jana (Papissa Ioanna), o ženskej pápežke Jane. Udalosť sa v stredoveku skutočne stala. Novely písal aj Dimitrios Vikelas zo Syrosu, pôvodom však z Macedónie a Severného Epiru, napísal napr. dielo Lukis Laras. Jeho známa báseň je aj Kráľova píšťala (Flojera tu Vasilia). Známy poet bol aj Miltiadis Malakasis z Mesolongi, Jeorjos Drosinis z Atén či arumun Kostas Krystallis zo Syrraka.

Grécka literatúra generácie od prvej po druhú sv. vojnu[upraviť | upraviť zdroj]

V tomto období sa udiali viaceré významné zmeny. Najdôležitejšou bola expanzia gréckeho štátu v 1.sv. vojne pod vedením premiéra Venizela do dnešného severného Grécka (Macedónia a Západná Trácia), do Konštantinopolu a Iónie (dnes západné Turecko). Grécky štát ovládol vyspelé grécke veľkomestá, Konštantinopol, Solún a Smyrnu. Vzápätí však boli grécke vojská v Malej Ázii porazené tureckým generálom Mustafom Kemalom Atatürkom a Gréci sa z Malej Ázie stiahli. V roku 1923 sa odohrala výmena obyvateľov medzi Gréckom a Tureckom. Z Turecka vtedy odišlo približne 2.000 000 Grékov, ktorí sa usadili hlavne v gréckej Macedónii a v Atike. Z Grécka sa tak stala homogénna krajina. Táto výmena však spôsobila viaceré ekonomické problémy. Kultúrne (teda aj literárne) centá Grékov sa tak vytvárajú priamo v gréckom štáte. Boli to najmä Atény, ktoré sa tešili kultúrnemu vzostupu od 19. stor. a oslobodený Solún, kde sa po výmene usadilo mnoho Maloázijskych Grékov, rovnako ako aj v Aténach. Iné významné centrá gréckej kultúry sú napríklad Patra, Ioannina, Larisa, Kavala či Iraklio. Významným miestom kultúry ostáva čiastočne aj Konštantinopol (Istanbul), kde sa väčšina Grékov vysťahovala po roku 1955 a tiež Alexandria, odkiaľ sa miestni Gréci začínajú sťahovať v šesťdesiatych rokoch 20. stor.

V dvadsiatych rokoch minulého storočia pôsobil jeden z najvýznamnejších gréckych básnikov, Konstantinos Kavafis z Alexandrie, pôsobil v Aténach. Písal hĺbavé filozofické básne často so starogréckou tematikou v jazyku katharevusa, často s prvkami z ľudového jazyka dimotiki. Kavafis je považovaný za jedného z najvýznamnejších básnikov minulého storočia. Jeho najznámejšie básne sú Hradby (Ta tichi), Okná (Ta parathyra), Sviečky (Keria), Čakajúc na barbarov (Perimenondas tus varvarus), Thermopyly (Thermopyles) a jedna z najznámejších je Itaka (Ithaki). Významným básnikom bol aj Angelos Sikelianos z ostrova Leukáda, ktorý tiež písal tragédie so starogréckou tematikou. Známy bol aj Kostas Varnalis z Pyrgosu (dnes Burgas, Bulharsko). Preferoval dimotiki a do dimotiki prekladal zo starogréčtiny hry Aristofana a Euripida. Neosymbolizmus reprezentoal básnik Kostas Karyotakis z Tripoli.

Najvýznamnejším básnikom, ktorý pôsobil od 30. rokov 20. stor., jedným z najvýznamnejších novogréckych osobností bol nositeľ Nobelovej ceny Jorgos Seferis zo Smyrny. Obhajoval používanie jazyka dimotiki. Napísal poetické diela ako Strofa (Strofi), Cisterna (Stema) a Tri skryté básne (Tria kryfa piimata). Jeho prozaické dielo je napr. Šesť nocí na Akropole (Exi nychtes stin Akropoli). Seferisovým súčasníkom bol aj básnik Jannis Ritsos z peloponézskej Monemvasie. Napísal diela ako Most (I Jefyra), Mŕtvy dom (To nekro spiti) a Keď prichádza cudzinec (Otan erchete o xenos). Trojicu najvýznamnejších básnikov uzatvára Odysseas Elytis z Kréty, pôvodom z Lesbu. Bol ocenený Nobelovou cenou za literatúru. Jeho básne sú Posvätné je (Axion esti), Mária Oblak (Maria Nefeli), Prosanatolizmi (Prosanatolismi).

Po spomínanej výmene obyvateľov vznikol v Aténach hudobný štýl rembetiko (pozri grécka hudba) o problémoch nižšej spoločenskej vrstvy. Hraný bol na buzuki. Nešlo o komerčnú hudbu a speváci boli väčšinou aj skladatelia. Námety piesní sú často poetické s nádychom satiry. Najznámejší spevák a skladateľ bol Markos Vamvakaris zo Syrosu. Napísal pieseň Katolícke dievča zo Syrosu (Frangosyriani), Rozchod (Diazigio), či Všetci rembeti na svete (Oli i rembetes tu duňa). Jorgos Mufluzelis z Lesbu napísal skladbu Nevychodil som školu (Ego den echo vgali to scholio). Sofia Karivali a Markos Vamvakaris zložili spoločne satirickú pieseň Bohémske dievča (Boemissa).

Z novelistov a prozaikov je významný Andreas Karkavitsas z Ilie, Konstantinos Theotokis z Korfu, Stratis Myrivilis z Lesbu, Grigorios Xenopulos z Konštantinopolu či Fotis Kondoglu z Kydonies (dnes Ayvali, Turecko).

Grécka povojnová literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Centrami gréckej kultúry ostávajú spomínané centrá v gréckom štáte a tiež mestá na ostrove Cyprus, ako Lefkosia, Limassol či Pafos. V roku 1976 bola definitívne vyriešená otázka gréckej diglosie, keď bolo uznané používanie dimotiki ako štátneho jazyka a upustilo sa tak od umelej katharevusi, ktorá sa odvtedy používa iba na slávnostné prejavy.

Popri spomínaných básnikoch pôsobí aj mladšia generácia, napr. Manolis Anagnostakis zo Solúna, Tasos Livaditis z Atén či Takis Sinopulos z mesta Pyrgos (Ilia). Z dodnes žijúcich básnikov je dôležité spomenúť mená ako Lena Papa z Atén, Kiki Dimula z Atén, Takis Varvitsiotis zo Solúna (dielo Drevený kôň ((Xilino alogo)), Jorgos Karter z Korfu, Panos Kaponis z Agrinia či Dimitrios Potamitis z Limassolu.

Z hudobného štýlu rembetiko sa po vojne vyvinul štýl laika (pozri grécka hudba). Je to štýl hraný na strunový nástroj buzuki. Texty sú považované za poetické diela, ide hlavne o ľúbostnú poéziu so skrytou filozofiou. Pôvod takejto hudby môžeme hľadať v starogréckej lyrike. Tento štýl sa stal najviac populárnym gréckym žánrom v 60. – 70. rokoch a dodnes z neho vychádza moderná grécka hudba. Štýl laika sa spopularizoval aj vďaka filmu Grék Zorba. Významnými skladateľmi textov boli napr. básnik Nikos Gatsos z Asey v Arkádii, ktorý napísal pieseň V rokoch Otóna (Stu Othona ta chroňa) a tiež Hovor so mnou (Milise mu), Stavros Xarchakos z Atén, ktorý zložil texty a piesne pre film Rembetiko, Lefteris Papadopulos z Atén, ktorý napísal piesne ako Bolestivý život (Aponi zoi), Desať spávnych chlapov (Deka palikaria) či V hornom susedstve (Stin apano jitonitsa), Iakovos Kambanellis z Naxosu, napísal napr. texty k slávnym piesňam skladateľa Mikisa Theodorakisa Priprav svoju posteľ (Strose to stroma su) či Chváľa Bohu (Doxa to Theo). Alekos Sakellarios z Atén zložil text k piesni Jorgosa Zambetasa, Vstávaj, tancuj syrtaki (Siko, chorepse syrtaki). Známy skladateľ bol aj Cyperčan Manos Loizos. Vassilis Andreopulos napísal romantický text k piesni Jeden večer v Eleusíne (Stin Elefsina mia vradya). Veľmi známy skladateľ textov a piesní bol hudobník Vassilis Tsitsanis z Trikaly. Napísal pieseň Zamračená nedeľa (Synefiasmeni Kyriaki).

Z prózy tohto obdobia sú najznámejší predstavitelia Renos Apostolidis z Atén, ktorý napísal dielo Pyramída (Pyramida), Stratis Tsirkas z Káhiry napísal biografické diela o Kavafisovi, ako napr. Kavafis a jeho doba (O Kavafis ke i Epochi tu). Spisovatelia zaoberajúci sa mestským životom a každodennými problémami boli Kostas Tachtsis zo Solúna, pôvodom z tureckej Trácie, ktorý napísal dielo Jeden bojazlivý krok (Ena fovero vima), Jorgos Ioannu zo Solúna sa zaoberal folkloristickou tematikou v dielach Naše ľudové piesne (Ta dimotika mas tragudia), Magické rozprávky gréckeho ľudu (Majika paramythia tu elliniku lau či Karajozis (grécko-turecká ľudová postava). Autori kritizujúci politiku a ekonomickú situáciu vtedajšej doby boli Spyros Plaskovitis, Nikos Kachtitsis, Jorgos Chimonas a Vasilis Vasilikos z Kavaly. Známa bola aj Dido Sotiriu z mesta Aidinio (Aydin, Turecko). Zo súčasníkov sú najznámejšie ženy Maro Duka z Chanie, Eujenia Fakinu z Alexandrie (pôvodom zo Symi), Soti Triandafyllu z Atén, Ioanna Karystiani a muži Thanasis Valtinos z Arkádie, Jannis Xanthulis z Alexandrupoli (Leto čo sa stratilo v zime ((To kalokeri pu chathike sto chimona)) a Manos Kondoleon z Atén.

Jedným z najznámejších spisovateľov tejto doby je určite Nikos Kazantzakis z Iraklia, ktorý napísal román Život a činy Alexisa Zorbu (Vios ke Politia tu Alexi Zorba). Predlohou pre román bol Kazantzakisov známy Jorgis Zorbas s ktorým zažíval rôzne dobrodružstvá. Román bol sfilmovaný pod známym menom Grék Zorba. Iné Kazntzakisove romány boli Kristus je znovuukrižovaný (O Christos xanastavronete) a Posledné pokušenie (O telefteos Pirasmos). Napísal aj divadelné hry ako Prométeus (Promitheas), Mladík (Kuros), Melissa, Nikiforos Fokas, Odyseus (Odysseas), Kristus (Christos), Iulianus Apostata (Iulianos o Paravatis) či Sodoma a Gomora (Sodoma ke Gomora).

Významní boli aj grécki filozofi. Snáď najznámejší filozof 20. storočia bol Grék Panajotis Kondylis z Olympie. Napísal diela ako Melanchólia a polemika (Melancholia ke Polemiki) či Grécko, Turecko a východná otázka (I Ellada, I Turkia ke to Anatoliko Zitima. Druhým významným európskym filozofom bol Kostas Axelos z Atén, pôsobil vo Francúzsku. Jeho diela sú Hra sveta (To pechnidi tu kosmu), Za problematickú etiku (Ja mia provlimatiki Ithiki) a Herakleitos a filozofia (O Iraklitos ke i Filosofia).

Pozícia literatúry v súčasnom Grécku[upraviť | upraviť zdroj]

Dnes pôsobí v Grécku a na Cypre veľké množstvo rozličných autorov, viac aj menej známych. Literatúra je u Grékov veľmi populárna a prežíva veľký rozmach. Zvlášť obľúbené sú rôzne divadelné hry a preto existuje veľké množstvo nových komédii a tragédii. Divadelná kultúra sa teší veľkej popularite aj na vidieku. Gréci obľubujú aj poéziu, hlavne ľúbostnú, ktorá je často zhudobnená. Literatúra je veľmi vážená a tvorí významnú časť v gréckom živote. Medzi najznámejších gréckych spisovateľov patrí dnes Nikos Dimu, ktorý sa vďaka svojej filozoficko-satirickej tvorbe preslávil mnohých krajinách západnej Európy, hlavne v Nemecku (jeho najznámejšie dielo je Dystychia tu na ise Ellinas-Nešťastie byť Grékom) a tiež významný grécky filozof Stelios Ramfos.

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 271.
  2. a b Homéros – Odysseia, preklad: Miloslav Okál, ilustroval: Vincent Hložník, vydal: Slovenský spisovateľ – VSSS, 1966, 1. vydanie.
  3. Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 211.
  4. Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 218-219.
  5. a b c Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 220.
  6. Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny I - IV. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 9-22.
  7. Diogenes Laertios. Životopisy slávnych filozofov. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2007. ISBN 978-80-8061-286-3. S. 405.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Luciano Canfora, La storia della leterattura greca, Roma, Laterza, 1986
  • Λίνος Πολίτης, Ιστορία της νεοελληνικής λογοτεχνίας, ΜΙΕΤ, Αθήνα 1978nkz v prepise latinky (Linos Politis, Istoria tis neoellinikis logotechnias, MIET, Atény 1978)