Grumman F9F Panther

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
F9F Panther
F9F-2 VF-21 CVA-41.jpeg
F9F-2 na palube lietadlovej lode USS Midway (CVB-41)
Typpalubné stíhacie lietadlo
VýrobcaGrumman
Prvý let21. november 1947
Zavedenýmáj 1949
Vyradený1958 (USN)
Charaktervyradený
Hlavný používateľUnited States Navy
United States Marine Corps Argentínske námorníctvo
Vyrobených1382

F9F Panther bolo americké palubné lietadlo používané na začiatku studenej vojny. Jedno z prvých prúdových lietadiel, ktoré mohlo americké námorníctvo efektívne využívať na operácie z paluby lietadlových lodí. Bola to jednomotorová jednomiestna stíhačka určená na denné operácie.

United States Navy a United States Marine Corps vo veľkej miere využívali tieto stroje počas vojny v Kórei. Ďalším vývojom vznikol z tohto lietadla Grumman F-9 Cougar.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Prototypy XF9F-2 a XF9F-3

Spoločnosť Grumman Aircraft Corporation sa počas druhej svetovej vojny preslávila výrobou legendárnych bojových lietadiel. Išlo o lietadlá s piestovým spaľovacím motorom ako F4F Wildcat, F6F Hellcat a TBF Avenger, ktoré americké námorníctvo používalo na lietadlových lodiach. Na tieto úspechy nadviazala firma Grumman v povojnovom období vývojom stíhacieho lietadla s prúdovým motorom „F9F Panther“.

Na konci druhej svetovej vojny pracovali inžinieri v spoločnosti Grumman Corporation na vývoji dvojmiestnej nočnej stíhačky, ktorá niesla označenie „G-75“. Lietadlo mali poháňať prúdové motory Westinghouse J30, ale keďže tento motor poskytoval ťah iba 13,4 kN, G-75 ich musela mať pod krídlami až štyri. Tento návrh bol predložený aj americkému námorníctvu, ktoré však uprednostnilo projekt XF3D-1 od spoločnosti Douglas, z ktorého neskôr vzišiel "Skyknight". Americký námorný úrad pre letectvo si však ponechal návrh Grummanu ako záložný plán a 11. apríla 1946 udelil tejto spoločnosti zákazku na dva prototypy G-75, ktoré dostali vojenské označenie „XF9F-1“. S postupujúcimi prácami sa ukázalo, že návrh G-75 nebude príliš úspešný. Firma Grumman však pracovala aj na úplne inom koncepte, ktorým bola denná jednomiestna stíhačka „G-79“. Úrad pre letectvo spravil isté byrokratické zmeny a zmluva na G-75 bola upravená tak, aby špecifikácie vyhovovali lietadlu G-79, z ktorého sa mali postaviť tri prototypy.

Dva z prototypov niesli označenie „XF9F-2“ a boli poháňané jedným prúdovým motorom Rolls-Royce „Nene“ namontovaným v trupe. Motor mal radiálny kompresor a ťah 22,3 kN. V tom čase prebiehali snahy o licenčnú výrobu motorov Nene, ktorú mala zabezpečovať americká spoločnosť Pratt & Whitney (tieto motory dostali označenie „J42“). Ale vzhľadom k tomu, že rokovania o licenčných podmienkach sa pretiahli, tretí prototyp s označením „XF9F-3“ získal menej výkonný motor General Electric/Allison J33 s ťahom 20,5 kN.

Prvý prototyp XF9F-2 sa vzniesol k oblohe 21. novembra 1947, pričom na palube sedel skúšobný pilot spoločnosti Grumman Corwin H. "Corky" Meyers. Druhý prototyp vzlietol o päť dní neskôr. Obe lietadlá boli bez výzbroje. V októbri 1948 už prebiehali testy na palube lietadlovej lode, pri ktorých jeden z prototypov havaroval. Nemalo to však žiaden dopad na harmonogram celého programu. Dňa 16. augusta 1948 uskutočnil svoj počiatočný let aj prototyp XF9F-3 poháňaný motorom od firmy Allison.

F9F-2 a F9F-3[upraviť | upraviť zdroj]

F9F-2B v Cavanaugh Flight Museum (Addison, Texas)

S cieľom rozložiť riziko, objednalo americké námorníctvo spočiatku obe verzie Panthera - 47 kusov F9F-2 a 54 lietadiel F9F-3. Tieto dve verzie sa mali vyrábať súbežne, pričom ich prvé sériovo vyrobené exempláre mali vzlietnuť už v novembri 1948. Avšak v tej dobe sa konečne podarilo rozbehnúť licenčnú výrobu motoru J42 a tak produkcia Panthera s pohonnou jednotkou od firmy Allison stratila zmysel. Všetky F9F-3, ktoré boli medzičasom dokončené, boli následne prestavané na F9F-2.

Dodávky F9F-2 k jednotkám námorníctva sa začali v máji 1949 a celkovo bolo v tejto verzii postavených 564 lietadiel (vrátane prerobených F9F-3). V priebehu výroby sa začali pod krídla montovať závesné body. Spočiatku nimi bolo vybavených asi 50% zo všetkých vyrobených Pantherov a od počiatočnej výrobnej várky lietadiel sa odlišovali označením „F9F-2B“. Neskôr však boli závesné body domontované aj na prvú polovicu vyrobených strojov a všetky lietadlá boli znovu označované ako F9F-2.

F9F-2B počas letu nad Kóreou v roku 1951

F9F-2 mal celokovovú konštrukciu. Bol to strednoplošník s rovným krídlom. Krídlo malo klapky na nábežnej aj odtokovej hrane. Krídla sa hydraulicky sklápali smerom nahor. Prvých 12 sériovo vyrobených F9F-2 malo klasické ukončenie krídel, ako to vidno aj na prototypoch XF9F-2. Od 13. exempláru mali lietadlá na koncoch krídel namontované prídavné palivové nádrže s objemom 455 litrov. Celkový objem paliva, vrátane vnútorných nádrží, sa tak dostal na 3498 litrov.

Stroj bol vybavený trojbodovým podvozkom, pričom kolesá hlavného podvozku boli pod krídlami a zaťahovali sa smerom k trupu. Záchytný hák bol pod výfukovým systémom.

F9F-2 bol poháňaný prúdovým motorom J42-P-8 so suchým ťahom 22,3 kN (pre zvýšenie ťahu na 25,6 kN používal vstrekovanie vody). Lietadlá z počiatočnej výrobnej várky boli ešte vybavené pohonom J42-P-6, ktorý mal síce rovnaký ťah, ale odlišoval sa zapaľovacím systémom. Nasávanie vzduchu do motora sa nachádzalo v koreňoch krídla.

F9F-2 bol vyzbrojený štyrmi kanónmi typu M3 Hispano kalibru 20 mm, ktoré sa nachádzali pod nosom lietadla. Každý z nich mal zásobu 190 nábojov a mierenie umožňoval optický zameriavač Mark 8. F9F-2 nemal radar. Pod každým krídlom boli štyri závesné body. Na vnútorný závesník bolo možné pripevniť bombu s hmotnosťou 450 kg alebo externú palivovú nádrž s objemom 568 litrov. Zvyšné tri závesníky mohli niesť bombu s hmotnosťou 125 kg alebo raketu vzduch-zem HVAR kalibru 127 mm. Celková nosnosť výzbroje bola 900 kg, v skutočnosti však mal motor príliš slabý ťah na to, aby F9F-2 dokázal vzlietnuť z paluby lietadlovej lode v takejto maximálnej bojovej konfigurácii.

F9F-4[upraviť | upraviť zdroj]

F9F-5 na palube USS Lake Champlain (CVA-39)

US Navy sa F9F-2 zapáčila natoľko, požadovala vylepšenú verziu Pantherov. Spočiatku bolo objednaných 73 lietadiel "F9F-4" s prúdovým motorom Allison J33-A-16. Ten mal suchý ťah 27,8 kN a ťah zvýšený vstrekovaním vody dosahoval 30,9 kN. Nová verzia mala tiež trup predĺžený o 50 cm, čo umožnilo zvýšiť kapacitu paliva na 3801 litrov. Zmeny sa dotkli aj zvislej chvostovej plochy, ktorá bola mierne vyššia. Nosnosť vonkajších závesníkov vzrástla na 225 kg, pričom lietadlo mohlo niesť celkovo až 1 570 kg výzbroje.

Prototyp F9F-4 vznikol úpravou sériovo vyrobenej F9F-2 a prvýkrát vzlietol 5. júla 1950. Celkovo bolo vyrobených 109 lietadiel vo verzii F9F-4. Minimálne jedna letku námornej pechoty sa zúčastnila aj operácií v Kórei. Slabinou týchto lietadiel bol však nespoľahlivý motor Allison, a preto bolo neskôr mnoho z nich prerobených na verziu "F9F-5".

F9F-5[upraviť | upraviť zdroj]

F9F-5 bola v skutočnosti verzia F9F-4 s predĺženým trupom, vyššou zvislou chvostovou plochou a novým motorom J48-P-6. Tento motor bol vylepšeným derivátom prúdového motora Nene, známeho ako Rolls-Royce „Tay“, ktorý Spojené štáty vyrábali na licenciu v spoločnosti Pratt & Whitney. J48-P-6 poskytoval F9F-5 suchý ťah 27,8 kN a ťah zvýšený vstrekovaním vody 31,1 kN.

Prototyp F9F-5 vznikol prestavaním sériovo vyrobeného F9F-2 a svoj prvý let uskutočnil 21. decembra 1949. Dodávky americkému námorníctvu a námornej pechote začali v novembri 1950. F9F-5 v podstate nahradil málo výkonnú F9F-2 a koncom roka 1952 bol nasadený do bojov v Kórei. Celkovo bolo vyrobených 616 kusov F9F-5.

Okrem toho vzniklo aj 36 prieskumných lietadiel „F9F-5P“. Tie mali namiesto kanónov nainštalované fotografické prístroje. Nos lietadla bol predĺžený o 37 cm, čím sa celý trup predĺžil na 12,2 m.[1]

Operačné nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

F9F-2 bolo prvým prúdovým lietadlom amerického námorníctva, ktoré bolo nasadené do bojovej operácie. Dňa 3. júla 1950 uskutočnilo nálety na podporu pozemných síl OSN v Kórei . V ten istý deň si Panther pripísal prvý zostrel, keď piloti Ensign E.W. Brown a LTJG L.H. Plog zničili vrtuľové stíhacie lietadlo Jak-9. Prvý zostrel prúdovej stíhačky si nárokoval poručík Tom Amen, keď 9. novembra 1950 zničil MiG-15. Išlo o vôbec prvý zostrel prúdovej stíhačky lietadlom amerického námorníctva. Piloti Pantherov nahlásili ešte štyri alebo päť ďalších zostrelov MiG-15, pričom podľa štatistík nedošlo k žiadnym stratám Pantherov v dôsledku zásahu z MiGu-15. Tieto štatistické údaje však vyvolávajú isté pochybnosti, hlavne keď si uvedomíme, že Panther sa svojimi výkonmi nemohol porovnávať s rýchlejším MiGom-15.

Používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Argentínske námorníctvo
United States Navy
United States Marine Corps

Špecifikácie (F9F-5 Panther)[upraviť | upraviť zdroj]

Pohľad z troch strán na F9F Panther

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Posádka: 1
  • Dĺžka: 11,83 m
  • Rozpätie: 11,6 m
  • Výška: 3,73 m
  • Nosná plocha : 23,2 m²
  • Hmotnosť (prázdny): 4 600 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 8 500 kg
  • Pohonná jednotka: 1 × prúdový motor Pratt & Whitney J48-P-6A s ťahom 27,8 kN

Výkony[upraviť | upraviť zdroj]

  • Maximálna rýchlosť: 1 005 km/h
  • Maximálny dolet: 2 090 km
  • Dostup: 13 000 m
  • Stúpavosť: 25,9 m/s

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • 4× kanón kalibru 20 mm

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]