Gruzínska sovietska socialistická republika

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Gruzínska sovietska socialistická republika
საქართველოს საბჭოთა სოციალისტური რესპუბლიკა
sakartvelos sabč'ota socialist'uri resp'ublik'a
 Gruzínska demokratická republika
 Zakaukazská socialistická federatívna sovietska republika
1921 – 1922
1936 – 1991
Zakaukazská socialistická federatívna sovietska republika 
Gruzínsko 
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Hymna: Hymna Gruzínskej SSR
Geografia
Mapa štátu
Poloha Gruzínskej SSR v rámci Sovietskeho zväzu (1956 – 1991)
Rozloha
69 700 km² (v roku 1989)
Najvyšší bod
Šchara (5 201 m n. m.)
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
5 400 841 (odhad z roku 1989)
Národnostné zloženie
Štátny útvar
Vznik
25. februára 1921 (vyhlásením Gruzínskej SSR)
5. decembra 1936 (rozpadom Zakaukazskej SFSR)
Zánik
12. marca 1922 (včlenením do Zakaukazskej SFSR)
14. novembra 1990 (premenovaním na Gruzínsku republiku)
9. apríla 1991 (vyhlásením nezávislosti od ZSSR)
26. decembra 1991 (oficiálny vznik samostatného Gruzínska)
Predchádzajúce štáty:
Gruzínska demokratická republika Gruzínska demokratická republika
Zakaukazská socialistická federatívna sovietska republika Zakaukazská socialistická federatívna sovietska republika
Nástupnícke štáty:
Zakaukazská socialistická federatívna sovietska republika Zakaukazská socialistická federatívna sovietska republika
Gruzínsko Gruzínsko

Gruzínska sovietska socialistická republika (gruz. საქართველოს საბჭოთა სოციალისტური რესპუბლიკაsakartvelos sabč'ota socialist'uri resp'ublik'a; rus. Грузинская Советская Социалистическая РеспубликаGruzinskaja Sovetskaja Socialističeskaja Respublika) bola jedna z pätnástich republík Sovietskeho zväzu.

Vznikla 25. februára 1921 a do roku 1936 bola spoločne s Azerbajdžanskou a Arménskou SSR súčasťou Zakaukazskej socialistickej federatívnej sovietskej republiky. Oddelila sa po zániku Zakaukazskej SFSR v roku 1936. Nezávislosť Gruzínska od ZSSR bola schválená už v novembri roku 1990, kedy bola rozhodnutím demokratického parlamentu premenovaná na Gruzínsku republiku. Skutočnej samostatnosti sa Gruzínsko dočkalo až po rozpade ZSSR v roku 1991.

Dejiny[upraviť | upraviť kód]

Gruzínska SSR bola vyhlásená 25. februára 1921 v deň, keď do hlavného mesta Tbilisi vpochodovali vojská Červenej armády, a 2. marca toho istého roku bola prijatá vtedajším vedením Revkomu gruzínska sovietska ústava. Od 12. marca 1922 do 5. decembra 1936 bola Gruzínska SSR včlenená do Zakaukazskej socialistickej federatívnej sovietskej republiky spoločne s Arménskom a Azerbajdžanom. V roku 1936 sa Zakaukazská SFSR rozpadla.

Na Gruzínsku štrnásťročná nadvláda Zakaukazskej federácie zanechala mnoho následkov. Sovietske vedenie nariadilo odovzdať časť územia Turecku (celú historickú gruzínsku provinciu Tao-Klardžeti), Azerbajdžanu (celé historické provincie Heretie a Saingilo), Arménsku (provinciu Lori) a Rusku (časť historického regiónu Chevi).

Lavrentij Berija, gruzínsky tajomník komunistickej strany, neskôr jeden z vykonávateľov, krutých stalinských represií.

Sovietska vláda začala v Gruzínsku terorom. Počas prvých troch rokov po invázii Červenej armády bolo zabitých alebo popravených približne 50 000 obyvateľov krajiny. Ďalších viac ako 150 000 padlo za obeť stalinským čistkám alebo na rozkaz tvrdou rukou vládnúceho prvého tajomníka gruzínskej komunistickej strany Lavrentija Beriju. Gruzínsko však malo počas vlády Stalina, ktorý bol Gruzínec, viaceré výhody.

Počas druhej svetovej vojny sa o Kaukaz a najmä jeho ropné polia začalo zaujímať nacistické Nemecko, ale do Gruzínska sa neprebojovalo. Napriek tomu zaznamenalo veľké straty. Do Veľkej vlasteneckej vojny sa zapojilo vyše 700 000 Gruzíncov. 190 000 vojakov padlo v bojoch, 110 000 Gruzíncov zahynulo v dôsledku hladu a strádania v tyle. Počas bojov slúžilo Gruzínsko ako dodávateľ pre zásobovanie potravinami, textíliami a muníciou. Avšak časť Gruzíncov sa pridala na Hitlerovu stranu a v rámci Wehrmachtu utvorili tzv. Gruzínsku légiu. Počas perzekúcie celých národov, ktoré Stalin podozrieval z podpory nacistov, Gruzínsko získalo časť územia na severnom Kaukaze, ale len do roku 1957.

Druhá svetová vojna však okrem porážky nacizmu priniesla do krajiny aj vlnu gruzínskeho nacionalizmu, ktorý sa držal až do Stalinovej smrti. Dňa 9. marca 1956 sa v Tbilisi uskutočnila rozsiahla demonštrácia proti Chruščovovej politike destalinizácie a proti jeho kritike gruzínskeho národa a tradícií. Stret s poriadkovými jednotkami priniesol až sto mŕtvych. Stalinova centralistická vláda bola totiž po celý čas v Gruzínsku dosť ctená. Avšak Chruščovove reformy a decentralizáciu moci v 50. rokoch prijalo sovietske vedenie Gruzínska kladne a vybudovalo si silnú mocenskú základňu. Gruzínsko si ako jedna z mála častí ZSSR na Kaukaze úspešne udržalo svoju vlastnú kultúru a spôsob života.[1]

Okrem štátom kontrolovaného hospodárstva sa v Gruzínsku oveľa viac než inde v ZSSR rozmohlo nelegálne súkromné podnikanie, ktoré fungovalo v rámci šedej ekonomiky, a kapitalizmus. Oficiálne údaje o výsledkoch hospodárenia a ekonomickom raste Gruzínskej SSR boli pravidelne najhoršie v celom ZSSR, ale jeho obyvatelia boli z celého ZSSR, čo do vlastníctva pozemkov, automobilov a elektroniky, pričom najbohatší mali na svojich kontách najväčšie finančné rezervy na počet obyvateľov. Tým pádom bola z Gruzínska vtedy najvýkonnejšia ekonomika v rámci ZSSR. S dobrým ekonomickým postavením úzko korešpondovala aj miera vzdelania obyvateľstva. Gruzínsko mala tiež zo všetkých zväzových republík najviac absolventov odborného vyššieho vzdelania a vysokoškolákov.

Bolo to všetko však za cenu veľmi rozsiahlej korupcie. Miera korupcie sa vo zvyšku ZSSR pohybovala okolo nuly, ale v Gruzínsku bola natoľko rozšírená a všeobecná, že si to čoskoro všimli aj autority v Moskve. Vtedajší prvý tajomník komunistickej strany v Gruzínsku, Vasil Mžavanadze, bol kvôli korupčnému škandálu odstránený z funkcie za prispenia jeho ambiciózneho ministra vnútra Eduarda Ševardnadzeho, ktorý bol známy svojím odhodlaním bojovať proti rozšírenej korupcii. Ševardnadze potom nastúpil na miesto Mžavanadzeho a vládol od roku 1972 do roku 1985. Počas svojho funkčného obdobia pozdvihol oficiálnu gruzínsku ekonomiku na vysokú úroveň a nechal uväzniť za korupciu stovky svojich podriadených.

V roku 1978 sa do Gruzínska vrátilo silné národné cítenie, ktoré počas 60. rokov dosť oslablo, a v Tbilisi sa demonštrovalo proti sovietskemu vedeniu. Obyvatelia požadovali revíziu ústavy a najmä pasáží o úradnom jazyku. Ševardnadze tlaku nakoniec ustúpil a 14. apríla 1978 presadil ústavné zmeny, ktoré garantovali existenciu a rozvoj gruzínskeho jazyka. Tento deň sa tiež stal sviatkom gruzínskeho jazyka. V tom istom čase tiež prebiehalo rozsiahle zatýkanie disidentov, ktorí volali po dodržiavaní ľudských práv.

Eduard Ševardnadze (vpravo) vo funkcii ministra zahraničných vecí ZSSR

Keď bol Ševardnadze povýšený na pozíciu sovietskeho ministra zahraničia, bol za neho v roku 1985 dosadený do kresla prvého tajomníka konzervatívec Džumber Patiašvili, ktorý sa len ťažko vyrovnával so zmenami a s perestrojkou a silnejúcim národným hnutím Gruzíncov aj národnostných menšín. Veľmi časté boli spory medzi jednotlivými komunistami rôznych národností a na uliciach dochádzalo ku krvavým nepokojom, najmä v Južnom Osetsku, ktoré prerástli v krátku občiansku vojnu. Dňa 9. apríla 1989 sa v Tbilisi odohrala pokojná demonštrácia pred úradom vlády, ktorú vedenie krajiny nechalo rozprášiť armádou. Dvadsať ľudí prišlo o život a stovky ich bolo zranených alebo priotrávený slzným plynom. Tento incident naštartoval zmeny, ktoré nakoniec viedli ku koncu sovietskej vlády. Politika sa veľmi radikalizovala a dokonca aj mnohí skôr poslušní komunisti začali hlasno volať po nezávislosti od ZSSR.

Došlo k niekoľkým ústavným zmenám a 28. októbra 1990 sa v Gruzínskej SSR uskutočnili prvé demokratické parlamentné voľby, ktoré vyhrala koalícia disidentov a prodemokratických nových politických strán, tzv. Okrúhly stôl-Slobodné Gruzínsko. Dňa 14. novembra bola potom Gruzínska SSR premenovaná na Gruzínsku republiku, bola odstránená vedúca úloha jedinej strany, a bola vyhlásená autonómia na moskovskej moci. Dňa 31. marca 1991 sa uskutočnilo referendum o obnovenie nezávislosti, pre ktorú hlasovalo vyše 90% obyvateľov Gruzínska, takže gruzínsky parlament potom 9. apríla 1991 vyhlásil úplnú nezávislosť Gruzínska. Ústava Gruzínskej SSR však zostala v platnosti až do 24. augusta 1995, keď bola konečne prijatá nová.

Galéria[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Kanez, P., 2006, A History of the Soviet Union from the Beginning to the End. 2nd Ed., Cambridge University Press, Cambridge, s. 232

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Gruzínská sovětská socialistická republika na českej Wikipédii.