Preskočiť na obsah

Héraie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Bronzová soška „bežiaceho“ dievčaťa v krátkom chitóne s odhaleným pravým ramenom, zodpovedá oblečeniu, ktoré mali podľa Pausania súťažiace dievčatá odeté, cca 520 – 500 pred Kr., British Museum

Héraie (starogr. Ἡραῖα – Héraia) boli starogrécke slávnosti na počesť bohyne Héry. Konali sa v mnohých gréckych mestách, z ktorých najvýznamnejšie boli v Argose, na ostrove Samos a v starovekej Olympii.[1][2]

Héraie, staroveké grécke slávnosti k pocte bohyne Héry, sa pôvodne zrejme začali usporadúvať v meste Argos (bolo to najznámejšie miesto uctievania Héry[3]), kde boli na jej počesť postavené tri chrámy (héraiony). Oslavy Héry sa tu začali sprievodom mladých mužov oblečených v brnení pochodujúcich k chrámu bohyne Héry, kde sa obetovalo sto volov (tieto oslavy boli preto známe aj pod názvom Hekatomboia[4]). Na ostrove Samos sa héraie trochu odlišovali, sprievod tu pozostával nielen z mladých mužov v brnení, ale aj z dievčat a vydatých žien. V Élide (v Olympii mimo rámca olympijských hier[5]) sa na slávnosti konali aj bežecké preteky dievčat.[6]

Héraie v Argose

[upraviť | upraviť zdroj]

Héraie v Argose sa usporadúvali každé 4 roky pravdepodobne v argejskom mesiaci panamos (Πάναμος), t. j. medzi júnom a júlom, možno počas letného slnovratu (každý grécky štát mal iné názvy mesiacov[7]).[8][9]. V sprievode k Héraiónu šla Hérina kňažka na voze ťahanom volmi. Obetou bola hekatombé a na štadióne neďaleko Hérinho chrámu sa usporadúvali atletické preteky, v ktorých víťaza ocenili bronzovým štítom (mladíci na slávnosti štíty zrejme dostávali aj pri vstupe do dospelosti[9]).[10] Zdá sa, že hry v Argose nadobudli od druhej polovice 5. storočia pred Kr. panhelénsky ohlas, o čom svedčí pôvod atlétov, čo vypovedá o tom, že víťazstvo na týchto hrách považovali atléti, ktorí sa chceli presadiť na národnej scéne, za dôležitý úspech.[4]

S héraiami v Argose sa spájali aj dramatické predstavenia.[8] Veľa toho o nich nie je známe, ale jeden z nápisov uvádza zoznam zúčastnených umelcov. (Vollgraff, Mnemosyne 47 (1919), s. 253–5). Okrem tragického básnika Sóstrata z Chalkidy, nápis vymenúva 6 komických synagonistov (komikoi synagonistai), 13 tragických chorodidaskalov (tragikoi chorodidaskaloi), 1 tragéda, 1 kitharoda, 5 komických hercov a 5 spevákov. Umelci pochádzali z rôznych častí Grécka, prevažne z Argosu (7), Téb (7) a Atén, ale aj zo Sikyónu, Élidy, Hermiony, Sparty, Megary, Tanagry, Tarasu (Figeleia), Kyparissie, Aigerie, Fenea a Teosu. Ďalší nápis (SIG3 1080 ) spomína tragického herca, ktorý bol počas hérai dvakrát ocenený brečtanovou korunou za inscenovanie starých tragédií Euripida, a to za hry Hérakles a Archelaos. Preto si môžeme byť istí, že sa počas héraií v Argose inscenovali nové aj staré tragédie. Za zmienku stojí, že divadlo v Argose bolo v helenistickom období jednou z najväčších stavieb tohto typu. Divadlo malo 90 schodov a kapacitu až 20 000 divákov.[8][11]

Dve zaujímavé literárne svedectvá potvrdzujú, že héraie v Argose poslúžili i politickej propagande. Podľa Plutarcha (Plu. Dem. 25.) bol v roku 303 pred Kr. hlavným organizátorom osláv sám Démétrios Poliorkétes. Počas tejto slávnosti sa oženil s Deidameiou, dcérou Aiakida z Epiru, kráľa Molossov, a sestrou Pyrrha. Tento svadobný obrad mal byť spojený s héraiami pravdepodobne preto, pretože sa táto slávnosť konala i k pamiatke sobáša Héry a Dia. Livius uvádza, že Filip V., macedónsky kráľ, bol agónothetom héraie v Argose a nemejských hier počas jeho ťaženia proti Attalovi I.[8]

Héraie na ostrove Samos

[upraviť | upraviť zdroj]
Novoveké héraie sa na ostrove Samos konajú každý rok od 19. do 22. augusta na mieste, kde v staroveku stál chrám. Toto podujatie, ktoré sa koná od roku 2007, sa stalo neoddeliteľnou súčasťou letného kultúrneho programu ostrova.[1]

Na ostrove Samos sa nachádzal najstarší známy Héraion (z 8. stor. pred Kr.) a podľa Hérodota bol aj najväčší svojho druhu (dnes sa z neho zachoval iba jeden vzpriamený stĺp).[1] Podobne ako argejský Héraion, bol postavený na mieste svätyne bohyne doby bronzovej a stal sa centrom kultúry regiónu, kde sa konali slávnosti vrátane zborových a atletických súťaží.[12] Starovekí obyvatelia Samosu si na héraách tiež uctievali narodenie bohyne a jej sobáš s Diom. Héraie v Argose boli pravdepodobne ich vzorom. [1]

Na samských héraách sa konali aj dramatické súťaže, čo dokazuje nápis z polovice druhého storočia pred Kr. (JHS 7, 1886, s. 148–53 = Samos Ionia 170. 1–3, 9–10). Slávnosť bola organizovaná pod záštitou troch agónothetov a gymnasiarchu. Nápis uvádza básnika novej tragédie Sósistrata, syna Sósistrata a tragického herca Démétria, syna Nikaia z Milétu, ktorý účinkoval v nových aj starých tragédiách. Archenomos, syn Hermia, vyhral s novou satyrskou hrou a Aristón z Atén s novou komédiou. Inými slovami, nápis dokazuje, že sa počas osláv héraie na Samose uvádzali všetky hlavné dramatické žánre.[13]

Miestny historik Douris zaznamenal, že Samčania „hlasovali za to, aby sa ich héraia volala lysandreia“. Bol to nevídaný krok, ktorý katapultoval Lysandra medzi bohov. Nie je preto prekvapujúce, že Douris spomína aj obety a pajány venované Lysandrovi. Z toho istého zdroja je známe, že na slávnosti súťažili aj významní básnici, ako napríklad Antimachos z Kolofónu a Choirilos zo Samosu. Zmienka o pankratione v trochu neskoršom nápise dokazuje, že názov lysandreia pretrval minimálne do roku 394 pred Kr. (IG XII 6, 1.334, pankration ), ale tiež, že šport bol dôležitou súčasťou slávnosti, čo potvrdzuje i nápis datovaný do polovice druhého storočia pred Kr., ktorý spomína ako súčasť programu aj súťaže v zápasení (palé) a boxe (pygmé). Keďže rôzne kulty v Grécku oslavovali Héru v súvislosti so staršími dospievajúcimi je nepravdepodobné, že by to tak nebolo aj na ostrove Samos (dôležitou súčasťou slávnosti boli zrejme i pochodňové preteky efébov[14]). Vojenský aspekt môže v prípade Héry prekvapiť, ale „jej spis ako bojovníčky je pôsobivý“. V tomto ohľade je zaujímavé uviesť, že v samskom Héraione sa našla séria približne sedemdesiatich piatich miniatúrnych štítov s priemerom od šiestich do dvadsiatich piatich centimetrov, pričom najstarší je z terakoty, o niečo mladší pochádza z neskoršieho archaického obdobia.[9]

Héraie v Olympii

[upraviť | upraviť zdroj]

Olympia každé štyri roky, vždy mimo rámca vlastných olympijských hier, hostila aj héraie, slávnosti žien na počesť Diovej manželky Héry, ktoré boli pravdepodobne späté s oslavou plodnosti. Podľa élidských povestí ich založila Pelopova manželka Hippodameia. Súčasťou tejto slávnosti boli preteky dievčat v behu na dĺžku stadia skráteného o šestinu (t. j. 160,5 m).[5][15] Pausanias vo svojej knihe Cesta po Grécku (gr. Ἑλλάδος περιήγησις) o nich uvádza: „Každý piaty rok utká šestnásť žien Hére rúcho, a tie isté ženy usporadúvajú tiež Hérine hry. Preteky sú behom žien. Nie sú všetky v rovnakom veku, najskôr najmladšie, po nich dospievajúce, nakoniec bežia najstaršie z dievčat. Bežia takto: majú rozpustené vlasy chitón im siaha trochu nad kolená a pravé rameno ukazujú až po prsia. Aj im je určený olympijský stadion, ale pre beh im zmenšujú stadion na šestinu. Víťazným pretekárkam dávajú olivové vence a kus mäsa z kravy obetovanej Hére, môžu tiež venovať do chrámu svoju namaľovanú podobizeň.“ [16]

V tomto najstaršom a jedinom písomnom svedectve o héraách v Olympii sa tiež uvádza (5.16.4), že Eliďania pripisovali preteky „starobylým časom“ a na ich vysvetlenie rozprávali mýtus, že Hippodameia založila bežecké preteky, aby poďakovala Hére za jej sobáš s Pelopom. Za predpokladu, že staršie héraie boli sprístupnené aj pre dievčatá, ktoré nepochádzali z Elidy, niektorí vedci (ako napr. americká klasická filologička a historička Sarah B. Pomeroyová) naznačujú, že väčšina z nich mohla pochádzať zo Sparty. Odev malej bronzovej figúrky spartského spracovania zo šiesteho storočia pred Kr. (nájdená v oblasti starovekého Epirusu, dnešného Kosova) presne zodpovedá Pausaniovmu opisu odevu súťažiacich dievčat. Podľa historika Thomasa F. Scanlona tu nejde o samostatnú figúrku, ale o príslušenstvo k väčšej bronzovej nádobe, a Pomeroyvá a ďalší poznamenali, že dievčenská póza s hlavou otočenou dozadu môže byť pózou tanca. Neexistujú žiadne iné presvedčivé dôkazy o tom, že by neelidské dievčatá cestovali na tieto hry. Niektorí historici (ako napr. Stephen Instone a ďalší) naznačujú, že héraie sa konali z logistických dôvodov (napr. k príprave dráhy) tesne pred mužskými hrami, aby sa ich mohli zúčastniť aj mužskí diváci a aby otcovia mohli priviesť svoje dcéry na preteky, kde sa mohli stretnúť s nápadníkmi a zažili „mužský svet“. Takéto teórie sa zdajú byť historicky pre klasickú Olympiu anachronické. Otcovia chodili do Olympie kvôli atletickému, homosociálnemu prostrediu, nie aby sa starali o bezpečnosť svojich panenských dcér – v neprítomnosti svojich manželiek – uprostred tisícok mužov. Okrem štvorročného cyklu nie je známe, kedy sa héraie v Olympii presne usporadúvali. Ženské obrady sa zvyčajne konali v ústraní a boli pravdepodobne časovo aj účastnícky oddelené od olympijských hier.[17]

Referencie a bibliografia

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. 1 2 3 4 Terina Armenakis. A Greek Folk Journey. Mile End : Wakefield Press, 2019. ISBN 978-17-4305-678-3. S. 256.
  2. ↑ Ján Grexa, Milena Strachová. Dějiny sportu. Brno : Masarykova univerzita, 2011. ISBN 978-80-2109-112-2. S. 34.
  3. ↑ Livy. Livy Book XXVII. Cambridge : Cambridge University Press, 2013. ISBN 978-11-0762-002-5. S. 162-163.
  4. 1 2 Francesco Camia, Lavinio Del Monaco, Michela Nocita. Munus Laetitiae: Studi miscellanei offerti a Maria Letizia Lazzarini. Roma : Sapienza Università Editrice, 2018. ISBN 978-88-9377-073-6. S. 194.
  5. 1 2 https://beliana.sav.sk/heslo/héraie
  6. ↑ James Gardner. The Faiths of the World. Norderstedt : BoD – Books on Demand, 2025. ISBN 978-35-6362-677-1. S. 32.
  7. ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 424.
  8. 1 2 3 4 Agnieszka Kotlinska-Toma. Hellenistic Tragedy. London : Bloomsbury Publishing, 2014. ISBN 978-14-7252-489-8. S. 272-273.
  9. 1 2 3 Hans Beck, Julia Kindt. The Local Horizon of Ancient Greek Religion. Cambridge : Cambridge University Press, 2023. ISBN 978-10-0930-183-1. S. 123.
  10. ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 369.
  11. ↑ Peter Wilson. The Greek Theatre and Festivals. Oxford : OUP Oxford, 2007. ISBN 978-01-9153-506-2. S. 197.
  12. ↑ Joan V. O'Brien. The Transformation of Hera. Lanham : Rowman & Littlefield, 1993. ISBN 978-08-4767-807-5. S. 9.
  13. ↑ Agnieszka Kotlinska-Toma. Hellenistic Tragedy. London : Bloomsbury Publishing, 2014. ISBN 978-14-7252-489-8. S. 273.
  14. ↑ Hans Beck, Julia Kindt. The Local Horizon of Ancient Greek Religion. Cambridge : Cambridge University Press, 2023. ISBN 978-10-0930-183-1. S. 121-122.
  15. ↑ Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Perfekt, 2001. ISBN 978-80-8046-139-3. S. 113.
  16. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 396.
  17. ↑ Paul Christesen, Donald G. Kyle. A Companion to Sport and Spectacle in Greek and Roman Antiquity. Chichester : John Wiley & Sons, 2014. ISBN 978-14-4433-952-9. S. 264.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Héraie&oldid=8119659“