Hamuliakovo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 48°02′19″S 17°15′11″V / 48,038611°S 17,253056°V / 48.038611; 17.253056
Hamuliakovo
obec
Hamuliakovo kostol 01.jpg
Hamuliakovo.jpg
Znak
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Bratislavský kraj
Okres Senec
Región Podunajsko
Vodný tok Dunaj
Nadmorská výška 128 m n. m.
Súradnice 48°02′19″S 17°15′11″V / 48,038611°S 17,253056°V / 48.038611; 17.253056
Rozloha 10,95 km² (1 095 ha) [1]
Obyvateľstvo 2 419 (31. 12. 2020) [2]
Hustota 220,91 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1242
Starosta Ludmila Goldbergerová[3] (nezávislá)
PSČ 900 43
ŠÚJ 507903
EČV SC
Tel. predvoľba +421-2
E-mailová adresa info@obechamuliakovo.sk
Poloha obce na Slovensku
Red pog.svg
Poloha obce na Slovensku
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Hamuliakovo
Webová stránka: obechamuliakovo.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:

Hamuliakovo (historicky slov. Gutora aj Gutor, maď. na Slovensku Gútor, maď. v Maďarsku Gutor, nem. Gutern) je obec na Slovensku v okrese Senec. Leží približne 20 km južne od Bratislavy. Patrí do regiónu Podunajsko.

Poloha[upraviť | upraviť zdroj]

Obec Hamuliakovo sa nachádza v západnej časti Podunajskej nížiny, na Žitnom ostrove. Terén je rovinný, s minimálnym kolísaním nadmorskej výšky od 127 do 130 m n. m. Katastrálne územie obce má rozlohu 527 ha. Susediace sídla sú Šamorín a Kalinkovo.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Arnolda Ipolyiho, známeho etnografa a kunsthistorika, v roku 1222 v listinách spomínaný Gutt je dnešná obec Hamuliakovo.

O tom svedčí aj kameň, ktorý sa našiel v roku 1870 pri stavbe organu v kostolnej stene. Na kameni bol vytesaný rok 1222. Ďalším údajom o vzniku obce je rok 1244, avšak dôkaz o jeho vierohodnosti chýba. Zdá sa, že najreálnejším dátumom je rok 1249, keď sa synovia Petra Guttoriho dohodli na deľbe majetkov. V roku 1284 je meno obce zapísané ako Gutora, v roku 1287 ako Gwttur. Obec teda bola kolískou rodu Guthoriovcov.

V listinách z 13. a 14. storočia sa spomínajú 3 podobné obce: Nagygútor (Veľký Gutor), Kisgútor (Malý Gutor) a Gutorszeg (Gútor-časť). Obec Gutorszeg zrejme zničil Dunaj, možno za veľkej povodne roku 1568. Neskôr podobný osud postihol aj Malý Gutor. Dnes ich pamiatku uchovávajú chotárne názvy.

Neskôr sa zo šľachtického sídla stala typická zemianska obec. Na konci 15. storočia sa tu objavila rodina Sydóovcov, ktorá v obci vlastnila majetky až do začiatku 20. storočia. Istý čas tu boli zemepánmi aj Kisguthoriovci. V roku 1519 v obci získal majetok od Bertalana Sydóa Ján Földes, ale zakladateľom tunajšej línie rodu pokladáme Wolfganga. V 17. storočí tu boli zemepánmi rodiny Amprusterovcov, Eperjessiovcov, Kerekesovcov, na konci storočia aj Korláthovci a Késmárkovci. Na začiatku 18. storočia František Földes vymenil tento majetok za iný s grófom Jánom Szapárym.

V 18. storočí tu sú vlastníkom majetkových dielov nové zemianske rodiny Naszvadyovcov a Boronkayovcov. Zemianskými majiteľmi v 19. storočí sú rody: Földesovcov, Korláthovcov, Szapáryovcov, Késmárkovcov, Sidóovcov, Naszvadyovcov, Zichyovcov a Szmrtnikovcov. Neskôr k nim pribudli rodiny Szalayovcov a Zsitvayovcov. Dedinu často sužovali rôzne prírodné katastrofy, predovšetkým povodne v rokoch 1679, 1809, 1829 a 1862. Obyvatelia obce sa zaoberali poľnohospodárstvom, rybárstvom a mlynárstvom na Dunaji bolo až 22 mlynov. V chotári obce ešte začiatkom 19. storočia bol dubový a cerový les, ktorý bol najväčším bohatstvom obce.


Dunaj prispel k rozvoji obce aj k jej ničeniu. Poskytoval bohatú zásobu čistej, čerstvej pitnej vody. Pôda obce bola mimoriadne úrodná na rozdiel od ostatných dedín, ktoré neboli v bezprostrednej blízkosti Dunaja. Nebezpečné boli povodne, hlavne tie zimné, a jarné, keď nielen silno prúdiaca voda ale aj samotný ľad spôsobil katastrofálne škody. Viackrát sa hrádza na najslabších miestach pretrhla.

Poloha obce, aleje, kamenisté ale aj piesočnaté zátoky, boli využívané turistami na kúpanie a rybolov. Čisté ovzdušie priťahovalo cestovateľov. Prvá svetová vojna si vyžiadala z radov tunajšieho obyvateľstva 21 životov. Po roku 1918 sa stal Gutor súčasťou novovzniknutého Česko-Slovenska.

Ďalšie povodne obec postihli v roku 1928 a 1929. V rokoch 1938 – 1945 bola obec pripojená Maďarsku. Do roku 1945 boli väčšími vlastníkmi pôdy G. Feigenbaum, J. Nagy, Š. Sághy. II. svetová vojna si z tunajšieho obyvateľstva vyžiadala 20 obetí. Po roku 1945 Gutor sa stal opäť súčasťou Česko-Slovenska. V roku 1947 v rámci výmeny obyvateľstva bola násilne odsunutá časť tunajšieho obyvateľstva maďarskej národnosti do Maďarska a na ich miesta prisťahovali slovenské rodiny z Maďarska.

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Chotár obce leží v Podunajskej nížine v západnej časti Žitného ostrova na agradačnom vale Dunaja v nadmorskej výške 125 – 130 m. Obec sa stáva vyhľadávaným cieľom turistov, rekreačnou oblasťou obyvateľov Bratislavy. V Hamuliakove sa úspešne rozvíja súkromne podnikanie, zlepšujú sa služby. Chotárom obce prechádzajú turistické trasy, poloha na brehoch hrušovskej zdrže vodného diela Gabčíkovo dávajú Hamuliakovu predpoklady ďalšieho rozvoja.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava: ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, rev. 2021-03-21, [cit. 2021-03-30]. Dostupné online.
  3. Voľby do orgánov samosprávy obcí 2018 : Zoznam zvolených starostov [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, 2018-11-13. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hamuliakovo

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]