Helena Slavíková-Rabarová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Helena Slavíková-Rabarová
slovenská dramaturgička, scenáristka a režisérka animovaných filmov
Narodenie3. marec 1943 (76 rokov)
Šaštín-Stráže, Slovensko

Helena Slavíková-Rabarová (* 3. marec 1943, Šaštín-Stráže) je slovenská dramaturgička, scenáristka a režisérka animovaných filmov.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo a štúdium (1943-1968)[upraviť | upraviť zdroj]

Helena Slavíková-Rabarová sa narodila v roku 1943 v Šaštíne, kde prežila šťastné detstvo. Politickú situáciu si veľmi neuvedomovala, nedotýkala sa jej priamo. Žila v prírode na Záhorí, pred domom potok, veľká veranda a lesy, v dome umelecké prostredie. Jediné, čo musela, bolo cvičiť na klavíri. Tak ako aj ďalších troch súrodencov, k hudbe ju viedol otec - presvedčený organista. Pre Slavíkovú-Rabarovú nastal problém hneď po absolvovaní gymnázia (JSŠ v Senici n/Myj.), keď malá študentka nedostala od riaditeľa vyhovujúci kádrový posudok a jej snahy o vysokoškolské štúdium stroskotali. Možnosť študovať sa jej však otvorila na inej strane. Riaditeľ Elektrotechnickej strednej školy (SPŠE v Bratislave) Helenu Slavíkovú-Rabarovú prijal aj s takým posudkom, aký mala a ona sa tak dostala k umeniu cez techniku - študovala nadstavbový odbor javisková technika, osvetlenie a zvuk. Prednášky zabezpečovali zamestnanci SND, medzi nimi aj úspešný scénograf Ladislav Vychodil. Po škole nasledovalo jej prvé zamestnanie v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave ako osvetľovačka. Tu sa Helena Slavíková-Rabarová a Bohdan Slavík zoznámili a v roku 1972 sa zosobášili. Robotnícka práca osvetľovačke Helene Slavíkovej-Rabarovej zlepšila kádrový posudok a otvorila jej cestu na Vysokú školu múzických umení. Bola prijatá na Divadelnú fakultu odbor Dramaturgia a divadelná veda. Slavíkovej-Rabarovej štúdium vrcholilo diplomovou prácou o bábko-herectve, čo sa ukázalo ako výborná voľba, pretože presne v tom čase Štúdio krátkych filmov vypísalo konkurz na post dramaturga animovaného filmu a z teoretického hľadiska má bábkové divadlo a animovaný film niekoľko styčných bodov.

Prvá dramatugička v Kreslenom filme Štúdia krátkych filmov (1968-1972)[upraviť | upraviť zdroj]

Helena Slavíková-Rabarová sa tak ešte počas vysokoškolského štúdia v druhej polovici roka 1968 stala riadnym konkurzným konaním historicky prvou dramaturgičkou Kresleného filmu (na polovičný úväzok). Trikové oddelenie bolo zrušené v roku 1970 a pracovníci z neho prešli do Kresleného filmu. Dramaturgička Helena Slavíková-Rabarová bola postavená pred zásadnú otázku, ako organizovať a viesť Kreslený film v podmienkach, keď už síce došlo k rozšíreniu jeho kádrovej základne o bývalých trikárov - nádejných animátorov, ale ešte nie animátorov profesionálnych.

Hoci sa Helena Slavíková-Rabarová chopila dramaturgie Kresleného filmu úspešne, znova ju dostihla komunistická totalita, tentokrát v normalizačnej podobe. V roku 1972 ju zosadili z postu dramaturgičky a na jej miesto nastúpil Rudolf Urc. Keďže Urc sa v začiatkoch okupácie ukázal byť viac skutočným dokumentaristom, než straníkom, vedenie ho potrebovalo upratať z postu hlavného dramaturga Štúdia krátkych filmov do menej populárnej oblasti. Takou bol práve animovaný film, vnímaný ako niečo bezpečnejšie, kde ľudia len kreslili čosi pre deti. Slavíkovú-Rabarovú navyše nemohli nechať dramaturgičkou - v tom čase totiž spolupracovala s nepohodlným karikaturistom Fedorom Vicom. Vico uverejňoval v časopise Roháč kreslené vtipy s postavou Jánošíka a v šesťdesiatych rokoch sa venoval politickej satire. Slavíková-Rabarová schválila dramaturgický plán, v ktorom figuroval aj Jánošík Fedora Vica v scenári Ja musím byť zbojník. A to bol jeden z dôvodov jej odvolania. Urc však uvádza ešte ďalší dôvod. Slavíkovej-Rabarovej dalo vedenie filmu vypracovať správu o situácii v Kreslenom filme. Tá mala podľa neho slúžiť len ako usvedčujúci materiál, podobne ako to bolo v 50. rokoch. Mladá dramaturgička tu pomenovala problémy Kresleného filmu a úprimne predstavila svoju víziu jeho ďalšieho fungovania. Slavíková-Rabarová bola teda usvedčená a odsúdená. Síce ju zosadili z postu dramaturga, stále zostala zamestnankyňou Kresleného filmu Štúdia krátkych filmov. Pre Helenu Slavíkovú-Rabarovú to bolo veľmi ťažké obdobie aj kvôli tomu, že jej zomrel manžel Bohdan Slavík (1974) a ona zostala s deťmi sama.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé skúsenosti s réžiou (1974-1979)[upraviť | upraviť zdroj]

Helena Slavíková-Rabarová mala ako režisérka presnú predstavu, kto bude v jej tíme a tým určovala, ako bude výsledný film vyzerať. Vďaka rôznorodosti jej tém a tým aj jej výtvarníkov sú jej filmy mnohotvaré. Ako dramaturgička mala jasnú predstavu o tom, ako príbehy vyrozprávať, čo sa vzťahuje k jej scenáristickej činnosti započatej už v divadelnej oblasti. Vo väčšine svojich filmov teda Helena Slavíková-Rabarová figuruje nielen ako režisérka, ale aj ako autorka námetu a scenáristka. Scenáristicky a režijne sa venovala animovaným filmom pre deti s prevažne etnografickým a umelecko-historickým zameraním. Nejaký čas po zosadení z postu dramaturgičky nemala Helena Slavíková-Rabarová významnejšiu pracovnú príležitosť. Svoju životnú etapu ako režisérka animovaných filmov otvorila v roku 1974 filmom pre deti Huncút králik. Je autorkou bábkovej hry Stratený sen (1974), v roku 1976 nasledovala televízna rozprávka Mravčienka.

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa započalo s realizáciou filmov podľa rozprávok Pavla Dobšinského. S problémom pretlmočenia krásneho textu do filmovej obrazovej podoby zviedlo zápas viac autorov - so striedavým úspechom. Najlepšie uspela Helena Slavíková-Rabarová s farebným animovaným filmom kombinovanej techniky Slncovou pannou (1977, Čestné uznanie na Arsfilme Kroměříž), (návrhy bábok: Ivan Antoš, kamera: Henrieta Peťovská, hudba: Ladislav Gerhard), kde dominovalo nápadité fotograficko-výtvarné riešenie. Rozprávka patrí medzi nekonvenčné výtvarné transpozície literatúry pre deti v animovanom filme. Je to experiment na základe spojenia klasického literárneho námetu a jeho výtvarnej interpretácie formou umeleckej fotografie. Podstata tohto pokusu je v "animácii svetlom". Zmenou intenzity, kontrastom svetla a tieňa v pohybe a v premenách odhodlaní radikálne odbočiť z cesty overených istôt bolo východisko riešenia zámeru. Napokon, v druhoplánovom význame dochádza aj na humor v rámci gradácie príbehu. Pointa však akcentuje vážnu podstatu látky (poučenie z obsahu príslovia o hlbokom páde nevyhnutne nasledujúcom po bezohľadnom výstupe).

Farebný kreslený účelový film zdravotnej osvety Ticho, prosím! (1979), (kamera: Henrieta Peťovská, výtvarné návrhy: Milan Vavro)

Tvorba a jej charakteristika v osemdesiatych rokoch (1981-1990)[upraviť | upraviť zdroj]

Prednosťou Heleny Slavíkovej-Rabarovej bola dôkladná analýza každej témy, dôkladná režisérska príprava. Možno až priveľa racionality sa sústredilo do jednotlivých projektov, takže ich emocionálny náboj zostával trochu oslabený. Pri Pozdrave z Tatier (1985) to bola dokonca prednosť. Formou akejsi agitky film vypovedá o devastácii tatranskej prírody. Rôzne technicky upravované fotografie sa striedajú s ďalšími postupmi plôškovej animácie, aby vytvorili plagát sugerujúci ohrozenie prírody neprimeranými ľudskými zásahmi. V kritickej koláži o nedisciplinovaných turistoch využíva Slavíková-Rabarová fotografie a animáciu, aby postupne devastovala pomyslený pozdrav - pohľadnicu. Na začiatku je na nej krásna tatranská príroda. Pomocou prelínačiek sa objavujú a miznú rôzne chránené rastliny. Čoskoro však počuť kroky a prichádzajúcu skupinu ľudí. Rastliny sú pošliapané alebo odtrhnuté. Prechádzajúce autá spôsobujú zamorenie krajiny dymom z výfukov, pribúdajú aj odpadky. Zaujímavosťou je, že tých, čo do prírody zasahujú, divák vždy vníma iba cez ruchy, nikdy nie vizuálne - nanajvýš ak prostredníctvom animovanej synekdochy (napr. ruka trhajúca rastliny). Atmosféra je okrem ruchov vyjadrená aj hudobne. Pokojné tóny pri záberoch na „nedotknutú“ prírodu striedajú rušivé, nepríjemné zvuky pri záberoch ničenia. Pohľadnica sa postupne trhá, krčí, až napokon padá na zem medzi ostatné odpadky.

Menej šťastnú ruku mala autorka pri filme Krídla (1986), ktorý nakrútila s výtvarníčkou Danicou Orvanovou. Filozofická úvaha rozpráva o sebectve a túžbe po moci, je ilustrovaná na príbehu vtáka, ktorý sa zmocní cudzieho peria a v inej podobe chce oklamať spoločenstvo vtákov. Tí jeho lesť prehliadnu a vyženú ho. Kreslená animácia sa podriadila výtvarne originálnym návrhom Orvanovej, ale zložitosť príbehu tým nezjednodušila. Viaceré motívy zostali nedešifrovateľné a pre detského diváka, ktorému bol film tiež určený, nedostupné. Iste k tomu prispela aj tragická poloha rozprávania bez zrnka humoru či aspoň odľahčenia.

Režisérka pritom dokázala, že humorná nadsádzka jej nie je cudzia a vie z nej funkčne ťažiť. To sa stalo pri seriáli Sporíme s Bobčom (do 1989) pre Štátnu sporiteľňu, ale najmä pri večerníčkovom seriáli kreslených televíznych filmov Rozprávky pre Jozefku (1986-1987) na základe literárnej predlohy podľa Rudyarda Kiplinga na objednávku Československej televízie (výtvarné návrhy: Peter Cigán, hudba: Ján Melkovič, kamera: Otto Geyer). Tu sa jej podarilo zladiť pozoruhodný štáb s dominanciou nepopisnej Melkovičovej hudby a výborného Štepkovho textu, ktorý s nadhľadom, humorom a originálne komentuje dej na plátne. Jednotlivé časti filmu vtipnou formou pobavia i poučia o vlastnostiach afrických zvierat. Obraz má charakter informatívnej ilustrácie prednášaného textu. Túto ilustratívnosť pomáha prekonávať vynaliezavá animácia, transformujúca výtvarnú parafrázu do reči filmu.

Podieľala sa aj na seriáli kreslených televíznych večerníčkov Figliar Šupka a vodník Rybka (1981-1983) (námet: Peter Glocko, scenár/réžia: Zlatica Vejchodská, František Jurišič, Helena Slavíková-Rabarová, výtvarné návrhy: Kazimír Kanala, hudba: Milan Dubovský, kamera: Henrieta Peťovská).

V tomto období Slavíková-Rabarová nachádza aj svoju najšťastnejšiu parketu. Po krátkej pauze sa vracia k seriálu bábkových filmov, kalendárnemu cyklu obradového folklóru, detských folklórnych hier, pesničiek a veršovačiek Maľovanky - spievanky (1982-1989) (výtvarné návrhy: Hana Cigánová, hudba: Svetozár Stračina, kamera: Henrieta Peťovská), ktorý mapuje ľudové zvyky, piesne, rečňovanky i výtvarné artefakty na slovenskej dedine viazané na detský folklór. Jednotlivé diely sú nazvané podľa ročných období: Predjarie (1982), Jar (1983), Leto (1987), Jeseň (1988). Zima (1990) a vytvárajú akúsi folklórnu suitu, filmový rok na dedine, o akom snívali ešte v grundierskych časoch slovenskej animácie tvorcovia sústredení okolo režiséra a výtvarníka Bohdana Slavíka. Do pásma piesní, obyčajov a detských hier režisérka umne vkomponúva prvky ľudovej tvorivosti - výtvarnú krásu ľudových výšiviek, drevených a slamených ozdôb, ornamentov a pod. Vcelku šťastne sa jej darí výtvarne rôznorodý materiál udržať v štýlovej čistej rovine, pričom hodnotným jednotiacim výrazovým prostriedkom je Stračinova hudba. Autorka sa nechala inšpirovať tradičnou látkou autentického folklóru (a určitou dávkou nostalgie za jeho rozplývaním sa do stratena). Ide o relatívne voľný cyklus, motivovaný detskými hrami, veršíkmi, piesňami, riekankami. Výtvarno-vizuálne riešenie obrazu je "scénou", na ktorej sa odohráva činnosť ľudovo-umelecky vytvorených postáv a artefaktov v štýlovom a časovom synchróne s hudbou a slovom verša či piesne. Nechýba romantický miestami až sentimentálny výraz, svojrázny kolorit a atmosféra. V Maľovankách Slavíková-Rabarová zavŕšila pomerne dlhé obdobie hľadania a formulovania svojho osobitého rukopisu a vybudovala pevnú kreatívnu základňu, z ktorej úspešne môže odštartovať svoje niekdajšie "zakliatie", ktoré pri jednej príležitosti presne formuloval Jan Poš: "Nie vždy úspešne prepája snahu o moderný filmový výraz s pietou k ľudovej predlohe a jej štýlovej čistote, či s koeficientom záujmu a možnosťami detského diváka." Podľa zámerov a výsledkov tvorby Slavíkovej-Rabarovej, ako ju poznáme zo začiatku deväťdesiatych rokov (najmä film Drotárska púť), patrí už táto charakteristika minulosti.

Tvorba a jej charakteristika v deväťdesiatych rokoch (1992-1997)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1992 nakrútila podobenstvo o životnej púti majstra drotára stvárnené cez pôvodné drotárske umelecké predmety oživené animáciou Drotárska púť (1992, Osobitná cena na Etnofilme Čadca) a v rokoch 1995-1997 realizovala animované filmy Kriváň (1995) a Lomnický štít (1997) z cyklu Tatranská ríša a animovaný film inšpirovaný slávnou básňou svätého Cyrila "Proglas" Prívet ponad tisícročie (1997). Ide o filmovú poému na verše Konštantínovho Proglasu o aktuálnosti cyrilo-metodského posolstva na prahu 3. tisícročia. Proglas čiže Predslov je básnickým skvostom zo samého počiatku slovanských a slovenských duchovných i kultúrnych dejín, ktorý na počesť prekladu Svätého Písma do staroslovienčiny napísal svätý Cyril Konštantín, zvaný Filozof (popri svätom Benediktovi spolu so svätým Metodom, spolupatrónom Európy) ako slávnostný apel adresovaný všetkým Slovanom. Dnes, po viac ako tisícročí, jeho výpovedná sila nielenže nezanikla, ale naopak, popri Slovanoch už zahŕňa všetkých Európanov a všetkých ľudí dobrej vôle. V súlade s ním by film Prívet ponad tisícročie chcel byť pripomenutím, že návrat ku kresťanským koreňom znamená zároveň aj návrat k sebe samým a k uvedomeniu si vlastného historického prínosu do európskych duchovných a kultúrnych dejín. Z hľadiska realizácie by sme mohli tento film označiť ako animáciou oživenú galériu veľkomoravského a ranostredovekého umenia s uplatnením súvekých výtvarných artefaktov a umeleckých remesiel, ako sú kaligrafia, iluminácia, miniatúra, ikonomaľba, kovolejárstvo a kníhviazačstvo výroba kódexov. V spojení s chorálmi a básnickým slovom ide o hudobno-výtvarné (stredometrážne) filmové dielo adresované deťom i dospelým.

Činnosť mimo filmovej oblasti[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem filmovej tvorby sa Helena Slavíková-Rabarová venovala divadlu ako autorka divadelných hier, lektorka ochotníckeho divadla pre deti a svoje zaujímavé teoretické postrehy týkajúce sa filmovej dramaturgie prezentovala na viacerých konferenciách. Od filmovej tvorby upustila v druhej polovici deväťdesiatych rokov podobne ako jej kolegovia, ktorých činnosť ukončili porevolučné inštitucionálne zmeny a zmeny vo financovaní kinematografie. V súčasnosti svoj záujem o národnú históriu a cyrilo-metodskú tradíciu uplatňuje v literárnej oblasti.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Huncút Králik (1974)
  • Stratený sen (1974)
  • Mravčienka (1976)
  • Slncová panna (1977, s Oľgou Bleyovou)
  • Ticho, prosím! (1979)
  • Zástupy (1981)
  • Vodník Rybka a figliar Šupka (1981-1983)
  • Pozdrav z Tatier (1985)
  • Rozprávky pre Jozefku (seriál, 1986-1987)
  • Krídla (1986, s Danicou Orvanovou)
  • Sporíme s Bobčom (1989)
  • Maľovanky - spievanky (cyklus; Predjarie (1982), Jar (1983), Leto (1987), Jeseň (1989), Zima (1990))
  • Drotárska púť (1992)
  • Kriváň (1995)
  • Lomnický štít (1997)
  • Prívet ponad tisícročie (1997)

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Slncová panna (1977, Čestné uznanie na Arsfilme Kroměříž)
  • Krídla (1986, Cena Národnej galérie v Prahe)
  • Drotárska púť (1992, Osobitná cena na Etnofilme Čadca)

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]