Helenistické koiné
| Helenistické koiné (starogr. ἡ κοινὴ διάλεκτος) | |
| Štáty | Macedónia, Grécko, Anatólia, Sýria, Judea, Egypt, Itália |
|---|---|
| Počet hovoriacich | vyvinul sa do stredovekej gréčtiny (cca 6. stor. po Kr.) |
| Klasifikácia | Indoeurópske jazyky * Grécke jazyky ** Starogréčtina *** Helenistické koiné |
| Písmo | grécke |
| Jazykové kódy | |
| ISO 639-3 | grc |
| Pozri aj: Jazyk – Zoznam jazykov | |
Helenistické koiné (iné názvy: koiné, helenistická gréčtina, novozákonná gréčtina, novozmluvná gréčtina, biblická gréčtina, alexandrijská gréčtina; gréc. starogr. ἡ κοινὴ διάλεκτος – hē koinē dialektos = „spoločný dialekt“) predstavuje vývinové štádium starogréckeho jazyka, ktoré vzniklo ako nadregionálny dorozumievací jazyk (lingua franca) v období od helenizmu až po neskorú antiku (približne 300 pred Kr. až 600 po Kr.).[1]
Ide o formu starogréčtiny používanú v poklasickom období, ktorá sa v jazykovede niekedy označuje aj ako „spoločná gréčtina“. Hoci ju moderná lingvistika radí k starogréčtine, od klasického jazyka 5. storočia pred Kr. sa výrazne líši postupným zjednodušovaním gramatiky a zmenami vo výslovnosti, ktoré neskôr vytvorili základ pre stredovekú (byzantskú) a modernú gréčtinu.[2] Niekedy sa z koiné vyčleňuje neskoroantická fáza (cca 300 – 600 po Kr.), ktorá už tvorí priamy prechod k byzantskej gréčtine.[1]
Vznik a rozšírenie
[upraviť | upraviť zdroj]
{{{2}}} Územia s gréckym osídlením pred r. 323 pred Kr.
{{{2}}} Územia intenzívne helenizované po r. 323 pred Kr.
Helenistické koiné vzniklo miešaním gréckych nárečí počas vojenských ťažení Alexandra Veľkého, ktorého armáda sa skladala z Macedóncov a Grékov z rôznych oblastí (s výnimkou Lakedaimončanov).[1] S dobytím východných území došlo k politickému zjednoteniu a lokálne dialekty začali ustupovať jednotnému štandardu.
Základom koiné bola atičtina, ktorá vďačila za svoj vplyv politickému a kultúrnemu významu Atén v 5. a 4. storočí pred Kr.[3] Jazyk bol postavený na atickom základe a nie na macedónskom dialekte, ktorý Gréci vnímali ako cudzí.[4]
Obrovský územný rozsah helenistických ríš urobil z gréčtiny úradný a obchodný jazyk na Balkáne, v Malej Ázii, Sýrii a Egypte. Už v 3. a 2. storočí pred Kr. zostavili učenci v Alexandrii prvé slovníky k starším autorom na uľahčenie štúdia klasickej literatúry.[4] Význam koiné neupadol ani pod rímskou nadvládou a v roku 620/630 sa za vlády cisára Hérakleia stalo jediným úradným jazykom Byzantskej ríše.[5][6]
Pôvod a nárečové pozadie
[upraviť | upraviť zdroj]_cs.svg)
Pred vznikom jednotného koiné bola starogréčtina rozdelená na množstvo lokálnych nárečí, z ktorých nový jazyk vznikol procesom ich vzájomného miešania a nivelizácie. Tieto nárečia sa v klasickej filológii štandardne delia do štyroch hlavných skupín:[7][8]
- Iónsko-atická skupina:
- Západná skupina (dórske nárečia v širšom zmysle):
- severozápadná starogréčtina a dórčina v užšom zmysle – jazyk zborovej a búkolskej poézie (Pindaros).
- Aiolská skupina (eolčina):
- egejská skupina (ázijská aiolčina) – nárečie ostrova Lesbos, v ktorom tvorila Sapfó a Alkaios.
- tesálčina a boiótčina.
- Arkádsko-cyperská skupina:
Hoci koiné absorbovalo prvky zo všetkých týchto skupín, dominantné postavenie si udržala atičtina, ktorá bola v tom čase najprestížnejším kultúrnym a administratívnym nárečím.[2][7]
Koiné v Biblii
[upraviť | upraviť zdroj]Spisy Nového zákona sú napísané v koiné, čo bol v tom čase bežne hovorený jazyk ľudu (tzv. demotické koiné). Septuaginta (grécky preklad Starého zákona) vznikla v predkresťanskom období a je kľúčovým zdrojom pre pochopenie dobovej teológie.[9]
V Palestíne existovali od čias helenizmu grécke mestá (napr. Dekapolis); kým prostý ľud hovoril väčšinou aramejsky, vzdelaná vrstva používala gréčtinu. Podľa Jánovho evanjelia (Jn 19, 19–20) bol aj nápis na Ježišovom kríži vyhotovený v troch jazykoch vrátane gréčtiny, čo demonštruje jej postavenie ako lingua franca.[1]
Lingvistický význam pojmu
[upraviť | upraviť zdroj]V lingvistike sa termín „koiné“ používa všeobecne pre akýkoľvek jazyk, ktorý sa vyvinul ako spoločný štandard v oblasti pôvodne rozdelenej na viaceré dialekty.[10] Príkladom môže byť spisovná nemčina, plniaca funkciu nadregionálneho dorozumievacieho jazyka.[10]
Porovnanie koiné a modernej gréčtiny
[upraviť | upraviť zdroj]| Koiné (pôvodná forma) | Prepisy (Koiné / Moderný) | Moderná gréčtina | Slovenčina |
|---|---|---|---|
| ούκ (uk) | úk / óchi | όχι | nie |
| ναí (nai) | nai / ne | ναί | áno |
| ὁ κύριος (ho kyrios) | ho kýrios / o kýrios | ο κύριος | pán |
| ὁ βασιλεύς (ho basileus) | ho vasilévs / o vasiliás | ο βασιλιάς | kráľ |
| ἡ νίκη (hē nikē) | hé níké / i níki | η νίκη | víťazstvo |
| πέντε (pente) | pénte / pénde | πέντε | päť |
| ἡ ἐκκλησία (hē ekklēsia) | hé ekklésia / i eklisía | η εκκλησία | cirkev |
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- 1 2 3 4 Browning, R.: Von der Koine bis zu den Anfängen des modernen Griechisch. In: Nesselrath, H.-G.: Einleitung in die griechische Philologie. Springer, 1997, s. 156–168.
- 1 2 3 Horrocks, G.: Greek: A History of the Language and its Speakers. Oxford: Wiley-Blackwell, 2010, s. 124–126. ISBN 978-1-4051-3415-6.
- ↑ Martin Persson Nilsson: Geschichte der griechischen Religion: Die hellenistische und römische Zeit. Bd. 2, C. H. Beck, München 1974, s. 22.
- 1 2 Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 152-253.
- ↑ Byzantine Empire [online]. Encyclopædia Britannica. Dostupné online.
- ↑ Middle Greek: The Language That Shaped Modern Greek [online]. Greek Reporter. Dostupné online.
- 1 2 Woodard, R. D.: The Ancient Languages of Europe. Cambridge: Cambridge University Press, 2008, s. 51. ISBN 978-0-521-68495-8.
- ↑ Colvin, S. C.: A Historical Greek Reader: Mycenaean to the Koiné. Oxford: Oxford University Press, 2007, s. 18 – 22. ISBN 978-0-19-922659-7.
- ↑ Danker, F. W.: A Greek-English Lexicon of the New Testament and other Early Christian Literature. Chicago: University of Chicago Press, 2000.
- 1 2 Löffler, H.: Probleme der Dialektologie. Eine Einführung. 3. vyd., Darmstadt: Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 1990, s. 6 f.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- ADKINS, Lesley – ADKINS, Roy A. Starověké Řecko. Praha: Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3.
- BROWNING, Robert. Von der Koine bis zu den Anfängen des modernen Griechisch. In: NESSELRATH, Heinz-Günther. Einleitung in die griechische Philologie. Wiesbaden: Springer, 1997. ISBN 978-3-663-12075-9.