Henri de Lubac

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Henri de Lubac
kardinál Svätej rímskej cirkvi
Erb Henri de Lubac
Štát pôsobenia Francúzsko Francúzsko
Biografické údaje
Narodenie 20. február 1896
Cambrai, Francúzsko
Úmrtie 4. september 1991 (95 rokov)
Paríž, Francúzsko
Svätenia
Cirkev rímskokatolícka
Rehoľník
Rehoľa Spoločnosť Ježišova (SJ)
(jezuiti)
Vstup 9. október 1913 (17 rokov)
Večné sľuby 2. február 1931 (34 rokov)
Kňaz
Kňazská vysviacka 22. august 1927 (31 rokov)
Lyon
Kardinál
Menovanie 2. február 1983 (86 rokov)
Ján Pavol II.
Stupeň kardinál-diakon
Titulárny kostol Santa Maria in Domnica
Odkazy
Henri de Lubac na catholic-hierarchy.org angl.
Spolupracuj na Commons Henri de Lubac

Henri de Lubac (* 20. február 1896, Cambrai – † 4. september 1991, Paríž) bol francúzsky katolícky teológ, jezuita a kardinál.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Henri de Lubac vstúpil do Spoločnosti Ježišovej dňa 9. októbra 1913. V roku 1927 bol vysvätený za kňaza. Od roku 1929 do roku 1961 bol profesorom fundamentálnej teológie a dejín náboženstiev na Institut catholique v Lyone.

V roku 1938 vydal svoje programové dielo Catholicisme, ktoré nanovo zdôrazňuje univerzálny spásonosný význam cirkvi.

Počas druhej svetovej vojny spolupracoval s francúzskym odbojom[1].

V roku 1950 mu bolo na 8 rokov zakázané vyučovať – bol to dôsledok jeho náuky o milosti (formulovanej predovšetkým v knihe Surnaturel z roku 1946). Počas tohto obdobia publikoval tri knihy o budhizme.

Napriek tomu si ho však kardinál Pierre-Marie Gerlier, arcibiskup Lyonu, napokon vybral za svojho teologického poradcu na Druhom vatikánskom koncile.

Dňa 2. februára 1983 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za kardinála (Henri de Lubac nebol vysvätený za biskupa) s titulárnym chrámom Santa Maria in Domnica, aby vyjadril svoje uznanie jeho celoživotnému teologickému dielu.

Význam[upraviť | upraviť zdroj]

Henri de Lubac patrí spolu s Marie-Dominique Chenu, Jeanom Daniélou a Yvesom Congarom k priekopníkom tzv. nouvelle théologie. Nanovo chceli premyslieť problematiku nemeniteľnosti vs. dejinnej podmienenosti pravdy, možnosť poznateľnosti Boha, vzťah medzi prirodzenosťou a milosťou, ako aj vzťah k nekresťanským náboženstvám. Okrem iného sa usilovali aj o dialóg s marxizmom. Tým boli, mimochodom, vytýčené aj témy Druhého vatikánskeho koncilu... Spomínaní teológovia však nikdy netvrdili, že by ich teológia mala nejakým spôsobom eliminovať význam cirkevnej Tradície alebo že rozumná teológia je možná len v hraniciach súčasného vedeckého poznania. Práve naopak, samotný Lubac často zdôrazňoval, že katolícka dogma podporuje jednotu, spoločenstvo, communio.

Myšlienky Henriho de Lubaca ovplyvnili v nemecky hovoriacom priestore viacerých významných teológov, ako napr.: Karla Rahnera, Hansa Ursa von Balthasara, Josepha Ratzingera, Karla Lehmanna, Erharda Kunza či Waltera Kaspera.

Lubac bol veľmi známym aj mimo odborných teologických kruhov, uznania sa mu dostalo predovšetkým v medievalistike. Tu sa preslávil svojim monumentálnym kompendiom k dejinám tzv. štvorakého chápania Sv. Písma (lat. quatuor sensus scripturae): Exégèse médiévale: les quatre sens de l’écriture (Paris, 1959 – 1964), ktoré naväzuje ešte na diela spred roka 1940.

Pokoncilová kríza podnietila Lubaca znova a jasne argumentovať v prospech Tradície[2].

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Kompletné dielo Henriho de Lubaca vydáva parížske vydavateľstvo Éditions du Cerf (dostupné online, edičný plán).

Nasledujúci zoznam obsahuje len Lubacove najznámejšie diela:

  • Catholicisme, les aspects sociaux du dogme. 1938. [Katolicizmus, sociálny aspekt dogmy]
  • Corpus mysticum, L'Eucharistie et l'Eglise au Moyen Age, étude historique. 1944. [Tajomné telo. Eucharistia a cirkev v stredoveku. Historická štúdia]
  • Le Drame de l'humanisme athée. 1944. [Dráma humanistického ateizmu]
  • Proudhon et le christianisme. 1945. [[[Pierre Joseph Proudhon|Proudhon]] a kresťanstvo]
  • Surnaturel, Etudes historiques. 1946. [Nadprirodzeno. Historické štúdie]
  • Le Fondement théologique des missions. 1946. [Teologický podklad misií]
  • Histoire et Esprit, L'intelligence de l'Ecriture d'après Origène. 1950. [História a Duch. Porozumenie Sv. Písmu podľa Origena]
  • Affrontements mystiques. 1950. [Mystické konfrontácie]
  • Aspects du bouddhisme. 1951. [Aspekty budhizmu]
  • La Rencontre du bouddhisme et de l'Occident. 1952. [Stretnutie budhizmu a Západu]
  • Méditation sur l'Église. 1953. [Meditácia o cirkvi]
  • Amida, Aspects du bouddhisme, II. 1955. [Amida, aspekty budhizmu II.]
  • Sur les chemins de Dieu. 1956. [Na cestách k Bohu]
  • Exégèse médiévale. Les quatre sens de l'écriture, Ière partie, Livres I-II. 1959. [Stredoveká exegéza. Štvoraký zmysel Písma. I. časť. Kniha I. a II.]
  • Paradoxes. 1959. [Paradoxy]
  • Exégèse médiévale. Les quatre sens de l'Ecriture, IIième partie, Livre I. 1961. [Stredoveká exegéza. Štvoraký zmysel Písma. II. časť. Kniha I.]
  • La pensée religieuse du père Teilhard de Chardin. 1962. [Náboženské myslenie Teilharda de Chardina]
  • Exégèse médiévale. Les quatre sens de l'Ecriture, IIème partie, Livre II. 1964. [Stredoveká exegéza. Štvoraký zmysel Písma. II. časť. Kniha II.]
  • La Prière du père Teilhard de Chardin. 1964. [Modlitba Teilharda de Chardina]
  • Augustinisme et théologie moderne. 1965. [[[Augustinizmus]] a moderná teológia]
  • Le Mystère du surnaturel. 1965. [Tajomstvo nadprirodzena]
  • L'Ecriture dans la tradition. 1966. [Sv. Písmo v Tradícii]
  • Images de l'abbé Monchanin. 1967.
  • Paradoxe et Mystère de l'Église. 1967. [Paradox a tajomstvo cirkvi]
  • Teilhard et notre temps. 1968. [Teilhard a naša doba]
  • Athéisme et sens de l'homme, une double requête de "Gaudium et spes". 1968. [Ateizmus a zmysel ľudského života. Dve výzvy dokumentu "Gaudium et spes"]
  • La Foi chrétienne, Essai sur le structure du symbole des apôtres. 1969. [Kresťanská viera. Esej o štruktúre Apoštolského vyznania viery]
  • L'Église dans la crise actuelle. 1969. [Súčasná kríza cirkvi]
  • Les Eglises particulières dans l'Eglise universelle. 1971. [Partikulárne cirkvi v rámci univerzálnej cirkvi]
  • Claudel et Péguy. 1974.
  • Pic de la Mirandole. Etudes et discussions. 1974. [Pico de la Mirandola. Štúdie a diskusie]
  • Teilhard posthume, réflexions et souvenirs. 1977. [Teilhard, reflexie a spomienky]
  • La postérité spirituelle de Joachim de Flore, t. I. 1979. [Duchovné potomstvo Joachima z Fiore, časť I.]
  • Recherches dans la foi. Trois études sur Origène, saint Anselme et la philosophie chrétienne. 1979. [Hľadanie viery. Tri štúdie o Origenovi, sv. Anselmovi a kresťanskej filozofii]
  • Petite catéchèse sur nature et grâce. 1980. [Malá katechéza o prirodzenosti a milosti]
  • La postérité spirituelle de Joachim de Flore, t. II. 1981. [Duchovné potomstvo Joachima z Fiore, časť II.]
  • La Révélation divine. 1983. [Zjavenie Boha]
  • Théologiens d'occasion. 1984.
  • Entretien autour de Vatican II. Souvenirs et réflexions. 1985. [[[Druhý vatikánsky koncil]]. Spomienky a úvahy]
  • Résistance chrétienne à l'antisémitisme. Souvenirs (1940 – 1944). 1988. [Kresťanský odboj proti antisemitizmu. Spomienky (1940 1944)]
  • Théologie dans l'histoire. 1990. [Teológia v dejinách]. 2 zväzky:
    • La lumière du christ. [Kristovo svetlo]
    • Questions disputées et résistance au nazisme. [Sporné otázky a odboj proti nacizmu]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • ALTENDORF, Martina. Henri de Lubac: Grundzüge einer Fundamentalekklesiologie. In: KEPPELER, Cornelius PECH, Justinus C. (Hrsg.). Zeitgenössische Kirchenverständnisse. Acht ekklesiologische Porträts. Heiligenkreuz, 2014. ISBN 978-3-902694-64-5. S. 59 – 90.
  • HERCSIK, Donath. Jesus Christus als Mitte der Theologie von Henri de Lubac. Frankfurt a.M.: Knecht, 2001. ISBN 3-7820-0858-8. (Frankfurter theologische Studien; 61)
  • KUTHER, Ulrich. Kirchliche Tradition als geistliche Schriftauslegung. Zum theologischen Schriftgebrauch in Henri de Lubacs „Die Kirche. Eine Betrachtung“. Münster: LIT, 2001. ISBN 3-8258-5563-5. (Studien zur Traditionstheorie; 5)
  • REIFENBERG, Peter et al. Gott für die Welt: Henri de Lubac, Gustav Siewerth und Hans Urs von Balthasar in ihren Grundanliegen. Festschrift für Walter Seidel. Mainz: Matthias-Grünewald-Verlag, 2001. ISBN 3-7867-2319-2.
  • SAUSER, Ekkart. Henri de Lubac. In: Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon. Band 5. Herzberg: Bautz, 1993. ISBN 3-88309-043-3. S. 282 – 286.
  • VODERHOLZER, Rudolf. Henri de Lubac begegnen. Augsburg: Sankt-Ulrich-Verlag, 1999. ISBN 3-929246-44-9.
  • VODERHOLZER, Rudolf. „Ein Genie der Freundschaft“ – Henri de Lubac (1896 – 1991). In: LANGER, Michael NIEWIADOMSKI, Józef (ed.). Die theologische Hintertreppe: die grossen Denker der Christenheit. München: Pattloch, 2005. ISBN 3-629-01670-7. S. 9 – 21.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. LUBAC, Henri de. Résistance chrétienne au nazisme. (Œuvres Complètes, 9e section, vol. XXIV). Paris : Le Cerf, 2006. S. 786.
  2. LUBAC, Henri de. L’église dans la crise actuelle (Dt. Übers. von Karlhermann Bergner: Krise zum Heil. Eine Stellungnahme zur nachkonziliaren Traditionsvergessenheit.). 2. vyd. Berlin : Ausg. Morus, 2002. ISBN 3-87554-372-6.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Henri de Lubac na nemeckej Wikipédii.