Heréza

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Galileo Galilei usvedčený z heretika

1. Heréza, kacírstvo alebo blud, či bludárstvo (z gr. αιρεσις, hairesis v preklade svojvoľný výber) označuje v kresťanstve, najmä v katolíckej a ortodoxnej cirkvi, taký teologický názor, ktorý sa natoľko odchyľuje od učenia danej cirkvi, že je nezlučiteľný so všeobecnou vierou danej cirkvi, t.j. ortodoxiou. Pojem heréza vznikol už v období raného kresťanstva a označoval popieranie učenie cirkevných otcov a všeobecných koncilov. Termín kacír vznikol v stredoveku z pojmu katar (z gréckeho καθαρός katharos = rýdzi, čistý), čo bol príslušník francúzskej (resp. akvitánskej) sekty, vyhladenej krížovými výpravami začiatkom 13. storočia. Zástanca herézy je touto cirkvou označovaný ako heretik, kacír alebo bludár.[1][2]

Medzi herézou a schizmou (rozkolníctvom) je rozdiel v tom, že heréza sa chápe ako odchýlka od viery vo vnútri cirkvi, schizma je naopak tomu rozštiepenie cirkvi na dva nové subjekty vrámci zachovania určitej spoločnej vierouky (napr. Východná schizma). Učenie, ktoré je odlišné od všeobecne prijatého alebo ortodoxného náboženského učenia, ale nie je herézou sa nazýva heterodoxia.[1][3]

2. Heréza, či kacírstvo vo všeobecnosti je označuje aj zásadnú odchýlku od akéhokoľvek oficiálneho názoru, či učenia (napr. filozofického, politického,...).t. j. názor či odlišný pohľad nezlučiteľný so všeobecne uznávaným názorom, s ortodoxiou.[1]

Kresťanské herézy[upraviť | upraviť kód]

Herézy v Katolíckej cirkvi

§ 1. Apostata, heretik alebo schizmatik upadá do exkomunikácie na základe vopred vyneseného rozsudku pri zachovaní predpisu kán. 194 § 1,

bod 2; klerik môže byť okrem toho potrestaný trestami, o ktorých sa hovorí v kán. 1336 § 1, bod 1, 2 a 3.

§ 2. Ak to vyžaduje dlhotrvajúca vzdorovitosť alebo veľkosť pohoršenia, môžu sa pridať aj iné tresty, nevynímajúc prepustenie z klerického stavu.

CIC Kán. 1364, porovnaj s CCEO Kán. 1436

Katolícka cirkev predpokladá, že kacírstvo (odmietanie katolíckej vierouky) je prekážkou spásy, a že pokiaľ Boh vo svojej nekonečnej milosti nerozhodne inak, bude kacír večne zatratený.

Formálnym heretikom v cirkvi je každý pokrstený, ktorý tvrdošijne popiera nejakú dogmu alebo ju spochybňuje. Materiálnym heretikom je vtedy, ak si nie je vedomý protirečenia s dogmou.[1]

Heréza je v Katolíckej cirkvi podľa kánonického práva chápaná ako jeden z trestných činov proti náboženstvu a jednote cirkvi. Heretické názory boli v histórii násilím potláčané, dnes vo vlastnom zmysle je heréza príčinou ukončenia aktívneho spoločenstva viery s danou cirkvou, teda exkomunikácia.[4]

Iba katolícka cirkev má orgán zvlášť určený pre skúmanie a definovanie náboženskej náuky, ktorý posudzuje, či určitý autor nie je s náukou cirkvi v rozpore. Ide o Kongregáciu pre náuku viery, predtým Sväté ofícium, v stredoveku plnila funkciu dozoru nad herézami inkvizícia.[1] Kongregácia nie avšak jediná inštitúcia, ktorá môže označiť nejaké učenie za herézu. Rovnakú (ale nadradenú) právomoc má z pozície najvyššieho učiteľa Cirkvi i pápež a koncil, ktorému predsedá pápež.

Alegória triumfu evanjelia nad herézou, Kostol Gustáva Vasu, Štokholm

Herézy v iných cirkvách

I iné cirkvi majú prostriedky, ako deklarovať, že je nejaké učenie heretické. Napríklad anglikánska cirkev môže požiadať parlament, aby niečo prehlásil za heretické. V pravoslávnej cirkvi ju posudzuje miestny alebo všeobecný cirkevný snem. Väčšina protestantských cirkví pôvodne zastávala podobný názor ako Katolícka cirkev. Pre rozvoj tolerancie a náboženskej slobody a sekularizáciu štátov však boli postupne odstránené svetské tresty a inkvizície voči heretikom protestantskej cirkvi a na odchýlky v učení sa prestalo hľadieť ako na zločin, ktorý treba postihovať cirkevnými alebo svetskými trestami. Problematika heréz sa dnes v protestantských cirkvách aplikuje len na cirkevných hodnostárov.[1]

Historické herézy[upraviť | upraviť kód]

V prvých troch storočiach existencie kresťanstva boli proti heretikom používané iba duchovné tresty. Situácia sa zmenila po tom, čo bolo kresťanstvo v 4. storočí spojené so svetskou mocou rímskych cisárov. Konanie heretikov bolo následne posudzované ako rušenie verejného poriadku a zločin urážky majestátu. Podobné protispoločenské chápanie pretrvalo aj v stredoveku.[5]

Za prvého popraveného heretika možno považovať španielskeho mnícha Priscilliana z Avily, ktorého nechal na formálnu žiadosť dvoch biskupov popraviť cisár Magnus Maximus v roku 385.[6] Aj v stredoveku, potom, čo bola zriadená inkvizícia na vyhľadávanie kacírstva, boli tvrdohlaví alebo znovu spadnutí kacíri vydávaní svetskej moci na potrestanie. Heréza bola totiž kodifikovaná svetskou mocou ako zločin a zvyčajne za neho bol stanovený trest smrti upálením. Pri vyšetrovaní kacírstva boli obete niekedy nútené k priznaniu neľudským zaobchádzaním, vrátane mučenia.

Nasleduje neúplný zoznam kresťanských heréz:

Staroveké herézy[upraviť | upraviť kód]

  • Gnosticizmus – vplyvné intelektuálne helénske synkretické myšlienkové hnutie. Čiastočne absorbovalo aj kresťanstvo, čo umožnilo vyrásť mnohým kresťanským gnostickým sektám. Najväčší rozkvet dosiahol po roku 150. Proti gnostikom sa postavili apologéti, ktorí bránili pôvodné učenie.
  • Adamiti – sekty hlásajúce návrat k nevinnosti, v akej žili Adam a Eva v Raji, mimoiné k slobodnému pohlavnému styku, či nudizmu, tvorili napr. aj prúdy vrámci iných heréz, napr. husitstva
  • Doketizmus – učenie popierajúce pravosť Kristovho vtelenia. Telo a teda aj utrpenie Ježiša Krista bolo podľa jeho náuky len zdanlivé, nie reálne.
  • Macedonianizmus – učenie odmietajúce plnosť božskosti a personálnosti Ducha svätého[7]
  • Montanizmus – apokalyptické učenie hlásajúce blízky koniec sveta
  • Monarchianizmus – učenie stojace na prísnom monoteizme, ktoré neuznáva rozlíšenie troch osôb v Bohu (Trojica)
  • Pelagianizmus – učenie zavrhujúce dedičný hriech vyzdvihujúce autonómnosť ľudskej vôle
  • Donatizmus – pôvodne schizmatické hnutie, ktoré odmietalo teóriu o Cirkvi ako o spoločenstve všetkých veriacich a uznávalo iba svoju separátnu cirkev morálne čistých osôb, neuznávali taktiež účinnosť sviatostí vykonávaných podľa nich nemorálnymi osobami, potlačené po synode v Kartágu v roku 411
  • Novaciánstvo – smer obdobný donatizmu
  • Arianizmus  –  učenie alexandrijského kňaza Areia (Aria), že Ježiš Kristus je obyčajný človek
  • Apollinarizmus  –  učenie Apollinaria z Laodiceje, že Ježiš Kristus má ľudské iba telo, ale Božieho ducha či rozum.
  • Nestoriánstvo  –  učenie tvrdiace, že Kristus má dve oddelené a navzájom nezávislé podstaty, jeho človečenstvo je púha pláštenka pre božstvo. Panna Mária nie je Božou Matkou (θεοτόκος, Theotokos), Syn Boží je nestvorený, prijal iba ľudské telo a v ňom prebýval. Ako Syn Boží má božskú podstatu, ako syn Márie ľudskú. S touto herézou prišiel carihradský patriarcha Nestorius (428 – 431). Na teologickej úrovni bol hlavným kritikom nestoriánstva alexandrijský patriarcha svätý Cyril I., ktorý obhajoval jednotu Bohočloveka. V auguste 430 Nestoria odsúdil aj pápež Celestín I. (422 – 432). I napriek odporu antiochijského patriarchu tretí ekumenický koncil v Efeze (431) nestoriánstvo prehlásil za kacírstvo. Kresťanský smer sa však naďalej na východe šíril a dodnes ho uznáva orientálna (a)sýrska cirkev.
  • Monofyzitizmus –  učenie hlásajúce, že Syn má iba jednu prirodzenosť – božskú. Bol odsúdený na Chalcedónskom koncile (451).
  • Miafyzitizmus (niektorí ho spájajú s monofyzitizmom)

Stredovek[upraviť | upraviť kód]

  • Monoenergizmus  – učenie hlásajúce, že Kristus má dve podstaty, ale iba jednu energiu
  • Monotheletizmus  –  tvrdí, že Syn má iba jednu, božskú vôľu. Bol odsúdený na treťom konštantínopolskom koncile (680681), koncil z herézy obvinil aj pápeža Honoria I. (625 – 638).
  • Paulikánstvo – pôvodne arménska heretická, zrejme dualistická sekta, na pokraji Byzantskej ríše si založila vlastné autonómne panstvo z ktorého následne až do porážky konala nájazdy do Byzancie
  • Obrazoborectvo (ikonoklazmus)  –  bolo hnutie zamerané proti oslave ikon (ikonodúlii), zavedené bolo za vlády cisára Leva III. Sýrskeho (717 – 741). Malo dve fázy: 730 – 787 a 814 – 843. Obnovenie uctievania obrazov v roku 843 je pravoslávnymi a gréckymi katolíkmi oslavované každý rok druhú nedeľu po Turícach ako nedeľa pravoslávia. V novoveku nachádzame ikonoklazmus pri kalvinizme, ikonoklazmus taktiež nie je fenoménom len kresťanstva.
  • Bogomilstvo – bulharská heretická sekta ovplyvnená dualistickou paulikánskou herézou
  • Albigénstvo (katari) – prvé veľké stredoveké kacírske hnutie na Západe, dualistické hnutie patrne ovplyvnené bogomilstvom, veľké centrum herézy sa nachádzalo v Akvitánsku, bola proti nemu namierená aj križiacka výprava
  • Amalrikáni – sekta tzv. slobodného ducha, ľudové hnutie založené na učení Amalrika z Bène pôsobiace v 13. – 15. stor. vo Francúzsku. Učenie bolo zakázané na parížskej synode v roku 1210.[8]
  • Valdénstvo – Lyonskí chudobní, hlásali nutnosť chudoby cirkvi, postupne svoje názory ešte viac radikalizovali a presadzovali značne protiklerikálnu politiku, začali odmietať viaceré katolícke dogmy - očistec, hierarchiu cirkvi, nadmerné uctievanie svätých,...
  • Lollardi – anglické reformné hnutie nasledujúce tézy Jána Viklefa, čiastočne inšpirovalo husitov
  • Konciliarizmus –  téza, hlásajúca nadradenosť koncilu nad pápeža.
  • Husitstvo –  bolo odsúdené na Kostnickom koncile (1414 – 1418). V snahe potlačiť husitstvo bolo vedených päť krížových výprav, ktoré však boli husitmi odrazené. Bazilejský koncil (1431 – 1449) potom dohodol s husitmi dočasný kompromis: kališníctvo (utrakvizmus).

Novovek a moderné obdobie[upraviť | upraviť kód]

Moslimské herézy[upraviť | upraviť kód]

Moslimské trestné právo označuje heretika, ktorého učenie je nebezpečné a hodné zatratenia ako zandaka.[1][9] Ako synonymum používajú termín zandík. Tento perzský termín pôvodne označoval manichejcov, dnes sa však voľne používa aj na označenie akéhokoľvek odpadlíka, či neveriaceho. Ako synonymá existujú aj termíny mulhid (ilhad), murtad, či káfir.[10] Obvinením z herézy, či odpadlíctva používaným v minulosti moslimskými zélotmi, či sektármi bol takfír.[11] Nositelia radikálnych, či extrémistických názorov týkajúcich sa výkladu moslimskej náuky sa v islame nazývali ghulát.[12] Inovácie, t.j. odlišnosti od pôvodného učenia proroka Mohameda sa v islame nazývajú bid'a. Nemožno ich však automaticky spájať s herézou, rozlišuje sa bid'a, ktorá je dobrá (hasana), či chvályhodná (mahmúda) a bid'a ktorá je vinná (madhmúna). Príkladom bid'a môže byť napr. zákaz používania tabaku, či kávy uznávaný niektorými moslimami.[13] Existuje viacero vetiev islamu. Keďže však chýba centrálna autorita podobná kresťanským koncilom, či pápežovi, nie je u nich označenie heretik zaužívané a závisí od jednotlivých skupín a veriacich, ako sa k ostatným skupinám stavajú. V mnohých prípadoch je zase vhodnejším pojmom schizma.

Judaistické herézy[upraviť | upraviť kód]

Keďže judaizmus nemá oficiálne formulácie dogiem, nie je možné jednoznačne určiť, čo je judaistická heréza a neexistujú ani oficiálne postupy na jej posúdenie a potrestanie. V talmudickej literatúre sa nachádzajú viaceré pojmy označujúce heretikov:[1]

  • min (vzťahuje sa buď na ebionitov, alebo tých, ktorí odmietli rabínske autority, či neveria v príchod Mesiáša)
  • apikoros (ten kto nerešpektuje normy Tóry a rabínske autority)
  • kofer (voľnomyšlienkar, podľa Maimonida osoba, ktorá odmieta Božiu inšpiráciu Tóry, autoritu ústnej Tóry, či rabínov, ktorí ju učia)
  • mumar (doslovne možno preložiť ako ten, kto sa zmení, konvertuje)

V stredoveku túto funkciu plnili jednotliví vážení rabíni alebo židovské obce. Bolo zakázané manželstvo s heretikom a rituálny pohreb heretika. Na učiteľov heretických dogiem bola uvalená kliatba (cherem), ktorá však platila len v rámci komunity. Neexistovala oficiálna cenzúra podobná kresťanskej cenzúre, existvoval ale zvyk žiadať si súhlas na vydanie kníh, odporučenie (haskamot). Heretické knihy sa zakazovali, ba niektoré boli prekliate. Heretik je stále židom, čím vznikajú halachické problémy týkajúce sa jeho vzťahu k židovskej komunite.[1]

Za heretické sekty boli označení v priebehu histórie saduceji, ebioniti, karaiti a chasidi, či liberálne vetvy moderného judaizmu, v širšom zmysle potom aj náboženstvo Samaritánov. Medzi známu heretickú knihu patril Sprievodca zblúdilých. Známymi heretikmi boli napríklad filozof Baruch Spinoza, Uriel da Costa, či rabín Zalman.[1]

Významní heretici[upraviť | upraviť kód]

Medzi kacírov prvých storočí kresťanstva patrili napríklad: Origenes (niektoré jeho spisy boli vyhlásené za heretické), Areios, Apollinaris z Laodikeie, Nestorius, Donát.

Na západe boli neskôr katolíckou cirkvou vyhlásení za kacírov: Ján Hus (upálený), Ulrich Zwingli, Martin Luther, Ján Kalvín. Niektoré radikálne skupiny hlásiace sa k tradičnému katolicizmu (predovšetkým sedesvakantisti) považujú za kacírov rímskych pápežov počnúc Jánom XXIII.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c d e f g h i j heréza [online]. Encyclopaedia Beliana, [cit. 2020-01-29]. Dostupné online.
  2. kacírstvo [online]. Encyclopaedia Beliana, [cit. 2020-01-29]. Dostupné online.
  3. heterodoxia [online]. Encyclopaedia Beliana, [cit. 2020-01-29]. Dostupné online.
  4. NEMEC, Matúš. Základy kánonického práva. 2. vyd. Bratislava, Trnava : Iura edition, 2006. ISBN 80-8078-130-3. S. 174.
  5. a b VLADÁR, Vojtech. Dejiny cirkevného práva. 1. vyd. Praha : Leges, 2017. ISBN 978-80-7502-238-7. S. 258 – 259, 471.
  6. ČEŠKA, Jozef. Římský stát a katolická církev ve IV. století. [online]. Brno : Univerzita J. E. Purkyně, 1983, [cit. 2020-01-30]. S. 125 – 128. Dostupné online. (po česky)
  7. Macedonianism. Description, Beliefs, & History [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2020-01-29]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. amalrikáni [online]. Encyclopaedia Beliana, [cit. 2020-01-29]. Dostupné online.
  9. Zandaka: islamic atheism : religious atheism [online]. www.atheisms.info, [cit. 2020-01-29]. Dostupné online.
  10. ZANDÍK In: BOSWORTH, Clifford Edmund a spol. The Encyclopaedia of Islam. Zväzok 11. New York : Leiden, 1993. 575 s. ISBN 90-04-09419-9. S. 510 – 514. (anglický jazyk)
  11. TAKFÍR In: BOSWORTH, Clifford Edmund a spol. The Encyclopaedia of Islam. Zväzok 10. New York : Leiden, 1993. 968 s. ISBN 90-04-09419-9. S. 122. (anglický jazyk)
  12. GHULÁT In: BOSWORTH, Clifford Edmund a spol. The Encyclopaedia of Islam. Zväzok 2. New York : Leiden, 1993. 1146 s. ISBN 90-04-09419-9. S. 1093 – 1094. (anglický jazyk)
  13. BID'A In: BOSWORTH, Clifford Edmund a spol. The Encyclopaedia of Islam. Zväzok 1. New York : Leiden, 1993. 1359 s. ISBN 90-04-09419-9. S. 1199. (anglický jazyk)

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]