Herman z Reichenau

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
blahoslavený
Herman z Reichenau
nemecký benediktínsky mních a polyhistor
Hermanovo vyobrazenie na peci v klenotnici kláštorného Kostola svätých Márie a Mareka, reliéfna kachlička, 1745/46, Mittelzell, Reichenau, Nemecko
Hermanovo vyobrazenie na peci v klenotnici kláštorného Kostola svätých Márie a Mareka, reliéfna kachlička, 1745/46, Mittelzell, Reichenau, Nemecko
Biografické údaje
Narodenie18. júl 1013
Saulgau, Švábsko
(dnešné Nemecko)
Úmrtie24. september 1054 (41 rokov)
ostrov Reichenau, Bodensee
(dnešné Nemecko)
Uctievanie
CirkevKatolícka cirkev
(povolený miestny kult)
Sviatok25. september
(ÖHL uvádza 24. septembra)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsHerman z Reichenau
(multimediálne súbory na commons)

Bl. Herman z Reichenau (* 18. júl 1013, Saulgau[1][2], Švábsko – † 24. september 1054, ostrov Reichenau) bol nemecký benediktínsky mních, stredoveký polyglot a polyhistor: básnik, skladateľ, historik, astronóm, matematik.[3] Podľa nemeckého Lexikon des Mittelalters jeden z „najvšestrannejších a najvýznamnejších učencov svojej doby“[4]. Hoci nebol kanonizovaný, v Nemecku existuje jeho miestny kult, pričom jeho spomienka bola Apoštolskou stolicou ešte v 19. storočí stanovená na 25. septembra.[3]

Mená[upraviť | upraviť zdroj]

  • slovenské: Herman z Reichenau[5][6]; Herman z Altshausenu[7]; Herman Chromý[8], Herman Chromý z Reichenau[9], Herman Krivý[10]; Herman Mrzák[6]; Herman Contractus[10]; Heriman z Reichenau[11]
  • nemecké: Hermann von Reichenau[4], Hermann der Lahme[12], nepresne a zriedkavejšie: Hermann von Vöringen[13]
  • latinské: Hermannus Contractus[3], Hermannus Augiensis[13], (prezývka Contractus sa v prameňoch nachádza od 12. storočia)[4]; alebo v tvare Herimannus: Herimannus Contractus[14], Herimannus Augiensis[14]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Herman bol prvorodeným[15]:6 alebo druhorodeným[1] synom švábskeho šľachtica Wolverada II. (Wolfrat, Wolveredus) z Altshausenu a Hiltrudy. Od narodenia trpel nevyliečiteľnou chorobou. Fyzicky bol veľmi slabý, nedokázal sám chodiť a nemohol dlho ani sedieť. Len s ťažkosťami dokázal rozprávať[4]. Názory o akú chorobu mohlo ísť, sa líšia. Spravidla sa uvažuje o laterálnej skleróze alebo spinálnej muskulárnej atrofii.[15]:9

Relikvia: časť Hermanovej lebky, zámok Altshausen, Nemecko

Ako sedemročný bol zverený do opatery a výchovy Bernovi, opátovi benediktínskeho kláštora v Reichenau. Na ostrove v Bodamskom jazere následne prežil zvyšok svojho života.[1][3][4] V minulosti sa zvažovala téza, že istý čas študoval v Augsburgu, čo sa však zdá nepravdepodobné.[15]:12

Venoval sa teológii, astronómii, matematike, histórii, poézii a hudbe. Bol veľkým znalcom učených jazykov stredoveku: gréčtiny, latinčiny[3] a minimálne čiastočne aj arabčiny a niekedy mu býva pripisovaná aj znalosť hebrejčiny[15]:6. V roku 1043 zložil mníšske sľuby a časom sa stal známym vedcom a učiteľom.[3] Podľa jednej z tradícií sa stal na sklonku života aj opátom kláštora v Reichenau[16].

Pochovaný bol v rodových dŕžavách v Altshausene. Jeho relikvie boli po smrti rozposlané do rôznych kláštorov v Nemecku.[15]:6 Po jeho smrti vznikol v Nemecku miestny kult, ktorý v roku 1863, za pontifikátu Pia IX., potvrdila aj Apoštolská stolica. Hermanov sviatok bol Rímom stanovený na 25. septembra. Za svätého v celej Cirkvi sa spravidla nepovažuje[3], nespomína ho ani Martyrologium Romanum.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Herman so žiakmi, sgrafito na vonkajšej fasáde budovy školy vo Veringenstadte, Dietrich Günther, 1952, Veringenstadt. Nemecko

Hermanova kresťanská svetová kronika Chronicon (iné názvy: Chronicon ab urbe condita ad annum 1054; Chronicon de sex aetibus mundi) je opisom najvýznamnejších udalostí v dejinách sveta od narodenia Krista po rok 1054. Predlohou jej z formálneho hľadiska bola rovnomenná kronika od svätého Hieronyma. Chronicon je zaujímavé pre svoju objektivitu a starostlivú chronológiu. Poskytuje autentické informácie o vláde cisára Konráda II. a najmä Henricha III. Obsahuje tiež informácie o živote Hermanovej rodiny a o autorovom živote.[1][3] Pre staršie obdobie použil Herman ako zdroje rozličné kroniky a anály (Fuldské anály, Hildesheimské anály, Bedovu Historia ecclesiastica, ako aj stratenú švábsku kroniku Chronicum Universale Suevicum a ďalšie). Od 7. storočia sa orientuje na vládcov Franskej a Svätej ríše rímskej. Zaoberá sa tiež dejinami Veľkej Moravy a raného Uhorska, hoci pri nich vychádza zo starších prameňov. Zachovali sa dva manuskripty (Codex Carlsruhanus a Codex Monacensis)[17] z 11. storočia.[14] Na kroniku nadväzuje dielo Hermanovho žiaka Bertholda z Reichenu[1]. Berthold tiež napísal Hermanov životopis.[15]:1

Eukleides a Herman, 13. stor., Bodleian Library, Ashmole MS 304, fol 2.

Hermanove matematické a astronomické diela sú tematicky rozmanité a významné.[3] Patria medzi ne spisy: Qualiter multiplocationes fiant in abaco, De conflictu rithmimachiae, De mensura astrolabii, De utilitatibus astrolabii libri II, Prognostica de defectu solis et lune, Computus, De mense lunari.[14] Do európskej vedy uviedol arabské astronomické techniky a prinavrátil nástroje ako astroláb či cylinder.[18]

Báseň De octo vitiis principalibus je adresovaná skupine mníšok a zahŕňa varovanie pred hlavnými hriechmi.[3] Pripisované mu bývalo tiež dielo Conflictus ovis et lini.[1]

Celkovo mu bývalo pripisovaných 25 hudobných kompozícií, hoci väčšina z nich pravdepodobne nie je autentická.[1] Nesprávne mu boli pripisované veľké kresťanské sekvencie Alma redemptoris mater a Salve regina. Jeho dielami sú však pravdepodobne De sancta cruce a Rex regum Dei agne zostavené v duchu tradície Notkera Balbula.[3] Pravdepodobne bol tiež autorom sekvencie Ave praeclara maris stella[4], hoci niektorí autori akúkoľvek Hermanovu mariánsku tvorbu odmietajú.[19] Dielo De Musica vychádzajúce z Boethia položilo základy pre stredovekú modálnu teóriu.[1] Herman v ňom na základe byzantskej notácie vyvinul svoj vlastný zápis[4], ktorý však vzhľadom na neskorší vývoj v oblasti zápisu nenašiel výraznú odozvu.[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h i CHARTIER, Y. HERMANN VON REICHENAU. In: Dictionary of the Middle Ages. Ed. Joseph R. Strayer. Vol. 6. Grosseteste – Italian Literature. New York : Charles Scribner's Sons, 1985. ISBN 0-684-18168-1. S. 211 – 212. (po anglicky)
  2. HERMANN von Reichenau. In: Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon. Bd. 2. Faustus von Mileve – Jeane d'Arc. Herzberg : Verlag Traugott Bautz, 1990. ISBN 3-88309-032-8. S. 751 – 753.
  3. a b c d e f g h i j k KORFMACHER, W. C. HERMANNUS CONTRACTUS. In: New Catholic Encyclopedia. Ed. Thomas Carson, Joann Cerrito. 2nd Ed. Vol. 6. Fri – Hoh. Farmington Hills : Thomson Gale, 2003. ISBN 0-7876-4010-7. S. 784.
  4. a b c d e f g STRUVE, T. Herman v. Reichenau. In: Lexikon des Mittelalters. Band 4. Erzkanzler bis Hiddensee. Stuttgard, Weimar : Metzler-Verlag, 1999. ISBN 3-476-01742-7. S. 2617 – 2618.
  5. HUDÁČEK, Pavol. Štefan I. a Boleslav Chrabrý. Obsadenie časti Uhorska podľa Galla Anonyma a Uhorsko-poľskej kroniky (Prvá časť). Historia Slavorum Occidentis, roč. 2018, čís. 4 (19), s. 58. ISSN 2084-1213.
  6. a b DRLIČKOVÁ, Dana. Kalendár výročí 2013 Hudba. Bratislava : Univerzitná knižnica v Bratislave, 2013. ISBN 978-80-89303-36-6. S. 3.
  7. CALASANZ ZIESCHE, Maria. Dokonalá sloboda: Herman z Altshausenu, mních opástva Reichenau, autor hymnu Salve Regina. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2016. ISBN 978-80-8161-224-4.
  8. BRŤÁNOVÁ, Erika. Úvod do kultúry stredoveku. Trnava : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2013. ISBN 978-80-8082-596-6. S. 27.
  9. ŠIŠULÁK, Stanislav. Svietili hviezdy aj v „dobe temna“? Astronómia v ranom stredoveku (5. – 12. storočie). História: Revue o dejinách spoločnosti, roč. XI (2011), čís. 1-2, s. 20. Dostupné online. ISSN 1335-8316.
  10. a b ŠPIRKO, Jozef. Cirkevné dejiny. Sv. 1.. Turčiansky svätý Martin : Neografia. Dostupné online. S. 26, 434, 285.
  11. RATKOŠ, Peter. Slovensko v dobe veľkomoravskej. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1990. ISBN 978-80-85174-91-5. S. 64.
  12. BOSHOF, E. Herman der Lahme. In: Lexikon für Theologie und Kirche. Ed. Michael Buchberger, Walter Kasper. 3., völlig neubearb. Aufl. Band 4. Franca bis Hermenegild. Freiburg, Basel, Rom, Wien : Verlag Herder, 1995. ISBN 3-451-22004-0. S. 1443. (po nemecky)
  13. a b Biographical Index of the Middle Ages. Berlin : Walter de Gruyter, 2011. ISBN 978-3-11-091416-0. S. 535.
  14. a b c d LEHNER, S. Hermann of Reichenau. In: Encyclopedia of Medieval Chronicle. Ed. Graeme Dunphy. Vol. One: A-I. Leiden, Boston : Brill, 2010. S. 780.
  15. a b c d e f ELLINWOOD, Leonard. The Musica of Hermannus Contractus. Rochester; Woodbridge : University of Rochester Press; Boydell & Brewer, 2015. ISBN 978-1-58046-390-4.
  16. Hermann der Lahme In: Ökumenisches Heiligenlexikon. Dostupné online.
  17. 146. HERIMANNUS AUGIENSIS. In: KUZMÍK, Jozef. Slovník starovekých a stredovekých autorov, prameňov a knižných skriptorov so slovenskými vzťahmi. Martin : Matica slovenská, 1983. S. 235 – 237.
  18. HERMANN OF REICHENAU (1013 – 1054). In: SCHULMAN, J. K. The Rise of the Medieval World, 500-1300: A Biographical Dictionary. Westport : Greenwood Publishing Group, 2002. ISBN 978-0-313-30817-8. S. 216.
  19. HERMANN THE CRIPPLE. In: O'CARROLL, Michael. Theotokos: A Theological Encyclopedia of the Blessed Virgin Mary. [2nd Ed.] Eugene, Oregon : Wipf and Stock Publishers, 2000. ISBN 1-57910-454-1. S. 169.

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Slovníky a encyklopédie[upraviť | upraviť zdroj]

Edície Hermanových diel[upraviť | upraviť zdroj]