Hermovka

Hermovka alebo herma je v sochárstve hranolový stĺp ukončený bustou.^[1] V antike pôvodne s hlavou boha Herma, neskôr portrétna busta; dekoratívny nosný článok v renesančnej a barokovej architektúre.^[2]

V starovekom Grécku boha Herma predstavovali aj hermovky (starogr. Ερμαῖ - hermai), čo boli kamenné alebo bronzové stĺpy štvorcového alebo obdĺžnikového profilu (štvorhranné piliere^[3]); na ich vrchole bola Hermova bradatá hlava a dole boli vytesané mužské genitálie. Hermovky sa vztyčovali v rôznych častiach Grécka, predovšetkým však v Aténach, ako ukazovatele hraníc, ktoré mali odvrátiť zlo.^[4] Existujú záznamy, že Hipparchos, syn Peisistrata, nechal v Atike vztýčiť hermovky, ktoré určovali stredový bod medzi Aténami a každou z okolitých obcí. Odhaduje sa, že týchto hermoviek muselo byť okolo stovky (zachovala sa z nich len jedna).^[5] Spočiatku hermovky znázorňovali boha Herma a mali náboženský význam, neskôr sa stavali i na počesť iných bohov, politikov, umelcov alebo filozofov.^[6]^[4]

Pôvod hermoviek

V dávnej minulosti cestovateľom ako smerovník alebo hraničný znak poslúžil falos a kopa kameňov (predpokladá sa, že falos neslúžil len ako smerovník, alebo hraničný kameň, ale sa ním zdobili i hroby). Takéto hromady kameňov, ktoré boli pod ochranou Herma, sa nazývali Hermove kopce (starogr. ἑρμαῖος λόφος - hermaios lofos, Hom. Odysea 16, 471; ale mali aj iné názvy).^[7] Z tejto beztvarej hromady kameňov a falosu, archaického symbolu Hermovho kultu, sa z umelecko-estetickej potreby postupom času objavila hermovka: hladko otesaný kamenný stĺp s hlavou Herma. Vztýčený falos na stĺpe zachoval spomienku na starý kultový symbol.^[7] Otázka pôvodu a proveniencie hermovky bola kladená už v staroveku. Podľa Herodota, ktorý napísal najstaršie známe správy o nej, Aténčania prevzali hermovku od Pelasgov, kmeňa vo východnej Tesálii. Nemecký archeológ Reinhard Lullies sa domnieval, že hermovky boli už v 5. storočí pred Kr. považované za starodávne relikvie z dávno minulých čias, keďže sa o ich pôvode a mieste vzniku nič nevedelo.^[8]

Význam hermoviek

Hermovky sú nám známe prostredníctvom nálezov, vyobrazení na vázach, ako aj prostredníctvom opisov v starovekej literatúre. Typická hermovka je stĺpovitý kultový kameň s bradatou hlavou a falosom, zasvätený len Hermovi. Hermes v antropomorfnej podobe bol len veľmi zriedka zobrazovaný ithyfalicky. Podľa starovekých autorov hermovky neboli umiestnené len pri cestách (ako topografický ukazovateľ, niekedy aj ako označenie náhrobku^[9]), ale i pri mestských bránach, vchodoch do domov, na nádvoriach domov, na trhovisku, v knižniciach alebo palaistrách.^[8] Našli sa však hermovky, ktoré neboli zobrazené ithyfalicky, alebo i s bohom zobrazeným bez brady. Hermovky sa často zdobili vencami a kládli sa pred ne sušené figy ako občerstvenie pre chudobných pocestných. Tí, ktorí sa modlili pred hermovkami, sa dotýkali hlavy, brady alebo falosu, mohli to byť to napr. aj zaľúbenci, ktorí sa snažili dosiahnuť splnenie svojich túžob modlitbou pred bohom.^[10]

Starovekí Gréci boli známi svojou otvorenosťou k sexualite a pohľad na falos na hermovke bol pre nich celkom prirodzený. V starovekom svete falos predstavoval najvyššiu erotickú potenciu, na hermovkách ho pozdĺž ciest nachádzali na každom kroku, nezriedka s údajmi o vzdialenosti a krásnymi výrokmi, na uliciach miest, najmä v Aténach, kde hermovky tvorili celé rady, v školách, na hroboch a na iných verejných miestach.^[10]

Alkibiades a hermovky

Na severnom rohu aténskej agory boli hranice označené hermovkami. Hermes bol nielen poslom bohov, ale aj strážcom hraníc, snáď preto, že jeho okrídlené sandále ho cez ne tak ľahko prenášali. Jedného rána roku 415 pred Kr. Aténčania zistili, že hermovky niekto v noci zničil. V tej dobe Atény viedli so Spartou takzvanú peloponézsku vojnu (431 – 404 pred Kr.) a chystali vojnovú výpravu na Sicíliu. Mal jej veliť stratég Alkibiades (asi 450 – 404 pred Kr.). Jeho popularita však významným aténskym občanom nebola po chuti, a tak ho obvinili z poškodenia hermoviek. Alkibiades bol už na ceste na Sicíliu, keď bol vydaný príkaz na jeho zatknutie. Vedel že sa mu nedostane spravodlivého súdneho procesu, preto zbehol a bez jeho vedenia sicílska výprava neuspela.^[11]

Hermovky v helenistickom a rímskom období

V helenistickom Grécku sa hermovka spája predovšetkým so zobrazovaním Herma a mladých atlétov v telocvičniach. Táto posledná funkcia gréckej hermovky nepochybne pomohla k transformácii jej významu na nosič (podstavec) portrétnej busty na rímskom západe. V rámci všeobecnej posadnutosti gréckym luxusom, umením a kultúrou boli hermovky predstavujúce božstvá a atlétov dovážané z Grécka na dekoratívne vystavovanie v rímskych vilách počas obdobia republiky. Čestná socha v plnej postave so všetkými jej sociálnymi, politickými a právnymi konotáciami pravdepodobne vyvolala túžbu po formátoch, ktoré zaberali menej miesta a mohli by sa prispôsobiť interiéru alebo intímnejším priestorom.^[9] Štíhly, vysoký stĺp (kváder) hermovky, zvyčajne vysoký asi 1,35 m, niekedy s genitáliami vpredu, zdvíhal portrétovanú hlavu približne do úrovne očí. Keď bola hlava vytesaná alebo odliata so stĺpom v jednom kuse, uprednostňoval sa biely mramor alebo bronz. Keď bola hlava osadená do hermovky samostatne, často sa kombinovali dva rôzne materiály: bronzová hlava bola zladená s bielym alebo farebným mramorovým stĺpom a biela hlava bola pripevnená k farebnému mramorovému stĺpu. V porovnaní s celou sochou, hermovka zaberala v rušnom átriu rímskeho domu menej miesta.^[12]

Dôkazy o tom, že sa hermovkový formát v Grécku používal na portrétne busty, sú veľmi obmedzené a najstaršie exempláre sa objavujú až na konci republikánskeho obdobia v Ríme. Portrétne hermovky gréckych filozofov, básnikov a štátnikov, ktoré sa často nachádzajú spolu v sériách alebo v galériách, sú všetky rímskeho pôvodu. To, že sa hermovka s portrétnou bustou objavila v Grécku, bolo zrejme spôsobené kontaktami s Rímom. Portrétna hermovka sa však na východe používala viac len na gréckej pevnine.^[12]

Hermovky od čias renesancie

Jej forma bola oživená v časoch renesancie, keď sa často používala ako záhradná dekorácia (napr. vo Vile Farnese (z rokov 1547–9), v jednom z najvýznamnejších renesančných a manieristických palácov v talianskom meste v Caprarola^[13]) a od 18. storočia sa stala bežným motívom, často bola zobrazená so ženskou hlavou a poprsím a s nohami zobrazenými pri základni (od čias antiky sa falickému zobrazeniu vyhýbali). Tieto hermovky (hermy), ktoré slúžili ako dekoratívny (aj nosný) architektonický článok, sa líšili aj tým, že ich pilier (podstavec) mal zvyčajne volútovitý tvar.^[14]^[15]

Atický červenofigúrový lékythos so zobrazením hermovky, 475 – 450 pred Kr., Louvre CA 2935, Paríž
Hermovka s portrétom Demosthena, cca 280 pred Kr., Glyptotéka, Mníchov
Hermovky z antického Ríma, Národné archeologické múzeum v Aténach
Hermy, Parco dei Mostri, manieristický park zo 16. storočia pri meste Bomarzo
Päť hermoviek (cca rok 1600), dve na ľavej strane, ukončené volútami v tvare špirály.
Barokové hermovky z roku 1704, zborové lavice kostola sv. Maurícia

Referencie

↑ PhDr. Mária Ivanová-Šalingová a Ing. Zuzana Mníková. Slovník cudzích slov A/Z.. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1983. 67-001-83. S. 353.
↑ Hana Bradnová. Encyklopedický slovník. Praha : Odeon, 1993. ISBN 978-80-2070-438-2. S. 379.
↑ Emil Páleš. Angelológia dejín. Bratislava : Sophia, 2001. ISBN 978-80-9680-454-2. S. 263.
↑ ^a ^b Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 324.
↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 207.
↑ MUDr. Jan A. Novák. Tajemství českých a moravských Keltů. Frýdek-Místek : Alpress, 2024. ISBN 978-80-7695-167-9. S. 123.
↑ ^a ^b Max Marcuse. Handwörterbuch der Sexualwissenschaft. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1151-305-8. S. 194.
↑ ^a ^b Jutta Gassner. Phallos: Fruchtbarkeitssymbol oder Abwehrzauber?. Wien : Böhlau, 1993. ISBN 978-32-0505-565-5. S. 53.
↑ ^a ^b Jane Fejfer. Roman Portraits in Context. Berlin : Walter de Gruyter, 2009. ISBN 978-31-1020-999-0. S. 228.
↑ ^a ^b Max Marcuse. Handwörterbuch der Sexualwissenschaft. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1151-305-8. S. 195.
↑ Kerrigan Michael. Řecko - Lidé starověku: co nám o sobě řekli. Praha : Grada Publishing a.s, 2011. ISBN 978-80-2473-791-1. S. 27.
↑ ^a ^b Jane Fejfer. Roman Portraits in Context. Berlin : Walter de Gruyter, 2009. ISBN 978-31-1020-999-0. S. 229.
↑ Ferdinando Bilancia. Caprarola. Roma : Manfredi, 1996. ISBN 978-88-7130-050-4. S. 185.
↑ James Stevens Curl, Susan Wilson. The Oxford Dictionary of Architecture. Oxford : Oxford University Press, 2015. ISBN 978-01-9967-498-5. S. 357.
↑ James Stevens Curl. A Dictionary of Architecture. Oxford : Oxford University Press, 1999. ISBN 978-01-9860-678-9. S. 359.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hermovka

[:353-1] PhDr. Mária Ivanová-Šalingová a Ing. Zuzana Mníková. Slovník cudzích slov A/Z.. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1983. 67-001-83. S. 353.

[:379-2] Hana Bradnová. Encyklopedický slovník. Praha : Odeon, 1993. ISBN 978-80-2070-438-2. S. 379.

[:263-3] Emil Páleš. Angelológia dejín. Bratislava : Sophia, 2001. ISBN 978-80-9680-454-2. S. 263.

[:324-4] Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 324.

[:207-5] Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 207.

[:123-6] MUDr. Jan A. Novák. Tajemství českých a moravských Keltů. Frýdek-Místek : Alpress, 2024. ISBN 978-80-7695-167-9. S. 123.

[:194-7] Max Marcuse. Handwörterbuch der Sexualwissenschaft. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1151-305-8. S. 194.

[:53-8] Jutta Gassner. Phallos: Fruchtbarkeitssymbol oder Abwehrzauber?. Wien : Böhlau, 1993. ISBN 978-32-0505-565-5. S. 53.

[:228-9] Jane Fejfer. Roman Portraits in Context. Berlin : Walter de Gruyter, 2009. ISBN 978-31-1020-999-0. S. 228.

[:195-10] Max Marcuse. Handwörterbuch der Sexualwissenschaft. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1151-305-8. S. 195.

[:27-11] Kerrigan Michael. Řecko - Lidé starověku: co nám o sobě řekli. Praha : Grada Publishing a.s, 2011. ISBN 978-80-2473-791-1. S. 27.

[:229-12] Jane Fejfer. Roman Portraits in Context. Berlin : Walter de Gruyter, 2009. ISBN 978-31-1020-999-0. S. 229.

[:185-13] Ferdinando Bilancia. Caprarola. Roma : Manfredi, 1996. ISBN 978-88-7130-050-4. S. 185.

[:357-14] James Stevens Curl, Susan Wilson. The Oxford Dictionary of Architecture. Oxford : Oxford University Press, 2015. ISBN 978-01-9967-498-5. S. 357.

[:359-15] James Stevens Curl. A Dictionary of Architecture. Oxford : Oxford University Press, 1999. ISBN 978-01-9860-678-9. S. 359.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]

[12]

[13]

[14]

[15]