Hippónax z Efezu
| Hippónax z Efezu | |
| starogrécky jambický básnik, autor satír | |
 Hippónax na vyobrazení z diela Promptuarii Iconum Insigniorum (1553). | |
| Narodenie | 2. polovica 6. stor. pred Kr. Efez |
|---|---|
| Úmrtie | Klazomény (?) |
Hippónax z Efezu (starogr. Ἱππῶναξ – Hippónax; * 2. polovica 6. storočia pred Kr., Efez) bol starogrécky jambický básnik, známy svojimi útočnými satirami, vulgarizmami a zobrazením odvrátenej strany iónskej spoločnosti.[1] Pripisuje sa mu vynález chóliambu (tzv. krívajúceho jambu) a zavedenie literárnej paródie.[2]
Život
[upraviť | upraviť zdroj]O Hippónaktovom živote sa zachovalo len málo spoľahlivých správ, ktoré pochádzajú od neskorších antických autorov a niekedy si protirečia. Podľa nápisu na Paroskej kronike (Marmor Parium) pôsobil okolo roku 541/540 pred Kr. (v gréckom chronologickom systéme ide o prelom rokov, keďže úradný rok sa v gréckych obciach začínal zvyčajne prvým novom po letnom slnovrate, teda v priebehu júla súčasného kalendára).[3] Tento údaj potvrdzuje aj Plínius Starší, ktorý ho kladie do obdobia 60. olympiády (540 – 537 pred Kr.) a spomína ho v súvislosti so sochármi Boupalom a Athénidom.[1]
Hippónax pochádzal pravdepodobne z urodzeného rodu v Efeze, ale tyrani Athénagoras a Kómas ho z mesta vyhnali. Usadil sa v Klazomenách, kde prežil zvyšok života v chudobe, čo sa často odráža aj v jeho veršoch.[2] Antické zdroje (napr. Athénaios) ho opisujú ako muža malej, chudšej postavy, ktorý však disponoval prekvapivou silou.[4]
Spor s Boupalom
[upraviť | upraviť zdroj]Najznámejšou epizódou z jeho života je spor so sochármi Boupalom a Athénidom. Podľa tradície títo umelci vytvorili sochársku karikatúru Hippónakta, aby sa vysmiali jeho fyzickej škaredosti. Básnik sa im pomstil takými brutálnymi a útočnými veršami, že sa obaja sochári od hanby obesili.[2] Iná verzia príbehu hovorí, že Hippónax sa uchádzal o Boupalovu dcéru, no bol odmietnutý práve kvôli svojmu vzhľadu. Literárni vedci si však všímajú podozrivú podobnosť s príbehom básnika Archilocha, ktorý mal podobne dohnať k samovražde Lykamba a jeho dcéry, čo vnáša do pravdivosti tejto historky pochybnosti.[5]
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Hippónax bol vo svojej dobe vnímaný ako literárny „outsider“. Na rozdiel od iných básnikov sa vo svojej tvorbe nezameriaval na hrdinské činy šľachty alebo olympských bohov, ale na surový svet mestskej spodiny, krčmové bitky, milostné pletky a osobnú nenávisť. Jeho jazyk bol pre vtedajších vzdelancov šokujúci – bol plný dialektizmov, vulgárnych nadávok a slangových výrazov z podsvetia iónskych prístavov.[6]
Hoci sa v básňach prezentoval ako chudák z okraja spoločnosti, moderní bádatelia (napr. Christopher G. Brown) predpokladajú, že mohlo ísť o vedomú literárnu štylizáciu (podobne ako v prípade Petronia). Podľa tejto teórie sa Hippónax v skutočnosti pohyboval vo vyšších kruhoch a postava „nahnevaného žobráka“ bola jeho básnickou maskou (tzv. persona), ktorá mu umožňovala otvorene kritizovať elity.[7]
Z jeho diela sa zachovali len fragmenty, ktoré ilustrujú jeho prudkú a nekompromisnú povahu. V jednom z nich napríklad útočí priamo na svojho rivala Boupala:
- „Podrž mi plášť, udriem Búpala do oka!
- Mám totiž dve pravé ruky a pri ranách sa nemýlim.“ (fr. 120 – 121)[8]
V inom fragmente radí maliarovi menom Mimnes, ako má namaľovať hada na bok triéry (vojnovej lode), pričom ho nešetrí drsnými urážkami za jeho umeleckú nešikovnosť:
- „...keď maľuješ hada na bok lode, prestaň ho kresliť tak, aby sa plazil od provy ku kormidelníkovi. Aká to bude katastrofa – ty nízky otrok, ty spodina – ak ten had uhryzne kormidelníka do lýtka!“ (fr. 28)[9]
Zaujímavosť: Básnik ako farmakos
[upraviť | upraviť zdroj]Niektorí moderní literárni historici (napr. Todd Compton) spájajú Hippónaktovu agresívnu invektívu s archaickým rituálom zvaným farmakos. Tento rituál spočíval v symbolickom vyhostení „obetného baránka“ (často fyzicky deformovaného jedinca alebo kriminálnika) z mesta s cieľom rituálne očistiť obec (tzv. katharsis) od nešťastia či moru. Hippónax sa vo svojich veršoch pravdepodobne vedome štylizoval do tejto marginálnej úlohy, čím svojej osobnej nenávisti dodal sakrálny a apotropaický rozmer, slúžiaci na symbolickú očistu iónskej polis.[10]
Charakteristika tvorby
[upraviť | upraviť zdroj]Hippónax nadviazal na tradíciu jambickej poézie (tzv. iambos), ktorú o storočie skôr definoval Archilochos. Zatiaľ čo u Archilocha mali útočné verše a obscénnosť pravdepodobne rituálny pôvod (spojený s kultmi bohýň Démétér a Dionýza), v Hippónaktovej dobe slúžili už skôr ako drsná forma zábavy. Jeho poézia sa vyznačuje extrémnou otvorenosťou, uštipačným vtipom a záľubou v zobrazovaní vulgárnych stránok života.[11]
Na rozdiel od svojich predchodcov Hippónax vo svojich básňach často vystupuje pod vlastným menom, čím vytvára vedomú literárnu postavu „prekliateho básnika“. Jeho svet je svetom „nehrdinským“ a často až odpudivým, čo v antickej literatúre predstavovalo úplne nový koncept básnickej funkcie.[7]
Chóliambos – „krívajúci jamb“
[upraviť | upraviť zdroj]Najvýznamnejším technickým prínosom Hippónakta do dejín antickej literatúry bol vynález špecifického metra nazývaného chóliambos (v preklade „krívajúci jamb“) alebo skazón (z gréc. skazein – krívať).[12]
Ide o dômyselnú úpravu klasického jambického trimetra. Zatiaľ čo bežný jambický verš má svižný a vzostupný rytmus, Hippónax v poslednej stope verša nahradil očakávaný jamb spondejom (dve dlhé slabiky) alebo trochejom. Tento nečakaný rytmický posun pôsobí na poslucháča ako náhle „zakopnutie“ alebo „rytmický otras“. Tento estetický efekt „pokrivenia“ verša dokonale korešpondoval s drsným, vulgárnym a útočným obsahom jeho básní – forma tu priamo ilustrovala obsah.[13]
Antickí literárni kritici oceňovali, ako Hippónax dokázal tento „rozbitý“ rytmus využiť na vyvolanie dojmu agresivity a rozhorčenia. Učenec Démétrios z Faléru vo svojom spise O štýle tento básnický prostriedok trefne vysvetlil:
- „Hippónax v túžbe urážať svojich nepriateľov rozbil básnický rozmer; urobil ho krívajúcim namiesto priameho a nerytmickým, čím vytvoril formu vhodnú pre drsné napádanie. To, čo je rytmické a príjemné pre ucho, sa totiž hodí skôr na slová chvály než na hanobenie.“[14]
Chóliambos sa neskôr stal nesmierne populárnym v období helenizmu, kedy ho pre svoje realistické a satirické scény zo života nižších vrstiev (tzv. mimiamby) prevzal básnik Héródas, a objavuje sa aj v rímskej literatúre, napríklad u Catulla či Martiala.[15]
Paródia a jazyk
[upraviť | upraviť zdroj]Hoci sa z jeho diela zachovali len zlomky (pôvodne tvorilo dve až tri knihy), Hippónax je považovaný za priekopníka literárnej paródie.[16] Dokázal majstrovsky napodobniť vznešený štýl Homérovej epiky a použiť ho na opis úplne banálnych či nechutných situácií. Príkladom je jeho útok na istého pôžitkára menom Eurymedontiades, napísaný v daktylskom hexametri:
- „Múza, spievaj o Eurymedontiadovi, tej morskej Charibde,
- ktorého brucho je ostrý nôž a stolovanie priam strašné;
- spievaj, ako z rozhodnutia ľudu zahynie potupnou smrťou,
- pod krupobitím kameňov na brehu pustého slaného mora.“ (fr. 128)[6]
Jeho jazyk bol na vtedajšie pomery unikátny. Používal iónsky dialekt gréčtiny, do ktorého však vkladal množstvo cudzích slov z maloázijských jazykov, najmä z lýdštiny a frýgštiny. Príkladom je oslovenie Dia nezvyčajným lýdskym výrazom palmys (vládca/sultán):
- „Ó Zeus, otče Zeus, palmys bohov olympských,
- prečo si mi nedal zlato...?“ (fr. 38)[17]
Témy a vplyv
[upraviť | upraviť zdroj]Hippónaktova poézia sa neštíti ničoho – medzi jej najčastejšie témy patrí jedlo, vylučovanie a sex, ktoré sú často prepojené do bizarných a groteskných scén. Napríklad fragment 92 (zachovaný na poškodenom papyruse) farbisto líči sexuálne stretnutie v zapáchajúcej latríne, kde lýdsky hovoriaca žena vykonáva na rozprávačovi obscénne rituály. Táto divoká scéna podľa niektorých bádateľov neskôr inšpirovala Petronia pri písaní epizódy s Oinotheou v jeho diele Satyricon.[18]
Napriek fascinujúcim fragmentom zostáva Hippónax pre modernú vedu záhadou. Literárny historik B. M. Knox o ňom napísal:
- „Hippónax zostáva tajomstvom. Stratili sme kontext týchto fascinujúcich, no mätúcich fragmentov; vytrhnuté z rámca nás nechávajú na pochybách, či ich máme brať vážne ako autobiografický materiál, ako čistú fikciu, alebo ako súčasť literárnej adaptácie nejakého rituálneho hanobenia.“[19]
Sporné autorstvo
[upraviť | upraviť zdroj]Súčasťou zachovaného korpusu sú aj fragmenty tzv. epód (fr. 115 – 118). Mnohí moderní učenci ich však pripisujú skôr Archilochovi, a to pre ich vyššiu umeleckú úroveň v hanobení a podobnosť s epódami rímskeho básnika Horatia.[15]
Zaujímavosťou je, že Hippónaktovi sa pripisuje aj jeden nezvyčajne jemný a melodický verš, ktorý kontrastuje s jeho inak hrubým štýlom: [s.l.] : [s.n.]. Bádatelia sa domnievajú, že aj v tomto prípade môže ísť o vplyv alebo priamu citáciu Archilocha (prípadne paródiu na Sapfó), keďže riadok je na „dravého“ Hippónakta až príliš poetický.[20]
Odkaz a vplyv
[upraviť | upraviť zdroj]Hippónax výrazne ovplyvnil alexandrijských básnikov, ktorí hľadali alternatívy k tradičným štýlom. Inšpirovali sa ním napríklad Kallimachos či Héródas.[7] Jeho povesť ostrého sociálneho kritika z neho urobila aj obľúbený literárny subjekt. Príkladom je chóliambický epigram od Theokrita:
- „Tu leží básnik Hippónax. Ak si podliak, nepribližuj sa k jeho hrobu;
- ak si však čestný a z dobrého rodu, pokojne sa posaď, a ak chceš, aj si zdriemni.“[4]
Okrem vynálezu literárnej paródie mal Hippónax vplyv aj na rozvoj starovekej komédie, najmä u Aristofana. Ten ho priamo spomína vo svojich hrách; v komédii Lysistrata zbor mužov navrhuje, že by ženy mali dostať „jednu-dve po čeľusti ako Búpalos“, a v hre Žaby postava boha Dionýza nadšene zvolá: „Skvelý básnik, ten Hippónax!“[21]
Vplyv a osud diela
[upraviť | upraviť zdroj]Hoci bol Hippónax v helenistickom období vysoko cenený, do dnešných čias sa zachovalo len torzo jeho pôvodnej tvorby. Proces zániku jeho diel urýchlila nielen kresťanská cenzúra, ale aj zásadné jazykové a vzdelávacie zmeny v antike. Kresťanskí cirkevní otcovia ostro odsudzovali jeho verše pre ich explicitnú hrubosť a obscénnosť. Podobne reštriktívne sa k nemu staval aj pohanský cisár Iulianus Apostata, ktorý svojim kňazom pod hrozbou poškvrnenia mysle zakázal čítať Hippónakta aj Archilocha.[22]
Kľúčovým faktorom pri strate jeho textov bol nástup spoločnej gréčtiny – koiné. Hippónaktov archaický iónsky dialekt, silne saturovaný maloázijskými výpožičkami (lýdština, frýgština), sa stal pre bežného čitateľa nezrozumiteľným. Navyše neskorší vzdelávací systém ovládol prísny aticizmus, ktorý povýšil klasickú aténsku gréčtinu na jediný literárny vzor. Hippónaktov „barbarizovaný“ a nečistý jazyk tak stratil miesto v školských kánonoch a prestal sa prepisovať.[23]
Väčšina fragmentov sa zachovala len nepriamo vďaka lexikografom a gramatikom (napr. Hésychios), ktorých fascinovali práve jeho lexikálne anomálie a odborné termíny, ako napríklad omfalétomos (ὀμφαλητόμος – „odrezávač pupočnej šnúry“), staroveké označenie pre pôrodnú asistentku.[24]
Dnes najdlhší súvislý úsek jeho poézie z literárnej tradície tvorí len šesť veršov. Výrazné rozšírenie poznatkov priniesli až nálezy papyrusov v egyptskom Oxyrhynchu v 20. storočí. Najvýznamnejší z nich, publikovaný v roku 1941 (P.Oxy. 2174), obsahuje fragmentárne časti viac než päťdesiatich chóliambov, čo umožnilo moderným filológom lepšie pochopiť kompozičnú štruktúru jeho satír.[15]
Vybrané výroky a fragmenty
[upraviť | upraviť zdroj]Hippónaktov drsný vtip a záľuba v nečakaných novotvaroch sa zachovali v niekoľkých úsečných výrokoch:
- „Žena prináša mužovi radosť len dva dni: v deň svadby a v deň jej pohrebu.“ (fr. 68 – autorstvo je však niektorými bádateľmi spochybňované)[25]
- „...pil ako jašterica v latríne.“ (fr. 167)[26]
- „...kráka ako havran v latríne.“ (fr. 95b)[27]
- „...sestra kravského trusu.“ (fr. 147)[28]
- „...kadibudka uprostred večere“ (starogr. μεσσηγυδορποχέστης – komické slovo, ktorým Hippónax označil človeka, ktorý si uprostred jedla odbehne na potrebu, aby sa mohol znova napchať).[29]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- 1 2 West, M. L.: Hipponax. In: Oxford Research Encyclopedia of Classics. Oxford University Press, 2015.
- 1 2 3 Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 290.
- ↑ BICKERMAN, Elias Joseph. Chronology of the Ancient World. Ithaca: Cornell University Press, 1980. ISBN 0-8014-1282-X, s. 32 – 35.
- 1 2 Gerber, D.: Greek Iambic Poetry. Loeb Classical Library, 1999, s. 347.
- ↑ Brown, C. G.: Hipponax. In: A Companion to the Greek Lyric Poets. Brill, 1997, s. 81.
- 1 2 Knox, B. M.: Elegy and Iambus: Hipponax. In: The Cambridge History of Classical Literature. Cambridge University Press, 1985, s. 159.
- 1 2 3 Brown, C. G.: Hipponax. In: A Companion to the Greek Lyric Poets. Brill, 1997, s. 80.
- ↑ Gerber, D.: Greek Iambic Poetry. Loeb Classical Library, 1999, s. 453.
- ↑ Knox, B. M.: Elegy and Iambus: Hipponax. In: The Cambridge History of Classical Literature. Cambridge University Press, 1985, s. 160.
- ↑ COMPTON, Todd M. Victim of the Muses: Poet as Scapegoat, Warrior and Hero in Greco-Roman Myth and History. Washington, DC: Center for Hellenic Studies, 2006. ISBN 978-0674021839.
- ↑ Gerber, D.: Greek Iambic Poetry. Loeb Classical Library, 1999, s. 1–3.
- ↑ Hipponax. In: Encyclopædia Britannica, Vol. 13. Cambridge University Press, 1911, s. 522.
- ↑ Murray, G.: A History of Ancient Greek Literature. New York: D. Appleton and Company, 1897, s. 88.
- ↑ Gerber, D.: Greek Iambic Poetry. Loeb Classical Library, 1999, s. 351.
- 1 2 3 Campbell, D. A.: Greek Lyric Poetry. Bristol Classical Press, 1982, s. 157.
- ↑ Gerber, D.: Greek Iambic Poetry. Loeb Classical Library, 1999, s. 459.
- ↑ ADIEGO, Ignasi-Xavier. Greek and Lydian. In: CHRISTIDIS, A.-F. (ed.). A History of Ancient Greek: From the Beginnings to Late Antiquity. Cambridge: Cambridge University Press, 2007. ISBN 978-0-521-83307-3, s. 768 – 772.
- ↑ Knox, B. M.: Elegy and Iambus: Hipponax. In: The Cambridge History of Classical Literature. Cambridge University Press, 1985, s. 163.
- ↑ KNOX, Bernard M. W. Elegy and Iambus: Hipponax. In: EASTERLING, P. E. – KNOX, B. M. W. (eds.). The Cambridge History of Classical Literature: Volume 1, Greek Literature. Cambridge: Cambridge University Press, 1985. ISBN 0-521-21042-9, s. 164.
- ↑ Gerber, D.: Greek Iambic Poetry. Loeb Classical Library, 1999, s. 159 (pozn. k fr. 119).
- ↑ GERBER, Douglas. Greek Iambic Poetry. Cambridge, MA: Loeb Classical Library, 1999. ISBN 978-0674995819, s. 383.
- ↑ KNOX, Bernard M. W. Elegy and Iambus: Hipponax. In: EASTERLING, P. E. – KNOX, B. M. W. (eds.). The Cambridge History of Classical Literature: Volume 1, Greek Literature. Cambridge: Cambridge University Press, 1985. ISBN 0-521-21042-9, s. 158.
- ↑ DEGANI, Enzo. Studi su Ipponatte. Bari: Adriatica Editrice, 1984, s. 22 – 25.
- ↑ GERBER, Douglas. Greek Iambic Poetry. Cambridge, MA: Loeb Classical Library, 1999. ISBN 978-0674995819, s. 367.
- ↑ Gerber, D.: Greek Iambic Poetry. Loeb Classical Library, 1999, s. 405.
- ↑ Gerber, D.: Greek Iambic Poetry. Loeb Classical Library, 1999, s. 481.
- ↑ Knox, B. M.: Elegy and Iambus: Hipponax. In: The Cambridge History of Classical Literature. Cambridge University Press, 1985, s. 162.
- ↑ Gerber, D.: Greek Iambic Poetry. Loeb Classical Library, 1999, s. 471.
- ↑ Gerber, D.: Greek Iambic Poetry. Loeb Classical Library, 1999, s. 437.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- ADKINS, Lesley – ADKINS, Roy A. Starověké Řecko. Praha: Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3.
- CAMPBELL, David A. Greek Lyric Poetry. Bristol: Bristol Classical Press, 1982. ISBN 978-0862920081.
- EASTERLING, P. E. – KNOX, Bernard M. W. (eds.). The Cambridge History of Classical Literature: Volume 1, Greek Literature. Cambridge: Cambridge University Press, 1985. ISBN 0-521-21042-9.
- GERBER, Douglas. Greek Iambic Poetry. Cambridge, MA: Loeb Classical Library, 1999. ISBN 978-0674995819.
