Historická veda

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Historická veda (iné názvy: história, historiografia, dejepis, dejepisná veda) je spoločenská veda zaoberajúca sa skúmaním, poznávaním, interpretáciou a hodnotením dejín na základe historických prameňov, pričom využíva historické metódy. Vedec zaoberajúci sa históriou sa nazýva historik. Jeho úlohou je pokiaľ možno objektívne a reálne vyhodnotiť historické procesy.

Členenia[upraviť | upraviť zdroj]

Chronologické a marxistické[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri Dejiny

Priestorové členenie[upraviť | upraviť zdroj]

  • všeobecné dejiny (univerzálne, svetové dejiny): o všeobecných dejinách hovoríme, ak sa dávajú do súvisu aspoň dejiny Európy, Ameriky a Ázie; tu sa historická veda zaoberá zákonitosťami vývoja ľudstva ako celku, zisťovaním (a) prečo majú tieto zákonitosti u rôznych krajín/národov rôzne formy, (b) ako jednotlivé krajiny/národy v dejinách na seba pôsobia
  • regionálne dejiny:
    • v širšom zmysle: dejiny jednotlivých krajín alebo národov
    • v užšom zmysle: dejiny subštátnych útvarov: krajov, žúp, okresov, obcí, miest, mestských častí a pod.

Členenie človek/vec[upraviť | upraviť zdroj]

  • monografické dejiny: štúdium príčin a dôsledkov jednotlivej udalosti alebo predmetu (spoločenská vrstva, rodina ...)
  • biografické dejiny: štúdium života, diela a pôsobenia jednej osoby

Členenie z hľadiska praktickej špecializácie[upraviť | upraviť zdroj]

Dnes už historickí vedci často špecializujú, rozlišujeme teda najmä:

Niektoré geograficky a kultúrne vymedzené disciplíny historickej vedy sú už dnes pomerne samostatné vedné odbory, napr. egyptológia, byzantológia, predkolumbovská história Ameriky (pozri Mezoamerika)

Ďalšia častá špecializácia je založená na chronologickom členení dejín (pozri hore).

Ďalšia zas na kontinentoch a širších regiónoch:

a pod.

Vecné členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Samozrejme, že existujú aj rôzne iné vecné členenia okrem hore uvedených špecializácií. Sú spravidla sekundárne. Dnes najbežnejšie sú:

a pod.

A samozrejme, že existuje aj Geografická história, Geologická história a pod.

Ideologické členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Sem patrí napríklad:

a pod.

Vplyvné externé vedy[upraviť | upraviť zdroj]

Vedami, ktoré podstatne (ako nové prínosy) ovplyvňovali historickú vedu, boli:

Dejiny historickej vedy[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj:Historiografia (dejepisectvo)

Na rozdiel od historiografie, ktorá existuje od vzniku písaných textov, existuje historická veda, ako systematická kritika historických prameňov, len posledné dve či tri storočia.

Začiatky siahajú v Číne do dynastie Sung (960 - 1279) a v Európe do obdobia humanizmu.

V 17. storočí potom začal Jean Mabillon plánovitý výskum stredovekých listín a po roku 1800 Barthold Georg Niebuhr začal výskum dejepisectva starovekého Ríma a Leopold von Ranke výskum diplomatických spisov raného novoveku. V roku 1819 v Nemecku začali vychádzať Monumenta Germaniae Historica, zbierka stredovekej historiografie (prameňov).

Napokon sa v 19. storočí historiografia začala meniť na historickú vedu, dejiny (dejepis) sa začali chápať ako vedný odbor a akademické povolanie a od začiatku 19. storočia sa historický výskum uskutočňoval najmä na univerzitách. 19. storočie bolo tzv. klasickou dobou historickej vedy. Historická veda sa pôvodne rozvíjala najmä v Nemecku a podľa jeho vzoru vo Francúzsku, USA, Japonsku. Profesionálnych historikov vychovávali na historických seminároch. Výskum sa zameral na kritickú analýzu textov prameňov. Vznik historickej vedy, ktorá sa oficiálne snažila pracovať objektívne, úzko súvisel s nacionalistickými hnutiami 19. stor. (národné obrodenia a pod.), preto v skutočnosti objektívna nebola.

Metódou vzniknutou v 19. storočí bol historizmus, ktorého jadrom je pojem chápania (dejinnej zákonitosti). V 20. storočí vznikla vo Francúzsku zo spoločenských vied protimetóda, tzv. štruktúrna historiografia, ktorej jadrom bol pojem štruktúry na rozdiel od pojmu udalosť. Tvrdili, že sa nemajú skúmať (rýchle) udalosti ale (len pomaly sa meniace) sociálne a ekonomické štruktúry. Napokon sa v historickej vede dostali do popredia spoločenskovedné otázky, pričom však nezanikol ani tradičný prístup. Okrem toho sa tzv. historická metóda (kritické hodnotenie prameňov) od 19. storočia prenáša aj na nepísomné pramene ako miestne názvy, archeologické nálezy, filmy, výpovede svedkov a pod.

Moderná historická veda je charakterizovaná používaním viacerých metód. Snaží sa postihnúť všetky vrstvy dejinných udalostí, pričom sa používajú aj „netradičné“ pramene (napr. oral history) a témy (napr. dejiny žien).

Marxizmus[upraviť | upraviť zdroj]

V socialistických krajinách (vrátane Česko-Slovenska) došlo k značným deformáciám historickej vedy. Najmä v oblasti súčasných dejín vládnuce komunistické strany často v konečnom dôsledku sami rozhodovali o ich prezentácii. Predpísaným základom historickej vedy bolo marxistické chápanie dejín (historický materializmus):

V praxi sa však aj vedci z týchto krajín spravidla venovali serióznemu odbornému výskumu a zapájali sa do medzinárodných diskusií.

No aj na západe sa niektoré (pôvodné) marxistické myšlienky presadili u mnohých historikov (napr. E.P. Thompson, E. Hobsbawm). Ide najmä o zdôrazňovanie dôležitosti ekonomických faktorov v dejinách, ktoré ovplyvňujú kultúru a tá je zas podstatná pre dejiny.

Historické pramene[upraviť | upraviť zdroj]

Minulosť možno prirodzene skúmať len na základe historických prameňov. V priebehu dejín sa menili jednak názory historikov na výpovednú schopnosť historických prameňov, jednak sa zväčšoval okruh prameňov o dovtedy nepoznané pramene.

Členenie[upraviť | upraviť zdroj]

  • písomné pramene:
  1. písomné pramene úradného charakteru: toto je najväčšia a najdôležitejšia skupina
  2. písomné pramene súkromnej povahy: dôverná korešpondencia, denníky, poznámky a zápisky; mnohé sa vydávajú knižne formou memoárov (pamätí) napísaných samotným autorom alebo neskôr historikmi
  3. rozprávacie pramene: chronologické zápisy, čiže anály (letopisy), a kroniky a v cirkevnej oblasti legendy
  4. periodická tlač, dobová beletria, divadelné hry, texty piesní a pod.
  • hmotné pramene:
  1. bez nápisov: predmety, stavby (dokumentujú spôsob života, zamestnania, bývania, pochovávanie a pod.) a priame telesné pozostatky (dokumentujú chorobnosť spoločnosti, antropologické charakteristiky a pod.): tieto skúma predovšetkým archeológia, dnes samostatná veda
  2. s nápismi: obelisky, víťazné oblúky a pod.
  • obrazové pramene:
  1. mapy, plány, grafika, vlastné obrazové pramene
  2. fotografie, filmy, videá, DVD
  • zvukové pramene: zvukový valček, platňa, páska, CD, DVD a pod.
  • iné elektronické médiá: počítačové texty a pod.
  • ústne dochované pramene (súhrn ústne šírených informácií vytvára istú tzv. tradíciu/tradície):
  1. prejavy ľudovej slovesnosti (povesti, historické piesne, porekadlá, príslovia…)
  2. ankety, spomienky a zozbierané informácie na rôzne historické témy

Pomocné historické vedy[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Pomocná historická veda

Pri výskume prameňov historikom pomáhajú takzvané pomocné historické vedy, napríklad paleografia, numizmatika) a pod.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BERGER, Stefan – FELDNER, Heiko – PASSMORE, Kevin (eds.): Jak se píšou dějiny : Teorie a praxe. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2016. 446 s. ISBN 978-80-7325-398-1
  • KÖPECZI, Béla: Idea, história, literatúra. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1980. 228 s.
  • LEDUC, Jean: Historici a čas : koncepcie, otázky, diela. Bratislava : Kalligram, 2005. 360 s. ISBN 80-7149-782-7
  • NODL, Martin: Dějepisectví mezi vědou a politikou : Úvahy o historiografii 19. a 20. století. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2007. 364 s. ISBN 978-80-7325-112-3
  • STORCHOVÁ, Lucie a kol.: Koncepty a dějiny : Proměny pojmů v současné historické vědě. Praha : Scriptorium, 2014. 452 s. ISBN 978-80-87271-87-2
  • VEYNE, Paul: Ako písať o dejinách. Bratislava : Chronos, 1998. 224 s. ISBN 80-967860-1-6

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]