Historiometria
Historiometria skúma kreativitu, jej príčiny a kontexty v dejinách kultúry a v biografiách géniov, s využitím štatistických metód. Ústrednou témou historiometrie sú vývoj talentu a individuálne aj spoločenské predpoklady tvorivosti.
Vznik[upraviť | upraviť zdroj]
Prvá historiometrická štúdia bola práca belgického matematika Adolpha Queteleta o vzťahu medzi vekom a tvorivými výkonmi veľkých anglických a francúzskych dramatikov. Skutočnú popularitu odboru však zaistil Francis Galton svojou štúdiou o dedičnosti geniality z roku 1869. Začiatkom 20. storočia ju rozvíjal Frederick Adam Woods, ktorý zaviedol aj termín historiometria.
Súčasný výskum[upraviť | upraviť zdroj]
Poprednými súčasnými historiometrikmi sú Dean Keith Simonton a Charles Murray. Simonton definuje historiometriu ako kvantitatívnu metódu štatistickej analýzy retrospektívnych dát. Historiometria hľadá transhistoricky invariantné zákonitosti tvorivosti a vodcovstva, ktoré sú platné naprieč rôznymi epochami a kultúrami. Simonton sformuloval desať takýchto zákonitostí, ktoré vyplynuli z dejinných dát.[1]
Murray v knihe Human Accomplishment skúmal 4000 najväčších svetových osobností vied, umení a filozofie v uplynulých 3000 rokoch. Zoradil ich podľa množstva pozornosti, ktorá im je venovaná v prameňoch (napríklad najcitovanejším biológom je Charles Darwin, matematikom Leonhard Euler, výtvarníkom Michelangelo, filozofom Aristoteles, fyzikmi Isaac Newton a Albert Einstein, hudobníkmi Mozart a Beethoven). Murray analyzoval typ spoločnosti, ktorá je pre tvorivosť priaznivá.[2]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Simonton, D. K.: Genius, creativity, and leadership: Historiometric inquiries. Cambridge, Harvard University Press, 1984.
- ↑ MURRAY, Charles: Human Accomplishment: The Pursuit of Excellence in the Arts and Sciences, 800 BC to 1950. HarperCollins, 2003. 688 s. ISBN 978-0060192471.
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- History and Mathematics (po anglicky)