Hlas (časopis)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Hlas bol významný slovenský časopis. Vychádzal v rokoch 1898 – 1904. Skupina prispievateľov a prívržencov línie Hlasu dostala názov hlasisti. Hlas bol mesačník pre literatúru, politiku a otázku sociálnu a začal sa vydávať v Skalici. Zodpovedným redaktorom, vydavateľom a nakladateľom bol Dr. Pavel Blaho, neskôr dr. Vavro Šrobár.

Titulná strana mesačníka Hlas : mesačník pre literatúru, politiku a otázku sociálnu, ktorý vychádzal v rokoch 1898 - 1904. Šéfredaktorom bol P. Blaho a V. Šrobár.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

V 90. rokoch 20. storočia sa začína na Slovensku rozvíjať činnosť mladej inteligencie – poslucháčov a stúpencov T. G. Masaryka na pražskej univerzite, ktorí prebrali jeho demokratické názory. Títo slovenskí vysokoškoláci v Prahe porovnávali hospodárske, kultúrne a politické pomery oboch našich národov. Videli v nich veľké disproporcie, ktoré bolo treba v záujme hospodárskeho pokroku a politického liberalizmu odstraňovať. Kritizovali preto oficiálny národný program slovenskej buržoázie, reprezentovanej martinským vedením Slovenskej národnej strany. Vyčítali jej konzervativizmus, politickú pasivitu i nedostatok starostlivosti o ľudové vrstvy.

Postavili sa do boja za demokratické práva ľudu a presadzovali predovšetkým politickú požiadavku liberálneho meštiactva, ale aj pospolitých vrstiev v Uhorsku v tejto dobe – vydobytie všeobecného volebného práva. Veď v týchto rokoch malo z pätnástich miliónov obyvateľov Uhorska iba deväťstotisíc volebné právo. Toto úsilie, spolu so snahou uskutočniť aj ostatné demokratické požiadavky – slobody prejavu, zhromažďovanie a slobodu tlače, zbližuje hlasistov so sociálnymi demokratmi.

Priekopníci tohto hnutia medzi mladou slovenskou inteligenciou sa preto už od začiatkov svojho pôsobenia snažili o založenie takého časopisu, ktorý by sa stal ich skutočným reprezentantom. Ohniskami tohto hnutia, stali sa spolky slovenských vysokoškolákov v Prahe Detvan, vo Viedni Tatran a v Budapešti Slovenský spolok. Najväčší význam z nich mal pražský Detvan, ktorého poprední príslušníci Martin Kukučín (Bencúr), Ladislav Nádaši-Jégé, Ondrej Kalina (Ján Smetanay) a Vavro Šrobár, boli prvými priekopníkmi Masarykovych názorov na riešenie slovenskej problematiky tak, ako ich sám formuloval hlavne v pražských novinách Čas.

Už roku 1889 im Masaryk navrhoval založenie samostatného slovenského časopisu, nezávislého od politiky martinského vedenia Slovenskej národnej strany. Za jeho redaktora navrhoval advokáta dr. Štefanoviča. To sa však neuskutočnilo, hlavne pre Štefanovičov tolerantný vzťah k martinskému vedeniu. Iniciátorom hnutia za založenie takéhoto časopisu sa potom stal Vavro Šrobár.

Pred realizáciou tohto plánu dr. Smetanay (pod pseudonymom Ondrej Kalina), vydal dve brožúry Slovensko, sborník časových úvah o věcech verejných a Slovensko, odpovědi Národním novinám, v ktorých sa pokúsil načrtnúť politický a kultúrny program slovenskej liberálnej inteligencie. Na augustových slávnostiach v Martine. (4. august 1897) sa reprezentanti slovenskej študujúcej mládeže zbytočne pokúšali o dohodu s Vajanským a s jeho stúpencami. Po roztržke s nimi, sa Vavro Šrobár, dr. Minárik, dr. A. Ráth a dr. Makovický, Viliam Dula a Jozef Ruman vybrali na Bystričku k profesorovi Masarykovi, s ktorým sa dohodli nielen na potrebe vydávania vlastného časopisu, ale aj na jeho programe.

Prvé číslo nového časopisu Hlas vyšlo 30. júna 1898 v Skalici za redakcie Dr. Vavra Šrobára. Jeho podtitul bol: Mesačník pre literatúru, politiku a otázku sociálnu. Od roku 1903 (V. roč.) Hlas vychádzal v Ružomberku, kde aj nasledujúceho roku zanikol. Jeho zodpovedným redaktorom a vydavateľom bol Dr. Pavel Blaho, od IV. roč. (r. 1901 – 2) redaktor Dr. Pavel Blaho a Dr. Vavro Šrobár, a od roč. VI. (1904) bol jeho redaktorom a vydavateľom Dr. Vavro Šrobár. Zvláštnosťou Hlasu bolo, že ako študentský časopis obyčajne počas letných prázdnin (júl, august) nevychádzal. Hlasisti cez prázdniny chodievali pracovať “medzi ľud", aby bližšie, z vlastnej skúsenosti poznali jeho hospodárske a spoločenské pomery, o čom potom v Hlase podávali mnohé správy.

Okolo redakcie Hlasu sa sústredili prívrženci rozličných politických názorov, počínajúc od buržoáznych demokratov, až po kresťanských socialistov (Vavro Šrobár, Pavel Blaho, Anton Štefánek, Fedor Houdek, aj Andrej Hlinka, Ján Kempný, František Jehlička, Jozef Buday atď.). Preto sa aj v Hlase, ako typicky liberálnom časopise, objavovali články a predovšetkým úvodníky, ktoré formulovali iba “rámcový program" tejto skupiny, pričom ostatný materiál v čísle býval z tohto programu dosť odlišný. Objavovali sa tu preto stanoviská pozitivistov vedľa socialistov, stúpencov Masaryka, vedľa obdivovateľov Tolstého, priekopníkov drobnej práce medzi ľudom, aj buržoáznych predstaviteľov, ktorí chceli udávať hlavnú politickú líniu utláčaného slovenského národa.

Hlas však celkom jednoznačne kritizuje politickú pasivitu národniarov, ich zužovanie boja za nacionálnu rovnoprávnosť, predovšetkým na otázku jazykovú, ich nekritický obdiv k cárskemu Rusku, aj snahu o presadzovanie konzervativizmu vo verejnom živote i v národnom hnutí. Hlasisti tu okrem iného žiadajú všeobecné volebné právo, autonómiu obcí, progresívnu daň, reformu súdnictva a administrácie, bezplatné vyučovanie, slobodu tlače a spolčovania sa, zakladanie ľudovýchovných a hospodárskych spolkov. Hlasisti však realizáciu týchto plánov nemohli zabezpečiť, a to tým viacej, že im išlo o evolučné a nie revolučné premeny spoločnosti.

Nesporným prínosom bola orientácia hlasistov na hospodársku prácu medzi ľudom (zakladanie potravných družstiev, hospodárskych spolkov, vzájomných pomocníc a pod.), v čom vedome, pravda na inej úrovni, chceli nadväzovať predovšetkým na ľudovýchovnú a osvetovú prácu Daniela Licharda. Pozitívna bola aj ich podpora československej spolupráce, rozvíjanej z českej strany slovakofilmi (Adolf Heyduk, Jozef Holeček, Rudolf Pokorný, Karel Kálal a iní.). Treba však zdôrazniť, že hlasisti nekriticky súhlasili aj s výbojným kapitalizmom, s expanzívnou politikou českej veľkoburžoázie a s jej koristníckym vzťahom ku Slovensku a k Slovákom. Významnú úlohu v československým vzťahoch mala v tejto dobe Československá jednota, založená 5. mája 1896 v Prahe.

V Hlase našla svoje miesto aj literárna kritika reprezentovaná hlavne Vavrom Šrobárom, ktorý vo svojej recenzii Vajanského diela Kotlín, skoncentroval názory starších hlasistov na literatúru. Mladší z nich – prúdisti – prebojovávali zase demokratickú, realistickú, ľudovú slovenskú literatúru (František Votruba, Pavel Bujnák). Hlasisti za vzor vydávali tvorbu kritického realistu Jozefa Gregora – Tajovského a označovali ho za “skutočného spisovateľa pre ľud".

Hlas vychádzal v náklade 600 – 800 exemplárov, pričom však už na konci druhého ročníka redakcia oznámila, že až 40 % predplatiteľov si predplatné za časopis nesplatilo. V posledných dvoch ročníkoch, vedených dr. Vavrom Šrobárom Hlas zúžil svoju tematiku. Zameral sa hlavne na otázky filozofické a stratil na bohatstve a pestrosti spravodajstva, čo zapríčinil hlavne nedostatok dopisovateľov. Náklad časopisu vtedy klesol na 400 exemplárov. Roku 1904 mal Vavro Šrobár deficit 1142 korún, ktoré musel aj po zániku časopisu splácať zo svojho. V Slovenskom týždenníku síce vyšlo roku 1905 /č. 8 s. 6/ oznámenie o obnovení Hlasu, ktorý mal vychádzať naďalej v Budapešti s novou redakciou: Jozef Gregor-Tajovský, Dr. Ivan Hálek, Milan Hodža, Igor Hrušovský, Fedor Houdek, Dr. Janko Jesenský, Dr. Ján Ruman, Dr. Ján Smetanay, Dr. Vavro Šrobár, Anton Štefánek, František Votruba a iní, ale z tohto nakoniec zišlo. Roku 1927 sa síce Šrobárovi podarilo založiť časopis Hlas, ale išlo tu len o čisto formálne obnovenie, lebo tento časopis so starým Hlasom a s hlasizmom, nemohol mať takmer nič spoločného.

Roku 1901 navrhol Milan Rastislav Štefánik, ktorý zastupoval slovenskú vysokoškolskú mládež, združenú v pražskom Detvane, aby Hlas okrem úvodných článkov a úvah prinášal raz do mesiaca aj obzor literárny, umelecký, politický, školský, študentský a národohospodársky. Obzory mali podávať stručný, ale podľa možnosti úplný obraz toho, čo sa v patričnej oblasti počas posledného mesiaca vyskytlo na Slovensku, no prípadne aj v ostatných oblastiach Uhorska. Tieto Obzory potom v Hlase patrili k najkvalitnejším informatívnym a syntetizujúcim materiálom. Mali dobrú odbornú úroveň a doteraz zostávajú cenným dokladom pre poznanie života súdobého Slovenska.

Roku 1903, keď majiteľom a zodpovedným redaktorom Hlasu bol dr. Vavro Šrobár a časopis sa tlačil u Karola Salvu v Ružomberku, vzniká jeho príloha Umelecký hlas, ktorý okrem dr. V. Šrobára vedie akademický maliar Al. Kalvoda. Túto prílohu tlačil Eduard Leschinger v Prahe. Bola venovaná predovšetkým výtvarnému umeniu “umeleckých kruhov československých", ale aj “kvietkam domácej slovenskej záhrady". Už v prvom čísle prílohy nachádzame reprodukcie diel J. Mánesa, St. Suchardu, E. Holárika a v ďalšom dvojčísle reprodukcie obrazov J. Myslbeka, M. Aleša, F. Urbana, M. Švabinského. V prílohe bola aj cenná rubrika Zo sveta umeleckého, drobničky o výtvarnom umení, ako aj štúdie o významných maliaroch /Joža Úprka/.

Ako sa hovorí v Úvodnom slove prvého čísla Umeleckého hlasu, tento časopis vznikol za podpory “umeleckých kruhov československých". Jeho redakcia predpokladala, že tieto ušľachtilé snahy sprístupňovať výtvarné umenie Slovákom “nájdu porozumenie aj pod Tatrami". Preto sa nechcela obmedziť len na slovenských umelcov, ale mienila prinášať aj reprodukcie českých výtvarníkov, lebo k Čechom majú Slováci najbližší “pokrokový svaz a z toho vyplývajúce sympátie”. „Redakcia horlila sa česko-slovenskú kultúrnu jednotu, ktorú takto mienila v praktickom živote sama napomáhať“.

Skutočným redaktorom Umeleckého hlasu bol Al. Kalvoda – akademický maliar, rodák z Moravy, ktorým ako sa tu výslovne spomína, “zdvihol v Mánesovi prápor nového umenia". Pozitívne treba hodnotiť snahu redakcie pestovať estetické cítenie a učiť chápať výtvarné umenia príslušníkov ľudových vrstiev slovenskej spoločnosti. Svedčí o tom aj tu uverejnený článok na pokračovanie “Ako sa dívať na umelecké dielo?; Umenie a ľud" a pod., v ktorých sa pranieruje literárny a umelecký snobizmus.

Umelecký hlas vyšiel iba v troch dvojčíslach a toho istého roku hlasisti na “žilinskej schôdzi mládeže a jej priateľov" sa rozhodli pre nízky počet odberateľov a pre deficit s tým súvisiaci, “Umelecký hlas nateraz zastaviť". Bolo veľkou škodou pre slovenskú verejnosť, že sa tento dobrý populárny umelecký časopis nepodarilo udržať pri živote, a to tým viacej, že slovenské novinárstvo v tejto dobe naliehavo potrebovalo práve časopis tohto druhu. Vážnym dôvodom zániku Hlasu a jeho umeleckej prílohy, boli tiež rozpory medzi Dr. Blahom a Dr. Šrobárom, i vnútorná diferenciácia skupín zainteresovaných na tvorbe a rozšírení Hlasu.

Určitým pokračovaním Hlasu sa stal Slovenský obzor – Mesačná revue, ktorú v Budapešti raz do mesiaca vydával a redigoval Anton Štefánek (r. 1907 – 1908). Bola to revue orientovaná na politiku, národné hospodárstvo a literatúru z hľadiska záujmov slovenskej buržoáznej inteligencie. Časopis však vo februári 1908 prestal vychádzať, keď A. Štefánek prešiel z Budapešti do Skalice, kde sa stal redaktorom Ľudových novín. Roku 1907 vychádzal ako doplnok Slovenského týždenníka pospolitý mesačník pre politické a hospodárske vzdelanie slovenského ľudu zvaný Naša zástava. Jej hlavným redaktorom bol Milan Hodža, zodpovedným redaktorom Milan Lichard s hlavným spolupracovníkom dr. Jánom Wagnerom. Vychádzala roku 1907 a po prestávke roku 1910 vyšlo ešte jedno jej číslo.

Periodicita[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1898/1899 – I. roč. – 12 čísiel – 384 s.
  • 1899/1900 – II. roč. – 11 čísiel – 400 s.
  • 1900/1901 – III. roč. – 12 čísiel – 384 s.
  • 1901/1902 – IV. roč. – 12 čísiel – 384 s.
  • 1903 – V. roč. – 8 čísiel – 384 s.
  • 1904 – VI. roč. – 12 čísiel – 380 s.

Časopis v elektronickej podobe[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Hlas. In: Bibliografia slovenských novín a časopisov do roku 1918. Martin : Matica slovenská, 1958. 145 s.