Hlinkova garda

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Emblém Hlinkovej gardy
Stranícka vlajka Ľudákov a ích organizácíi HG a HM.

Hlinkova garda (HG) pôsobila ako polovojenská organizácia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v rokoch 1938 - 1945 (po legalizovaní v októbri 1938 so súhlasom Beranovej vlády ozbrojená). Osobitnú úlohu v jej rámci mali Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy, ktoré boli koncom II. svetovej vojny nasadené do policajno-vojenských akcií po boku nemeckej brannej moci proti vojenským a civilným cieľom na území Slovenska.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé jednotky Hlinkovej gardy vznikli v júni 1938 v Bratislave, v júli v Trnave, v Nitre a inde. Vznikali bez povolenia úradov, metódy ich práce a činnosť boli ilegálne. Po vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939 sa aktívne podieľala na perzekúciach Čechov, Rómov, Židov a demokraticky zmýšľajúcich Slovákov, neskôr aj na deportáciách židovského obyvateľstva. Dňa 28. októbra 1938 sa stala Hlinkova garda jedinou brannou organizáciou na slovenskom území. Až do júna 1940, keď s ňou úplne splynula, bola samostatnou zložkou Hlinkovej gardy Rodobrana, ktorá tvorila jej elitu a uzurpovala si právo na kontrolu Hlinkovej gardy a celého spoločenského života na Slovensku. Počet jej členov sa v samostatnom štáte podstatne zvýšil. Pôvodne mala vykonávať predvojenskú a povojenskú výchovu chlapcov a mužov od 6 do 60 rokov, časom prevzala a fakticky vykonávala mnohé úlohy patriace do pôsobnosti orgánov štátnej moci a správy. Ako jediná branná polovojenská organizácia bola ustanovená v októbri 1938 na základe Nariadenia slovenskej vlády č. 15/1938 Úr. nov.

Vládnym nariadením z 5. septembra 1939 sa podstatne rozšírili právomoci Hlinkovej gardy a stanovili sa princípy povinného vstupu aj formou doplňujúcich organizácií (Hlinkova mládež) všetkých mužských príslušníkov od 6 do 60 rokov. Toto ustanovenie narazilo na odpor obyvateľstva, a preto bola 21. decembra 1939 vyhlásená za polovojenskú organizáciu s dobrovoľným členstvom. Postavenie a úlohy HG však definitívne upravil zákon z 5. júla 1940. Pôsobila ako politická polícia v spolupráci s Ústredňou štátnej bezpečnosti.

Členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Mala vytvorené špeciálne jednotky (jazdecká, letecká, motorizovaná, spojovacia, železničná, akademická HG). Špeciálne kurzy pre najspoľahlivejších viedli nemeckí inštruktori. Najvyšším veliteľom bol Jozef Tiso, hlavným veliteľom do marca 1939 Karol Sidor, po ňom Alexander Mach (s výnimkou obdobia od 21. mája do 29. júla 1940 kedy ho nahradil F. Galan) a následne od 7. septembra 1944 do zániku v roku 1945 Otomar Kubala (náčelník štábu s právomocami ako hlavný veliteľ HG)[1]. Ako súčasť bezpečnostného aparátu Slovenskej republiky plnila niektoré úlohy politickej polície, brutálne potláčala akékoľvek formy nesúhlasu s režimom. Počas SNP sa najmä jej úderné a pohotovostné oddiely priamo podieľali na trestných výpravách a akciách po boku nemeckých jednotiek proti povstalcom aj civilnému obyvateľstvu. Popri pohotovostných oddieloch boli utvorené poľné roty, nasadené na frontoch a tiež do akcií proti partizánom. Organizačne sa členila na zbor mládeže a zbor gardistov. Do zboru mládeže bola získavaná mládež od 6 do 18 rokov, v zbore gardistov boli muži od 18 do 60 rokov. Vytvorila si miestne, okresné a župné veliteľstvá a popri nich tiež vojensky organizované jednotky.

Od septembra 1944 sa Hlinkova garda stala popri Domobrane zložkou ozbrojených bezpečnostných síl slovenského štátu, podriadenou Ministerstvu národnej obrany. Od jari 1945 jej činnosť usmerňoval veliteľ nemeckých vojsk na Slovensku. Porážkou nacizmu bola Hlinkova garda zlikvidovaná a jej predstavitelia a aktívni prívrženci boli väčšinou postavení pred súdy.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]