Hongkonský zákon o národnej bezpečnosti

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Štátny znak Čínskej ľudovej republiky

Hongkonský zákon o národnej bezpečnosti, oficiálne Zákon Čínskej ľudovej republiky o ochrane národnej bezpečnosti v hongkonskej osobitnej administratívnej oblasti (angl. Law of the People’s Republic of China on Safeguarding National Security in the Hong Kong Special Administrative Region, čín. 中華人民共和國香港特別行政區維護國家安全法) je súčasť legislatívy Hongkongu, ktorá bola prijatá Stálym výborom Všečínskeho zhromaždenia ľudových zastupiteľov 30. júna 2020.

Zákony o národnej bezpečnosti ustanovujú tresty za separatizmus, podvrácanie, terorizmus a kolúziu so zahraničnými silami. Ustanovujú pomerne vysoké tresty, dávajú širšie právomoci represívnym orgánom, majú extrateritoriálnu a retrospektívnu platnosť. Ich prijatie vyvolalo diplomatické protesty dvadsiatich siedmych krajín a spustilo vlnu emigrácie z Hongkongu.

Pozadie[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1990 sa Spojené kráľovstvo a Čína dohodli na prijatí tzv. Základného zákona, akejsi miniústavy, ktorá mala platiť v Hongkongu po prechode pod čínsku správu v roku 1997 v rámci politiky jedna krajina, dva systémy. Článok 23 tejto minústavy nariaďuje hongkonskej vláde prijatie zákonov o národnej bezpečnosti. Prvý pokus sa uskutočnil v roku 2003, kedy návrh znenia článku 23 predložila ministerka vnútra Regina Ip. To však spustilo vlnu odporu, ktorá viedla k najväčším protestom v Hongkongu od roku 1989 a do ulíc vyšlo viac ako sto tisíc ľudí.[1] Vláda vtedy návrh zákonov stiahla a správca Hongkongu Tung Chee-hwa po niekoľkých mesiacoch abdikoval.[2]

V druhej dekáde 21. storočia, predovšetkým po ukončení Dáždnikového hnutia v roku 2014, rástli medzi Hongkončanmi snahy o výraznejšie vymedzenie sa voči Číne (lokalizmus), okrajovo sa objavovali aj hlasy volajúce po nezávislosti mesta od Číny. V reakcii na to volali provládni a pročínski politici po uzákonení legislatívy o národnej bezpečnosti. V roku 2019 eskalovalo napätie do širokosiahlych, niekoľko mesiacov trvajúcich protestov a násilných potýčiek medzi demonštrantmi a políciou. Po vypuknutí pandémie covid-19 protesty utíchli, čo využili vlády v Hongkongu a Pekingu na implementáciu zákonov o národnej bezpečnosti.

Prijatie zákonov[upraviť | upraviť zdroj]

Vzhľadom na neutíchajúce protesty v Hongkongu, vysokú prehru provládnych politikov v miestnych voľbách v decembri 2019 a celkovú atmosféru v meste usúdila centrálna vláda, že hongkonská vláda nie je sama schopná prijať zákony o národnej bezpečnosti.[3] Využila preto ustanovenia v miniústave, ktoré umožňujú centrálnej vláde „interpretovať“ význam paragrafov a zároveň pridávať nové ako dodatky (annex). 22. mája 2020 preto Všečínske zhromaždenie ľudových zastupiteľov splnomocnilo Stály výbor, aby prijal zákony o národnej bezpečnosti touto cestou.[4] To sa stalo 30. júna 2020, a v ten deň zákony zároveň vstúpili do platnosti.

Zákony sú vo viacerých ohľadoch v rozpore s hongkonskou právnou praxou a, naopak, približujú sa praxi čínskej. V mnohých situáciach neumožňujú prepustenie na kauciu, sú často vágne a pôsobia retroaktívne. Obsahujú taktiež prvky extrateritoriality, čo znamená, že umožňuje trestné stíhanie bez ohľadu na to, či sa skutok stal v Hongkongu.[5] Na súdne procesy dozerajú špecializované súdy a trestné stíhanie môže byť odstúpené orgánom v pevninskej Číne.

Prvé osoby boli na základe novoprijatých zákonov zatknuté už na druhý deň, 1. júla 2020. V auguste boli zatknutí Jimmy Lai, majiteľ miestnych bulvárnych novín Apple Daily, ako aj prodemokratickí politici Agnes Chow a Andy Li. Prvé rozsudky boli vydané v júli 2021.[6]

Reakcia[upraviť | upraviť zdroj]

Prijatie zákonov o národnej bezpečnosti vyvolalo odsúdenie od Európskej Únie, väčšiny jej členských štátov, Japonska, Taiwanu, Austrálie, Kanady a USA. Vzhľadom na extrateritorialitu vydali viaceré štáty výstrahu pre svojich občanov pred cestou do Hongkongu.[7] Niekoľko európskych štátov pozastavilo alebo zrušilo extradičné dohovory s Hongkongom, ktoré umožňovali vydávanie zločincov do Hongkongu.

Spojené kráľovstvo taktiež výrazne rozšírilo výhody pre držiteľov pasov Britských zahraničných občanov (British National Overseas, BNO), na ktoré má nárok každý Hongkončan narodený pred prechodom Hongkongu pod čínsku správu. Tým uľahčilo Hongkončanom podmienky pre pobyt v Spojenom kráľovstve a získanie občianstva.[8] Kvôli zákonom o národnej bezpečnosti a vďaka uľahčeným podmienkam pre pobyt v niektorých krajinách, z Hongkongu emigrovali desaťtisíce ľudí.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Hongkong se bouří proti Číně. iDNES.cz (Praha: MAFRA), 2003-07-01. Dostupné online [cit. 2021-12-14].
  2. Prečo odstúpil šéf správy Hongkongu? [online]. Londýn: BBC, [cit. 2021-12-14]. Dostupné online.
  3. ŠEBEŇA, Martin. Toto je koniec Hongkongu, aký sme poznali. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2020-07-01. Dostupné online [cit. 2021-12-14]. ISSN 1335-4418.
  4. ONDERČANIN, Lukáš. Hongkong prehráva boj s Čínou, môže prísť o autonómiu. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2020-05-28. Dostupné online [cit. 2021-12-14]. ISSN 1335-4418.
  5. ŠIMALČÍK, Matej: Vláda právom: Existuje v Číne spravodlivosť? In: KIRONSKÁ, Kristína, TURCSÁNYI, Richard (eds.): Superveľmoc? Všetko čo potrebujet vedieť o súčasnej Číne. Bratislava: Hadart, 2020. S. 181-182
  6. First security law trial ends with guilty verdict - RTHK [online]. RTHK, [cit. 2021-12-14]. Dostupné online.
  7. TASR. Čína schválila kontroverzný zákon o národnej bezpečnosti pre Hongkong. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2020-06-30. Dostupné online [cit. 2021-12-14]. ISSN 1336-197X.
  8. ŠEBEŇA, Martin. Britská pomoc Hongkončanom: Ide o ľudské práva alebo príliv mozgov?. dennikn.sk (Bratislava: N Press), 2021-04-06. Dostupné online [cit. 2021-12-14]. ISSN 1339-844X.