Iliušin Il-2

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Il-2
Il2 sturmovik.jpg
Il-2m3 Šturmovik v najrozšírenejšej verzii
Typ bojové lietadlo
Výrobca Iliušin
Konštruktér Sergej Vladimirovič Iliušin
Prvý let 2. októbra 1939
Zavedený 1941
Vyradený 1949 (Česko-Slovensko)
1954 (Juhoslávia a Bulharsko)
Charakter vyradený
Hlavný používateľ VVS RKKA
Česko-Slovensko
Výroba 1941 – 1945
Vyrobených 36 183
Varianty Iliušin Il-10

Iliušin Il-2 „Šturmovik“ (po rusky: Ил-2 „Штурмовик“, v kóde NATO: „Bark“) bolo bojové lietadlo používané najmä letectvom Sovietskeho zväzu počas druhej svetovej vojny. Je to jedno z najmasovejšie vyrábaných lietadiel – celkom bolo vyrobených 36 183 strojov všetkých verzií. Stroj drží dodnes prvenstvo ako najviac vyrábané vojenské lietadlo.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Il-2 v múzeu Monino

Lietadlo Il-2 vzniklo na základe požiadaviek sovietskych vzdušných síl na lietadlo pre spoluprácu s pozemnými silami. Vývoj tohto typu začal v druhej polovici 30. rokov z iniciatívy konštruktéra Sergeja Iliušina.

Prvý prototyp s interným označením CKB-55 (armádne označenie bolo BŠ-2), vzlietol 2. októbra 1939. Unikátom jeho konštrukcie na tú dobu bolo pancierovanie, ktoré sa začínalo pancierovým kužeľom vrtule a končilo až za sedadlom pilota, kde sa nachádzal strelec guľometu. Krídla boli celokovové a iba zadnú časť trupu tvorilo drevo. Stroj poháňal motor Mikulin AM-35. Napriek slušným letovým vlastnostiam bol stroj armádou kritizovaný za malú rýchlosť a slabú výzbroj. Bol požadovaný jednomiestny, lepšie pancierovaný stroj, s výzbrojou najmenej dvoch kanónov a dvoch guľometov, so zväčšeným doletom a možnosťou niesť bomby. Kabína bola upravená na jednomiestnu a stroj sa musel spoliehať na ochranu sprievodných stíhačiek. Upravený prototyp CKB-57, bol poháňaný silnejším motorom AM-38 a vzlietol 12. októbra 1940. Už pred ukončením skúšok bol uznaný za spôsobilý pre sériovú výrobu a zavedený do výroby. Prvé stroje sa dostali k jednotkám už pred napadnutím ZSSR v máji 1941. Za jediný mesiac, ktorý zostával Sovietskemu zväzu do začiatku vojny nemohlo byť preškolenie pilotov ešte ani poriadne rozbehnuté, čo malo spočiatku spolu s absenciou stíhacej ochrany v prvej fáze bojov za následok katastrofické straty v bojoch so stíhačmi Luftwaffe. Bolo evidentné, že bude opäť nutné zasiahnuť do konštrukcie a spraviť miesto pre zadného strelca, navyše kvôli narastajúcemu nedostatku hliníka sa začal trup a neskôr aj krídla vyrábať z dreva. To však malo za následok zvýšenie hmotnosti a tým aj pokles výkonov. Potreba pasívnej obrany však bola natoľko naliehavá, že ešte pred zavedením modernizovaného Il-2m3 do výroby, bolo nespočetné množstvo jednomiestnych Il-2 v poľných podmienkach upravených tak, aby mohli niesť aj palubného strelca, ovládajúceho veľkorážny guľomet UBT. Počas vojny sa paleta typov ďalej rozširovala. Laborovalo sa najmä s výzbrojou. Na konci vojny bola zavedená modernizovaná verzia Il-10.

Nasadenie a používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Útok sovietskych Il-2 počas bitky pri Kursku, 1. júl 1943

Il-2 si počas svojho nasadenia na sovietsko-nemeckom fronte čoskoro získal dobrú reputáciu. Jeho objavenie sa bolo pre Nemcov nemilým prekvapením. Nehľadiac na to, že taktika nasadenia bojových lietadiel na priamu podporu pozemných vojsk bola iba v plienkach, začali sovietske stroje spôsobovať nepriateľom silné straty a vyvolávať paniku v jeho radoch. Nepriatelia začali strojom Il-2 čoskoro hovoriť „čierna smrť“. V sovietskej armáde bol nazývaný napríklad: „lietajúci tank“, „iliuša“ alebo „hrbatý“. Asi najznámejšou prezývkou sa však stal názov „šturmovik“, ktorý sa stal aj oficiálnym názvom bojových lietadiel a jeho ďalších nástupcov. V Česko-Slovensku boli bojové iľjušiny známe pod prezývkou „kombajn“, kvôli charakteristickému zvuku motora.

Sovietske Il-2 vzlietajú k bojovému letu nad Stalingradom, január 1943

Ako sa zväčšoval počet dostupných šturmovikov a vzrastali skúsenosti veliteľov začala sa stabilne používať taktika útoku v štvorčlenných poprípade osemčlenných rojoch zostavených z dvojíc strojov. Spôsoby ich nasadenia však boli veľmi rôznorodé. Často sa k svojim cieľom približovali a útočili na ne z malej výšky do 20 m. Účinnou sa ukázala tiež formácia zoradená lineárne šikmo do výšky. Najvyššej presnosti pri útoku na pozemné ciele palubnými zbraňami sa dosahovalo pri útoku z výšky 800 až 1 200 m pod uhlom 20 až 25°. Pri obrane pred stíhačmi nepriateľa zase často vytvárali takzvaný pekelný kruh, kedy aspoň 8 šturmovikov lietalo v kruhu tak, že každý mohol kryť paľbou stroj, ktorý letel pred ním. Počas protiútoku pri Stalingrade operovalo nad touto oblasťou frontu okolo 575 šturmovikov. Práve v tej dobe začalo sovietske letectvo vo veľkej miere používať novú verziu Il-2m3, so zadným streliskom, v ktorom sedel strelec s veľkorážnym guľometom. Táto verzia sa ukázala ako najživotaschopnejšia a bola používaná do konca druhej svetovej vojny. Niektoré pramene uvádzajú, že v určitom období malo sovietske letectvo až 12 000 šturmovikov.[1] Avšak podľa ruských zdrojov mala červená armáda v máji 1945 k dispozícii iba 3289 strojov Il-2 a 146 Il-10.

Na strojoch Il-2 slúžilo alebo získalo vyznamenania Hrdina Sovietskeho zväzu mnoho známych letcov ako napríklad Ivan Dračenko, Georgij Aleksejenko, alebo letkyňa Anna Jegorova, ktorá odlietala na strojoch Il-2 260 bojových misií. Stroje sa stali známe a obľúbené medzi posádkami aj vďaka svojim letovým vlastnostiam a najmä veľkej pevnosti draku, ktorý vydržal i veľmi ťažké poškodenie, ktoré denno denne hrozilo týmto strojom pri operačnej činnosti od protilietadlovej obrany a nepriateľského letectva.

Verzie[upraviť | upraviť zdroj]

Iliušin Il-2m3 na aerosalóne MAKS 2017
  • Il-2
  • Il-2m3
  • Il-2T Torpédonostná verzia
  • Il-2I jednomiestny "šturmovik" bez guľometov, s väčším počtom munície do kanónu, používaný na ochranu iných verzií IL-2 pred nepriateľskými stíhačkami.

Špecifikácie (Il-2m3)[upraviť | upraviť zdroj]

Technický popis[upraviť | upraviť zdroj]

Iliušin Il-2m3 bol dvojmiestny jednomotorový samonosný dolnoplošník. Kovová kostra krídel bola potiahnutá duralom, drevená kostra chvostových plôch potiahnutá preglejkou. Neskoršie verzie mali chvostové plochy takisto duralové. Trup v prednej časti tvorila pancierová a v zadnej preglejková škrupina. Stroj mal zaťahovací podvozok, hlavné podvozkové nohy sa zatvárali smerom dozadu do zvláštnych gondol, zadné ostrohové koliesko bolo pevné.

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

Il-2.svg
  • Posádka: 2 (pilot a zadný strelec)
  • Dĺžka: 11,60 m
  • Rozpätie: 14,60 m
  • Výška: 4,20 m
  • Plocha krídel: 38,50 m²
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 4 360 kg
  • Vzletová hmotnosť: 6 160 kg
  • Pohonná jednotka: 1 × radový kvapalinou chladený dvanásťvalec Mikulin AM-38 s výkonom 1 285 kW, ktorý poháňal trojlistú nastaviteľnú vrtuľu VIŠ-225

Výkony[upraviť | upraviť zdroj]

  • Maximálna rýchlosť: 414 km/h (vo výške 3 000 m)
  • Dolet: 720 km
  • Dostup: 5 500 m alebo až 7 800 m
  • Stúpavosť: 10,4 m/s
  • Pomer výkon/hmotnosť: 0,21 kW/kg

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

Rôzne varianty výzbroje:

  • 2× 20mm kanón ŠVAK v krídlach s 500 nábojmi pre každý a 2× 7,62mm guľomet ŠKAS v krídlach
  • 2× 23mm kanón VJa-23 s 300 nábojmi pre každý v krídlach a 2× 7,62mm guľomet ŠKAS v krídlach
  • 1× pohyblivý 12,7 mm guľomet UBT so 150 nábojmi, ovládaný zadným strelcom

Nesené bomby a rakety:

  • 4× 100 kg bomba v bombovnici
  • 2× 100 kg alebo 250 kg bomba na vonkajších závesníkoch pod krídlami
  • 8× neriadené strely RS-82 alebo RS-132 pod krídlami (v prípade, že neniesol inú podvesenú výzbroj)

Porovnateľné stroje[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Chris Bishop, 2002: The Encyclopedia of weapons of World War II, Barnes & Noble, Inc., ISBN 0-7607-1022-8, s. 346

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]