Imrich Matyáš
| Imrich Matyáš | |
| slovenský aktivista | |
 | |
| Štát pôsob. | Česko-Slovensko |
|---|---|
| Narodenie | 24. apríl 1896 Bratislava, Rakúsko-Uhorsko (dnes Slovensko) |
| Úmrtie | 18. október 1974 (78 rokov) Bratislava, ČSSR (dnes Slovensko) |
| Národnosť | slovenská |
| Štátna príslušnosť | československá |
| Zamestnanie | úradník |
| Známy vďaka | boj za zrovnoprávnenie homosexuálov |
| Odkazy | |
| Webstránka | matyas.sk |
Imrich Matyáš (* 24. apríl 1896, Bratislava – † 18. október 1974, Bratislava) bol slovenský aktivista za zrovnoprávnenie homosexuálov[1][2] (i bisexuálov), ktorý ako jediný Slovák prispieval do pražského časopisu Hlas sexuálnej menšiny, prvého československého queer periodika. Zastával vtedy ešte nie univerzálne prijímaný názor, že homosexualita je vrodená, a preto nemôže byť trestná ani vyliečená. Svoje presvedčenie staval aj na práci nemeckých sexuológov ako bol napr. Magnus Hirschfeld.
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Imrich Matyáš vyštudoval strednú úradnícku školu v Čechách. Po povinnej službe v armáde v prvej svetovej vojne pracoval ako úradník v sociálnej poisťovni, neskôr na úrade dôchodkového zabezpečenia v Bratislave. Býval v byte pre štátnych zamestnancov na Prayovej ulici (dnes Ulica 29. augusta), neskôr sa presťahoval na Hontiansku ulicu v mestskej časti Ružinov.
S Magnusom Hirschfeldom a najmä Kurtom Hillerom udržiaval priateľské vzťahy. S Hillerom sa často navštevovali, najmä po jeho emigrácii z nacistického Nemecka do Prahy – na spoločnom výlete do Ľubochne strávili spolu 3 týždne. Listy a pohľadnice si pravidelne vymieňali až do roku 1970.
18. októbra 1974 okolo 17:00 hodiny Matyáš spáchal samovraždu, obesil sa v kúpeľni vo svojom byte. Motív nie je jasný, mohol súvisieť so zdravotnými problémami, keďže mu bol diagnostikovaný očný zákal, na ktorý mal do polroka oslepnúť. Na svoje prianie nebol pochovaný, jeho popol bol rozptýlený na lúke bratislavského krematória.[3]
Aktivizmus[upraviť | upraviť zdroj]
Podľa vlastných slov ho k aktivizmu inšpiroval rumunský dôstojník, ktorý mu počas prvej svetovej vojny zachránil život. Po skončení vojny, v roku 1919, sa ako 22-ročný rozhodol zasadiť sa za zrovnoprávnenie homosexuálov v Československu. V jeho článku v Novom hlase (pôvodne Hlas sexuálnej menšiny) píše, že ho najviac formovala práca a hodnoty solidarity a spravodlivosti Magnusa Hirschfelda[4] a Kurta Hillera – nemeckých sexuológov. Okrem svojej publikovania článkov tiež organizoval diskusné stretnutia o homosexualite, ponúkal bezplatné poradenstvo obvineným z homosexuálneho styku (v Československu trestný do roku 1961), či bezplatne rozosielal čísla Hlasu slovenským politikom, sudcom, lekárom a vedcom.[5] Sám sa hlásil k „pokrokovým socialistom“, ako hovoril napr. o svojom kolegovi a priateľovi Dr. Hillerovi.
Imrich Matyáš bol členom Vedecko-humanitného výboru a Svetovej ligy pre sexuálnu reformu, ktorých aktivity podporovali aj osobnosti ako Albert Einstein či Lev Tolstoj. Na zjazdoch a prednáškach, ktoré organizovali tieto združenia sa Matyáš stretával s Hirschfeldom, ktorého pozval do Bratislavy – v 1932 Magnus Hirschfeld usporiadal prednáškové turné po Československu, na ktorom ho Matyáš sprevádzal.
Matyáš sa stretával s ľuďmi z queer komunity, ktorí podstúpili / boli donútení podstúpiť „liečbu“ svojej orientácie. Tieto výpovede si zapisoval a používal ich na argumentáciu proti podobným pokusom „liečiť“ homosexualitu – v mnohých prípadoch „pacienti“ prišli o veľký obnos peňazí, či sa im zhoršil ich duševný a telesný zdravotný stav práve v dôsledku týchto terapií. Vo svojich zápiskoch zdôrazňoval negatívne dôsledky na duševný stav queer osôb a ich hrdosť a sebaistotu. Svoju obhajobu rovnoprávnosti queer komunity vo svojich článkoch, verejných príspevkoch, či na policajných výsluchoch zakladal striktne na vedeckých poznatkoch a dával si pozor na dodržiavanie litery zákona a pokojného tónu.
Publikačná činnosť[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1931 vznikol časopis Hlas sexuálnej menšiny, do ktorého Matyáš prispieval pravidelne. V svojich článkoch často kritizoval §241 trestného zákona kriminalizujúci homosexuálny styk,[6] písal o Hirschfeldovi a Hillerovi, či nabádal komunitu k aktivizmu za svoje zrovnoprávnenie, ktorej nečinnosť často kritizoval.[7]
Vo svojich článkoch tiež hovoril aj o Rímskokatolíckej cirkvi. Snažil sa upozorňovať na fakt, že aj v Cirkvi boli aj medzi pápežmi homosexuáli, ktorí, podľa Matyáša, Cirkvi neškodili, skôr naopak. Upozorňuje, že postoj cirkevných autorít je v rozpore s učením a skúsenosťami Rímskokatolíckej cirkvi. Pôsobenie Hlasu sexuálnej menšiny hodnotil pozitívne, no považoval za chybu, že cieľovou skupinou bola len homosexuálna komunita. Podľa Matyáša sa časopis mal snažiť osloviť aj heterosexuálov, ktorých vzťahy boli tiež častým predmetom rôznych spoločenských tabu.[8]
Policajné výsluchy[upraviť | upraviť zdroj]
Podľa vlastných zápiskov, Imrich Matyáš bol povolávaný na policajné výsluchy pravidelne. Po roku 1948 bol podľa jeho slov dôvod najmä podozrenie homosexuálnych funkcionárov KSČ, že by mal nejaké informácie o ich orientácii či osobnom živote. Počas výsluchov od neho polícia vymáhala mená iných homosexuálov, tiež pod hrozbou fyzických útokov, zníženia penzie, či presťahovania na východoslovenský vidiek. Podľa Matyášovho denníka nikoho nikdy neudal. Výsluchy pokračovali až do roku 1965, teda 4 roky po dekriminalizácii homosexuality v ČSSR. Vo svojom denníku kritizuje Národnú bezpečnosť z „antisocialistického ducha“, keďže sa snažila na svoju činnosť proti queer osobám verbovať práve v radoch queer komunity.[9]
Dekriminalizácia homosexuality v ČSSR[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1950 došlo k reforme trestného zákona, ktorého však súčasťou dekriminalizácia nebola. Odôvodnením bolo, že nešlo o najpálčivejší problém a ďalšie zmeny sa chystajú v rámci ďalšej novelizácie. Túto skutočnosť sprvu Matyáš bral ťažko, no neskôr sa s ňou vyrovnal a v listoch Hillerovi hovorí o potrebe sústrediť sa na budúcnosť. V 1959 československí sexuológovia na čele s Dr. Kurtom Freundom zverejnili závery štúdie, v rámci ktorej sledovali výsledky opakovanej „liečby“ homosexuality na 67 homosexuálnych mužoch. Záverom štúdie bolo konštatovanie, že homosexualitu sa vyliečiť nepodarilo, čo odborná obec považovala za dostatočne pádny argument proti paragrafu 241.[10] Ten, aj vďaka tlaku vedeckej obce, s ktorou Imrich Matyáš udržoval živý kontakt,[11] bol z trestného zákonníka vypustený v novele zákona z roku 1961. Dekriminalizácia nebola úplná, kým heterosexuálny styk bol legálny od 15 roku, homosexuálny bol legálny až od 18 roku života.[10] Matyáš túto novelu považoval za „pokrok na 70% humánny“.[12]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Jablonická-Zezulová 2016, s. 135
- ↑ Fanel 2000, s. 441
- ↑ DUDOŇ, Michal. Prvý slovenský LGBTI+ aktivista bojoval za dekriminalizáciu homosexuality už pred vojnou. SME (Bratislava: Petit Press), 2023-02-01. Dostupné online [cit. 2023-02-06]. ISSN 1335-4418.
- ↑ Iniciatíva Inakosť, MATYÁŠ, I. 1932. Osvobodzovacia akcia Dr. Magnusa Hilschfelda. In Nový hlas, roč. 1 č. 3: Najmä však, bol a je mi Hirschfeld učiteľom. On je ten, komu môžem ďakovať, že vo vede sexuologickej som si nadobudnul znalosti, ktoré používam v prospech heterosexuálnych a jednak oslobozovacej akcii homosexuálných. ...z mojej strany ma viedla výhradne ideálna snaha dľa Hirschfeldovej zásady pomáhať tomu, kdo je krivdený, utlačovaný a nespravodlive prenásledovaý
- ↑ Iniciatíva Inakosť, Zápisky Imricha Matyáša o svojej činnosti
- ↑ Kriminalizácia homosexuality v Československu Zák. čl. 5/1878. Uhorský trestný zákonník o zločinoch a prečinoch. § 241: "Smilstvo medzi mužmi a smilstvo človeka so zvieraťom je prečinom smilstva proti prírode a potresce sa väzením do roka"
- ↑ Iniciatíva Inakosť, MATYÁŠ, I. 1931. Jeden rozhovor. In Hlas sexuální menšiny, č. 11, str. 10-11: "Je hanbou, že napríklad ani svoje odborné časopisy si interesanti nečítajú. Nechajú niekoľko ľudí v prospech seba osamoteno pracovať – bojovať a k spravodlivému boju nijak neprispievajú."
- ↑ Iniciatíva Inakosť, Imrich Matyáš: "Časopis ... mal homosexuálnu otázku pojednávať z heterosexuálneho aspektu. Teda časopis mal byť heterosexuálneho rázu. Mal teda pertraktovať tiež i otázky heterosexuálne a tým by bol získal čitateľskú obec tzv. „normálnych“ a nám išlo práve o to! Veď majme na mysli, že aj heterosexuálni nie sú na poli lásky bez pút, napríklad mylný náhľad na sexualitu, pohlavné činy sú vraj „nemravnosti“, sú hriechy, podlé etc..."
- ↑ Jablonická-Zezulová 2016, s. 140
- ↑ a b Seidl 2012
- ↑ Iniciatíva Inakosť, Matyáš, Imrich: osobná korešpondencia so Sexuologickým ústavom v Prahe II, 29. október 1959, rukopis
- ↑ Jablonická-Zezulová 2016, s. 141
Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- Fanel, Jiří (2000), Gay historie, Praha: Dauphin, ISBN 80-7272-010-4, http://kramerius5.nkp.cz/uuid/uuid:5c5410d0-fb9c-11e3-9789-005056827e52, dost. 2020-04-27, digitálna kópia dokumentu v priestoroch Národní knihovny ČR
- Jablonická-Zezulová, Jana (2016), „Import from the West vs. Import from the Past: Queer Movement in the First Half of the 20th Century in Slovak Context“, in Vērdiņš, Kārlis; Ozoliņš, Jānis, Queer Stories of Europe, Newcastle upon Tyne: Cambridge Scholars Publishing, str. 134-143, ISBN 978-1-4438-9790-7
- Seidl, Jan (2012), „Od žaláře k oltáři. Emancipace homosexuality v českých zemích od roku 1867 do současnosti.“, Brno: Host, ISBN 978-80-7294-585-6
- Seidl, Jan (2012), „Homosexualita v praxi a diskurzu trestního práva, medicíny a občanské společnosti od vydání trestního zákona z roku 1852 do přijetí trestního zákona z roku 1961“, Praha: Univerzita Karlova, str. 124-329