Imrich Zápoľský

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání


Imrich Zápoľský
Náhrobok Imricha Zápoľského
Náhrobok Imricha Zápoľského
Narodenieokolo roku 1420
Úmrtie12. september 1487
ProfesiaUhorský krajinský hodnostár, palatín, vojvodca
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Imrich Zápoľský
Rodový erb

Imrich Zápoľský (* ? - † 12. september 1487) bol uhorský krajinský hodnostár, magnát, vojvodca, dedičný spišský župan, šarišský a oravský župan, hlavný kapitán Horného Uhorska, bán Dalmácie a Chorvátska, vládca Bosny a bán Slavónie.

Historické fakty[upraviť | upraviť zdroj]

Po smrti Ladislava V. Pohrobka sa uvoľnil uhorský trón. Uhorská šľachta dosadila na prestol 15-ročného Mateja Huňadyho - Korvína, syna dlhoročného gubernátora krajiny Jána Huňadyho. V tom čase stará vysoká uhorská šľachta zastávala vysoké kráľovské posty. Jej zástupcovia sa podieľali na vláde ako členovia kráľovskej rady. Nový panovník chcel nebývalý vplyv starých šľachticov obmedziť. Postupne začal na ich miesta menovať zástupcov nižšej šľachty, ktorí mu boli rôznym spôsobom zaviazaní. Matej tak vymenoval do vysokých funkcií 52 nových šľachticov, medzi ktorými najvýznamnejší boli členovia rodiny Zápoľskej.

Pôvod rodiny[upraviť | upraviť zdroj]

Nie je celkom známy pôvod tejto rodiny. Niektorí historici sa prikláňajú k názoru, že pochádza z rodu Kapla, ktorý žil na území dnešného Slovinska v obci Zapolje. Nejestvujú však priame dôkazy. Traja synovia Ladislava Zápoľského, vnuci Jána Zápoľského - Mikuláš, ktorý bol sedmohradským biskupom, Imrich a Štefan, boli tí, ktorí sa významne zapísali do dejín Uhorska. Niektorí historici tvrdia, že Imrich bol nevlastným bratom Mateja - Korvína, ktorý Imricha, napriek tomu, že sa proti nemu dvakrát postavil, vždy podporoval.

Spišský hrad, sídlo Imricha Zápoľského
Hradná kaplnka na Spišskom hrade
Kežmarský hrad, dobová kresba
Spišský Štvrtok. Kostol svätého Ladislava, v ktorom je kaplnka Zápoľských

Je takmer isté, že Imrich Zápoľský bol Slovanom. Tento názor vyslovil von Johan Christian Engel.[1]. Imrich slúžil Matejovmu otcovi Jánovi Huňadymu, gubernátorovi Uhorska. Pravdepodobne bol členom jeho rodiny. Dali ho vyštudovať, mal vyššie vzdelanie. V rokoch 1459 – 1464 bol kráľovským pokladníkom. Bola to najvyššia hodnosť v kráľovskom finančníctve. Predtým bol komorským grófom finančnej a soľnej komory v Baia Mare. V jednej listine z mája 1459 sa tituluje ako taverník. V júni toho istého roku získava majetky na severe Uhorska, na Zemplíne, v Above a v iných župách. Matejovi požičal 12 tisíc zlatých a za ne dostal do zálohu mnohé majetky na týchto územiach a hrad Tokaj s okolitými mestečkami a dedinami. Tak isto získal trochu neskôr hrady Tállya, Regéc a Boldogkő a ich panstvá. Tokaj sa neskôr stal jeho majetkom.

Zápoľskí na Spiši[upraviť | upraviť zdroj]

Po nástupe Mateja Horné Uhorsko znepokojovali nájazdy Bratríkov, ktorí v spojení s jiskrovcami plienili územia východného a stredného Slovenska. Imrich Zápoľský spolu s bratom Štefanom sa zapojili do bojov proti nim. Obaja sa zakrátko stali kapitánmi Horného Uhorska. Imrich dobil Richnavský hrad. Na týchto bojoch sa nepriamo zúčastnil aj Matej I., ktorý riadil boje z Košíc. Krátko po ich skončení prikázal Turzovcom, vrátiť do kráľovského majetku Spišský hrad. Mali ho v zálohu, ktorý vyplatil sumou 4200 zlatých Imrich Zápoľský, a tak prešiel do jeho správy. V roku 1462 Imrich už užíva titul "Comes Scepusiensis". Takmer v rovnakom čase dal Matej I. Imrichovi aj hrad Richnava za 12 tisíc zlatých. Hrad musel niekoľko razy znovu dobíjať spolu so Šarišským hradom, pod ktorým bojoval v auguste 1461, keď sa dostali do rúk Jána Jiskru. Matej I. sa zmieril s |Fridrich III. (Svätá rímska ríša)|Fridrichom III., ktorý podporoval Jána Jiskru a zmieril sa aj s Jiskrom. Jiskrovci okupovali mnohé hrady v Hornom Uhorsku. Zmierenie poskytlo Imrichovi Zápoľskému a jeho bratovi Štefanovi vhodnú príležitosť, aby 8. septembra 1462 vyplatili Jiskrovým kapitánom Bartošovi a Brcalovi 16 tisíc zlatých, za ktoré dostali nielen Kežmarok, ale aj banské mestá Gelnicu a Vondrišel (Nálepkovo), Spišský Štiavnik a mestečká z doterajšej Provincie XI spišských miest: Spišský Štvrtok, Žakovce, Mlynicu, Veľký Slavkov, Danišovce, Odorín, Iliašovce, Kurimany, Veľbachy (Bystrany), Harichovce a Hrabušice. Tieto doteraz privilegované mestá sa prvý raz dostali do područia zemepánov Zápoľských a stali sa súčasťou Spišského hradného panstva. V tom istom roku Imrich spolu so Štefanom vybojoval hrad Dunajec - Nedecu a spravovali ešte v roku 1463 aj s celým panstvom, ktoré k nemu patrilo.

Zápoľský magnátom[upraviť | upraviť zdroj]

Imrich Zápoľský bol kráľovi Matejovi I. veľmi blízky. Dôkazom toho je napríklad v roku 1462 jeho prítomnosť pri podpisovaní listiny o zmieri medzi kráľom a šľachticmi Jánom a Žigmundom z Pezinka a Svätého Jura, ktorú spolu s inými magnátmi aj podpísal. Podobne je jeho podpis na zmluve o mieri medzi Matejom - Korvínom a Fridrichom III. v júli 1463. Bol medzi tými šľachticmi, ktorí priniesli do Budína kráľovskú korunu. Imrich Zápoľský bol aj pri podpisovaní iných zmluvy s benátskym dóžom Krištofom Maurom o spoločnom boji proti Turkom. Imrich Zápoľský velil jednému prúdu armády, ktorá zvíťazila v boli proti Turkom, ktorí vpadli do Uhorska v roku 1463. Po víťazstve v boji o pevnosť Jajce, kráľ Matej pripísal najväčšie zásluhy Imrichovi Zápoľskému a v decembri 1463 ho vymenoval za bána Dalmácie a Chorvátska a v roku 1464 za vládcu Bosny a za bána Slavónie. Turci sa vrátili do Bosny a obliehali pevnosť Jajce. Pri bojoch vystrelený šíp zranil Imrichove oko. Imrich sa po zranení utiahol. Panovník Matej I. mu za zásluhy v bojoch a za vynikajúce služby v roku 1465 daroval Spišský hrad a povýšil ho medzi magnátov tým, že ho, ako druhého svetského šľachtica, povýšil do funkcie dedičného župana Spiša. Imrich svoju prvú listinu v tejto funkcii vydal 27. septembra 1465. V tom istom roku sa oženil s Uršulou, dcérou Imricha Bubeka z Plešivca.

Ochladenie vzťahov s panovníkom, obnova Spišského hradu[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1465 ochladli vzťahy medzi Matejom I. a Imrichom Zápoľským. Prestal byť bánom Bosny. Venoval sa svojim majetkom na Spiši, najmä Spišskému hradu, ku ktorému ho viazalo nielen vlastníctvo, ale aj dedičný titul. V rokoch 1465 – 1472 ho prebudoval a zmodernizoval. Prebudoval južný vstup, hradobný múr tak, aby odolal modernejším strelným zbraniam i aby z neho nové zbrane mohli útočiť. Vybudoval nové obytné budovy a postavil hradnú gotickú kaplnku. Z hradu sa stala honosná rezidencia, ktorá bola primeraná jeho stavu a úradu. Často sa tu zdržiaval v rokoch 1472 – 1487

Kežmarský hrad[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1464 – 1466 pobýval v Kežmarku, kde malú pevnôstku prebudoval na hrad. K obyvateľom mesta bol veľkorysý. Pravdepodobne prispel na stavbu kostola sv. Kríža, v roku 1464 bol Kežmarok, na jeho žiadosť, oslobodený od platenia tridsiatku v celom Uhorsku, v roku 1464 potvrdil obyvateľom mesta všetky doterajšie výhody, o rok neskôr im odpustil dane za zbúrané domy, ktoré padli za obeť výstavbe mestského hradu, chránil ich pred vpádmi Poliakov. S jeho prispením bol postavený špitálsky kostol.

Znova s kráľom[upraviť | upraviť zdroj]

Ochladené vzťahy medzi nim a panovníkom Matejom I. pomohol urovnať arcibiskup Ján Vitéz. Stalo sa tak na spiatočnej ceste Mateja zo Sedmohradska v roku 1468, kde si neďaleko Kaloče podali ruky. V tom istom roku Imrich a Štefan Zápoľskí sprevádzali Mateja I. v boji proti jeho svokrovi Jurajovi Poděbratskom čím mu dopomohli mu k titulu českého kráľa. Panovníkovi pomohli vo vojne s Poliakmi, keď v roku 1471 napadol Uhorsko poľský kráľovič Kazimír. Nielen, že mu zabránili dobiť Košice, ale prinútili ho kapitulovať na Nitrianom hrade, kde sa usadil, aby podporil časť uhorskej šľachty, ktorá na čele s Jánom Vitézom revoltovala. Imrich bojoval proti Poliakom aj v rokoch 1472 – 1474.

Pohrebné kaplnky[upraviť | upraviť zdroj]

V čase prebudovávania Spišského hradu pravdepodobne Imrich Zápoľský postavil vo Spišskom Štvrtku pohrebnú kaplnku. Pravdepodobne preto, lebo nie je o jej stavbe nijaká zmienka, ktorá by súvisela s Imrichom. Historici usudzujú, že mohol ju postaviť Imrich alebo niekto iný, možno Turzovci. Rok jej výstavby nie je známy. Nová vysoká šľachta opúšťala verejné cintoríny a začala si budovať vlastné pohrebiská. Boli to krypty v kláštorných kostoloch, pohrebné kaplnky, dávali sa pochovať v patronátnych kostoloch. Spišský Štvrtok bol na križovatke ciest, patril i jeho rodine od roku 1462. Pohrebnú kaplnku nemohli postaviť pod Spišským hradom v Spišskej Kapitule, lebo tamojší prepoštský kostol bol v prestavbe. Historici sa domnievajú, že v nej bola pochovaná prvá manželka jeho brata Štefana. Pohrebnú kaplnku v Spišskej Kapitule nechala vybudovať Štefanova druhá žena. [2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ENGEL, Johan Christian. Geschichte des Ungarischen Reichs. III. Teil I.. [s.l.] : [s.n.]. S. 238. (po nemecky)
  2. CHALUPECKÝ, Ivan. Z minulosti Spiša- ročenka Sišského dejepisného spolku. Levoča : Spišský dejepisný spolok, XIII/2005. 299 s. ISBN 80-969456-0-2. Kapitola Zápoľskí a Spiš do roku 1526.