Indo-grécke kráľovstvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Indo-grécke kráľovstvo
 Perzská ríša
 Grécko-baktrijské kráľovstvo
 rozdrobené indické kráľovstvá
180 pred Kr. – 10 pred Kr. Kušanská ríša 
Geografia
Mapa štátu
Grécke teritória v Indii
Hlavné mesto
Obyvateľstvo
budhizmus, grécky polyteizmus, hinduizmus
Štátny útvar
Vznik
180 pred Kr. (založenie indogréckeho kráľovstva grécko-baktrijským kráľom Démétriom I.)
Zánik
10 (prevzatie vlády v gréckych osadách Kušanmi)
Predchádzajúce štáty:
Perzská ríša Perzská ríša
Grécko-baktrijské kráľovstvo Grécko-baktrijské kráľovstvo
rozdrobené indické kráľovstvá rozdrobené indické kráľovstvá
Nástupnícke štáty:
Kušanská ríša Kušanská ríša

Indo-grécke kráľovstvo existovalo v severnej a severozápadnej časti Indického subkontinentu približne v rokoch 180 pred Kr. – 10 pred Kr., kedy v ňom vládlo postupne viac než tridsať helénskych kráľov, ktorí spolu často súperili. Kráľovstvo bolo založené potom, čo grécko-baktrijský kráľ Démétrios I. Baktrijský na začiatku 2. stor. pred Kr. vpadol na indické územie. Gréci sa v Indii usadili a časom sa od Grécko-baktrijského kráľovstva, ktorého centrom boli oblasti Baktrie, oddelili. Od tej doby pojem „Indogrécke kráľovstvo“ znázorňuje množstvo rôzných menších dynastických mestských štátov, ako napríklad Takšašíla,[1] vo východnej časti pakistanského Pandžábu či Puškalávatí alebo v Sagale.[2] Týmto mestám mohlo vládnuť mnoho vládnucich dynastií na základe Ptolemaiovej Geografie i zoznamov neskorších grécko-indických kráľov bola Theofila na juhu pravdepodobne sídlom satrapu, alebo kráľa.

Počas dvoch storočí grécko-indických kráľov sa miestni Gréci a Indovia zmiešali. Zmiešali sa aj ich jazyky staroveké grécke, hinduistické budhistické náboženské zvyky, čo sa odrazilo na archeologických pozostatkoch miest. Zdá sa, že indogrécki králi dosiahli nevídaného stupňa nábožensko-kultúrneho synkretizmu, ktorých dôsledky cítiť až do dnešných dní, najmä zo šírenia vplyvu grécko-budhistickej kultúry.

Indogréci ako politická entita zmizla v týchto oblastiach po nájazdoch Indoskýtov okolo roku 10 pred Kr., aj keď malé komunity Grékov pravdepodobne zostali v ďalších storočiach pod nadvládou IndopartovKušánov.

Predchádzajúce udalosti[upraviť | upraviť zdroj]

Grécka prítomnosť v Indii[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 326 pred Kr. dobyl Alexander Veľký severozápadnú časť indického subkontinentu až k rieke Bjás a založil tam niekoľko miest, medzi nimi aj Bukefalu, a dosadil tam svojich satrapov. Indickí satrapovia v Pandžábe boli ponechaní vláde indických monarchov Taxila a Pora a boli znovu potvrdení Zmluvou z Triparadeisu v roku 321 pred Kr.; zvyšok gréckych vojsk prítomných v Indii ostalo pod velením Alexandrovho veliteľa Eudéma. Okolo roku 321 pred Kr. Eudémos porazil a vystriedal na tróne Taxila a o päť rokov neskôr Indiu opustil. Potom vládol gréckym osadám na Indu ďalší veliteľ Peithón, syn Agerónov.[3] Ten však nevládol dlho a v tom istom roku ako Eudémos odišiel z Indie do Babylonu. Posledný veliteľ Sofytes vládol až do roku 294 pred Kr. Podľa indických zdrojov Gréci („Javanovia“) pomohli Čandraguptovi Maurjovi zvrhnúť dynastiiu Nanda a nastoliť Maurjovskú dynastiu. Okolo roku 312 pred Kr. sa Čandragupta vyhlásil za vládcu rozsiahlych území severovýchodnej oblasti Indie.

Roku 303 pred Kr. viedol Seleukos I. Nikátor vojsko až k Indu, kde sa stretol s Čandraguptom. Stretnutie skončilo mierovou dohodou, ktorá bola tzv. epigamiou (starogr. Επιγαμια – Epigamia), čo znamenalo buď dynastické manželstvo, alebo nejakú dohodu o vzájomnom zväzku medzi Indmi a Grékmi. Podľa tejto dohody Seleukos prenechal severovýchodne teritória Alexandrovej ríše Čandraguptovi možno až k oblasti Arachózie. Na oplátku Seleukos získal päťsto vojnových slonov, ktorí potom zohrali kľúčovú rolu v Seleukovom víťazstve v bitke pri Ipse.

„Indovia obsadili niektoré územia, ležiace okolo Indu, ktoré pôvodne patrili Peržanom: Alexander ich o Arianov pripravil, a dosadil tam svojich vlastných osadníkov. Ale Seleukos Níkator ju dal Čandraguptovi v dôsledku manželského sväzku a získal za to päťsto slonov.“...Strabón [4]

Niektorí Gréci, medzi nimi napríklad historik Megasthenes nasledovaný Deimachom a Dionysiom, boli odoslaní na Čandraguptov dvor. Obaja vládci rovnako pokračovali vo vzájomnom obdarovávaní sa.

bilingválny Ašókov skalný nápis z Kandaháru písaný grécky a aramejsky

Grécka populácia, ktorá sa na severe Indie usadila, zostala pod maurijskou vládou. Čandraguptov vnuk Ašóka, ktorý prijal budhizmus, začal s jeho šírením pomocou skalných nápisov, z ktorých sú niektoré napísané grécky, z čoho sa dá predpokladať, že časť Grékov v Ašókovej ríši prijala budhizmus: „Tu, v kráľovskej moci medzi Grékmi, Kambódžanmi, Nábhakovmi, Nábhapamkitmi, Bhódžhokmi, Pitinikmi, Ándhrapradéšanmi a Palidmi, tu všade ľudia nasledujú v dharme bohom milého (myslené Ašóku).“...13. skalný Ašókov edikt (S. Dhammika).

V trinástom edikte Ašóka tvrdí, že odoslal budhistických vyslancov ku gréckym vládcom do všetkých helénskych ríš až k Stredozemnému moru. Dvanásty edikt hovorí, že na ich územiach vyvinul prírodnú medicínu k prospechu ľudí i zvierat. Zdá sa, že Gréci zohrali v Indii pri šírení budhizmu nemalú úlohu. Niektorí z Ašókových vyslancov, napríklad Grék Dharmarakšita je v pálijských prameňoch opisovaný ako vodcovská osoba gréckych budhistických mníchov aktívnym proselytikom.[5] Predpokladá sa, že Gréci sa tiež podieľali na sochárskej tvorbe Ašókových stĺpov[6] a vôbec na všeobecnom rozkvete maurijskeho umenia.[7]

Roku 206 pred Kr. tiahla seleukovská armáda pod velením Antiocha III. znovu do Indie, kde Antiochos prijal vojnové slony a iné dary od kráľa Sofagaséna:

„On (Antiochos III.) prešiel cez Kaukaz a zostúpil do Indie, kde obnovil priateľstvo so Sofagasénom, kráľom Indov. Dostal tiež viac slonov, až kým ich nemal stopäťdesiat a zásobil nimi svoje oddiely a vydal sa znovu so svojou armádou na cestu: pustil Androsthéna z Kyziku, aby splnil svoju povinnosť dopraviť domov pokladnicu, so súhlasom tohto kráľa, že mu ju zverí.“...Polybius[8]

Grécka vláda v Baktrii[upraviť | upraviť zdroj]

Grécko-baktrijská socha, Ai Khanoum, 2. stor. pred Kr.

Alexander neďaleko Baktrie založil niekoľko kolónií. Po jeho smrti roku 323 pred Kr. sa Baktria stala jednou zo satrapií Seleukovskej ríše. Okolo roku 250 pred Kr. sa jeden zo satrapov Diodotos I. Seleukovcom vzoprel a prehlásil sa za kráľa Grécko-baktrijského kráľovstva. Diodotov syn Diodotos II. bol následne zvrhnutý Euthydémom I., ktorý položil základ dynastie Euthydémovcov. V dobe Maurijskej ríše sa v Grécko-baktrijskom kráľovstve stále držal silný vplyv helénistickej kultúry, ako to dokazujú archeologické vykopávky v Ai-Khanoumu.

Gréci v Baktrii tak zostali s Gréckom v blízkom kontakte i v dobe Maurijskej ríše. Maurijská dynastia bola okolo roku 185 pred Kr. zvrhnutá a vlády sa ujala dynastia Šungov. Ich zakladateľom bol Pušjamitra Šunga, ktorý zavraždil posledného maurijského kráľa Brhadratu. Podľa niektorých budhistických textov, ako je Ašókavadana, zaujal Pušjamitra voči budhizmu nepriateľský postoj a budhistov údajne dokonca prenasledoval. Mnohé budhistické kláštory, ako tie v Nálande, Bódhgaji, Sarnáthe či Mathure, mali byť pretvorené na chrámy hinduhistické. Podľa niektorých historikov ako napr. Étienne Lamotteho[9] či Romila Thapara[10] sú budhistické zdroje z tejto doby zaoberajúcimi sa o prenasledovaní budhistov prehnané. Baktrijská ríša bola dôležitou križovatkou obchodu hodvábnej cesty. Hodváb, keramika, porcelán, umelecké motívy, amulety, ingoty kovov, drahocenné látky, drahokamy ako zafír, spinel, rubín, nefrit, lapis lazuli, cenné kremene, hindukúšsky smaragd, zlato, náuky a idey prúdili cez toto územie na všetky strany vtedajšieho sveta.[11].

Dejiny Indo-gréckeho kráľovstva[upraviť | upraviť zdroj]

Démétrios I.[upraviť | upraviť zdroj]

Démétrios na dobovej minci so sloniou prilbou, symbolizujúcou jeho dobyvačné výpravy do Indie

Keď dynastiu Maurjov nahradila okolo roku 185 pred Kr. dynastia Šungov, armáda Démétria prvého, syna Euthydéma I., vpadla na územie Indie a zmocnila sa Archózie, Gedrózie, Sindhu a Pandžábu. Potom Démétrios I. tiahol proti Patáliputre, hlavnému mestu Šungov. Mezitým bol v Baktrii Eukratidom zosadený z trónu Démétriov brat Antimachos I., čím skončila vláda dynastie Euthydémovcov a vojenské ťaženie v Indii bolo vážne narušené. Démétrios sa rozhodol upustiť od zámeru dobyť územie dynastie Šungov a obrátil sa na Baktriu. Pri pokuse o navrátenie vlády do rúk Euthydémovcov bol v roku 170 pred Kr. Démétrios porazený a zabitý. V Arachózii i kábulskom údolí boli objavené mince z jeho doby, na ktorých býva Démétrios zobrazený v slonej prilbe, ktorá má pripomínať jeho dobytie Indie.

Doba po Démétriovi[upraviť | upraviť zdroj]

Po Démétriovej smrti sa krajina rozpadla na niekoľko menších kráľovstiev, ktoré spolu súperili o moc. Na východe tak vzniklo kráľovstvo, ktoré sa rozkladalo prevažne na indickom území, ktorého kráľ Apollódotos I. sa tak stal prvým kráľom Indo-gréckeho kráľovstva nezávislým na Baktrii. Z jeho doby sa dochovalo veľké množstvo numizmatického materiálu. Po Apollódotovi či prípadne súbežne s ním vládol Antimachos II., pravdepodobne syn baktrijského kráľa Antimacha I.

Ďalším významným panovníkom Indo-gréckeho kráľovstva sa stal Menandros I. (okolo 165 – 155 pred Kr.), známy z indických zdrojov ako Milinda, ktorého mince boli objavené dokonca až vo východnom Pandžábe. Menandros pravdepodobne začal druhú vlnu dobyvačných výprav. Podľa autora Apollódora, ktorý je citovaný v diele Strabóna, sa vtedajšie územie Indo-gréckehoho kráľovstva rozprestieralo na území Sindhu a Gudžarátu. Podľa archeologických nálezov sa však dá potvrdiť rozsah ríše od kábulskeho údolia k východnému Pandžábu a pokiaľ Gréci obývali územie i mimo týchto regiónov, bolo to len na krátku dobu. Menandros bol asi najvýznamnejší z indo-gréckych kráľov. Významne rozšíril územie ríše a jeho mince boli objavené na mnohých miestach. V dobe Menandrovej vlády sa skončili územné expanzie Indo-gréckeho kráľovstva.

Západné i indické zdroje hovoria tiež o tom, že je možné, že sa Indo-Gréci zmocnili Patáliputry, sídelného mesta Šungov. Pokiaľ áno, nebolo by to nadlho kvôli vojnám na vlastnom území Indo-Grékov.

Úpadok[upraviť | upraviť zdroj]

Od 2. storočia pred Kr. začali na územie Baktrie prenikať zo severu Skýti a neskôr Jue-č'ovia. Tieto kmene postupne Grékov úplne vytlačili. Parti zohrali tiež hlavnú rolu pri páde Baktrijského kráľovstva.

Menandros dosiahol silné postavenie a jeho nástupcovia už nevládli takou pevnou rukou ako on. Indo-grécke kráľovstvo, z časti chránené pohorím Hindukúšu, bolo relatívne chránené pred inváziou severných kmeňov, ale stále ju sužovali občianske vojny medzi Grékmi. Oslabené Indo-grécke kráľovstvo tak zanedlho podľahlo skýtskej invázii. Posledné územie, ktoré ovládal grécky vládca (Hermaios), bolo dobyté v prvej polovici 1. storočia.[12]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Mortimer Wheeler Flames over Persepolis (London, 1968), pp. 112 ff.
  2. Narain "The Indo-Greeks", (1957, p. 81).
  3. Justin XIII.4
  4. Strabo 15.2.1(9)
  5. Full text of the Mahavamsa Click chapter XII
  6. Marshall, "The Buddhist art of Gandhara", p4
  7. Burjor Avari, "India, The ancient past", p118
  8. Polybius 11.39
  9. E. Lamotte: History of Indian Buddhism, Institut Orientaliste, Louvain-la-Neuve 1988 (1958), p. 109.
  10. Asoka and the Decline of the Mauryas by Romila Thapar, Oxford University Press, 1960 P200
  11. (Prednáška R. Nový, Praha, Lidová univerzita Mestské knihovny, téma budhizmus, grécke mystéria, védske náuky a civilizácia staroveku)
  12. Jaroslav Strnad a kol.. Dějiny Indie. Praha : Lidové Noviny, 2003. ISBN 80-7106-493-9. S. 85.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Banerjee, Gauranga Nath (1961). Hellenism in ancient India. Delhi: Munshi Ram Manohar Lal.. OCLC 1837954 ISBN 0-8364-2910-9.
  • Narain, A.K. (1957). The Indo-Greeks (in English). Oxford: Clarendon Press.
  • Narain, A.K. (1976). The coin types of the Indo-Greeks kings (in English). Chicago, USA: Ares Publishing. ISBN 0-89005-109-7.
  • Seldeslachts, E. (2003). The end of the road for the Indo-Greeks? (in English). (Also available online): Iranica Antica, Vol XXXIX, 2004.
  • Senior, R.C. (2006). Indo-Scythian coins and history. Volume IV. (in English). Classical Numismatic Group, Inc. ISBN 0-9709268-6-3.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]