Interferón

Interferón (zaužívaná skratka IFN) je cytokín,[1] proteín vylučovaný bunkami infikovanými vírusom, ktorý má parakrinnú a autokrinnú signalizačnú funkciu.[2][3] Rodina interferónov zahŕňa 15 podtypov interferónov s 80% homológiou v aminokyselinovej sekvencii reťazca, ktorý obsahuje 165 aminokyselín.[4] Účinok interferónov je komplexná a fylogeneticky stará odpoveď na vírusovú infekciu.[4] Okrem inhibície replikácie viriónov, interferóny aktivujú myeloidné bunky, ku ktorým patria B-bunky, T-bunky, a NK-bunky, ktoré spostredkúvajú imunitnú odpoveď.[4]
Existujú tri druhy interferónov, ktoré sa rozdeľujú do dvoch typov:
- Interferóny typu I.: Interferón α (IFN α); interferón β (IFN β)
- Interferón typu II.: Interferón γ (IFN γ)
Interferóny typu I
[upraviť | upraviť zdroj]Interferóny typu I, kam patrí interferón α (IFN α) a interferón β (IFN β), sú produkované vírusom infikovanými cicavčími bunkami (preto sa tiež nazývajú protivírusové interferóny) ako odpoveď na aktiváciu vnútrobunkového paterny rozpoznávajúceho receptora (PRR) dvojreťazcovou RNA (dsRNA).[3] Syntézu interferónov I. typu vyvolajú aj iné komponenty vírusu.[3] Interferón informuje susedné bunky, že je nutné brániť sa proti napadnutiu vírusom.[2] Susedné bunky tak začnú ešte pred napadnutím vírusom syntetizovať enzýmy s nukleázovou aktivitou, ktoré sú schopné štiepiť nukleové kyseliny.[2] Ide o nešpecifický imunitný mechanizmus, pretože bunka začne vylučovať interferón pri infekcii ktorýmkoľvek vírusom a nerozlišuje, ktorý vírus bunku napadol.[2]
Interferón α (IFN α) a interferón β (IFN β) sa viažu na rovnaký cytokínový receptor, ktorý aktivuje JAK-STAT signalizačnú kaskádu, ktorá stimuluje expresiu génov, čím dôjde ku syntéze viac ako 300 rôznych proteínov, vrátane mnohých ďalších cytokínov.[3] Jav, keď cytokín vyvolá syntézu iných cytokínov, je všeobecná vlastnosť signalizácie prostredníctvom cytokínov.
Interferóny typu I bloklujú replikáciu vírusov viacerými nezávislými cestami:
- aktivujú latentnú ribonukleázu, ktorá nešpecificky štiepi jednoreťazcové RNA (ssRNA), čím sa zastaví transkripcia v bunke,[3]
- neporiamo aktivujú proteinkinázu, ktorá fosforyluje a tým deaktivuje iniciačný faktor eIF2, čím sa zastaví translácia v bunke,[3]
- pokiaľ zastavenie transkripcie a translácie nepomôže, bunka spustí apoptózu s pomocou NK bielych krviniek.[3]
Terapeutické využitie interferónov α
[upraviť | upraviť zdroj]Rakovina
[upraviť | upraviť zdroj]Interferón α (IFN α) sa terapeuticky využíva u nádorových ochorení, ako je leukémia z vlasatých buniek, nehodgkinského lymfóm, chronická myeloidná leukémia, Kaposhiho sarkóm u pacientov s rozvinutým AIDS.[5]
Vírusové ochorenia
[upraviť | upraviť zdroj]Na liečbu hepatitídy typu B a hepatitídy typu C sa používajú interferóny α,[4] kam patria štyri subtypy:[4]
- IFN α1a
- IFN α1b
- IFN α2a (komerčne Pegasys - peginterferón alfa-2a na liečbu pravej polycytémie alebo esenciálnej trombocytémie u dospelých, chronickej hepatitídy typu B u dospelých a u detí od 3 rokov, chronickej hepatitídy typu C u dospelých a u predtým neliečených detí od 5 rokov.[6]
- IFN α2b (komerčne Besremi - ropeginterferón alfa-2b na liečbu polycytémie vera (druh krvi rakoviny, pri ktorej sa vytvára v kostnej dreni príliš mnoho krviniek).[7]
Nevýhodou interferónov je ich krátky čas pôsobenia, pretože sa rýchlo rozkladajú proteolýzou a rýchlo sa vylučujú obličkami, preto sú interferóny často chemicky modifikované pegyláciou (naviazaním polyméru polyetylénglykolu, PEG): pripravia sa tak tzv. peginterferóny.[4] Pegylácia spomalí hydrolytické štiepenie interferónov a spomalí vylučovanie obličkami.[4]
Farmakokinetika interferónov α
[upraviť | upraviť zdroj]Interferóny sú administrované parenterálne, i.e. ako podkožná alebo vnútrosvalová injekcia.[4] Biologická dostupnosť sa pohybuje okolo 80 %.[4] Polčas plazmatickej eliminácie je iba 4 až 16 hodín, interferóny neprechádzajú hematoencefalickou bariérou ani placentou. Rozklad interferónov je realizovaný proteázami, eliminácia úprebieha obličkami a retikuloendotelovým systémom.[4]
Farmakokinetika peginterferónov α
[upraviť | upraviť zdroj]Peginterferóny, ktoré sa rovnako ako interferóny aplikujú subkutánne, majú 6 až 8-krát dlhší účinok.[4] Plazmatický polčas u peginterferónu α2a je 80 hodín a u peginterferónu α2b je 40 hodín.[4]
Nežiaduce účinky
[upraviť | upraviť zdroj]Akútne nežiaduce účinky
[upraviť | upraviť zdroj]K akútnym nežiadúcim účinkom sa zaraďuje chrípkový syndróm charakterizovaný pocitom nástupu infekcie vírusom chrípky, ako cje boélesť kĺbov a svalov, zvýšená teplota, unaviteľnosť a bolesti hlavy.[4] Akútne nežiaduce účinky rýchlo odznievajú s poklesom plazmatickej koncentrácie interferónu.[4]
Chronické nežiaduce účinky
[upraviť | upraviť zdroj]K chronickým nežiaducim účinkom patria hlavne psychické problémjy, ako je depresia, porucha koncentrácie, emočná labilita. ktoré sa riešia antidepresívami zo skupiny inhibítorov spätného vychytávania serotonínu.[4]
Indikácie
[upraviť | upraviť zdroj]- chronická infekcia vírusom hepatitídy typu B - dôkaz replikácie vírusu HBV v sére /HBV-DNA/; dôkaz pozitivity antigénu HBV /HBeAg/, dôkaz aktívneho zápalu pečene /zvýšené hodnoty pečeňových testov, ALT/[4] Využíva sa prednostne pegylovaný interferón na dosiahnutia sérokonverzie a supresie DNA, pegylovaný interferón je účinnejší ako niektoré virostatiká (lamividín).[4]
- liečba chronickej/akútnej hepatitídy typu C,[4] kombinuje sa pegylovaný interferón v kombinácii s ribavirínom; dnes je liečivom prvej voľby sofosbuvir,
- rakovina krvi: niekotré druhy leukémií, lymfómov, myelómov[4]
- rakovina kože: malígny melanóm
Farmakologické využitie interferónov β
[upraviť | upraviť zdroj]Interferón β sa využíva imunosupresívne na liečbu roztrúsenej sklerózy multiplex, podáva sa subkutánne alebo intramuskulárne injekčne. Interferón β je k dispozícii v nepegylovanej aj pegylovanej forme.[4]
Na liečbu roztrúsenej sklerózy sa používajú interferóny β,[4] kam patria dva subtypy:[4]
- IFN β1a (komerčne Rebif na liečbu pacientov s jedinou demyelinizačnou príhodou s aktívnym zápalovým procesom, ak sa zistilo, že majú vysoké riziko rozvoja sklerózy multiplex), pacientov s relapsujúcou sklerózou multiplex. Účinnosť sa doteraz nedokázala u pacientov so sekundárne progresívnou sklerózou multiplex bez pokračujúcej aktivity relapsov,[8]
- IFN β1b (komerčne Betaferon na liečbu sklerózy multiplex (liečivo mení odpoveď imunitného systému a pomáha znížiť aktivitu ochorenia (spomalí postup postihnutia, znižuje počet a závažnosť záchvatov alebo počet hospitalizácií z dôvodu ochorenia).[9]
Subtypy sa líšia v dvoch aminokyselinách v reťazci a prítomnosťou posttranslačných modifikácií.[4]
Účinky interferónov β
[upraviť | upraviť zdroj]U klientov s roztrúsenou sklerózou interferóny β:
- významne odiaľujú nástup invalidity,[4]
- znižujú výskyt relapsov o 33 %,[4]
- znižujú počet nových lézií T2[4]
- znižujú počet aktívnych lézií zobrazených NMR, ktoré enhancujú gadolínium,[4]
- zabraňujú rozvoju atrofie mozgu.[4]
Interferóny β:
- majú antivírusový, antiproliferačný a imunomodulačný účinok,[4]
- znižujú expresiu receptorov MHC II,[4]
- indukujú apoptózu aktivovaných lymfocytov,[4]
- inhibujú produkciu interleukínu 2 (IL-2),[4] ktorý sa podieľa na aktivácii t-lymfocytov a produkcii interleukínu 12 (IL-12),[4]
- stimulujú produkciu interleukínu 4 (IL-4) a interleukínu 10 (IL-10), ktoré indukujú diferenciáciu protektívnych Th2-buniek,[4]
- podporujú funkciu supresorových a regulačných T-lymfocytov.[4]
Interferón typu II
[upraviť | upraviť zdroj]
Interferón typu II, kam patrí interferón γ (IFN γ), je vylučovaný aktivovanými T-lymfocytmi a zabijáckymi leukocytmi:[2] Naivná TH bunka aktivovaná dendritickou bunkou, ktorá ešte sekretuje cytokín interleukín 12 (IL-12), sa pod týmito stimulmi vyvinie na TH1 bunku,[3] čo je efektorová bunka, ktorá syntetizuje a vylučuje interferón γ.[3] Interferón γ:
- aktivuje makrofágy, aby zničili patogény, ktoré ich infikovali alebo ktoré boli fagocytované makrofágmi,[3] stimuluje fagocytárnu aktivitu makrofágov,[2]
- v B bunkách mení typ protilátky, ktorú B bunka syntetizuje,[3] spúšťa produkciu protilátok v B-lymfocytoch,[2]
- inhibuje bunkové delenie,[2] čím tlmí nádorové bujnenie,
- inhibuje replikáciu vírusov,[2]
- aktivuje zabijacke leukocyty a cytotoxické T-lymfocyty.[2]
Terapeutické využitie interferónu γ
[upraviť | upraviť zdroj]Interferón γ je možné využiť na podporu bunkovej imunity pri vážnom priebehu chronickej granulomatóznej choroby.[4]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ KOOLMAN, Jan; RÖHM, Klaus Heinroch; BENDA, Vladimír. Barevný atlas biochemie. 4. vyd. Praha : Grada Publishing, 2017. ISBN 978-80-247-2977-0.
- ↑ a b c d e f g h i j KITTNAR, Otomar; JANDOVÁ, Kateřina; KURIŠČÁK, Eduard. Lékařská fyziologie. 2. vyd. Praha : Grada Publishing, a.s., 2020. ISBN 978-80-247-1963-4. (český)
- ↑ a b c d e f g h i j k ALBERTS, Bruce. Molecular biology of the cell. New York, NY : [s.n.], 2015. (Sixth edition.) Dostupné online. ISBN 978-0-8153-4432-2.
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y z aa ab ac ad ae af ag ah ai aj ŠVIHOVEC, Jan. Farmakologie. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, 2018. ISBN 978-80-247-5558-8.
- ↑ MARTÍNKOVÁ, JIřina. Farmakologie pro studenty zdravotnických oborů. 2. vyd. Praha : Grada Publishing, 2018. ISBN 978-80-247-4157-4.
- ↑ PEGASYS 180 µg [online]. ADC.sk, [cit. 2025-04-29]. Dostupné online.
- ↑ Besremi 250 mikrogramov/0,5 ml [online]. ADC.sk, [cit. 2025-04-29]. Dostupné online.
- ↑ SPC Rebif 44 µg/0,5 ml injekčný roztok v náplni [online]. ADC.sk, [cit. 2025-04-29]. Dostupné online.
- ↑ Betaferon 250 mikrogramov/ml [online]. ADC.sk, [cit. 2025-04-29]. Dostupné online.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]- cytokín, signálny proteín