Islam

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súčasť série článkov na tému
Islam
Selimiye Camii ve Mavi Gökyüzü.jpg
Viera a praktiky
Jedinosť Boha · Vyznanie viery · Modlitba · Pôst · Púť · Almužna · Mešita
Hlavné osobnosti
Mohamed

Abú Bakr as-Siddík
Umar ibn al-Chattáb
Utmán ibn Affán
Alí ibn Abí Tálib
Mohamedovi súčasníci
Členovia Mohamedovej domácnosti

Proroci islamu
Texty a zákony
KoránSunnaŠaría
Zákonodarstvo
Životopisy Mohameda
Vetvy islamu
Sunniti (HanífovskáMálikovskáŠáfiovskáHanbalovskáZáhirovská)Šiiti (Ismá'ílíja (Nizáríja (Asasíni) • MustálíjaDrúzi)Isná ašaríja (Dža'farovskáAlavitiAleviti)Zajdíja) • Súfizmus (BektašijaČištíjaMawlawíja)Cháridža (Ibádíja)
Sociopolitické aspekty
UmenieArchitektúra
MestáKalendár
VedaFilozofia
Náboženskí vodcovia
Ženy v islameDžihád
Politický islamLiberálny islam
AhmadíjaWahhábizmus
Pozri aj
Slovníček islamských pojmov
Zoznam významných mešít
Zoznam článkov o islame
z  d  u

Islam (alebo nespisovne, ale často[pozn 1] islám, iné (zriedkavé) názvy: moslimstvo, mohamedánstvo, musulmanstvo[1], mohamedanizmus[2]; arab. الإسلام – al-islám  – odovzdanie sa alebo podriadenie sa do vôle boha Alaha, podstatné meno slovesné od arabského slovesa aslama - podrobiť sa, odovzdať sa Bohu, dosiahnuť stav mieru)[3]) je monoteistické, univerzálne, abrahámovské náboženstvo, založené na učení proroka Mohameda, ktoré vyznáva viac ako 1,5 miliardy ľudí.[4] Vyznávači islamu (moslimovia) pokladajú svoje náboženstvo za prirodzenú monoteistickú vieru a poriadok daný Bohom už prvému človeku, Adamovi. Moslimovia veria, že túto Božiu vôľu zvestovali ľuďom proroci avšak až do vystúpenia posledného a najväčšieho z nich - Mohameda - zostávala úroveň poznania nízka, a túto dobu preto označujú za vek džáhilíje, "nevedomosti". S Mohamedom spojujú triumfálny nástup dovŕšeného islamu, zatiaľčo historická veda až tu, na počiatku 7. stor., zaznamenáva jeho vznik ako nového náboženstva.[5] Základná pradigma kladie dôraz na pevný životný poriadok, vyjadrený jasne formulovanými predstavami o svete a človeku v ňom a záväzným systémom právnych vzťahov k Bohu a noriem interakcie v spoločnosti (šaría). Pepožičiava relatívne zhodné rysy spoločnostiam, kde pôsobí ako väčšinové náboženstvo, ale aj v rámci menšinových komunít.[6]

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Rozšírenie islamu vo svete (2010)

Vznikol počiatkom 7. storočia na arabskom poloostrove v prostredí obchodníckych oáz, ako prísne monoteistické učenie, ktoré zvestoval prorok Mohamed (Muhammad) Ibn Abdulláh (asi 570-632) najprv v rodnej Mekke a od vynúteného odchodu v roku 622 (hidžra) v Medíne, kde sa z islamu stala štátna ideológia.[7] Vznikal v prostredí, kde sa rodové zriadenie už postupne uvoľňovalo a rozkladalo a stále viac sa presadzovala subjektivita jedinca, psychicky aj majetkoprávne.[8] Islam sa nestal iba kultom alebo etickou normou ľudí odmietajúcich žiť v pomeroch svojej doby, ale bol zároveň právnym kódexom, ktorý obsahoval stále presnejšiu a zložitejšiu predstavu o každodennom živote, medziľudských vzťahov, trestnom práve, štátoprávnom usporiadaní a vzťahu k nemoslimskému okoliu. Mohutná synkretická kultúra, ktorá v sebe zahŕňala aj predislamské tradície, viedla k vytvoreniu svojbytných foriem duchovného života siahajúceho za rámec oficiálneho islamu. Nadväzuje na judaizmus, východné prúdy kresťanstva a na staroarabské prvky.[9]

Mohamed[upraviť | upraviť zdroj]

Mohammed receiving his first revelation from the angel Gabriel. Miniature illustration on vellum from the book Jami' al-Tawarikh (literally "Compendium of Chronicles" but often referred to as The Universal History or History of the World), by Rashid al-Din, published in Tabriz, Persia, 1307 CE Now in the collection of the Edinburgh University Library, Scotland.
Mohamed prijíma zjavenie od archanjela Gabriela,

Zakladateľ islamu Mohamed je historickým činiteľom, ktorého životopis ako mysliteľa a štátnika poznáme vďaka ranným tradíciám a záznamom aj samotnému textu Koránu až do pozoruhodných podrobností. Do jeho životopisných údajov sa však nevyhnutne dostali nepresnosti, omyly a prvky hagiografickej legendy.[10]

Po otcovi Mohamed patril k rodu Hášimovcov (dnes sa k nemu hlási kráľovská dynastia v Jordánsku), otca Abdulláha stratil ešte pred narodením, matku v šiestich rokoch. V početných koránských nabádaniach k starostlivosti o siroty sa odrážajú tieto detské skúsenosti (napr. 93:3-11, jedna z najstarších mekkánskych súr). Vo veku 25 rokov sa oženil so zámožnou vdovou Chadídžou[11], pre ktorú do tej doby pracoval. Chadídža bola staršia asi o 15 rokov a a porodila Mohamedovi štyri dcéry (Zajnab, Ruqajju, Fatimu a Umm Kulthúm), ktorých pamiatku veriaci dodnes uctievajú, a dvoch synov, ktorí zomreli ešte v detstve. Najvýraznejšie sa do dejín zapísala Fatima, ktorá sa vydala za Prorokovho bratranca Aliho.[12] Chadídža dala Mohamedovi materiálne zázemie a psychicky ho podporovala v dobe, kedy vystúpil ako prorok, za čo bol v Mekke nenávidený a opovrhovaný.[13]

Približne vo veku 40 rokov (okolo roku 610) mal prežiť prvé zjavenie od Boha. Medzi jeho prvých poslucháčov patrila Chadidža, bratranec Ali a hŕstka ľudí nespokojných s politickou praxou Krajšovcov. Po desiatich rokoch pôsobenia sa postavenie islamskej obce stalo neudržateľným. V roku 622 Mohamedovi stúpenci ukončili odchod (hidžra) do oázy Jathrib (Medína), ktorej predstavitelia Mohamedovi prisľúbili ochranu a prijatie jeho učenia. Hidžra bola neskôr prijatá za počiatok novej moslimskej éry. V Medíne boli tradične priaznivé podmienky pre prijatie monoteizmu. Arabský vyznávači polyteizmu tu žili spolu s tromi židovskými kmeňmi a stýkali sa s príslušníkmi kresťanských siekt a sýrskymi mníchmi. Po období tolerancie, kedy Mohamed zapájal mnohé židovské a kresťanské zásady do svojho učenia, došlo k roztržke. Židia odmietli uznať lojalitu voči Mohamedovi ako vodcovi obce veriacich (ummy) a mesta.[14] Koránske zjavenia z tejto doby potvrdzujú, že židom bola dané iba obmedzená časť zjavenia (4:44, 3:119) a naviac v Písme mnoho skutočností utajili alebo sa dokonca dopustili falzifikácii. Nakoniec Mohamed židov priamo označil za najväčších nepriateľov veriacich (5:82) a prijal proti nim tvrdé opatrenia.[15] Dva kmene boli z Medíny takmer úplne vyhnané, muži kmeňa Banú Kurajza boli v roku 627 popravený. Ako posol boží (rasúlulláh) sa Mohamed stal tvorcom základov novej koncepcie spoločenského a politického usporiadania, kodifikátorom základných zásad štátu, práva a etiky. Za duchovné centrum islamu nakoniec zvolil Mekku, do ktorej v roku 630 bez boja vstúpil po sérii bitiev, hádok a razií so svojimi mekkánskými odporcami, ale tiež po niekoľkých pokusoch o uskutočnenie púte ku Kábe. Po obsadený Mekky ušetril takmer všetkých svojich odporcov, nechal zničiť sošky kurajšovských rodových božstiev a vykonal slávnostnú púť ku svatyni Kába, čím tento v zásade pohanský rituál ustanovil súčasťou svojej vierouky a obohatil ho o monoteistické prvky so silným vplyvom judaizmu. Mohamed zomrel nečakane 8.6.632 v dome svojej manželky Áiši ako vodca obce, ktorá už kontrolovala celú strednú Arábiu. Vo svojom učení nikdy neriešil otázku nástupníctva, čo neskôr zapríčinilo zložitý ideový a politický vývoj obce po jeho smrti.[16]

Život Mohameda sa stal predmetom kodifikácie, bola vytvorená jeho záväzná interpretácia, stal sa však aj látkou pre obecne rešpektované literárne spracovanie (Sírat an-Nabí), predmetom ľudových legiend a racionalistických výkladov. Právne autority spravili z osoby Mohameda taký dôležitý prvok dogmy, že ju nikdy nebolo možné podrobovať kritickému rozboru, podobnému metódam kresťanskej biblistiky, ale ani deifikovať; Mohamed sa nemal stať ani hrdinom súdobého literárneho útvaru, filmu, výtvarného diela a pod.[17]

Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Expanzia islamského kalifátu v rokoch 622-750

Potom ako Mohamedove vojsko pri bojoch s Mekkou začalo získavať prevahu, Medína rýchlo nadobúdala prestíž medzi kmeňmi v Arábii a strhávala na seba výnosný diaľkový obchod na úkor slabnúcej a vnútorne čím ďalej tím rozdrobenej Mekky. Vďaka tomu Mohamed aktívnou politikou, kombinovaním jednania a meča, šíril islam medzi kmene Arabského poloostrova. Neskôr sa podrobený Mekkánci spolu s moslimským vojskom zúčastnili veľkej bitvy pri Hunajne proti nepriateľskej beduínskej koalícii. Bola to posledná vojna proti zvyškom odporu arabských kmeňov. Neskôr sa vzdala oáza Táif. Zo všetkých končín Arábie prichádzali kmeňové delegácie zložiť sľub poslušnosti ústrednej vláde v Medíne a potvrdiť Prorokovi svoju príslušnosť k umme. Puto nového náboženstva malo v duchu bratskej

rovnosti nahradiť staré kmeňové rozpory. Hĺbka novej viery sa však rôznila. Jej srdcom zostávala Medína, zatiaľčo niektoré kmene sa k islamu prihlásili iba z politického oportunizmu, ako preukázala vlna pokusov o odpadlíctvo po Mohamedovej smrti. Avšak jednotný arabský štát sa stal skutkom. Smer jeho ďalších výbojov určila ešte koncom roku 630 úspešná výprava na sever na pomedzie byzantskej ríše. Bolo to najväčšie a posledné ťaženie, ktorého sa Mohamed osobne zúčastnil.[18]

V dobe Mohamedovej smrti sa k islamu hlásila takmer celá Arábia. Za kalifov sa rýchlo šíril ďalej, najskôr formou vojenskej expanzie (džihád), neskôr tiež obchodom, misijnou činnosťou a kultúrou. Prispievala k tomu aj jednoduchosť jeho vierouky a prehľadnosť právno-etických predpisov.[19] Počas vlády Umara bin al-Chattába (634-644) arabské vojská zvíťazili na perzskými a byzantskými armádami a obsadili Egypt, Palestínu, Sýriu, Irak a Irán.[20] Počas vlády umajjovskej dynastie (661-750) sa územie chalifátu rozšírilo od Pyrenejského poloostrova cez severnú Afriku, Levantu, Mezopotámiu a Irán až po Strednú Áziu a povodie Indu. Sídlom umajjovského chalifátu bol Damask. Vtedy ustúpil do pozadia duchovný aspekt a zdôraznila sa svetská funkcia.[21]

Rozkol[upraviť | upraviť zdroj]

V pôvodne jednotnej obci veriacich však už v polovici 7. storočia nastal rozkol v otázke nástupníctva, v poňatí najvyššej nábožensko-politickej hodnosti imáma a kalifa. Väčšina, neskôr nazvaná sunniti (sunna), uznáva právoplatnosť voľby prvých štyroch kalifov (Abú Bakra, Umara, Uthmána a Alího) aj ďalší vývoj za Umajjovcov a Abbásovcov. Podľa nich má v čele obce stáť kalif volený poprednými mužmi z radov mekkánskeho vládnuceho rodu Kurajš. Proti nim sa postavili stúpenci Alího, arabsky nazývaný ší´at Alí - strana Alího (ší´a), podľa ktorých funkcia imáma prísluší iba prorokovej rodine. Tretiu frakciu ustanovila cháridža, ktorá tvrdí, že imámom má byť zvolený vždy najzbožnejší moslim bez ohľadu na pôvod. Dnes tvoria sunniti asi 90% všetkých moslimov, ší´iti (vrátane rôznych odnoží) asi 10% a cháridžovci tvoria iba niekoľko menších enkláv.[22]

Sunna[upraviť | upraviť zdroj]

Po základnom schizmatickom rozkole obce veriacich v otázke nástupníctva sa za sunnitov považovali všetci, ktorí nezdieľali názor, že vedenie obce by malo zostať v rukách priamych potomkov Mohameda v rodovej línii jeho zaťa Alího a jeho manželky Fatimy, na ktorých podľa ší´y prechádza Prorokove božské posvätenie. Sunniti z princípu obhajovali zachovanie nástupníctva v rode Kurajš a v roku 661 prijali ako fakt uzurpáciu politickej moci rodom Umajjovcov. Sunna sa vyvinula v teologicko-ideologický model v odobornej literatúre, nazývaný taktiež islamská ortodoxia. Sunna tvorí konformistický štátotvorný a zákonodarný prúd v islame, prevažujúci na väčšine územia dár al-islám; je hlavným nepriateľom opozičných disidentských prúdov a nežiadúcich javov.[23]

Ší´a[upraviť | upraviť zdroj]

Jedná sa o druhý najvýznamnejší smer v islame. Už počas vlády tretieho kalifa Úthmana (644-656) sa ako reakcia na jeho slabosť a neúmerný vzostup členov jeho umajjovského rodu ozývali hlasy volajúce po náprave a uplatnení práv členov Prorokovej rodiny. Vražda Úthmana bola prvým veľkým otrasom obce, ktorý spory ďalej vyhrotil. Ali nedokázal využiť priaznivú situáciu a podľahol rozhodnosti neskoršieho umajjovského kalifa Muawíju, nakoniec zomrel rokou stúpenca cháridži. Taktiež jeho synovia Hasan a Husajn boli odstránení, jeden úplatkom, druhý vraždou. Postavenie ší´y však obecne zostalo poznamenané okolnosťami počiatku hnutia. Mocenskú aj početnú prevahu získala sunna. Ší´a sa väčšinou rozvíjala bez opory štátnej moci a bola vo všetkých svojich odnožiach považovaná za schizmatickú, heretickú a nežiadúcu. Jej vyznávači boli prenasledovaný, čo ešte ešte viac upevňovalo vieru vo vlastnú pravdu a viedlo k pestovaniu odolnosti voči všetkým protivenstvám, niekedy k špecifickým formám boja, inokedy k pasivite. Taktiež má niekoľko odnoží, ktoré sa sa utvárali po odklonoch od väčšinového smeru.[24]

Cháridža[upraviť | upraviť zdroj]

Tí, ktorí opustili Aliho tábor po bitve pri Siffíne (657) a dali tak podnet k označeniu svojho hnutia. Vyjadrovali nespokojnosť s očividne svetskou povahou, ktorú nadobudol boj o moc v moslimskej obci. Vodca obce, imám, má podľa ich názoru byť volený výhradne podľa náboženských a morálnych stránok, bez ohľadu na pôvod. Ak si neplní svoje povinnosti, má byť zosadený. Ich hnutie, príťažlivé pre utláčané spoločenské vrstvy, sa síce početne rozšírilo, ale v prvých storočiach prešlo radou krvavých zrážok a rozštiepilo sa do niekoľkých siekt, ktoré potom v ďalších storočiach zohrávali skôr okrajovú úlohu.[25]

Vierouka[upraviť | upraviť zdroj]

Základná islamská vierouka kladie dôraz na pevný životný poriadok, vyjadrený presne formulovanými predstavami o svete a človeku a záväzným systémom právnych vzťahov k Bohu a noriem interakcie v spoločnosti (šaría). Prepožičiava relatívne zhodné kultúrne rysy väčšinovo náboženským spoločnostiam aj menšinovým komunitám.[26] Islamská vierouka je založená na piatich základných pilieroch: náuka o jedinosti božej (tauhíd), náuka o prorokoch (anbijá), náuka o anjeloch (malá´ika), náuka o súdnom dni (jaum al-kijáma) a trestu za hriechy a náuka o predestinácii (al-kadá wa´l-kadar).[27]

Islamská kozmológia spočíva v učení, že Boh stvoril svet a človeka a zvestoval ľuďom svoju vôľu prostredníctvom prorokov. K tým počíta veľké postavy Starého i Nového zákona: významný sú Núh (Noe), Ibrahím (Abrahám), jeho synovia Ismá´íl (Izmael) a Ishák (Izák), Músá (Mojžiš), Dáwud (Dávid), Sulajmán (Šalamún), Jahjá (Ján Krstiteľ) a Ísá (Ježiš Kristus). Písmo islamu, Korán, uvádza taktiež troch prorokov staroarabskej tradície Húda, Sáliha a Šu´ajba. Ľudia ale učenie prorokov a poslov, ktorí prinášali zjavenú knihu (Biblia, Tóra) odmietali alebo pokrivili. Preto bol Mohamed vybraný za "pečať prorokov" (chátim al-anbijá), aby zvestoval konečné zjavenie - Korán (arab. al Kur´án al-karím, dosl. Vznešené čítanie), ktoré už nebude pokrivené. Arabi, ktorým bol korán zjavený, sa nabudúce majú uberať po priamej ceste viery v jediného Boha a jej zodpovedajúcej etiky a majú pre islam získať celé ľudstvo.[28]

Teológia[upraviť | upraviť zdroj]

Islamská teológia a právny systém boli prepracované hlavne 8.-12. storočí. Ústredným teologickým pojmom je jedinosť božia (tauhíd), najťažším hriechom a herézou je pridružovať k Bohu iné božstvá alebo objekty náboženskej úcty (širk), odpadlíctvo od viery (irtidád), úmyselné rozvracanie obce a štátu (fitna), cudzoložstvo (ziná) a krádež nad stanovené minimum. V otázkach jedinosti Boha je normatívny klasický islám striktný. Odmieta dualizmus alebo prvky gnózy, kresťanské učenie o Trojici aj Ježišove synovstvo Božie; uctieva ho iba ako významného proroka, syna panenskej matky Marjam a tvorcu zázrakov. Nepozná ani inštitúciu cirkvi a kňažstva. Za organizačnú formu pokladá štát. Duchovenstvo predstavujú náboženský vzdelanci (ulamá), hlavne vykladači a tvorci práva (fukahá).[29]

Hlavné vieroučné spory vyvolal v 9. storočí racionalistický teologický prúd mu´tazila. Ortodoxné riešenie presadil v 10. stor. al-Aš´arí, "stredovú" polohu sunnitského islámu teoreticky dotvoril al-Ghazzálí, ktorý zmieril nepružné a rigidné myšlienky ortodoxie s racionalitou a umiernenými postulátmi mystiky. Oživenie islamskej teológie a právneho myslenia priniesol od konca 19 storočia islamský reformizmus (al-Afghání, Abduh, Ridá), na ktorý nadväzujú rôzne prúdy islámskeho modernizmu a fundamentalizmu.[30]

Právo[upraviť | upraviť zdroj]

Šaría v rôznych krajinách

██ Krajiny s moslimskou väčšinou, ide však šaría nemá vplyv na súdnictvo.

██ Právny systém je sekulárny, šaría sa však uplatňuje vo veciach osobného statusu.

██ Plne sa uplatňuje šaría (ako vo veciach osobného statusu, tak v trestnom konaní).

██ Rôzne v rôznych častiach krajiny.

(Osobný štatút zahŕňa manželstvo, rozvod, dedičstvo, starostlivosť o deti a pod.)

Náboženské právo - Šaría - stelesňuje v štruktúre islamu súhrn Božského poriadku prikázaného ľudstvu, nepremenný morálny Zákon. Charakterizuje islam ešte výraznejšie ako sústava dogmatickej teológie. Moslimský učenci označujú niekedy svoje náboženstvo za jednotu dogmy (aqída), práva (šaría) a kultúry (hadára). Právny systém pritom fakticky zahŕňa aj celú dogmatiku do zákonnej povinnosti viery, prvého z piatich pilierov. Obsahuje celú oblasť vzťahov človeka k Bohu (ibádát) aj k druhým ľuďom (mu´ámalát) a prestupuje celý spôsob života. V podrobných rozpracovaniach právnikov sa šaría zároveň stáva vyčerpávajúcou sústavou zákonov a kvalifikáciou vzťahov a činov aj východiskom pre morálnu filozofiu.[31]

Vedný odbor islamského práva (usúl al-fiqh) sa zaoberá prameňmi práva a metódami, ktorým sa z týchto prameňov odvodzujú právne normy. Pojmom fiqh označujeme znalosť konkrétnych noriem, resp. masu práva získanú z prameňov na základe metód nachádzania a odvodzovania noriem. Fiqh je teda produktom usúl. K prameňom islamského práva je radený Korán, hadíth (resp. sunna) a iďžmá, podľa školy či autora potom ďalšie pramene ako predchádzajúce zjavené práva, názory resp. fatwy druhov Prorokových, verejný záujem (maslaha) a ďalšie.[32] Na tvorbu právnych noriem sa používajú špekulatívne metodické postupy (analógie, konsenzus). Patrili sem aj ďalšie postupy ako dočasné využitie staroarabského zvykového práva (adát) alebo právnych noriem Byzancie či Perzie. Menej známou metódou bola tzv. ameliorácia (sitihsán, istisláh) - reforma či vylepšenie predošlej právnej normy, ktorej cieľom bolo zaistiť princíp obecného blaha (al-maslaha al-´ámma). Obecným metodologickým postupom zahrňujúcim všetky vyššie zmienené postupy bol princíp idžtihád - právo samostatného úsudku a voľnej interpretácie javov s prihliadnutím k základným textom.[33]

Islamské právo je súborom Bohom zjavených pravidiel, ktoré musí zbožný moslim dodržiavať, ak má náležite plniť svoje náboženské povinnosti. Svoju platnosť a legitimitu šaría odvodzuje od svojho božského pôvodu - je manifestáciou vôle Všemohúceho, nezávisí na autorite akéhokoľvek pozemského zákonodarcu alebo jednotlivca. Islamské právo je rovnako ako Korán nestvorené.[34]

Ako zvláštny druh sa vydeľuje trestné právo (uqúbát), ktoré vypočítava zakázané, resp. nevhodné činy a za prekračovanie zákazov stanovuje systematicky rozpracovaný súbor trestov. Ľudské skutky sa v v šaríi delia na päť kategórií: povinnosti (fard, farída), činy bohumilé (mandúb, mustahabb), činy indeferentné (mubáh), činy Bohu odporné (makrúh), a zakázané (harám).[35]

Osobitosti islamského práva[upraviť | upraviť zdroj]

V západnom poňatí je právo prejavom vôle zákonodarcu (panovník, ľud, volený zástupcovia). Právo je tu závislé na historickom vývoji, meniacich sa potrebách a prianiach spoločnosti a aj morálne a etické normy umiestňované do právneho poriadku podliehajú zmenám etického a morálneho povedomia spoločnosti. Právo je možné prispôsobovať a meniť podľa vôle zákonodarcu, prípadne ľudu, a rozhodujúce pre tvorbu alebo formulovanie noriem nebude nutne "správnosť", ale v čase zameniteľné predstavy zákonodoracu o tom, čo je správne a hlavne vhodné a výhodné pre spoločnosť.[36]

Oproti tomu islamské Božie právo bolo podľa islamskej vierouky dané človeku raz a navždy - spoločnosť sa sama musí prispôsobiť právu, skôr aby vytvárala svoje vlastné zákony ako odpoveď na stále sa meniace problémy bežného života. Islamská právna teória uznáva, že Božie zjavenie nebolo zoslané v úplne prístupnej, zrozumiteľnej a systematizovanej forme a bolo potrebné vyvinúť úsilie islamských právnikov, aby bol získaný a formulovaný plný rozsah práva na základe ním uznaných prameňov a aby mohlo byť toto právo v praxi použité. Toto úsilie však nesmerovalo k vytvoreniu nových právnych noriem, ale akoby k objaveniu, pochopeniu a formulácii práva, ktoré už existuje (!).[37]

Pojem islamského práva je abstrakcia. Neexistuje obecné islamské právo. Tento pojem sa inherentne môže dosť výrazne líšiť, podľa toho, či ide o právo sunnitské alebo šíitské, a pokiaľ ide o prevládajúce právo sunnitské, nájdeme rozdielne názory nielen medzi jednotlivými právnymi školami, ale rozdielne názory na riešenie niektorých otázok existujú aj v rámci týchto škôl.[38]

Moslimovia usilujú o to, aby islamské právo upravovalo vzťahy medzi všetkými, ktorí sa hlásia k islamu, bez ohľadu na to, na území akého štátu žijú. Islamské právo ako právo určitej náboženskej skupiny teda vychádza s princípu personality, vzťahuje sa na všetkých moslimov a v celom rozsahu iba na nich. Ak sú islamskej moci podriadený aj nemuslimovia, hlavne kresťania a židia, vzťahujú sa na nich buď zvláštne normy, napr. predpisy upravujúce platenie dane z hlavy (džizja) alebo dane z pôdy (charadž) namiesto náboženskej dane (zakát) záväznej pre moslimov, alebo sú podriadený jurisdikcii vlastných, t.j. rabínskych alebo cirkevných tribunálov, hlavne v oblasti súkromného práva. Úsilie dnešných islamských radikálov plošne zavádzať islamské právo na územnom princípe, s platnosťou pre všetkých obyvateľov tam žijúcich, na miesto obecne platného práva je inovácia ovplyvnená - aj keď to znie paradoxne - právnymi systémami moderného, územne vymedzeného štátu s jednotnou legislatívou pre všetkých občanov, teda v islame koncepciou nepôvodnou, nehistorickou a klasickému islamskému právu cudzou.[39]

Právne školy[upraviť | upraviť zdroj]

V sunnitskom islame sa do súčasnosti uchovali štyri právne smery (madhaby): hanífovský, málikovský, šáfi´ovský a hanbalovský. Ší´iti majú vlastný právny systém, ktorý je postavený na vlastných textoch prorockej tradície (achbár), niekedy sa označuje podľa 6. imáma ako dža´farovský.[40] V sunnitskom islame predstavujú štyri zmienené madhaby už niekoľko storočí obecným konsenzom prijímanú pluralitu právd v rámci jedinej ortodoxie. Rozdieli medzi jednotlivými školami a nejednotnosť názorov vo vnútri jednotlivých škôl majú pôvod jednak v uplatňovaní slobodného úsudku jednotlivých učencov, ďalej v miestnom zvykovom práve a lokálnych právnych tradíciách a doktrínach, významné sú aj rozdielne metódy práce s právnymi prameňmi, resp. názory na to, čo prameňom práva je, čo nieje a aká je hierarchia týchto prameňov.[41]

Hanífovský madhab prevládal v oblastiach, ktoré boli súčasťou Osmanskej ríše a v Indii, málikovská škola je dominantná v severnej Afrike a saharskej oblasti, Strednej Ázii a na Kaukaze, šáfi´ovský madhab sa ujal hlavne v Egypte a niektorých oblastiach Arabského poloostrova, hlavne však v Malajzii, Indonézii a na Filipínach, hanbalovský (najprísnejší) madhab sa v stredoveku nepresadil, ale bol reinterpretovaný a oživený Ibn Tajmíjom a stal sa inšpiráciou pre legislatívu wahhábovcov na Arabskom poloostrove.[42]

Nové prístupy k právu priniesol pod tlakom európskeho osvietenstva a kolonializmureformizmus v 19. storočí. V 20. storočí sa rozvinuli rozhorčené diskusie o povahe šaríe, jej miesta v modernej dobe a miere jej reinterpretácie. Do týchto diskusií sa zapojovali jednak konzervatívnejšie kruhy ulamá, jednak kazatelia a aktivisti fundamentalistických štruktúr, ktorí spravidla požadujú zavedenie "pôvodnej šaríe" (aš-šaría al-asíla) o to urputnejšie, o čo menej sú kompetentný ju rozvíjať. Pre fundamentalistov sa jedná o základnú požiadavku bez ohľadu na odlišnosti vyplývajúce z teritoriálnych alebo kultúrnych špecifík.[43]

Päť pillierov viery (arkán ad-dín)[upraviť | upraviť zdroj]

Zásadný význam má päť povinností, ktoré moslimské učenie súhrnne označuje za päť stĺpov alebo pilierov náboženstva. V súlade s tradíciou sa dodnes pokladajú za najpodstatnejšie znaky príslušnosti k islamu[44]. Tvoria ich:

  1. Vyznanie viery (šaháda)
  2. Modlitba (salát, per. namáz)
  3. Predpísaná almužna (zakát, sadaka)
  4. Pôst v mesiaci ramadán (sawm, sijám)
  5. Púť do Mekky (hadždž)

V právnických knihách sa celý okruh ibádát spravidla preberá hneď na počiatku a jednotlivým "pilierovým" povinnostiam sú venované samostatné rozsiahle kapitoly. Namiesto obsahu viery, ktorý je predmetom teológie, právne kompediá však rozoberajú spravidla najskôr pojem rituálnej čistoty tahára. Ďalej nasledujú salát, zakát, sawm a hadždž. Naviac sa do tohoto súboru často pripája ešte svätý boj (džihád).[45]

Vyznanie viery (šaháda)[upraviť | upraviť zdroj]

Termín znamená "svedectvo" alebo "dosvedčenie", v modernej arabčine tiež "vysvedčenie" alebo "certifikát"; vo špecifickom náboženskom význame potom, "vyznanie viery". Islamská šaháda znie: "Ašhadu an lá iláha illá ´lláh wa Muhammadan rasúlu ´lláh" (arab. لَاْ إِلٰهَ إِلَّاْ ﷲِ وَ مُحَمَّدٌ رَسُولُ ﷲِ); slovensky: "Vyznávam, že nie je božstva okrem Boha a Muhammad je posol Boží." Toto krátke vyznanie svojou prvou časťou radí islam k monoteistickým náboženstvám a ďalej poukazuje na Mohamedove prorocké poslanie, čím zahŕňa vieru vo zjavený Korán. Ak sa chce neveriaci stať moslimom, musí predniesť šahádu, dnes spravidla pred významným islamským činiteľom. Stačí ju však vysloviť v prítomnosti dvoch svedkov a zaobstarať úradný záznam. Pri tom je samozrejme dôležitá úprimnosť a poctivosť zámeru.[46]

Modlitba (salát)[upraviť | upraviť zdroj]

Modliaci sa moslimovia

Predstavuje hlavnú, každodennú povinnosť moslima. Ako pokorný, čisto bohabojný prejav nemôže byť spájaná so snahou vyprosiť si od Boha čokoľvek iného ako správne vedenie. Prosebnú modlitbu, bližšiu kresťanskému poňatiu, islam označuje termínom du´á. Tá je prejavom čisto súkromným a nie je viazaná žiadnymi predpismi. Záväznú povinnosť voči Bohu predstavuje iba modlitba salát, ktorú je potrebné vykonávať podľa tradície a bez ohľadu na miesto a národnosť veriacich vždy iba v arabčine. Modlitba je platná iba vtedy, ak sú splnené stanovené podmienky: čistota tela, čistota miesta a odevu, náležité oblečenie, zaujatie správneho modlitebného smeru, znalosť modlitebných časov a zbožné predsavzatia.[47] Modlitba je určené relatívne presnou právnou normou, v detailoch sa modlitba líši podľa právneho madhabu.[48]

Predpísaná almužna (zakát)[upraviť | upraviť zdroj]

Inštitúcia povinnej almužny či náboženskej dane určenej na obecne prospešné a dobročinné účely sa v medínskej obci vyvíjala postupne. Dôraz na záslužnosť dobročinnosti sprevádzal islamské učenie od samotného počiatku. Almužna sa premenila na daň hneď po Mohamedovej smrti spolu z rozmachom centralizovanej štátnej moci chalifátu. Tradícia pripisuje pravoverným chalífom podrobné fiškálne nariadenia, ktoré právna veda s drobnými rozdielmi podľa jednotlivých právnych škôl kodifikovala. Podľa klasického práva sa zakát odvádza každoročne z určených druhov majetku, pokiaľ prekračujú stanovenú hranicu. Neskôr zakát splynul so štátnymi daňami a stratil bezprostredný charitatívny zmysel. Aj napriek tomu si zakát vo vedomí širokých vrstiev veriacich moslimov uchoval svoju tvár jedného z pilierov náboženstva.[49]

Pôst v mesiaci ramadán (sawm, sijám)[upraviť | upraviť zdroj]

Tridsať-denný pôst v mesiaci ramadán zaviedol Mohamed v Medíne na jar roku 624 namiesto jednodenného pôstu, ktorý pripomínal starší, židovský vzor. Pôst od jedla a pitia platí len pre dennú dobu. Povinnosti sú zbavený starí ľudia, chorí, tehotné a dojčiace ženy, tí, ktorí konajú ťažkú fyzickú prácu a ľudia na cestách.[50] Počas pôstu sa majú veriaci taktiež vyvarovať nezhôd, násilia, neslušných rečí a pohlavného styku. Človek sa má počas dňa správať bohabojne a má konať dobro. Súčasťou ramadánu sú nočné rodinné slávnosti. V súčasných pomeroch je dodržiavanie pôstu všetkými obyvateľmi nemožné vzhľadom k chodu hospodárstva a bezpečnosti štátu.[51]

Púť do Mekky (Hadždž)[upraviť | upraviť zdroj]

Posvätné miesto všetkých moslimov - mešita v Mekke a svätyne Kaaba

Povinnosť vykonať aspoň raz za život púť do Mekky ukladá všetkým dospelým moslimom, mužom i ženám, koránsky príkaz (3:97). Povinnosť platí pre každého, kto je telesne a duševne zdravý a má potrebné prostriedky na cestu. Ten kto sa vydáva na púť, má najskôr doma všestranne usporiadať materiálne pomery, zaplatiť prípadné dlhy a zabezpečiť rodinu na dobu svojej neprítomnosti, a zároveň odčiniť rôzne minulé previnenia a učiniť úprimné predsavzatie žiť naďalej cnostnejšie voči Bohu aj ľuďom.[52] Rituál púte určil Mohamed, ovplyvnený arabskými kultami aj židovským a kresťanským monoteizmom. Dal mu však nový ideový obsah v súlade s novým učením. Mohamed nakoniec spravil z Káby stred dár al-islám, aj keď pôvodne uvažoval o mieste v Medíne alebo Jeruzaléme. Uctievanie Káby spojil s tradíciou Ibrahímovou (Abrahámovou), aby si naklonil hidžázských židov a kresťanov. Púť sa koná zhruba medzi 7.-13. dňom mesiaca dhú´l-hidždža. Vtedy sa v Mekke a okolí vykonáva zložitý kanonizovaný rituál za účasti až dvoch miliónov moslimov.[53]

Mystika[upraviť | upraviť zdroj]

Ako duchovný protipól k striktným príkazom šaríy sa na pôde islamu rozvinula mystika (súfizmus, arab. tasawwuf). Prejavovala sa väčšou zbožnosťou, než požaduje šaría, a askézou. Neskôr súfiovia vytvorili systémy duchovných, teoretických aj praktických náuk (bátin, záhir), vedľa rozumového poznania postavili intuíciu a poznatky získavané srdcom, svoje učenia vykladali tiež pomocou poetických obrazov a do bohoslužby či modlitby (wird) vkladali hudbu a tanec (samá). Vrchol mystika dosiahla predstavou o jedinosti Boha ako jednote všetkého bytia (Ibn Arabí). Od 12. stor. sa súfiovia združovali do zreteľne vymedzených mystických bratstiev a rádov (taríka) pod vedením charizmatických šejkov. Súfijské taríky tvorily do 19. storočia hlavnú formu islamskej spirituality.[54] Orientalistika na tomto širokom poli životných postojov, ideí a duševných aj telesných cvikov rozpoznáva vplyvy kresťanstva (naznačené už v Koráne 57:27), gnózy, novoplatónskej filozofie (rozpracovanej arabskou falsafou), židovskej kabaly, indického védántu a jógy. O rôznych podobách zdržanlivého, osamoteného života svedčí aj množstvo mien dávaných askétom: záhid, násik; bakká´ "plačlivec", faqír "chudák", qári´ horlivý "čitateľ" Koránu, qáss " potulný kazateľ", perzky devíš " žobrák" atď. Už v 8. storočí sa niektorý začali združovať do škôl, z nich najvýznamnejšie sa zriadili - podobne ako u väčšiny islamských vedných odboroch - v juhoirackých mestách Basre a Kúfe. Objavil sa tiež výraz súfí, "mystik".[55]

Konformný islam bol kolektívnou vierou obce, islamská mystika sa stala vyjadrením viery jednotlivca. Otvorila priestor k individuálnemu hľadaniu priamej cesty k Bohu bez prostredníka a poskytla človeku inde nevídanú tvorivú slobodu. Tým sa dá objasniť zdanlivá roztrieštenosť mystických spoločenstiev, ide však o odraz individuálnych a autentických prístupov k spoločnému cieľu. Jej počiatky boli prejavom nesúhlasu so spôsobom uplatňovania noriem náboženského a spoločenského systému. Mystika v mnohom obchádzala obmedzujúce zásady kodifikovaného islamu, a preto bývala zavrhovaná a prenasledovaná. V rámci tohoto členenia sa postupne etablovali ďalšie mystické smery a na ne nadväzujúce bratstvá (čištíja, qádiríja, maulávíja, naqšbandíja, muhammadíja, rifáíja, šadhilíja, tidžáníja a ďalšie). V modernej dobe (od konca 19. storočia) došlo k postupnému úpadku vplyvu mystických bratstiev, aj keď niekde ešte zohrali výraznú úlohu v rozvoji nápravných hnutí (mahdistické povstanie v Sudáne, sanúsíja v Líbyi) alebo odporu moslimských etník voči európskemu kolonializmu (šajch Abd al-Qádir v Alžírsku, imám Šamil na Kaukaze). Pohromou pre existenciu bratstiev boli kemalistické reformy v Turecku a prevzatie moci na islamskými oblasťami boľševikmi v Sovietskom zväze, v menšom rozsahu nástup sekulárnych režimov v mnohých islamských krajinách. Oživenie mystických bratstiev priniesli osemdesiate a deväťdesiate roky 20. storočia v súvislosti s globálnou krízou sekularizmu a liberalizáciou pomerov v bývalých komunistických krajinách, ktorá zo sebou priniesla islamizáciu verejného života (krajiny Balkánu, Rusko). Pre republikánske režimy "arabského socializmu" boli mystické štruktúry vždy nežiadúce, ale nepredstavovali reálne vnútropolitické nebezpečenstvo, pretože vždy v dejinách boli síce nekonformné, avšak takmer výhradne nepolitické. Pre fundamentalistov, pokiaľ sa k mystickým praktikám časti spoločnosti vôbec vyjadrujú, je táto sféra islamskej religiozity "spoločenským bahnom" (Maudúdí), "rakovinovým vredom na tele ummy" (Farag), ktorý je potrebné vyoperovať.[56]

Súfizmus zahŕňa aj vzory správania, etiku, estetiku a v niektorých formách spoločenstiev zasahuje aj do hospodárskeho, politického a niekedy vojenského úsilia, teda za hranice bežného chápania mystiky... Súfizmus je niekedy označovaný ako duchovný rozmer alebo spiritualita islamu. Tento termín, dnes, bežne používaný, svojim polysémantickým dosahom medze súfizmu prekračuje.[57]

Korán[upraviť | upraviť zdroj]

Svätý Korán

Podľa islamu je Korán autentické slovo božie, ktoré bolo Mohamedovi zjavované prostredníctvom anjela Gabriela (Džibríl) 610-632. Do kanonickej podoby bol spísaný počas vlády tretieho kalifa Uthmána. V dobe rozvoja teologického myslenia v 8.-10. storočí sa presadil názor, že Korán je večné, nestvorené božie slovo. Platí zároveň za nedosiahnuteľný vzor dokonalej krásy a u moslimov sa teší veľkej úcte v prednášanej aj písanej podobe.[58] Obsahuje zbierku textov, prednášaných Mohamedom v priebehu svojej prorockej činnosti (viac ako 20 rokov).[59] Mohamed sám nikdy svoje výroky nezbieral a ani ich nezamýšľal kanonizovať. Ich formálny i obsahový ráz bol daný rôznosťou podmienok v jednotlivých obdobiach, kedy svoje učenie hlásal.[60]

Slovo Korán (arabsky al-Qur´án) je vzťahovou formou od slovesa qara´a "čítať", pôvodne "prednášať", a znamená vlastne prednes zjavenia daného Mohamedovi. Úcta ku Koránu je v islamských krajinách zrejmá vo všetkých oblastiach života. Stáročia bol základom vzdelávacích sústav; dodnes sa mnohí moslimovia učia naspamäť jeho celému rozsiahlemu textu (77 934 slov) a pre mládež sa v tejto znalosti usporadúvajú súťaže. Tomu, kto pozná Korán naspamäť, patrí čestný prídomok háfiz. Starým rukopisom a dnes výtlačkom Koránu sa vždy venovala estetická starostlivosť, kaligraficky tesané koránske verše sa radia k ceneným ozdobným prvkom architektúry. V rade zemí vyhlásili Korán za hlavný zdroj zákonodarstva a fundamentalisti ho vyzdvihujú priamo na miesto jedinej, večnej ústavy.[61]

Redakcia[upraviť | upraviť zdroj]

Mohamed spočiatku zjavené texty spočiatku uchovával iba v pamäti, až v medínskom období začal niektoré časi zaznamenávať. Okruh ľudí, ktorý si koránske pasáže vštepovali do pamäti sa prirodzene rozširoval, a narastalo tak aj nebezpečie odchýlok. K súhrnnej písomnej fixácii ale ešte nedozreli podmienky, pretože zjavenie bolo zosielané výhradne iba Mohamedovi, po dobu jeho života pokračovalo a s konečnou platnosťou sa uzavrelo po jeho smrti. Po niekoľkých neúspešných pokusoch o spísanie zjavenej knihy kalif Uthmán ustanovil komisiu na čele zo Zajdom ibn Thábitom, ktorá v Medíne niekedy v rokoch 651-656 vypracovala záväzné kanonické znenie Knihy. Uthmánská redakcia predstavuje text Koránu, aký poznáme dodnes; akékoľvek staršie odchýlky zanikli a neobjavil sa (s jedinou drobnou výnimkou u šíitov) ani žiaden apokryfný text. Kanonické usporiadanie rozčlenilo Korán na 114 kapitol, stanovilo ich názvy a zoradilo ich mechanicky, aj keď nie celkom dôsledne, podľa počtu veršov: od najdlhšej 2. súry (Kravy) s 286 veršami až po najkratšie (4-6 veršov).[62]

Rozdelenie[upraviť | upraviť zdroj]

Korán je ako kniha rozdelený na 114 kapitol, ktoré sú nazývané súry. Tieto súry sú rôzne dlhé, od veľmi krátkych, ktoré majú iba tri verše, až k najdlhšej (2) s 286 veršami. Jednotlivé súry boli od seba v rannej dobe oddelené záhlaviami; v najstarších exemplároch tieto záhlavia neboli, meno súry bolo uvedené na jej konci. V súčasných moslimských vydaniach Koránu, napr. v oficiálnom egyptskom vydaní z r.1342/1923, má každá súra záhlavie, ktoré je ornamentálne orámované a obsahuje tieto údaje: 1. poradové číslo súry; 2. názov súry; 3. určenie pôvodu, t.j. či je súra mekkánská alebo medínská; niekedy je pripojený ešte údaj, že určité verše sú iného pôvodu ako celok súry; 4. počet veršov; 5. informáciu, po ktorej súre bola dotyčná súra zjavená ("zoslaná"), prípadne bližšie určenie jej chronologického postavenia ("posledná mekkánská" alebo "zjavená pri púti na rozlúčku" a pod.). Priamou súčasťou - na rozdiel od záhlavia - všetkých súr okrem deviatej je "basmala", t.j. slová Bismi lláhi r-rahmáni r-rahím (V mene Boha milosrdného súcitného). Táto veta pravdepodobne slúžila v dobe Mohamadovej a tesne po ňom ako delítko medzi jednotlivými súrami.[63]

Pre praktické účely recitácie rozdelili moslimovia celý Korán, bez ohľadu na súry, na tridsať približne rovnakých častí, tzv adžaza´, čo zodpovedá tridsiatim nociam pôstného mesiaca ramadánu, v priebehu ktorého má každý moslim prečítať alebo odriekať celý Korán. Niekedy je džuz´ ešte rozdelený na dve časti, takže Korán sa potom delí na šesťdesiat ahzáb (sg. hizb); hizb sa ďalej delí na tzv. rub´ al-hizb, t.j. štvrtiny hizbu, ktorých je 240. Existuje ešte delenie Koránu na sedem manázil (sg. manzil), aby bolo uľahčené čítanie Koránu v priebehu jedného týždňa. Miesta, kde sú konce a začiatky týchto jednotlivých oddielov, sú označené v rukopisoch aj v tlačených Koránoch na okraji. Údaje o celkovom počte veršov obsiahnutých v Koráne kolísajú. V egyptskom oficiálnom vydaní je veršov 6236. Korán Ďalej obsahuje 77 934 slov a 323 621 písmen.[64]

Jazyk a štýl[upraviť | upraviť zdroj]

Ručne písané stránky Koránu

Ku Koránu je potrebné pristupovať predovšetkým ako ku textu, ktorý nebol čítaný, ale iba recitovaný. Dialektika ďalšieho vývoja však predurčila Korán k tomu, že sa stal prvou písomnou pamiatkou arabskej literatúry. Pokiaľ ide o slovník, je väčšina použitých slov arabského pôvodu a len malú časť tvoria výpožičky z iných jazykov. V mnohých prípadoch boli tieto cudzie slová v obehu v Arábii už pred Mohamedom, hlavne niektoré biblické mená a kultové náboženské termíny, ako je zrejmé z dokladov zo staroarabskej poézie. Mohamed si sám tvoril nové slová, ktoré mali svojou zvučnosťou alebo tajomnosťou zvýšiť účinok verša na poslucháča. Robil to hlavne na počiatku svojej prorockej kariéry a v eschatologických pasážach (napr. zabáníja, saqar, zakkum a pod.), čím spôsobil neskorším komentátorom problémy pri pokusoch racionálne ich vysvetliť.[65]

Štýl Koránu nieje jednotný, líši sa podľa doby, kedy vznikali jednotlivé časti alebo súry. Zatiaľčo niektoré staršie časti sú vzrušené alebo pokojne vznešené, majú neskoršie súry skôr prozaický charakter a postrádajú básnický vzlet. Aj tu sa prejavuje fakt, že Korán je skôr dielom rétorickým než básnickým a že jeho väčšiu tvoria texty naratívne alebo nariadenia a príkazy. Mohamed nechcel pôsobiť ako básnik, jeho prorocké poslanie z neho činilo kazateľa a vychovávateľa a tomuto cieľu zodpovedala tiež štylistická forma Koránu. Preto v ňom nachádzame tak často opakovania nielen rovnakých fráz a obratov, ale aj celých pasáží alebo tém, čo na dnešného čitateľa pôsobí únavným a monotónnym dojmom. Charakteristickým rysom koránskeho štýlu je použitie rýmovanej prózy, ktorá nemusí mať žiadny utriedený a pravidelný rytmický systém, aj keď v Koráne má väčšinou rytmickú kadenciu, a neobsahuje aj iné atribúty pravého verša. Je komplikované charakterizovať a zaradiť koránský štýl do niektorej bežnej kategórie, pretože podobne ako prorocké knihy Starého zákona tvorí kategóriu sui generis, niečo na rozhraní rétoriky, homiletiky, poézie a prózy.[66]

Moslimovia pokladajú nielen obsah, ale aj štýl a jazyk Koránu za niečo jedinečné a nenapodobiteľné. Táto doktrína, nazývaná i´džáz, argumentuje predovšetkým božským pôvodom svätej knihy a tvrdí, že žiaden smrteľník nebol a nieje schopný niečo tak dokonalé vytvoriť.[67]

Islam a štát[upraviť | upraviť zdroj]

Tradičné islamské poňatie náboženstva a štátu ako nedeliteľného rámca pre obec veriacich (umma) pôsobí v modernej dobe niekedy napäto. V islame totiž neprebehlo oddelenie náboženstva od štátu (sekularizmus), a preto islam vstupuje do spoločenských vzťahov a reálnej politiky. V priestore súčasného islamského sveta od Maroka a západnej Afriky až po Indonéziu a južné ostrovy Filipín, s presahmi modernej islamskej diaspóry na všetky kontinenty, sa ale prejavuje aj silná kultúrna rozmanitosť domácich tradícií. Relatívnu jednotu islamu vytvárajú spoločná viera, Korán, šaría a množstvo kultúrnych prvkov, ale tiež vágne prítomné puto politickej solidarity - napr. Organizácia islamskej konferencie a mnoho islamských inštitúcií.[68]

Islamský reformizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Devätnáste storočie prinieslo postupnú konfrontáciu sveta islamu s dynamickým európskym kapitalizmom a jeho pôvodným rysom - kolonializmom. Islamský politici a myslitelia sa behom európskych vojenských intervencií prvýkrát stretli nielen s technicky vyspelými a triumfujúcim armádami "bezvereckého" nepriateľa, ale neskôr rovnako s hodnotami demokracie, hospodárskymi metódami liberálneho kapitalizmu a tomu zodpovedajúcimi hodnotami politického mechanizmu - teda hodnotami, ktoré sa im Západ rozhodol vštiepiť. Islamský svet na európsky koloniálny impakt, na tento pokus o "kultúrnu globalizáciu", zareagoval rôznymi spôsobmi a s intenzitou zodpovedajúcou tradíciám a aktuálnym pomerom v tej ktorej jeho časti. Hlavným rysom bola reforma islamu, ktorá sa však nepokúšala o "pokrok", teda uplatnenie novej kvality, ale v retrospektíve, v idealizácii pôvodného pravzoru a pokusu o jeho návrat s využitím niektorých hodnôt a zručností Západu. Islamský reformizmus je čisto západný akademický názov pre široký prúd snažení o nápravu islamu návratom k ideálu pôvodnej obce veriacich. Mnohí bádatelia do nej zahŕňajú aj jednotlivé reformačné bojové hnutia 18.-20. stor. (fulbské džihády na Sahare, mahdistické povstanie v Sudáne, wahhábovské hnutia na Arabskom poloostrove, džihády a hidžry v moslimských oblastiach indického subkontinentu). V užšom zmysle sa pod reformizmom rozumie heterogénne intelektuálne hnutie vznikajúce v druhej polovici 19. storočie ako reakcia na prudko sa rozvíjajúci politické a myšlienkové kontakty s Európou.[69]

Bojovné reformačné hnutia[upraviť | upraviť zdroj]

Ich zmyslom bolo napospol vytvoriť islamskú komunitu (umma) novej kvality, vtlačiť jej etický a organizačný ráz podobný Mohamedovej umme v Medíne v rokoch 622-630 a moslimskej spoločnosti v dobe prvých štyroch "správne vedených" kalifov (632-661). Za obrodu prvotnej obce a nastolenie autentického islamského poriadku boli dotyčné reformačné hnutia pripravené viesť ozbrojenú formu džihádu. Za ideovo najvyspelejší sa v tomto zmysle považuje učenie a politická prax wahhábovského hnutia (1745 -) na Arabskom poloostrove, ktorého ideologickým dedičom je súčasný kráľovský režim v Saudskej Arábii.[70]

Intelektuálny reformizmus (prelom 19. a 20. storočia)[upraviť | upraviť zdroj]

Tento amorfný prúd islamského moderného myslenia zahŕňa koncepcie moslimských učencov, ktorý od osemdesiatych rokov 19. storočia premýšľali nad možnosťami reformy islamského práva a kvalitativného posunu v koránskej exegéze. Ich cieľom bolo rôznymi spôsobmi spružniť a obohatiť strnulú islamskú doktrínu a prispôsobiť právnu vedu potrebám a hodnotám moderného života, ktoré boli do organizmu "islamskej civilizácie" postupne implantované pod vplyvom koloniálnej politiky európskych mocností.[71]

Islamský fundamentalizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Zhruba od prvej polovice sedemdesiatych rokov 20. storočia sa začal prehlbovať proces vytvárania hnutí a aktivistických (niekedy pominuteľných) skupín, ktoré napospol ideologicky nadväzovali na tradíciou Asociácie moslimského bratstva v Egypte (založená 1929) a učeniach dvoch jej teoretickov - Hasana al-Banná (1906-1949) a hlavne Sajjida Qutba (1906-1966). Tretím významným teoretikom islamu bol Abdu´l-A´lá Maudúdí (1903-1979), zakladateľ a ideológ indickej, neskôr pakistánskej, strany Ďzamá´ate islámí. Trend aktivistického islamu, ktorého obecným cieľom bolo zvrhnúť domáci "neislamský" režim a zároveň odraziť európsky kolonializmus vo všetkých jeho podobách, sa po druhej svetovej vojne presadil v rade ďalších krajín a stal sa základným inšpiratívnym zdrojom tamojších opozičných hnutí vystupujúcich s pozícií radikálneho islamu. Pre tento smer sa v európskej odbornej literatúre najskôr vžil termín "islamský fundamentalizmus", neskôr sa objavili jeho iné varianty, ako "politický islam", islamský radikalizmus", islamizmus" apod.[72]

Islámský terorismus[upraviť | upraviť zdroj]

Searchtool.svg Pozri aj: Islámský terorismus

Islam na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Searchtool.svg Pozri aj: Islam na Slovensku

Na moravskej území vpadli Turci prvýkrát v roku 1599 v priebehu tzv. dlhej tureckej vojny.[73] Roku 1663 podnikli Tatári z Krymského chanátu, od 15. storočia vazali osmanského sultána, spoločne s Turkami počas Osmansko-habsburskej vojny niekoľko vpádov na Moravu po tom čo padla strategická pevnosť Nové Zámky na južnom Slovensku.[74][75]Vtedy bolo odvlečených do otroctva na 12 000 obyvateľov Moravy.[76][77]"Čoskoro sa začalo ohavné neslýchané prznenie a znásilňovanie žien a panien," napísal očitý svedok evanjelický farár Štefan Pilárik o ženách, ktoré odvliekli Tatári.[78]

Dnes sa na Slovensku k islamu hlási podľa rôznych odhadov 2000 až 5000 prívržencov. Islam na Slovensku nie je oficiálne registrovaným náboženstvom, nakoľko veriaci doposiaľ nevyzbierali 20 000 na registráciu nutných podpisov, a teda nemá nárok na príspevok zo štátneho rozpočtu, ani ďalšie výhody z toho plynúce. Na Slovensku sa najviac moslimov zdržiava vo veľkých mestách, kde sa nachádza niekoľko neoficiálnych modlitební. Veľká časť moslimov prišla na Slovensko za komunizmu zo spriatelených krajín blízkeho východu vrámci študijných výmien.

Kritika[upraviť | upraviť zdroj]

Searchtool.svg Pozri aj: Kritika islamu
Ženy s nikábom v Londýne
Moslimská demonštrácia v Sydney, "Pripravte o hlavu každého, kto uráža proroka"

Medzi predmety kritiky patrí napríklad morálna stránka proroka Mohameda, a to ako v jeho verejnom, ako aj osobnom živote.[79] Otázky týkajúce sa pravosti a morálky Koránu, islamskej svätej knihy, sú kritikmi tiež diskutované.[80][81] Iné kritiky sa zameriavajú na otázku ľudských práv v dnešných islamských štátoch a postavenie žien v islamskom práve a praxi.[82][83] V klasickom islamskom práve, trestom za odpadlíctvo (opustenie náboženstva) od islamu, je smrť.[84]

V nadväznosti na nedávny multi-kulti trend bol kritizovaný vplyv islamu na schopnosť, resp. neschopnosť moslimských prisťahovalcov na Západ integrovať sa.[85]

Saudská Arábia čelí kritike za šírenie wahhábismu, čo je sunnitská fundamentálna forma islamu a štátnej ideológie Saudskej Arábie.[86] Striktnou interpretáciou wahhábismu sa inšpirovali mnohé islamistické hnutia ako je Islamský štát v Sýrii a Iraku,[87] Kavkazský emirát,[88] sýrski povstalci z Fronty an-Nusrá,[89] teroristická organizácia Al-Káida,[90] alebo Tálibán. Wahhábizmus začal expandovať v 70. rokoch, keď Saudovia využili svoje príjmy z predaja ropy na sponzorovanie výstavby mešít a madras po celom svete a na šírenie svojej radikálnej a netolerantnej interpretácie islamu.[91]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Kodifikovaný tvar je iba islam (KSSJ), ale v odborných textoch sa vyskytuje aj tvar islám, ktorý sa viac podobá pôvodnej arabskej výslovnosti.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. islam. In: Pyramída.
  2. Synonymický slovník slovenčiny, 2004. dostupné online
  3. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo islám, str, 564-567.
  4. Major Religions of the World Ranked by Number of Adherents. [online]. [s.a.]. Adherents.com. [cit: 2016-14-06]. Dostupné na internete: <http://www.adherents.com/Religions_By_Adherents.html#Islam>.
  5. KROPÁČEK, Luboš. Duchovní cesty islámu, str. 9.
  6. MENDEL, Miloš. S puškou a Koránem, str. 80-81.
  7. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo islám, str, 564-567.
  8. KROPÁČEK, Luboš. Duchovní cesty islámu, str. 9-10.
  9. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo islám, str, 564-567.
  10. KROPÁČEK, Luboš. Duchovní cesty islámu, str. 12.
  11. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo Muhammad ibn Abdulláh, str, 599-600.
  12. KROPÁČEK, Luboš. Duchovní cesty islámu, str. 13.
  13. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo Muhammad ibn Abdulláh, str, 599-600.
  14. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo Muhammad ibn Abdulláh, str, 599-600.
  15. KROPÁČEK, Luboš. Duchovní cesty islámu, str. 18.
  16. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo Muhammad ibn Abdulláh, str, 599-600.
  17. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo Muhammad ibn Abdulláh, str, 599-600.
  18. KROPÁČEK, Luboš. Duchovní cesty islámu, str. 21.
  19. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo islám, str, 564-567.
  20. KROPÁČEK, Luboš. Duchovní cesty islámu, str. 26.
  21. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo chalífát, str, 555-556.
  22. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo islám, str, 564-567.
  23. MENDEL, Miloš. S puškou a Koránem, str. 92.
  24. MENDEL, Miloš. S puškou a Koránem, str. 93.
  25. KROPÁČEK, Luboš. Duchovní cesty islámu, str. 178.
  26. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003. ISBN 80-718-2165-9.
  27. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo islám, str, 564-567.
  28. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo islám, str, 564-567.
  29. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo islám, str, 564-567.
  30. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo islám, str, 564-567.
  31. KROPÁČEK, Ľuboš. Duchovní cesty islámu, str. 117.
  32. POTMĚŠIL, Jan. Šarīᶜa: úvod do islámského práva, str. 57.
  33. MENDEL, Miloš. S puškou a Koránem, str.197
  34. POTMĚŠIL, Jan. Šarīᶜa: úvod do islámského práva, str. 17.
  35. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo šarí´a, str, 632-633.
  36. POTMĚŠIL, Jan. Šarīᶜa: úvod do islámského práva, str. 18.
  37. POTMĚŠIL, Jan. Šarīᶜa: úvod do islámského práva, str. 18.
  38. POTMĚŠIL, Jan. Šarīᶜa: úvod do islámského práva, str. 24.
  39. POTMĚŠIL, Jan. Šarīᶜa: úvod do islámského práva, str. 22-24.
  40. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo islám, str, 564-567.
  41. POTMĚŠIL, Jan. Šarīᶜa: úvod do islámského práva, str. 27.
  42. MENDEL, Miloš. S puškou a Koránem, str. 128.
  43. MENDEL, Miloš. S puškou a Koránem. str. 196-199.
  44. KROPÁČEK, Ľuboš. Duchovní cesty islámu, str. 91.
  45. KROPÁČEK, Ľuboš. Duchovní cesty islámu, str. 91.
  46. KROPÁČEK, Ľuboš. Duchovní cesty islámu, str. 92.
  47. KROPÁČEK, Ľuboš. Duchovní cesty islámu, str. 96.
  48. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo modlitba, str, 596-597.
  49. KROPÁČEK, Luboš. Duchovní cesty islámu, str. 104-106.
  50. KROPÁČEK, Luboš. Duchovní cesty islámu, str. 107-108.
  51. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo půst, str, 615-616.
  52. KROPÁČEK, Luboš. Duchovní cesty islámu, str. 110.
  53. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo pouť do Mekky, str, 610-611.
  54. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo islám, str, 564-567.
  55. KROPÁČEK, Luboš. Duchovní cesty islámu, str. 155-156.
  56. MENDEL, Miloš. S puškou a Koránem, str. 130-131.
  57. KROPÁČEK, Luboš. Súfismus: dějiny islámské mystiky, str. 14.
  58. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo Korán, str, 582-583.
  59. HRBEK, Ivan. "Forma Koránu", in:  Korán. 1. vyd. Brno: Levné knihy KMa, s.r.o.,2006, str. 46.
  60. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo Muhammad ibn Abdulláh, str, 599-600.
  61. KROPÁČEK, Luboš. Duchovní cesty islámu, str. 28-29.
  62. KROPÁČEK, Luboš. Duchovní cesty islámu, str. 29.
  63. HRBEK, Ivan. "Forma Koránu", in:  Korán. 1. vyd. Brno: Levné knihy KMa, s.r.o.,2006, str. 48.
  64. HRBEK, Ivan. "Forma Koránu", in:  Korán. 1. vyd. Brno: Levné knihy KMa, s.r.o.,2006, str. 49.
  65. HRBEK, Ivan. "Jazyk a styl Koránu", in:  Korán. 1. vyd. Brno: Levné knihy KMa, s.r.o.,2006, str. 54-57.
  66. HRBEK, Ivan. "Jazyk a styl Koránu", in:  Korán. 1. vyd. Brno: Levné knihy KMa, s.r.o.,2006, str. 57-59.
  67. HRBEK, Ivan. "Jazyk a styl Koránu", in:  Korán. 1. vyd. Brno: Levné knihy KMa, s.r.o.,2006, str. 65.
  68. HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003, Heslo islám, str, 564-567.
  69. MENDEL, Miloš. S puškou a Koránem, str. 45.
  70. MENDEL, Miloš. S puškou a Koránem, str. 48.
  71. MENDEL, Miloš. S puškou a Koránem, str. 48.
  72. MENDEL, Miloš. S puškou a Koránem, str. 49.
  73. "Hrozí opakování historie? Mohamedáni kdysi Moravu plenili". Týden. 31. ledna 2015.
  74. "Turecké vojenské výboje na území dnešného Slovenska III."
  75. "Dvě stě Valachů padlo. Před 350 lety se Turek jal plenit Moravu". iDNES.cz. 12. října 2013.
  76. "Znojmo v tureckém ohrožení (4)". Znojemský týden.
  77. Lánové rejstříky (1656–1711)
  78. Štefan Pilárik: Turcico-Tartarica crudelitas (Turecko-tatárska ukrutnosť)
  79. Ibn Warraq, The Quest for Historical Muhammad (Amherst, Mass.:Prometheus, 2000), 103.
  80. Bible in Mohammedian Literature., by Kaufmann Kohler Duncan B. McDonald, Jewish Encyclopedia. Retrieved April 22, 2006.
  81. Robert Spencer, "Islam Unveiled", pp. 22, 63, 2003, Encounter Books, ISBN 1-893554-77-5
  82. http://www.freedomhouse.org/template.cfm?page=22&year=2005&country=6825. See also Timothy Garton Ash. "Islam in Europe", The New York Review of Books, 2006-10-05.
  83. Timothy Garton Ash. "Islam in Europe", The New York Review of Books, 2006-10-05.
  84. Ellis, Mark S; Emon, Anver M; Glahn, Benjamin. Islamic Law and International Human Rights Law.. Oxford University Press. ISBN 0199641447.
  85. Tariq Modood (2006-04-06). Multiculturalism, Muslims and Citizenship: A European Approach, 1st, Routledge. ISBN 978-0-415-35515-5.
  86. "The Independent: Skutečnou hrozbou pro Západ jsou Saúdové". Novinky. 1. října 2015.
  87. "Saúdská Arábie: Spojenec Západu, který doma vládne tvrdou rukou". Česká televize. 23. ledna 2015.
  88. "Přesunou se čečenští rebelové v Sýrii na olympiádu v Soči?". Týden. 7. srpna 2013.
  89. "Sýrie ukrývá památky na utajených místech, aby je nezničili extremisté". Novinky. 20. srpna 2015.
  90. "Hamas, Al Kajda a Gaza". Český rozhlas. 1. července 2010.
  91. "Analyses – Wahhabism". Public Broadcasting Service (PBS).

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • HORYNA, Břetislav a Helena PAVLINCOVÁ (eds.). Judaismus, křesťanství, islám. Vyd. 2., podstatně přeprac. a rozš. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2003. 797 s. ISBN 80-718-2165-9.
  • Korán. Vyd. 7. [sic], V tomto překladu 4., v nakl. Academia 1. Praha: Academia, 2000. ISBN 80-730-9992-6.
  • IBN ISHÁK, Muhammed. Muhammad: život Alláhova proroka. Vyd. 1. Voznice: Leda, 2009. ISBN 978-80-7335-184-7.
  • KROPÁČEK, Luboš. Duchovní cesty islámu. 4. vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. 292 s. ISBN 80-7021-821-5.
  • KROPÁČEK, Luboš. Súfismus: dějiny islámské mystiky. Vyd. 1. Praha: Vyšehrad, 2008. 341 s. (Světová náboženství) ISBN 978-80-7021-817-4.
  • MENDEL, Miloš. S puškou a Koránem. Vyd. 1. Praha: Orientální ústav Akademie věd České republiky, 2008, 241 s. ISBN 978-80-85425-63-5.
  • POTMĚŠIL, Jan. Šarī⁹a: úvod do islámského práva. 1. vyd. Praha : Grada, 2012. 219 s. ISBN 978-80-247-4379-0.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]