Ius soli

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

██ Štáty, v ktorých sa zásada ius soli uplatňuje úplne, alebo takmer bezpodmienečne.

██ Štáty, v ktorých sa zásada ius soli uplatňuje s obmedzeniami.

██ Štáty, v ktorých bola zásada ius soli zrušená.

Ius soli je právna zásada, podľa ktorej má dieťa právo na občianstvo toho štátu, na ktorého území sa narodilo.[1] V Európe, Afrike alebo Ázii nie je veľmi bežná, naopak veľmi rozšírená je v Amerike.

Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

Na Slovensku dieťa nadobúda štátne občianstvo vtedy, ak je aspoň jeden z jeho rodičov občanom SR,[2] podobne ako vo väčšine európskych, afrických a ázijských krajín sa tu teda uplatňuje zásada ius sanguinis (nie ius soli).

Výnimku tvoria (podobne ako v iných štátoch) nasledujúce prípady:[2]

  • ak sa dieťa narodí na území Slovenska, pričom jeho rodičia sú bez štátnej príslušnosti,
  • ak sa dieťa narodí na území Slovenska, pričom jeho rodičia sú príslušníci iného štátu, no dieťa nemá nárok na občianstvo ani jedného z nich,
  • ak sa dieťa narodí, alebo je nájdené na území Slovenska, pričom jeho rodičia nie sú známi, pokiaľ sa nepreukáže jeho príslušnosť k inému štátu, a nenadobudlo narodením občianstvo iného štátu.

V týchto prípadoch sa teda výnimočne uplatňuje ius soli. Ak by tieto podmienky neexistovali, deti v spomínaných prípadoch by logicky nemali nárok na občianstvo žiadneho štátu a automaticky by sa stali tzv. apolitmi, teda ľuďmi bez štátnej príslušnosti. Takéto prípady sa snaží obmedziť tzv. Dohovor o redukovaní počtu osôb bez štátnej príslušnosti z roku 1961, ku ktorému Slovensko pristúpilo.[3]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ius soli na českej Wikipédii.