Ivan Fiodorovič Kruzenštern

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Ivan Fiodorovič Kruzenštern
rod. Ивaн Фёдорович Крузенштeрн
námorný kapitán, admirál
Ivan Fiodorovič Kruzenštern
Dielo
Polia pôsobnostinámorná plavba, oceánografia, kartografia
Známy vďakaprvej ruskej plavbe okolo Zeme
Významné prácezmapovanie veľkých, dovtedy neznámych morí a trás
Vedecké pôsobeniegeografia, moreplavba
OvplyvnilOtto von Kotzebue, Faddej Faddejevič Bellinsgauzen
Ocenenia
Rád Pour le Mérite,
čestný člen Ruskej akadémie vied
a riadny člen Švédskej kráľovskej akadémie vied
Osobné informácie
Narodenie19. november 1770
Hagudi, Harrien, Estónska gubernia, Ruské impérium
Úmrtie24. august 1846 (75 rokov)
Väike-Maarja Parish, Estónsko
Štátna príslušnosťruská
Národnosťruská
PodpisIvan Fiodorovič Kruzenštern, podpis (z wikidata)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsIvan Fiodorovič Kruzenštern
(multimediálne súbory na commons)
Hagudi, Kruzenšternovo rodné panstvo v obci Rapla, kraj Harjumaa na severe Estónska

Ivan Fiodorovič Kruzenštern (rus. Иbан Фёдорович Крузенштeрн; * 19. november 1770, Hagudi, Estónska gubernia, Ruské impérium – 24. august 1846, Kiltsi), bol ruský moreplavec, neskôr admirál, čestný člen Ruskej akadémie vied a riadny člen Švédskej kráľovskej akadémie vied. Preslávil sa prevedením prvej úspešnej ruskej plavby okolo sveta, pri ktorej vyvrátil niektoré domnienky o neexistujúcich ostrovoch.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Kruzenštern pochádzal z rodu baltskonemeckej šľachty švédskeho pôvodu (von Krusenstjerna), majúce svoje statky v Estónsku. Preto niektoré zdroje uvádzajú jeho meno ako Adam Johann (Ritter) von Krusenstern (Ritter je titul v zmysle rytier). Rodina zostala na svojom panstve aj po zabratí Pobaltia Ruskom (1721) a vstúpila do cárskych služieb. Kariéra mladého Ivana / Adama postupovala obvyklou cestou: od kadeta cez gardového námorníka až po poručíka, pričom túto hodnosť si vyslúžil vo vojne sa Švédmi. V roku 1793 bol vyslaný "na prax" do Anglicka a na britských lodiach spoznal postupne severoamerické pobrežie aj Karibské more a dostal sa až do India a Číny.

Cesta okolo sveta[upraviť | upraviť zdroj]

Vyplávanie[upraviť | upraviť zdroj]

Výprava mala na lodiach Neva a Nadežda dopraviť na Aljašku tovar a potraviny a na spiatočnej ceste predať v Číne americké kožušiny. Okrem toho bola poverená aj ďalšími politickými a vedeckými úlohami. S pomocou najmodernejších navigačných a astronomických prístrojov mala skúmať splavnosť morí a vykonávať oceánografické pozorovania, popísať brehy Sachalinu a ústia rieky Amur, zaobstarať zbierky minerálov a rastlinstva z krajín, ktoré navštívi. Hoci nešlo o vojenskú expedíciu, boli obe lode pre každý prípad pomerne silne vyzbrojené, pretože v tom čase sa v Európe nepretržite bojovalo.

Kruzenšternov druh Jurij Lisjanskij (1773 – 1837), veliteľ 300tonovej Nevy, bol taktiež skúsený námorný dôstojník. Výborne sa vyznal v astronómii, kartografii aj matematike a jeho doterajšia kariérna dráha sa takmer do detailu podobala Kruzenšternovej.

Citron – zaručený prostriedok proti skorbutu

Prvý „krst ohňom“ prekonali obe lode v silnej búrke cestou do Anglicka. Ďalším cieľom po týždňovej zastávke na Kanárskych ostrovoch bola už Južná Amerika. Vďaka čerstvej strave, hlavne citrónom a tekviciam, ktoré dal Kruzenštern zaobstarať, neochorel počas plavby jediný námorník skorbutom. Nutné opravy na Neve zdržali výpravu šesť týždňov na ostrove Sv. Kataríny v blízkosti brazílskeho Santa Cruz. Tento čas však bohato využili prírodovedci. Pri obchádzaní Hornovho mysu museli ruskí námorníci bojovať s celou sériou ťažkých búrok a Tichý oceán ich potom privítal pochmúrnym počasím a silným vetrom. Dňa 24. marca oddelila obe lode od seba ďalšia búrka a hmla. Stretli sa až po sedemtýždňovom odlúčení u najväčšieho z Markézskych ostrovov, Nuku Hivy. Od Markéz zamierili ruské lode k Havaju, kde sa ich cesty rozdelili: Neva sa vydala k aljašským brehom, Nadežda ku Kamčatke. Kruzenštern urobil cestou ešte jeden pokus nájsť juhovýchodne od Japonska legendárny "ostrovy zlata a striebra". Dopadol však rovnako ako jeho predchodcovia.

Významné objavy[upraviť | upraviť zdroj]

V polovici júla roka 1804 spustila Nadežda kotvy v Petropavlovskom prístave. Po vyložení nákladu a doplnení zásob ju čakala nová dôležitá úloha – začiatkom septembra vyplávala k japonským brehom. Cesta k juhu pozdĺž východného pobrežia japonských ostrovov bola málo známa, sťažovali ju lejaky a husté hmly a raz ohrozoval loď dokonca tajfún. Až po mesiaci dorazila do nagasackého prístavu. Japonci sa tvárili ako úctiví a vľúdni hostitelia, ale s ruskou posádkou zaobchádzali ako so zajatcami. Po polročnom ponižujúcom čakaní odmietol cisár delegujúce listiny aj dary ruského veľvyslanca a prísne zakázal ďalším ruským lodiam plavbu v japonských vodách.

Spiatočnú cestu podnikol Kruzenštern neznámym morom pozdĺž západných japonských brehov, zmapoval pritom pobrežie Honšú a Hokkaida, La Pérousovým prielivom prenikol k južnému okraju Sachalinu a v blízkosti Kurilských ostrovov takmer stroskotal na podmorských útesoch.

Kým čakal v Petropavlovsku na loď Konštantín s nákladom amerických kožušín, rozhodol sa využiť voľný čas k doriešeniu dvoch otázok, ktorých zodpovedanie prenechal Jean-François de La Pérouse svojim nasledovníkom: či je Sachalin spojený nejakou šijou s pevninou, kadiaľ vteká amur do mora a ako by bolo možné využiť tento veľtok pre spojenie sibírskych končín s Tichým oceánom. Kruzenštern začal prieskumom a mapovaním východného pobrežia Sachalinu. V úzkom a plytkom tatárskom prielivu musel bojovať so silným prúdom takmer sladkej vody, z čoho usúdil, že ústie Amuru nie je ďaleko a za ním je zrejme piesočná šija, spájajúca Sachalin s ázijským brehom. Vinou nedostatočného prieskumu sa dopustil hrubého omylu a jeho domnienka o polostrovnom charaktere Sachalinu prežívala ešte niekoľko desaťročí. Až v roku 1849 ju vyvrátil ďalší ruský kapitán Gennedil Nevelskij.

Návrat[upraviť | upraviť zdroj]

Po návrate s Ochotského mora sa Nadežda s nákladom kožušín vydala k čínskym brehom, pričom sa jej kapitánovi podarilo "zmazať z mapy" niekoľko ostrovov, púhych výplodov bujnej fantázie španielskych a portugalských moreplavcov. Dňa 20. novembra 1805 zakotvila v portugalskom Macau, kam o dva týždne neskôr dorazila aj Neva. Ruské lode vymenili v Macau a Kantone svoje kožušiny za čaj, porcelán a iný čínsky tovar a vydali sa cez Juhočínske more a Sundský prieliv do Indického oceánu. Neďaleko mysu Dobrej nádeje sa v hmle opäť jedna druhej stratili a do Ruska sa preto vrátili oddelene. Kruzenštern sa objavil v Kronštadte po troch rokoch a dvanástich dňoch 19. augusta 1806, o celých štrnásť dní neskôr než Lisjanskij, ktorého cesta je pozoruhodná predovšetkým tým, že z Číny až do Anglicka doplával ako prvý kapitán v dejinách námornej plavby bez jediného medzipristátia.

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá ruská plavba okolo sveta otvorila novú námornú cestu z baltského Kronštadtu cez Indiu a Čínu do vzdialenej "ruskej Ameriky" a stala sa cennou životnou školou pre budúcich veľkých ruských moreplavcov, napríklad pre Bellingshausena či Kotzebueho. Na vrchole svojej kariéry velil Kruzenštern zboru námorných kadetov, stál pri zrode ruskej Geografickej spoločnosti a na základe dostupných poznatkov o Tichomorí zostavil detailný atlas Oceánie. Zomrel 24. augusta 1846 na maláriu.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ivan Fjodorovič Kruzenštern na českej Wikipédii.