Ivan Fiodorovič Paskevič

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 02:58, 4. február 2013, ktorú vytvoril EmausBot (diskusia | príspevky) (r2.7.3) (Robot: Zmena sv:Ivan Fjodorovitj Paskevitj na sv:Ivan Paskevitj)
Ivan Fiodorovič Paskevič
ruský generál a vojvodca
ruský generál a vojvodca
Narodenie18. august 1782
Poltava, Ukrajina
Úmrtie1. február 1856 (73 rokov)
Varšava, Poľsko
PodpisIvan Fiodorovič Paskevič, podpis (z wikidata)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Ivan Fiodorovič Paskevič

Ivan Fiodorovič Paskevič knieža Jerevanské a Varšavské (*8. august 1782 Poltava, Ukrajina – †1. február 1856 Varšava, Poľsko), ruský generál-poľný maršal. Patril k blízkym spolupracovníkom cára Mikuláša I. a aktívne sa podieľal na presadzovaní jeho politiky. Bol členom hlavného súdu, ktorý vyniesol rozsudok nad členmi "dekabristického" sprisahania.

Život

Mladosť a raná kariéra v armáde

Narodil sa v Ukrajinskom meste Poltava. Pochádzal z šľachtickej rodiny, jeho predkovia boli Ukrajinskí Kozáci. Vo februári 1794 bol prijatý na štúdia v Pážacom zbore a v októbri 1800 sa stal gardovým dôstojníkom. V roku 1805 sa zúčastnil vojny s Francúzskom a bitky pri Slavkove. V roku 1806 bol vyslaný na štáb Dunajskej armády, kde sa účastnil bojov proti Osmanskej ríši, vyznamenal sa pri dobytí Bukurešti a úspešne velil práporu horských strelcov. Na jeseň 1807 sa podieľal na neúspešných mierových rokovaniach s Osmanskou ríšou, od roku 1808 opäť bol veliteľom horského streleckého práporu a neskôr pešieho pluku. Na jeseň 1810 mu bola pridelená generálska hodnosť, v januári 1811 sa stal majiteľom novo vznikajúceho Oriolského pešieho pluku, od júna 1811 velil pešej brigáde a začiatkom roku 1812 sa stal veliteľom 26. pešej divízie, s ktorou vstúpil do bojov rusko-francúzskej vojny.

Napoleonské vojny

Vyznamenal sa v bojoch pri Saltanovke, Smolensku a Borodine, Malojaroslavskom i Vjazme, pri ruskom protiútoku velil pechote Platovovho zboru a neskôr sa stal zástupcom veliteľa v Miloradovičovom zbore. V decembri 1812 sa stal veliteľom 7. zboru, obsadil poľskú pevnosť Modlin a v čele svojho zboru prenikol v priebehu bitky pri Lipsku ako jeden z prvých do mesta. Koncom roku 1813 obliehal Magdeburg a Hamburg, v januári 1814 bol menovaný veliteľom 2. granátnickej divízie a zúčastnil sa útoku na Paríž. Za vojny roku 1815 organizoval v čele svojej divízie obliehanie Tulu a po uzatvorení mieru divíziu presunul do mierovej posádky v Smolensku.

Ďalšie boje v cárskych službách

Od novembra 1817 velil 2. gardovej pešej divízii, v máji 1821 sa stal veliteľom 1. gardovej pešej divízie a v decembri 1824 bol menovaný veliteľom 1. armádneho zboru. V auguste 1825 sa stal veliteľom ruských vojsk v Gruzínsku, počas rusko-perzskej vojny porazil perzskú armádu pri Jelizavetpoli a v marci 1827 bol menovaný hlavným veliteľom Kaukazskej armády, následne dobyl Nachičevan, Jerevan a donútil Peržanov uzatvoriť mier. Po vypuknutí rusko-osmanskej vojny dobyl v júni 1828 pevnosť Kars a v nasledujúcom roku zničil väčšinu osmanských vojsk v kaukazskom predhorí, za čo v septembri 1829 obdržal hodnosť generála-poľného maršala a titul jerevanský knieža. V máji 1831 bol ustanovený za hlavného veliteľa v rusko-poľskej vojne. V auguste 1831 sa zmocnil Varšavy a prinútil Poliakov ku kapitulácii, za čo bol vymenovaný varšavským kniežaťom. Od decembra 1831 bol menovaný poľským miestokráľom a veliteľom Západnej armády, niekoľkokrát stal v čele diplomatických misii v Berlíne a vo Viedni. Vo funkcii veliteľa Západnej armády pôsobil taktiež v období európskych revolúcii, v máji 1849 bol prítomný na rokovaniach rakúskeho cisára Františka Jozefa I. a ruského cisára Mikuláša II. vo Varšave. Po týchto rokovaniach bol vymenovaný za veliteľa pomocnej ruskej armády, ktorá zaútočila na maďarských povstalcov a v auguste 1849 ich donútil ku kapitulácii pri Világoši. So svojím vojskom prechádzal cez Dukliansky priesmyk. V máji 1853 sa stal veliteľom Dunajskej armády. O mesiac prekročil na čele Dunajskej armády rieku Prut, a takto začal tzv. Krymskú vojnu v rokoch 1853 – 1856. Bol ranený pri obliehaní Silistry, tu sa prejavila jeho bezradnosť pri vedení vojenských operácií a preto vzdal sa velenia a odišiel na svoje panstvo vo Varšave, kde krátko pred neúspešným ukončením vojny zomrel.

Vyznamenania

Za svoje vojenské zásluhy bol vyznamenaný Radom Svätého apoštola Ondreja prvozvaného s briliantmi, Radom Svätého kniežaťa Alexandra Nevského s briliantmi. Vojenským radom Svätého veľkomučeníka víťaza Juraja všetkých stupňov, Radom Svätého apoštolom rovného kniežaťa Vladimíra 1., 3. a 4. stupňa, Radom bielej orlice, Radom Svätej Anny 1. stupňa s briliantmi a 2. stupňa, osmanským Radom červeného polmesiaca 1. stupňa, perzským Radom slnka a leva 1. stupňa, veľkokrížom poľského Radu vojenskej cnosti, pruským Radom černej orlice s briliantmi, pruským Radom červenej orlice 1. stupňa, veľkokrížom rakúskeho Vojenského radu Márie Terézie, veľkokrížom Kráľovského uhorského radu Svätého Štefana a veľkokrížom saského Radu bieleho sokola.

Literatúra

  • Za víru, vládce a vlast, Ruští a sovětští maršálové. Brno, Jota 2005, str. 185-186
  • Sovetskaja vojenaja encykopedia, Ministerstvo oborony ZSSR, Moskva 1978, str. 248

Iné projekty