Ivo Helóry
| svätý Ivo Helóry | |
| svätec Katolíckej cirkvi, patrón právnikov | |
![Rogier van der Weyden, Ivo Hélory z Kermartinu, olejomaľba, okolo 1450, National Gallery, London, UK[1]](/wiki/S%C3%BAbor:Weyden_Ivo.jpg) Rogier van der Weyden, Ivo Hélory z Kermartinu, olejomaľba, okolo 1450, National Gallery, London, UK[1] | |
| Biografické údaje | |
|---|---|
| Narodenie | 17. október 1253 Le Minihy-Tréguier, Bretónsko |
| Úmrtie | 19. máj 1303 (49 rokov) Kermartin, Bretónsko |
| Uctievanie | |
| Svätorečenie | 1347 Klement VI. |
| Atribúty | talár, baret, kniha |
| Patronát | právnici, siroty, chudobní |
| Cirkev | Katolícka cirkev |
| Sviatok | 19. máj |
| Odkazy | |
 | Ivo Helóry (multimediálne súbory na commons) |
Svätý Ivo Helóry (* 17. október 1253, Le Minihy-Tréguier, Bretónsko – †19. máj 1303, Kermartin, Bretónsko) bol bretónsky právnik a kňaz. Katolíckou cirkvou je uctievaný ako svätý. Jeho sviatok pripadá na 19. mája[2]. Je patrónom právnikov (zvlášť advokátov, no aj sudcov a notárov), sirôt a chudobných.[1] Býva nazývaný „advokátom chudobných“[1].
Mená[upraviť | upraviť zdroj]
- slov. Ivo Helóry z Kermartinu[1]:23; Ivo Helóry[1]:25
- Ivo z Bretónska[1]:25
- franc. Yves Hélory de Kermartin alebo Yves Hélory[3]
- lat. Ivo alebo Yvo[2][1]:25
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Narodil sa do šľachtickej rodiny[1], na zámku Le Minihy pri Tréguier, ako syn Helóryho, pána z Kermartinu a Azy.[2] Vychovávaný bol svojou matkou a Jánom z Kerhozu.[3] Ako štrnásťročný odišiel študovať teológiu a filozofiu do Paríža, možno na školu svätého Bonaventúru[3]. V roku 1277 začal navštevovať hodiny civilného práva na Orleánskej univerzite, kde bol jeho vyučujúcim Peter de la Chapelle[1]. Mal vynikať vážnosťou, zbožnosťou a dobročinnosťou.[3] Hovoril po latinsky, grécky a bretónsky.[4] Po štúdiách začal vykonávať právnu prax na cirkevnom súde, pričom bol veľkým zástancom chudobných a utláčaných.[1][3]
Z podnetu tréguierského biskupa sa stal v roku 1284 kňazom a pôsobil v menších bretónskych farnostiach. V tomto období bol tiež cirkevným sudcom.[1]
Ku koncu života žil na rodinnom zámku, kde opäť poskytoval právne rady chudobným.[1]
Ikonografia[upraviť | upraviť zdroj]
V umení býva zobrazovaný v talári a právnickom barete. V rukách zvykne držať listiny alebo knihu.[3] Pri nohách mu často stoja jeho chudobní klienti: deti a ženy[1] alebo alegória Spravodlivosti[4]. Niekedy býva zobrazovaný aj ako kňaz s kalichom[4] či v rámci súsošia boháča a chudobného.[3]
Jeho súsošie sa nachádza na Karlovom moste v Prahe. Pôvodné súsošie vytvoril v roku 1711 rakúsky sochár Matyáš Bernard Braun, no dnes je vystavená replika z roku 1908, ktorú vytvoril František Hergesel. Svätca sprevádza socha starca, vdovy, dieťaťa a socha Spravodlivosti, ktorá má zaviazané oči.[5]
Ivova socha sa nachádza na žezle historickej Právnickej fakulty historickej Trnavskej univerzity v Trnave, ktoré je dnes súčasťou zbierok Maďarskom národnom múzeu v Budapešti.[6]
Kult[upraviť | upraviť zdroj]
Katolíckou cirkvou je uctievaný ako svätý. Kanonizovaný bol 19. mája[3] v roku 1347 pápežom Klementom VI. na návrh bretónskych biskupov a francúzskeho kráľa. Jeho kult je rozšírený najmä vo Francúzsku. V jeho rodisku sa konávajú v deň výročia jeho úmrtia každý rok púte. Najmä vo Francúzsku ale aj inde vo svete (Taliansko, Brazília) po ňom bývajú pomenované právnické bratstvá, ktoré poskytujú právnu pomoc chudobným.[1]
Je patrónom právnikov (advokátov, sudcov, notárov), sirôt, chudobných[1], sústružníkov, farárov, súdnych procesov[4], Bretónska a viacerých právnických fakúlt (napríklad Právnickej fakulty Karlovej univerzity).[5]
Česká advokátska komora udeľuje v rámci súťaže „Právník roku“ každoročne Cenu svätého Yva, ktorú prezentuje sklenená plastika s podobizňou svätého Iva. Udeľovaná býva za zásluhy v rôznych oblastiach právnického pôsobenia.[7]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o KERECMAN, Peter; MANIK, Rudolf. História advokácie na Slovensku. Bratislava : Eurokódex, 2011. 656 s. ISBN 978-80-89447-33-6. S. 23 – 26.
- ↑ a b c MACERLEAN, Andrew. St. Ives. In: The Catholic Encyclopedia. Vol. 8. New York : Robert Appleton Company, 1910. [Cit. 2022-09-11]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h EVENOU, Jean. IVO HELORY de KERMARTIN. In: Bibliotheca Sanctorum. Vol. 7.. Roma : Istituto Giovanni XXIII della Pontificia Universita lateranense, 1966. S. 997 – 1001. (po taliansky)
- ↑ a b c d IVO Hélory. In: RULÍŠEK, Hynek. Postavy, atributy, symboly slovník křesťanské ikonografie. České Budějovice : Karmášek, 2006. ISBN 80-239-7434-3. S. 166.
- ↑ a b GLET, Jiří. Svatí na Karlově mostě. [s.l]: Martin Koláček - E-knihy jedou. S. 6 – 8. ISBN 978-80-7512-314-5.
- ↑ Výsledky súťaže Archivované 2022-09-11 na Wayback Machine. [Cit. 20. 8. 2022]
Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- KIMPEL, S. IVO (YVES) HELORY. In: KASTER, K. G., et al. Lexikon der christlichen Ikonographie: Ikonographie der Heiligen. Band. 7. Innozenz bis Melchisedech. Freiburg im Breisgau : Herder, 1974. ISBN 3-451-22568-9. S. 17 – 20.