Izabela Jagelovská

	Izabela Jagelovská
	uhorská kráľovná
	; Izabela Jagelovská na portréte z 19. storočia.
Panovanie
Dynastia	Jagelovci
Panovanie	1539 – 1540
Korunovácia	23. február 1539, Stoličný Belehrad, Uhorské kráľovstvo
Biografické údaje
Narodenie	18. január 1519,; Krakov, Republika oboch národov
Úmrtie	15. september 1559 (40 rokov); Alba Iulia, Sedmohradsko
Pochovanie	Katedrála svätého Michala (Alba Iulia), Rumunsko
Rodina
Manžel	Ján I. (Uhorsko)
Potomstvo	Ján II. Žigmund Zápoľský
Otec	Žigmund I. (Poľsko)
Matka	Bona Sforzová
Odkazy
	Izabela Jagelovská; (multimediálne súbory na commons)
	Historický portál; Biografický portál

Izabela Jagelovská (* 18. január 1519, Krakov – † 15. september 1559, Alba Iulia) bola rodom poľská princezná, manželka uhorského protikráľa Jána Zápoľského.

Biografia

Pôvod a mladosť

Izabela sa narodila ako najstaršia zo šiestich detí poľského kráľa Žigmunda I. Starého a jeho druhej manželky Bony Sforza, vojvodkyne z Milána a Bari. Detstvo strávila s rodičmi a bratom v meste Krakov ale aj na území Litvy. Jej matka, pôvodom z Apeninského polostrova, ju naučila taliansky jazyk, pričom ju vychovala v duchu renesancie. Ako matkino obľúbené dieťa dostala všestranné vzdelanie spoločne s bratom Žigmundom Augustom. Okrem rodnej poľštiny ovládala latinský, taliansky a nemecký jazyk.

Manželské vzťahy

Manželstvo Izabely bolo – na rozdiel od jej mladších sestier – pro poľskú kráľovnú záležitosťou najvyššieho významu. Prvé návrhy Izabelinho sobáša boli v spojitosti s plánovaným zväzom poľsko-francúzskym, ktorý mal byť uzavretý proti Habsburgovcom. Francúzske posolstvo sondovalo v roku 1523 možnosť budúceho sobáša Izabely a princa Henricha, mladšieho brata francúzskeho kráľa Františka I. Obe deti mali v tých časoch sotva štyri roky a manželstvo by malo iba politický charakter: Henrich dostal od otca titul milánského vojvodu a František vyhlásil nároky na toto panstvo. Izabela zase bola po matke najstaršou vnučkou právoplatného milánského vojvodu (Bona Sforza bola dcérou Giana Galeazza Sforzy, ktorého neoprávnene vlády zbavil jeho strýko Ludovico Sforza) a ako taká by posilnila francúzske práva a nároky k tomuto titulu. Na jar roku 1524 však podpísaná manželská zmluva medzi dynastiou Jagelovcov a Valois nenašla naplnenie v dôsledku zmeny politických pomerov po veľké porážke vojsk Francúzskeho kráľovstva v bitke pri Pavii. Podobne nedošlo k uskutočneniu dohovorov, ktoré plánovala stará matka a menovkyňa princeznej a to Izabela Aragónska, ktorá chcela vydať vnučku za jedného z bratrancov svojho zosnulého manžela a to Maria Sforzu. Ten bol roku 1521 dosadený Habsburgovcami na trón milánského vojvodstva, neistá situácia slabého vojvodu však Žigmunda I. Starého od tohto sobáša odradzovala. Sama Bona Sforza zase pro dcéru medzi talianskymi kniežatami navrhovala Federica II. Gonzagu, od roku 1530 mantovského vojvodu, ten však – zrejme pod vplyvom habsburskej diplomacie – rozhodol pre iný výber. Bona mohla – navyše naklonená Habsburgovcom – vidieť dobre sobáš dcéry s niektorým z habsburských arcivojvodov, čo by bolo pro Izabelu i celou jej rodinu veľmi prestížne spojení, Habsburgovci však nemali záujem o spojenie tohto typu a namiesto toho začali dohody o príprave sobáša Jagelovskej so Savojskými. Dôvodom neskoršieho záujmu Habsburgovcov, cisára Karola V. a jeho brata Ferdinanda o Izabelinu ruku bolo to, že medzi uchádzačmi o sobáš s poľskou princeznou sa objavil Ján Zápoľský, uhorský kráľ, ktorý s nimi viedol ozbrojený boj o uhorský trón.

Manželstvo s Jánom Zápoľským (1539 až 1540)

Ján Zápoľský (* 2. február 1487 – † 22. júl 1540) bol najstarší zo štyroch potomkov uhorského magnáta a palatína Štefana Zápoľského a jeho druhej manželky, tešínskej princeznej Hedvigy. Tá bola dcérou tešínského kniežaťa Přemysla II. O Izabelinu ruku začal usilovať už na počiatku 30. rokov s tým cieľom, aby tento sobáš spečatil poľsko-uhorské spojenectvo, v ktorom Zápoľský dúfal, vojnu proti Habsburgovcom. Už skôr, za panovania Vladislava II. Jagelovského, vydal za Žigmunda Starého svoju mladšiu sestru Barboru, a napokon hodlal znovu prostredníctvom sobáša vzťahy medzi oboma krajinami. Kráľ Žigmund nebol naklonený tomuto manželstvu z dvoch dôvodov. Jednak odmietol vydať dcéru do krajiny ohrozenej vojnou, (Ján Zápoľský dlhodobo viedol vojny – v podstate už od svojej voľby uhorským kráľom po smrti Ľudovíta Jagelovského v bitke pri Moháči – s Habsburgovcami o vládu v Uhorsku), a zároveň sa dištancoval otvorene postaviť sa politike Habsburgovcov. Úporné snahy kráľa Jána boli zakončené úspechom niekoľkých rokoch. Žigmund vyslovil so sobášom súhlas pod podmienkou, ktorá jasne deklarovala, že medzi Jánom a Ferdinandom I. Habsburským dôjde k uzavretiu mieru. K tomu skutočne v roku 1538 došlo uzavretím mierovej zmluvy vo Veľkom Varadíne. Podľa ich dohôd bolo územie Uhorska rozdelené medzi Jána a Ferdinanda, ktorý dostal západnú časť krajiny Ján Zápoľský si zachoval doživotní titul uhorského kráľa, ale jeho nástupcom mal byť Ferdinand a jeho dediči. Tým aktom teda Jánovi potomkovia nemali mať práva pre zisk uhorskej kráľovskej koruny, namiesto toho mali dostať peňažné odstúpenie, kniežací titul a majetky na Spiši.

Po prekonaní týchto prekážok sa dňa 23. februára roku 1539 vydala samotná Izabela za Jana Zápoľského. Jej manžel bol o 32 rokov starší než ona (v čase sobáša mala dvadsať rokov, zatiaľ čo jej ženích mal vek až päťdesiatdva rokov.), predsa však niekoľko mesiacov po svadbe otehotnela a napokon dňa 7. júna roku 1540 porodila v Budíne syna, ktorý dostal meno na počesť otca a deda:

Ján Žigmund Zápoľský (* 7. júl 1540 – † 14. marec 1571), uhorský kráľ v rokoch 1540 až 1570, sedmohradské knieža

Kráľ v tých časoch už pobýval v Sedmohradsku a bol v ťažkom zdravotnom stave. V máji ho postihla mozgová mŕtvica, čím ohrnul na ľavú polovicu tela. Izabela vzhľadom na svoje tehotenstvo nebola o vážnom stave manželova informovaná. Správa o narodení syna bola samozrejme v rýchlosti doručená; kráľ nariadil uskutočnenie osláv, ktorých sa osobne zúčastnil. To mu privodilo zhoršenie jeho stavu ale aj smrť.

Kráľovná vdova

Manželova smrť bola pre Izabelu silnou ranou. Manželstvo trvalo sotva rok a pol a mladá kráľovná ešte nedokázala získať na pôde Uhorska žiadny panovnícky post. Jej syn mal iba dva týždne a podľa ustanovení varadínskeho mieru ani on, ani Izabela nemali žiadne právo pre zisk uhorskej kráľovskej koruny. Dodržanie podmienok zmluvy sa však ukázalo obťažným i pre druhú stranu. Ferdinand I. Habsburský nemal ani prostriedky, ani územia, ktorými by dostal svojím povinnostiam zo zmluvy voči Izabele a jej synovi. Kráľovná-vdova navyše nemohla jednoducho opustiť územie Uhorska, keď bola postavená pred fakt, že protihabsbursky naladená uhorská šľachta na národnom zhromaždení vybrala ako ďalšieho kráľa Jána II. Žigmunda. Vtedy Izabela začala so svojimi prívržencami viesť vojnu o dedičstvo svojho manžela, ktoré chcela predať svojmu vlastnému synovi. Musela však počítať s mocnými protivníkmi: arcivojvodom Ferdinandom, tureckým sultánom Sulejmanom a v Uhorsku s vplyvným mníchom, biskupom Veľkého Varadína Jurajom Utešenovičom, hlavným radcom zomrelého kráľa.

V tieni Utešenoviča (1540 až 1551)

V rokoch 1540 až 1551 bola Izabela formálnou regentkou Uhorska v mene Jána Žigmunda, zvoleného, ale nekorunovaného kráľa Uhorska. Izabelina vláda bola v tých časoch silne obmedzená, jednak územne ale aj fakticky. Po prvé, keď západnú časť krajiny kontroloval Ferdinand I. Habsburský – podľa dohôd Viedenskej zmluvy z roku 1515 ale aj podľa varadínskeho mieru z roku 1538 ako právoplatný uhorský kráľ. Po druhé, nároky na zvrchovanosť nad dedičstvom Zápoľských i celým Uhorskom vzniesol Sulejman I. Nádherný, ktorý považoval zomrelého kráľa Jána Zápoľského za svojho lenníka. Po tretie, Izabelinu vládu obmedzoval i spoluregent kráľovstva a najtalentovanejší Janov minister, Juraj Utešenovič. Izabela mala v okamihu svojho ovdovenia takmer 21 rokov a veľmi malé politické skúsenosti. Utešenovič svojím silným politickým zázemím odsunul Izabelu na druhé miesto, kdeže ju nútil uznať jeho vládu. Izabela sa však nikdy nepoddala jeho diktátu.

Rozdelenie a pád Uhorska

Prvým problémom, ktorý vyvstal pred Izabelou a Utešenovičom, bola úprava vzťahu s Ferdinandom. Ferdinandovo posolstvo vyslané do Budína Izabela uistila svojou dobrou vôľou a ochotne ovplyvniť ustanovenie zmluvy z roku 1538. V tomto čase však poslala poslov k svojmu vlastnému otcovi, od ktorého žiadala o radu a podporu. Lenže Žigmund I. Starý, ktorý sa v politike radil pre panovníkov neobvyklým etickým kódexom, jej dal najavo, že nemôže podporiť bezprávie, akým bolo prehlásenie Jána Žigmunda kráľom navzdor zmluve s Habsburgovcami. Na druhej strane Izabelin otec neurobil nič proti Ferdinandovi, ktorý vôbec nemal v úmysle splniť svoje záväzky voči mladej vdove a jej synovi. Politika poľského dvora voči Uhorsku sa stala predmetom kritiky na sneme roku 1542. Povrávalo sa, že neobvykle opatrný a pasívni postoj Žigmundov vo veci Zápoľských bol čiastočne dôsledkom jeho vysokého veku (v tých časoch mal už 73 rokov). Kráľ síce vyslal na dvor Sulejmana Nádherného do Istanbulu poľské posolstvo, ktoré malo dohodnúť sultánovu priazeň pre malého Jána Žigmunda, ale na druhej strane krátko nato vyzval dcéru pre opustenie územia Uhorska. Izabela sa však rozhodla Uhorsko neopustiť, nesúhlasil s tím ani Utešenović. Vzdor nabádaním poľského kráľa pre mier krátko nato na Uhorsko uderila habsburská armáda. V októbri roku 1540 habsburské sily stáli pred Budínom, situácie Zápoľských sa stala neudržateľnou a Izabela sa rozhodla vzdať sa Ferdinandovi. Iniciatívu však prevzal Utešenović, ktorý kráľovnú zavrel v domácom väzení, neumožnil jej kontakt s Habsburgom a pozval na pomoc osmanské vojska. Turecké vojská ľsťou premohli rakúske bojové oddiely, pre Uhorsko to však nebola výhra: turecká armáda obsadila hlavné mesto i s centrálnou časťou krajiny. Kráľovnin malý syn bol odvezený do tureckého vojenského tábora a tam predaný samotnému sultánovi. Izabela sa musela so synom vydať do Sedmohradska, ktorý spolu s potiskou časťou Uhorska a východným Slovenskom (vtedy Horné Uhorsko) malo byť od tých čias lénnym územím Osmanskej ríše.

Pobyt v Sedmohradsku

Rozdelenie územia Uhorska po roku 1541 sa ukázalo byť trvalým a hranice vtedy ustanovené sa s malými zmenami udržali ďalších 150 rokov. Časť Uhorska, v ktorom Izabela formálne vládla, sa v budúcnosti stalo Sedmohradským kniežatstvom. Za Izabelinho života však bola ona a jej syn titulovaní ako uhorskí panovníci. Vojenské víťazstvo armád osmanských Turkov pri Budíne znamenalo to, že sa z Turkov stala najvýznamnejšia sila v Uhorsku. Politika kráľovnej a Utešenoviča samozrejme i naďalej musela lavírovať medzi Habsburgovcami a sultánom. V prvých rokoch pobytu v Sedmohradsku sa Izabela usilovala o dohodu s Ferdinandom I. a vyjadrovala vôľu opustiť v jej očiach nehostinnú a úbohú krajinu. Napokon však ku konkrétnej dohode nedošlo, okrem iného preto, že ako Utešenovič, tak i jej matka Bona Sforza ju od tohto rozhodnutia odradzovali. Rovnako osobný list Roxolany, manželky Sulejmana I., bol neobvyklým, ale vážnym argumentom pro rozhodnutie zostať na území novej krajiny.

Vnútorná vojna (1549 až 1551)

Časom však rastúci despotizmus varadínskeho biskupa vyústil do otvorenej vojny medzi Izabelou Jagelovskou a jej politickým protektorom. V tomto spore sa Izabela snažila dosiahnuť sultánovej pomoci, zvlášť keď Utešenovič stále otvorenejšie podporoval nároky Ferdinanda I. Habsburského. Zvrat v biskupovej politike bol dôsledkom rastúceho geopolitického tlaku Osmanskej ríše voči Uhorsku. Utiešenovič hodlal predať Sedmohradsko Ferdinandovi, zbaviť sa kráľovnej a vládnuť krajine samostatne v mene vzdialeného Habsburga (dohody z Nyírbátoru, rok 1549). Izabela mu nezostala nič dlžná: vyslala do Istanbulu ďalšie posolstva, ktorých úlohou bolo zdiskreditovať mnícha v Sulejmanových očiach. Nakoniec sa sultán v reakcii na správu o zmluve s Ferdinandom I. rozhodol urobiť tak, že prikázal prihraničným jednotkám intervenovať v Sedmohradsku v prospech kráľovnej. Než k tomu došlo, vypukla v septembri roku 1550 medzi Izabelou a biskupom Jurajom otvorená vojna. Utešenovič mal v tomto boji naviac. Jeho vojská obkľúčili kráľovnú v Gyulafehérvári a dňa 13. októbra roku 1550 ju prinútili ju pre mier. Následne porazili v decembri roku 1550 moldavské a turecké vojenské posily. Na kráľovnú sa však ruku vytiahnuť už neodvážil. Keď sa potom vydal na rokovanie s Ferdinandom I. Habsburským, Izabela zvolala snem, kde prehlásila biskupa za zradcu a snažila sa uskutočniť synovu korunováciu. Súhlas s korunováciou od Sulejmana získala už predtým. Utešenovič sa však vrátil s vojskom včas, aby kráľovnine plány skrížil. Snem sa rozišiel a Izabela bola prinútená s Ferdinandom podpísať Weissenburskú zmluvu a vydať Svätoštefanskú korunu.

Vyhnanie (1551 až 1556)

Podľa ustanovení dohody uzavretej s Ferdinandom I. Habsburským sa Izabela zriekla panovníckych práv pre zisk uhorskej kráľovskej koruny v mene seba i svojho syna. Ján Žigmund ako kompenzáciu dostať kniežatstvo Opolské vrátane hodnosti ríšskeho kniežaťa s ročným dôchodkom 25 000 florénov; v prípade, že by dôchodky z kniežactva boli nižšie, mal Ferdinand I. Habsburský poukázať vyrovnávajúce dôchodky do dané kvóty. Izabela výmenou za majetky zanechané v Uhorsku mala dostať kniežatstvo Ziębickie a Ząbkowice s titulom a 100 tisíc florénov dôchodku. Do doby predaja majetkov na Vianoce roku 1551 mala bývalá kráľovná žiť v Košiciach a dostať tam patričné dôchodky.

Ďalšie roky však Izabela v Sliezsku a v Poľsku netrávila. Príčinou tohto stavu bolo nedodržanie dohodnutých podmienok zo strany Ferdinanda. Opolské kniežatstvo sa ukázalo byť zruinovaným po predošlom panovaní Hohenzollernovcov, ktorým už predtým Ferdinand na dvadsať rokov predal oproti pôžičke. Navyše tam nebola žiadna rezidencia, ktorá by mohla prijať Izabelu a jej panovnícky dvor. Podobne tak bolo aj v Ziębiciach a Ząbkowiciach. Ferdinand I. Habsburský nemal ani peniaze, aby mohol vyplatiť dohodnuté odškodnenie v peniazoch. Izabela trávila ďalšie roky v Poľsku, kde pre jej potrebu prikázal jej brat menom Žigmund II. August, od roku 1548 nový poľský kráľ, dôchodky niekoľkých panstiev, od matky navyše dostala bohaté panstvo samborské. V tých časoch bola prostredníctvom poľsko-litovskej diplomacie bola za vedená zdĺhavé dohody medzi Izabelou a Ferdinandom. Habsburg vyhrocoval napätie požiadavkami vrátením vyplatených súm. Izabela sa zase tvárila, že sa chystá späť na územie Sedmohradska. Habsburská vláda v Sedmohradsku bola v tých časoch veľmi krehká. Obojako politicky zmýšľajúceho Utešenovićča rozkázal Ferdinand rýchlo odsunúť a popraviť. Stalo sa tak dňa 16. decembra roku 1551. Rakúsku pozíciu to samozrejme nijako nenapravilo. Proti vláde Habsburgovcov sa stavala väčšina obyvateľov krajiny a to predovšetkým osmanský sultán Sulejman. Izabela už v polovici roku 1552 dostala ponuku vrátiť sa späť. Chcela však ešte predtým pripraviť podmienky a zoznámiť verejnú mienku s tým, že nie ona, ale Ferdinand nesplnil svoju časť zmluvy. Nebolo to jasné, keď Habsburg jej nechcel poukázať peniaze v obave, že by ich užila proti nemu v Sedmohradsku.

Situácie v Uhorsku nebola stabilná. Juraj Martinuzzi bol zavraždený v decembri roku 1551, zatiaľ čo vojská osmanských Turkov obsadili Čanád a neúspešne obliehali hrad Jáger. Izabela dostala pozvanie jednak od sultána Sulejmana, ktorý vyslal diplomatov na územie Republiky oboch národov a rovnako aj od miestnych šľachticov, aby sa vrátila do Uhorska, ale váhala. Jej brat, kráľ Žigmund II. August, obávajúci sa spojenectva Habsburgovcov a cárskeho Ruska v rámci série moskovsko-litovských vojen, sa oženil s Katarínou Habsburskou, dcérou Ferdinanda. Izabela a jej matka Bona Sforzová požadovali, aby Ferdinand splnil svoje záväzky podľa Weissenburskej zmluvy, lenže ten nemal dostatok finančných prostriedkov, aby vyhovel, a žiadal ústupky. Izabela sa preto rozhodla, že ak Ferdinand nesplnil svoju časť dohody a že ani ona nie je zmluvou nijako viazaná, rozhodla sa vrátiť smerom na územie Uhorska.

Získanie vlády nad územím Sedmohradska (1556 až 1559)

Dňa 29. februára roku 1556 prišla Izabela do Ľvova, aby dohľadala na svoje statky. V skutočnosti tak urobila z toho dôvodu, aby mohla byť bližšie k Uhorsku. Práve tu sa mohla dozvedieť o záveroch sedmohradského snemu, ktorý bol zvolaný dňa 2. februára v Turde, pričom rozhodol povolať Jagelovskú šľachtičnú spolu s jej synom späť na územie Sedmohradského kniežatstva, kde by mohli získať vladársky post. Dňa 12. marca došlo k zvolaniu snemu v meste Szászsebes, ktorý znamenal vypovedanie poslušnosti Ferdinandovi I. Habsburskému a vybral dávneho prívrženca kráľovnej a to Petra Petroviča za námestníka mladého kráľa. Vypukli boje medzi prívržencami Habsburgovcov a Zápoľských. Poslední menovaní prívrženci s podporou moldavských a valašských ozbrojencov rýchlo ovládli celú krajinu. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa uhorský kráľ Ferdinand I. Habsburský rozhodol zrieknuť vlády nad územím Sedmohradska, keďže si neprial ozbrojený boj proti osmanským Turkom. Dňa 23. septembra napokon Izabela opustila mesto Ľvov a o mesiac neskôr dorazila do Koložváru. V krajine ju dokonca uvítal knieža krajiny a to budúci poľský kráľ Štefan Bátori.

Snem zasadajúci v Koložvári predal Izabele plnú regentskú vládu na päť rokov. Bol to dosť netypický akt, keďže Ján Žigmund, skutočný vládca a dedič koruny, mal už 16 rokov, teda vek, keď už mohol byť uznaný za plnoletého. Snem priznal kráľovnej i niektoré majetky skonfiškované prívržencom dynastie Habsburgovcov. Vláda Izabely, akokoľvek silnejšia než pred jej diplomatickým vypudením, nezahŕňala už tak rozľahlé teritórium, teda územie v údolí rieky Tisa, ktoré po roku 1551 zabrali vojská osmanských Turkov. V rukách Jagelovskej zostalo iba Sedmohradsko, východné Slovensko a o časť Uhorska prišla vo vojne proti uhorskému kráľovi Ferdinandovi I. Habsburskému. Koncom roku 1556 sa jej však podarilo pod jej vládu získať územie Tokaja. V januári roku 1557 získala mesto Chust a následne v máji mala pod vládou Veľký Varadín. Dynastia Habsburgovcov mala pod svojou korunou mesto Košice.

Posledné roky života a smrť

Izabelinu vládu charakterizovala náboženská tolerancia, a to práve zo zložitej situácie znepriatelených strán vyznaní sedmohradských obyvateľov. Hlavným problémom boli ozbrojené povstania sedmohradských Nemcov, ktorí sa vzopreli vláde dynastii Habsburgovcov. Taktiež niektorí magnáti organizovali sprisahanie proti kráľovnej. Časť z nich bola napokon zavraždená koncom leta roku 1558. Kráľovná bola obvinená z tejto politickej vraždy, hoci nebolo dokázané že, by vydala rozkaz pre skoncovanie moci panovníckej opozície.

V tých časoch už vrcholila vojna proti Habsburgovcom o územie na hornom toku rieky Tisy. V období jesene roku 1558 bolo spojené turecko-sedmohradské vojsko porazené habsburskými oddielmi na brehoch rieky Slaná. Po tejto vojnovej porážke stratila Izabela nádej na získanie území na Slovensku a vzhľadom pre svoj zhoršujúci sa zdravotný stav prijala mierové dohody s Ferdinandom I. Habsburským, v tom čase už rímsko-nemeckým cisárom.

Mier však nebol uzavretý, keďže samotná Izabela napokon skonala. Stalo sa tak dňa 15. septembra roku 1559 v meste Alba Iulia. Vládu po nej prevzal jej jediný syn menom Ján Žigmund, ktorý sa krátko po tejto udalosti zriekol uhorského kráľovského titulu a prijal titul prvého sedmohradského kniežaťa.